Watashi wo ai suru hikari-15

Chapter.no.15
Ubehlo už pár týždňov, odkedy Shuichi a Kai začali tvoriť pár. Zaujímavo to nikomu neprišlo divné. Dokonca pár osobám aj odľahlo na srdiečku, že to dopadlo ako to dopadlo. Samozrejme, boli tu aj neprajníci ako Umiko a Seiko. Teda skôr len Umiko, Seiko to bolo skoro jedno. Mala svoje, iné starosti. Aj keď...
***
Hviezdičky zdobili oblohu a Kai s Ai kráčali na vlakovú stanicu. Boli uťahaní, zmorení a celkovo bez života. Jediné, čo mali na mysli, bola veľká vaňa a posteľ. Bol to pre nich nekonečný deň. Aj keď ho obaja strávili inak. Ai mala svoju brigádu a Kai bol u Shuichiho. Čo ho príjemným spôsobom dosť unavilo.
„Je nehumánne chodiť domov takto neskoro... Dokonca v strede týždňa... Ai sa to vôbec nepáči!“ Zafňukala hnedovláska, ktorá sa len tak-tak zvalila na voľné sedadlo vlaku. Prišlo jej pohodlnejšie ako nikdy predtým a celou svojou bytosťou nasávala tie pôžitky zo sedenia. Blonďáčik bol na tom podobne. Bezducho sedel a hľadel na známé okolie, ktoré sa mihalo za oknami vlaku. Všetko mu pripadalo extrémne spomalené a jeho reakcie boli rovnaké. Dokonca ani nezareagoval na sťažovanie Ai.
„Vieš čo je divné...?“ Dostal zo seba rýchlosťou korytnačky. Ona síce chvíľu nebadala jeho otázku, ktorá priam visela vo vzduchu, no potom sa zmohla na jednoslovnú odpoveď.
„Nie.“ Zaznelo s hlasným výdychom.
„Už som so Shu-chanom istý čas, no vždy keď mu poviem ako ho ľúbim... alebo také niečo podobné... tak vždy len prikývne alebo povie „áno, viem“...“ Dal si záležať, aby to povedal presne tak, ako by to povedal aj spomínaný agresor. Do Ai vletel náhle prúd energie.
„To ako fakt!?“ Skoro sa zasmiala, ale udržala svoje nadšenie pre vec na uzde. Jeho by to za normálnych okolností mrzelo, ale nemal chuť zapodievať sa jej sarkazmom.
„Hej... dokonca ho vždy vtedy priam zamrzí, že je so mnou...“ Ťahal zakončenia viet štýlom, akému sa dalo povedať „hlasné uvažovanie“. Ai prišlo na um, že si ani vlastne neuvedomuje fakt, že to hovorí nahlas. Ale netrápilo ju to a užívala si tú chvíľku. Chvíľku ich konverzácia nepokračovala, no napokon sa na ňu Kai zahľadel modrými blýskavými kukátkami a Ai priam odzbrojil jednou vetou.
„Nedokážem sa zbaviť pocitu, že nám to nepraješ, Ai-chan.“ Ju až zamrazilo, ako trafil klinec po hlavičke. Teda. Nie doslova. Bola rada, že je Shu-chiin šťastný, ale nesedel jej ku Kaiovi. Aj keď jeho mala tiež moc rada. Predsa len, rivalita je niekedy mocnejšia, ako napríklad v tomto prípade. Musela sama sebe priznať, že aj napriek tomu, že je zaťatá yaoistka, bola by radšej prehrala s dievčaťom. Nedokázala si pripustiť. Štvalo ju, že vec, ktorá ju mala trápiť najviac na svete, jej prináša, naopak, jednu z najväčších rozkoší na svete. A netúžila po ničom inom, ako vidieť tých dvoch pri sexe.
„Ai s tebou nesúhlasí.“ Zastrčila si neposedné vlasy za ucho pri pohľade na kolená zakryté pančuchami. Nastala ďalšia trápna chvíľa ticha. No Kai neprestal hľadieť na jej osobu. Mal síce pocit, že ju to zožieralo, ale z nejakého dôvodu mu to nestačilo.
„No... Hovor si ako chceš. O opaku ma asi nepresvedčíš.“ Prestal ju spaľovať pohľadom a znova sa začal venovať zrýchleným obrazom za oknami.
„Nesúhlasím... Ai to praje Shuichimu. A Ai to dokonca praje aj Kai-kunovi. Lenže... Ai vám to nepraje dokopy. Keby ste to neboli vy dvaja dokopy.... tak by bola asi Ai spokojnejšia...“ Uvedomila si, že klamať v takejto situácii asi nepomôže. A pretvárka nepatrí medzi jej obľúbené činnosti.
„Prečo si teda trvala na tom, že nás dáš dokopy?“
„Neverila som, že vám to vydrží...“
„Prepáč, že sme ťa sklamali...“ Vystúpil. Ai sa nevedela ani pohnúť. Sedela, až pokým sa nedostala na konečnú zastávku vlaku. Bolo to v inom meste. Dokonca široko ďaleko nič iné nebolo len stanica. Bolo už dosť neskoro, dokonca aj riadna zima na to, že už začínala jar.
Privolala si taxík a nechala sa odviesť domov. Ako na potvoru išli okolo Shuichiho domu. Zakričala taxikárovi nech stojí a aj keď nástojil na tom, že tam ešte nie sú, Ai ho presvedčila o opaku. Vystúpila a volala Shuichimu.
„Shu-chiin...?“ Neisto sa ozvala.
>AI!?... Uvedomuješ si koľko je hodín...!?< Zakričal.
„Áno, ale... Som pred tvojím domom... A... chcem sa o niečom porozprávať...“ Kreslila na zem krúžky špičkou topánky.
>...Umm... Nepočká to...< Neuvedomoval si asi, že Ai už stojí pred ich domom.
„Aoi Shuichi! Chceš ma nechať stepovať pred tvojím domom celú noc!?“ Zvreskla. Dokonca sa rozštekali všetky psy v okolí.
>Nevyšiluj ty k*ava! Bože! Už nezaspím...!< Rozčúlil sa a Ai zas dosiahla svoje. Za pár chvíľ sa vyhrabal z domu. Stál vo dverách a unavene hľadel na Ai.
„Prídeš aj bližšie...? Či ti to mám všetko kričať?“ Ironicky poznamenala.
„Trapka, veď poď ďalej, nie?“ Nechápavo na ňu pozeral. Vošla dnu. Bola celá vymrznutá, preto po nej hodil deku. Podal jej papuče a išiel rovno do kuchyne variť čaj.
Usadila sa a uvedomila si, že sa tam nič nezmenilo. Možno pár malých doplnkov, farieb. Inak to bolo presne to isté, ako keď boli deti. Nehrnula sa do vravy. Shu pred jej podal čaj. Nereagovala, tak ho len sucho pred ňu položil a sadol si oproti.
„Jedla si niečo? Si hladná? Alebo ti je ešte zima?“ Spustil vlnu otázok.
„Nie, nepapala som. Originál idem z brigády, nebol čas. Ale nerob si starosti...“ Zababušila sa.
„Trubka. Čo si dáš?“ Otvoril chladničku a hodil na ňu pohľad. Ju ani nemyklo a rozhodla sa ignorovať položenú otázku.
„Tak ti spravím ryžovú omeletu.“ Pustil sa do činnosti a na prelome dvoch dní robil pre zdeptanú Ai omeletu. Dokončil ju a podsunul jej ju. Vôňa sa niesla celým domom a už len podľa nej sa dalo usúdiť, že sa mu podarila.
„A opováž niečo povedať skôr, ako ju zješ!“ Zavelil a ona počúvla a poslušne jedla a pila čaj. Netrvalo jej to dlho a omeleta bola minulosťou. Slovo dodržala a začala rozprávať. Aj keď nie k veci.
„Ďakujem, Shu-chiin.“ Zašepkala. Shuichi bol z Ai síce v šoku, ale zachoval si chladnú hlavu.
„Nemáš začo ďakovať, je to len troška ryže a vajíčka. A čo bolo také súrne, že to nepočkalo?“ Začal ju do toho nenápadne tlačiť, lebo by tam sedeli aj do rána.
„Ako to je s tebou a Kai-kunom?“
„Ako by to bolo? Chodíme spolu.“ Objasnil jej to.
„Tak prečo si sa mu ešte nevyznal...?“ Vyzvedala. Shuichi sa oprel a už vedel o čo ide.
„Bola si s ním? Sťažoval sa?“ Kládol ďalšie a ďalšie otázky.
„Bola... Ale nesťažoval sa, ja som doňho hustila.“ Sama nevedela prečo si ho zastala a zaklamala.
„... Ach tak...“ Vzdychol si a už ani jemu nebolo do reči.
„Tak prečo?“ Nabrala odvahu a pripravovala sa na odpovede všetkých možných typov.
„To je tak... bojím sa mu povedať hocičo, čo si myslím.“ Pripravila sa na všetky, no toto bol nečakaný šok. A nepochopila to.
„Ai je zmätená.“ Zažmurkala a vyvaľovala naňho prekvapené oči. Ústa sa jej pootvorili. Stále jej nedoliehal význam slov, ktoré počula.
„Mám strach, že keď mu poviem čo pre mňa znamená a aký je úžasný, tak si to uvedomí a nebude chcieť už so mnou tráviť čas. On sám si to neuvedomuje, ale je skvelý a stále má pocit, že je menejcenný. Alebo, že nikoho nezaujíma. Preto sa bojím a nechcem mu to povedať... je to sebecké... ale ja s ním... chcem ostať už navždy....“ Najprv svoje dôvody chrlil ako lávu, no potom mu to prišlo stále trápnejšie a trápnejšie a snažil sa to čo najstručnejšie ukončiť. A pritom vystihnúť pointu. Útle dievčatko nevychádzalo z údivu. Netušila, čo všetko sa tomu tmavovlasému agresorovi preháňa hlavou. Dokonca ani to, že je takýto ustráchaný paranoik.
„Shu-chiin... Kai-kun nie je ten typ človeka, ktorý by si neuvedomoval svoje kvality. A dokonca pochybujem, že ťa opustí. Teda pokým mu na to nedáš nejaký fakt vážny dôvod.“ Zavinula sa väčšmi do deky a sťažka zadychčala. Zdvihla chodidlá na stoličku a objala si kolená. Boli jej vidno akurát oči, ktoré však privrela. Shu si zahrabol rukou do vlasou a oprel sa o operadlo. Natiahol si nohy. Zaklonil hlavu a zahľadel sa na hodiny za ním. Bolo niečo sotva po tretej. Za pár hodín ich čakala škola. Keď žmurkol očami cítil, že je nevyspatý. Natiahol si ruky. Potom povolil celé telo a nakoniec si pretrel unavené oči. Zrazu hodil pohľad na Ai a skoro do nej niečo hodil. Ona tam zaspala. Schúlená. Na stoličke. Nakoniec sa však pousmial.
„Aspoň si pospíš... dilinko.“ Usmial sa a vzal ju do rúk. Schúlila sa mu v náručí a privinula sa k nemu. Asi ani netušila, že ju už berie preč zo stoličky. Shuichi prešiel naprieč kuchyňou a smeroval ku schodisku. Pomaly kráčal na každý jeden schod a stúpal s Ai v objatí.
Vzal ju do svojej izby. Klbko v podobe Ai uložil do postele a prikryl ju paplónom. Ona sa natiahla v mäkučkej posteli. Pritiahla k sebe paplón a spokojne ďalej spinkala. Shu sa pousmial a pohladil ju vo vlasoch.
„...Shu-chii...“ Zašepkala. No vyzeralo to skôr, že hovorí zo sna.
„Hm?“ Vydal zo seba skoro nečujne.
„...milujem ťa... fakt...“ Zamihali sa jej mihalnice. On sa len pousmial.
„Ale no, obaja dobre vieme, že nie som to, čo potrebuješ...“ Pobozkal ju na čelo a pri zatváraní dverí jej zaprial dobrú noc. Zišiel schodmi dole a zahľadel sa na svoju dnešnú posteľ. Pohovku. Áno, dnešné prebúdzanie nebude pohodlné.
***
Tornádo blond vlasov a priam vrecia pod očami. Umiko sedela na posteli a hľadela na obrazovku notebooku do neskorého večera. Modrasté svetlo napĺňalo celú izbu a Seiko to už riadnu chvíľu bralo spánok.
„Vypni to už konečne!“ Zaručala nevrlo a hodila do nej vankúš.
„Už, už... Len si ešte niečo overím.“ Nezaujato povedala. Vyzeralo to tak, že ju ani nevníma a jej slova neberie absolútne vážne. Ťukala do klávesnice ešte minimálne štvrť hodinu. Seiko stratila nervy. Postavila sa z postele. Kráčala k nej, zavrela jej notebook, vzala jej ho a hodila do skrine, ktorú zamkla. Ľahla si naspäť a absolútne si nevšímala vyjavený výraz sestry.
„To ťa absolútne nezaujíma, čo sa hovorí o Aoiho vzťahu!?“ Prekrížila si ruky na prsiach a schovala vrchnú peru za spodnú.
„Nie! A už spi!“ Otočila sa na druhý bok. Umiko sa diabolsky uškrnula.
„Takže ti je ukradnutý?“ Rýpala ďalej.
„Na-pros-to.“ Vyhláskovala jej to. No ona sa nedala.
„Tak prečo stále spolu obedujete?“
„Sme kamaráti.“
„Tvoji kamaráti sú ti obyčajne ukradnutí alebo on je výnimka?“ Nastalo ticho a zrazu sa Seiko otočila k sestre a posadila sa. Keď si Umiko všimla, že sa jej začínajú lesknúť oči, prešla zo svojej postele do jej a objala ju. Pomaly sa s ňou knísala zo strany na stranu a bozkala ju do vlasov.
„To je dobré Seiko-chan, neplač.“ Hovorila a pomaly s ňou klesala do postele. Zavinula ich do prikrývky a hladila ju
„Moc-Moc nad.. nad tým u-uvažujem...“ Vzlykala. Umiko sa pousmiala.
„Ja viem. Prepáč.“
„Ve-veľmi ho-o ľúbim.“ Sestry sa tuho objali. Nebolo to síce pohodlné, ale obom to vynahrádzalo všetko čo im v tej chvíli chýbalo.
„Neboj sa... veď oni spolu dlho nebudú.“ Zákerne zašepkala. Seiko jej neodpovedala, iba zdvihla svoju uplakanú tvár a zahľadela sa na Umiko.
„Nemyslela si si hádam, že ich len tak nechám spolu. To radšej nech Kai-kun nie je s nikým než s Aoim.“ Jej úsmev pri vrave v nej robil na prvý pohľad dosť posadnutú mrchu. Seiko sa poutierala a zhlboka sa nadýchla.
„A ako to chceš urobiť?“ Hlas jej ešte skákal do rôznych tónin.
„Jednoducho, proste ich donútim rozísť sa. A nebudem určite jediná, ktorá sa o to pokúsi.“ Zdvihla sprst a usmiala sa.
„...Ale ak-?“
„Aj keby som mala Aoiho zabiť!“ Skočila jej do reči desivo vážnym tónom.
„Ale neboj sa. Ja na niečo prídem.“ Dodala spokojne a usmiato. Potom, ale obe zaspali.
Ráno bolo síce pre všetkých dosť ťažké, ale dokázali sa pozviechať a čeliť svojim starostiam ako keby sa nič nestalo.