SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Atarashī yoake ... 01

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

„Nevieš dávať pozor? Hlupák!“
Mashiro prekvapene zízal na dievča, ktoré doňho pred chvíľkou vrazilo pred školou. Kľačala na zemi zbierajúc si svoje knížky zo zeme.
„Nabudúce sa dívaj kam ideš!“ Stál tam ako obarený, neschopný zo seba vydať ani hlásku.
Nebol zvyknutý, aby sa s ním takto dievčatá rozprávali. Všetky dievčatá na škole, ale i mimo nej ho priam zbožňovali, jeho neobvyklá krása a bohatstvo ho z neho robilo jednou z tých najlepších partií v celom Japonsku. A preto bol u dievčat, ale i u žien veľmi populárny. Ešte sa mu nestalo, aby sa niektorá z nich takto s ním rozprávala.
„Nie si nejaká drzá?!“ Osopila sa na ňu Tamiko. Bola to jedna z jeho spolužiakov a tak isto dcéra jedného z najbohatších obchodných magnátov, ktorý s jeho otcom spolupracovali. Tamiko žila v predstave, že sa jedného dňa stane jeho manželkou a on jej to nevyvracal, manželstvo s členom rodiny Yamamoto by malo iba výhody, hoci by to bolo manželstvo z rozumu. Okrem toho Tamiko bola veľmi pekná, takže sa vôbec nesťažoval.
Dievča si rýchlo pozbieralo knihy. Spoza neuveriteľne škaredých okuliarov vrhla vražedný pohľad na Tamiko a zavrčala ako nejaké zviera. Cez zaťaté zuby zasyčala.
„Staraj sa o seba bárbina!“ Hrdo zdvihla nos a odkráčala ako nejaká bohyňa pomsty do iného pavilónu školy ako chodil Mashiro a Tamiko. Škola bola rozdelená na dve časti pre študentov, ktorí neboli z tých najbohatších rodín a potom na pavilón, kde chodili študenti z tých najvyberanejších a najbohatších rodín z celého Japonska.
Tamiko od jedu až lapala po dychu.
„Počul... počul si ju, Takahiro?! To dievča nepozná význam slušne správanie a úcta!“ Keď sa otočila tvárou k Mashirovi očervenela od zlosti ešte viac, keď videla, ako sa snaží udržať smiech.
Zhlboka sa nadýchla a vydýchla aby neurobila nejakú trápnu scénu.
„Kto to vlastne bol?“
„To je to nové dievča na škole.“ Ozvala sa spoza nich Yumi. Jej rodinu mala pod palcom rodina Yamamoto a tak Yumi bola niečo ako Tamikina slúžka, inak povedané, chtiac nechtiac jej osobný otrok. Čo si Tamiko zmyslela, Yumi to musela splniť, aby náhodou nespôsobila problémy svojmu otcovi v spoločnosti.
„Volá sa Yoroi, Yoroi Mizuki. Prestúpila len pred nedávnom. Je o rok nižšie ako my.“
„To dievčisko by mal niekto naučiť, ako to chodí na tejto škole!“ Zahundrala Tamiko ešte stále dotknutá jej nehoráznym správaním. Obidve dievčatá sa pobrali ďalej, no Mashiro ostal stáť a sledoval, ako to drzé dievča mizne v dave študentov hrnúcich sa do útrob školy.
„Takahiro!“

Som v škole druhý deň a už to tu neznášam. Musím vydržať ešte rok a konečne vypadnem zo školských lavíc. Najviac mi lezú na nervy tie rozmaznané bohaté decká. Myslia si, že im patrí celí svet!

Mashiro stál pri veľkom francúzskom okne hľadiac niekam, kam ostatní nemohli vidieť. Z mysle mu neschádzalo to dievča z rána.
Ako sa to len volala? Mizuki? Zvláštne meno...
Bola iná ako tie, ktoré doposiaľ stretol a to ho zaujalo ešte väčšmi. Aj keď na prvý pohľad nepripomínala dievča skôr drzé chlapčisko. Vlasy mala ostrihané na krátko, nesiahali jej ani po plecia. Mala ich medovo zlaté a strapaté. Tvár jej špatili veľké okuliare s hrubým čiernym rámom. Postavu jej ukrývala rozťahaná uniforma. Skôr mu to prišlo, ako keby jej bola o dve-tri čísla väčšia. Mal veľkú chuť zložiť jej tie hrozné okuliare z tváre a vpliesť si prsty do tej neposlušnej zlatistej hrivy, čo mal na hlave. Vtlačiť jej ohnivý bozk na pery, až by jej celá tvár zružovela od žiadostivosti. Chcel vidieť, ako je oči horia vášňou. Po prvýkrát v živote pocítil skutočný záujem o nejaké dievča, čo mu prišlo úplne choré, keďže ešte v živote nestretol dievča, ktorému by bolo väčšmi jedno ako vyzerá a pôsobí na ľudí okolo seba...
Temný úsmev mu zaihral na tvári.

Už niekoľko hodín ležím uprostred izby na zemi horeznačky. S prázdnym pohľadom na popraskanú omietku na strope izby.
„Mizu? Môžem?“ Ozvalo sa spoza dverí a mne bolo hneď jasné, kto otravuje.
„Je to aj tvoja izba nie?“ Dvere sa odsunuli a dnu vošla Akira. Neubránila som sa slabému nostalgickému úsmevu. Boli sme si tak podobné a zároveň rozdielne. Asi ťažko by ste našli na zemi dvoch ľudí, ktorí by si tak veľmi rozumeli ako mi dve, a ktorí by výzorovo boli tak rozdielni. Ona bola vysoká a chudá, mala krásne dlhé vlasy. Mali farbu lieskových orechov, tmavo hnedé oči a neuveriteľne prekrásnu tvár. Zatiaľ čo ja mám medovo zlaté vlasy, ostrihané na krátko tmavo šedé nevýrazné oči a detskú tvár na môj vek. To bol jeden z dôvodov prečo som začala nosiť okuliare aj keď mi ich vôbec netreba.
„Technicky vzato je táto izba už dva mesiace iba tvoja.“ Posadila sa vedľa mňa na zem uprostred izby. Zobrala do dlaní moju hlavu a položila si ju na prekrížene nohy. Hľadela som do tváre mojej staršej sestry a pichlo ma pri srdci. Boli to už dva mesiace čo sa odsťahovala k svojmu snúbencovi no stále som si nemohla zvyknúť, že už tu nie je. Chýbala mi,
.... veľmi!
Prstami mi blúdila vo vlasoch. Lúče zapadajúceho slnka dopadali na moju hlavu a ona pozorovala hru farieb v mojej neposlušnej hrive. Kedysi som ich mala skoro až po pás, ale nikdy som ich nedokázala poriadne skrotiť a tak som si ich ostrihala úplne na krátko. Mama, keď to videla s Akirou skoro ich porazilo.
„Prečo si vlastne prišla?“ Akira chvíľu počkala, kým sa odhodlala odpovedať mi. Zahľadela sa von otvorenými dverami na balkón.
„ Mama mi volala!“ Otrávene som si vzdychla a prudko sa posadila chrbtom k sestre.
„Má o teba strach. Nechce aby si sa trápila.“ Privrela som oči, aby som zastavila slzy ktoré sa mi začali tlačiť do očí.
„Viem, že má o mňa strach, ale prišla si zbytočne nič mi nie je!“
„Mizu!“
„Aki fakt mi nič nie je!“ Vedela som, že to vie... že klamem, no nedokázala som si to pripustiť. Ak by som to urobila, asi by som sa už nedokázala udržať a rozplakala by som sa.
„Divím sa že si ešte stále myslíš, že mi môžeš klamať bez toho, aby som si to všimla? Vidím, že ťa niečo trápi. Ešte stále je to kvôli...“
„PRESTAŇ! Neopovažuj sa mi ho viac pripomínať!“ Skríkla som ako zmyslov zbavená. Ta téma bola pre mňa priveľmi bolestivá, aby som sa o nej dokázala rozprávať, hoci od toho ubehlo už zopár mesiacov.
„Prepáč nech...“
„Nie! Ty prepáč mne. Ešte nie som úplne vo svojej koži a nepomáha mi k tomu ani nová škola. Neznášam to tam!“
„Mizuuu... Novej školy sa vôbec nemusíš báť. Začiatky sú ťažké, ale zvykneš si. Čoskoro si ani nenájdeš čas na mňa, toľko priateľov si tam nájdeš!“
„Viem, že sú to iba táraniny ale ďakujem ti.“ Upokojujúco ma pohladila po tvári a vtiahla do náruče.
„Vieš, že som tu stále pre teba. Stačí zavolať, napísať či prísť. Nech je to kedykoľvek a s čímkoľvek.“ Tuhšie som sa k nej privinula. Netuším ako to robila ale mala talent utíšiť kohokoľvek. Nech už mal akýkoľvek problém, vždy našla tie správne slová ktoré človek túžil počuť.
„Viem!“

Dni ubiehali ako voda a ja som bola čím ďalej tým viac v škole odstrkovaná bokom. Dievčatá si zo mňa robili posmech a chlapci sa ku mne správali ako keby som tam nebola vôbec.
Áno! Viem že si za to môžem sama, no i tak...
Bolelo ma to vedomie, že sa nenašla ani jedna jediná osoba, ktorá by bola čo i len ochotná nakuknúť ponad ten múr, ktorý som si okolo seba vystavala na ochranu pred svetom. A tak som trávila dni uzavretá do seba topiaca sa v samote. Na druhej strane mi to tak aj vyhovovalo. Po tom, čo sa odohralo na bývalej škole, to tak asi bolo lepšie.
Nie vždy som bola takáto. Boli dni, keď som bola priamym opakom. Zhovorčivá, priateľská, vždy obklopená veľa ľuďmi a priateľmi. Príde mi to, ako keby to boli už roky a nie iba zopár mesiacov, čo to tak bolo...
Kráčala som prázdnou chodbou. Nikde nebolo ani živej duše. Škola skončila pred hodinou a všetci sa už odobrali domov len mne sa ešte stále nechcelo. Prázdnou chodbou sa ozývali moje kroky. Knižnica by mala byť ešte otvorená, dúfam, že tam nájdem niečo čo konečne upúta moju pozornosť.
„Vyučovanie už dávno skončilo, tak prečo si ešte tu?“ Ten hlas vychádzal z otvorenej triedy, okolo ktorej som práve prešla. Úplne som stuhla. Opantala ma akási zlá predtucha. Neodvážila som sa vrátiť a pozrieť, kto to je. Iba som tam stála ako socha v duchu sa modliac, aby to nebolo na mňa, ale na niekoho, kto je ešte v tej triede. Moje modlitby však neboli vyslyšané. Jeho kroky utíchli tesne za mnou.
„Všetci sú už dávno preč. Len ty nie! Prečo?“ Mal zvláštne zamatový hlas, tak upokojujúci až mi z toho behal mráz po chrbte. Čo ma znervózňovalo ešte viac.
Stál tesne za mnou.
Vedela som to, pretože som cítila teplo, ktoré vyžarovalo jeho telo. Vo vlasoch som cítila jeho horúci sladký dych. Šteklil ma ním vzadu na krku.
„Nepočula si, alebo nemáš nebodaj jazyk?“ Jeho správanie bolo arogantné a panovačné.
Sú si takí podobní, aj on sa takto rozprával s ostatnými...
Na chvíľu sa mi pred očami objavila jeho tvár a mňa zachvátila panika.
Jeho dlaň ma pohladila po krku. Prudko som sa vytrhla a obrátila k nemu tvárou.
„Mám jazyk! No nemám dôvod, prečo by som ti mala vysvetľovať, prečo som ešte v škole!“ Zlovestne som po ňom vyštekla. Bola som na seba nahnevaná, že ma dokázal tak rýchlo vyviesť z rovnováhy. Zatiaľ sa to podarilo iba Seijimu...
Moje oči sa stretli s jeho a mne až zamrelo srdce. Tie čierne oči, polodlhé upravené vlasy, tvár si výraznými črtami. Tvrdý ľahostajný pohľad, ktorý ukrýval pred svetom akékoľvek pocity. V tej chvíli by sa vo mne krvi nikto nedorezal. Boli si tak veľmi podobní...
To nie je on! Nemôže!...
Opakovala som si stále dokola. Kolená sa mi roztriasli, mala som neuveriteľné nutkanie utiecť hoci aj na samý kraj sveta, ak by to bolo možné.

Mashiro ostal v škole, aby dokončil jednu prácu, ktorú mal rozrobenú ohľadom firmy ktorú spravoval pomimo školy. Keď sa už chystal na odchod zbadal ju ako blúdi chodbami školy. Nedalo mu a musel ju vyhľadať. Chcel sa o nej niečo dozvedieť. Od nej samotnej a nie to, čo by mu zistili detektívi, ktorých mal k dispozícii. Páčil sa mu jej drzí jazyk, ktorým dokázala zahriaknuť kohokoľvek, kto by jej nebol rovnocenným súperom. Mashiro sa však vyznačoval silnou rodinnou črtou a to tvrdohlavosťou a rozhodnosťou bojovať o to, čo si zaumienil nech to bolo akokoľvek nemožné. Jeho odhodlanie však pohaslo keď videl, ako zbledla keď ho zbadala. Ten strach, panika a bolesť, ktoré sa jej odrazu objavili v očiach ho zaskočili.
Spravil niečo, aby sa tak vydesila?
Neuvedomoval si, aby urobil niečo také hrozné, aby mala dôvod sa ho báť.
„Prepáč, ak som ťa vydesil.“ Nespúšťal z nej oči.
„Len ma zaujalo, čo ešte dievča ako ty, robí tak neskoro v škole a ospravedlniť sa ti za to minule. Bol som zamyslený a nedával som pozor.“ Zbadal, ako zbystrila pozornosť. Telo mala napnuté, ako keby očakávala, že sa na ňu každou chvíľou čosi vrhne.
„Nevystrašil si ma, ja len... to nič. Ospravedlnenie sa prijíma. Prepáč, ale už musím ísť.“ Obrátila sa na odchod. Bez toho, aby si uvedomil čo robí ju schytil okolo zápästia. Zaťala dlane v päste.
Rýchlo ju pustil. Obrátil sa na päte odchádzajúc bez slova.

Keď ma chytil za ruku srdce mi skoro vyskočilo z hrude. Studený pot mi vyrazil všade na tele a ja som pocítila, že na mňa každú chvíľu spadnú steny naokolo. Svet sa mi zatočil a žalúdok napol. Mala som pocit, akoby sa môj svet okolo odrazu zmenšil a ja som sa už doň viac nezmestila.
Prečo to urobil?
Prečo mi nedá pokoj?
A prečo potom odišiel?!
Bez slova?!
Prečo mi je to teraz ľúto?
Čo je to so mnou?
Asi sa povraciam.
Žalúdok mám ako na vode.
Boli si tak podobný!
Nemôžeš to vedieť možno je iný ako Seiji...

Ihneď som ten nápad zavrhla. Aj keby to tak bolo mne je to jedno. Nič s ním nemám a ani nikdy nebudem mať. Prečo ma dnes otravoval je jeho vec, ale postarám sa aby sa to už viac neopakovalo. Dlho som bojovala sama so sebou aby som sa konečne vyrovnala s minulosťou a on mi to nepokazí nech je akokoľvek podobný s tým podliakom!

Dodatek autora:: 

Tak toto som vyhrabala kdesi v počítači, je to asi rok staré hádam vám čítanie trocha spríjemnilo či už deň alebo večer... bude aj pokračovanie.

4.77778
Průměr: 4.8 (9 hlasů)