Bojovať je zbytočné kapitola 1.

Ahojte, volám sa Lily, mám dvadsaťjeden rokov a rozhodla som sa ísť do Púští, pomáhať deťom chorým na AIDS. Vždy to bol môj sen, a teraz, keď mám za sebou strednú zdravotnícku školu a dva roky praxe v Nemocnici Panny Márie na pohotovosti ako zdravotná sestrička, sa tento sen môže uskutočniť. Kufre mám pobalené, letenku do hlavného mesta Púští, Pieskov kúpenú, a zajtra letííím! Som strašne vzrušená, nervózna a napätá a... a šťastná! Neverila som, že uzavrú so mnou zmluvu ale nakoniec sa to stalo! Som zamestnanec cirkevnej organizácie Biela ľalia! Jupííí! Ach, dosť bolo rečí. Musím sa vyspať. Dobrú noc.

Po prebdenej noci, spôsobenej zlými snami o havárii lietadla, neskutočne dlhej ceste v otrasnej tretej triede lietadla som sa konečne ocitla v Pieskoch. Bolo to horšie ako som si myslela. Vystúpila som z lietadla a skoro ma šľak trafil. Takú horúčavu som nikdy v živote nezažila! Vedela som, že tam bude teplo ale že až takto? Okolo mňa sa vznášalo bezvetrie horúce päťdesiat a viac stupňov a čudný zápach, ktorý som sa snažila odignorovať. Letisko vyzeralo normálne, síce chudobné, ale chudoba nie je hriech. Teraz budem jej súčasťou. Mal tam na mňa čakať šéf organizácie kardinál Yoshihiro. Nevedela som ako vyzerá, a tak som sa aj s kuframi doteperila von z letiska v nádeji, že ma bude čakať tam. Vonku bolo ešte teplejšie a ešte viac smradu ako vnútri. Nemala som slnečné okuliare a oslepujúce slnko mi nedovolilo vidieť tučného, šedivého, zarasteného muža, v zančkovom oblečení ktorý sa ku mne náhlil. Zbadala som ho až keď ma z ničoho nič objal.

,,Lilyyy! Už som ťa tu očakával!“
,,Do...dobrý deň vám prajem, môžem vedieť kto ste?“
,,Tí bastardi tam ti o mne nehovorili? Ja som kardinál Yoshihiro! Bezo mňa by nič z tohto tu nebolo!“
,,Prepáčte, akí bastardi? Pán primár Nemocnice Panny Márie mi o vás samozrejme hovoril, ale odkiaľ som mala vedieť ako vyzeráte? A odkiaľ vôbec viete vy, že ja som Lily? K žiadnemu dokumentu, som neprikladala fotku.“
,,Ale dievčatko moje zlaté, Boh je všemohúci! A teraz mi daj tie kufre, nastúp do auta a môžeme vyraziť do terénu, tu sa nezaháľa, hneď začneš podávať lieky, učiť deti čítať, písať, kontrolovať ich hygienické návyky, rozposielať kon**my a preverovať či ich ľudia používajú a mnoho, mnoho iných vecí! Pracovná doba, stanovená nie je, spánok je pre nás luxusom...“

Kardinál Yoshihiro viedol ešte dlhý monológ, ktorý som však už nevnímala. Bol mi strašne nesympatický a niečo mi na ňom nesedelo. Bol to však kardinál, svätý muž a založil túto organizáciu, takže určite mal dobré srdce. Mal však dobré nielen srdce ale aj auto, kanceláriu, počítač, mobil, jedlo, vodu...

O dva mesiace neskôr, keď som už bola zvyknutá na každodenný režim, som šla do kardinálovej kancelárie so sťažnosťou, že neprišla nová dodávka vakcín zmierňujúcich bolesť v poslednom štádiu AIDS. Keď som sa blížila ku dverám zazdalo sa mi, že počujem plesnutie, akoby pri facke ale šla som ďalej a zaklopkala som.Teraz som si už bola na sto percent istá, že počujem nejaké podozrivé zvuky a keď Yoshihirov mastný hlas nervózne zaškriekal, aby som nerušila pretože má veľa práce vtrhla som do miestnosti …

,,Pre živééého boha! Čo to tu robíte?“
,,Jasne som hovoril aby si nerušila! Si hluchá ty štetka malá?“
,,Okamžite toho chlapca pustite!“
,,Inak čo? Nemusím pohnúť ani malíčkom a ty budeš mŕtva!“
„Vyhrážate sa mi?“
,,Nevyhrážam sa ti, to je čistý fakt!“

Nevedela som čo mám robiť, chcela som ho zachrániť! Chlapca, ktorý vyzeral ako Gaara.Zmobilizovala som všetky sily, pospomínala som si na všetky vedomosti, ktoré sa zachovali v mojej makovici po troch rokoch chodenia na karate, aby som tresla chodidlom obutým do ťažkej čižmy Yoshihira do toho jeho hnusného, falošného, podlízavého ksichtu! Yoshiriho na moje veľké prekvapenie spadol na zem. Takže nie som až taká slabá ako som si myslela! Hneď sa však štveral na tie svoje tlsté nohy a chcel mi jednu vraziť. Ja som sa uhla ale on ma stihol medzitým podkopnúť a ako som letela na zem udrel ma silne do brucha. Zakašľala som, lebo to prasa malo silu ako kanec v ruji, alebo čo to majú a myslela som si, že toto je koniec môjmu slávnemu pomáhaniu v Kambodži. Ako sa ku mne Yoshihiro nakláňal, aby mi dal posledný úder, udrel ho ten chlapec, ktorý vyzeral ako Gaara z celej sily po hlave a podkopol mu nohy. Tým pádom to stokilové sadlo spadlo na mňa a vyrazilo mi dych. Chlapec ho však kopol nohou párkrát do hlavy a ja som omámeného Yoshihira zhodila zo seba a utekali sme preč. Zamkla som kardinála v kancelárií a kľúčik som hodina kdesi do piesku.

Vbehli sme aj s chlapcom do môjho príbytku a ja som za nami zamkla dvere. Chlapec sa oprel o stenu, zviezol sa po nej na zem a začal usedavo nariekať. Bol ešte mladučký, mohol mať tak najviac šestnásť rokov. Celý sa triasol a červenú, strapatú hlavičku si držal v rukách. Priblížila som sa k nemu, chcela som ho objať, alebo ho nejako inak utešiť. On sa však strhol a pozrel sa na mňa tými úžasne modrými očami, bol to však vystrašený pohľad, akoby sa na mňa pozeralo týrané šteňa s prosbou aby som ho už konečne zabila a skončila to trápenie. Spichalo ma pri srdci a ostala som stáť tam, kde som bola. Nevedela som čo mám robiť, ako mu pomôcť, ale chcela som niečo urobiť. On tam len tam kľačal, na tej špinavej, zaprášenej zemi, triasol sa a pozeral na mňa vystrašeným pohľadom. Bolo to hrozné! Zrazu niekto zatrepal na dvere a snažil sa otvoriť. Chlapec sa strhol a ja som k nemu priskočila a dala mu ruku na ústa skôr ako stihol vykríknuť.

„Otvor, ty šľapka špinavá! Počuješ? Otvor, daj mi toho sopliaka a pošlem ťa v kľude, tam odkiaľ si prišla! Ale ak mi neotvoríš, tak ťa tam pošlem rozštvrtenú ako kravu po potážke! Hneď! Neotvoríš? No však počkaj! Ja ti ešte ukážem!“

Studený pot mi stekal po tele a srdce išlo vyskočiť z hrude. Nebála som sa ani tak o seba, ja som bola vždy človek bez pudu sebazáchovy, ale nechcela som, aby tento chlapec ešte viac trpel. Keď som takto sedela za ním, dotýkajúc sa jeho tela a držiac mu ruku na ústach, cítila som aký je vychudnutý, nehorázne sa triasol a sálala z neho hrôza. Pritisla som si ho k sebe a druhou rukou som ho objala. Pošepkala som mu :

„Neboj sa, neotvorím mu a sľubujem, že ti už nikdy neublíži.Rozumieš mi?“

Nevedela som, akým jazykom hovorí, pretože vyzeral dosť exoticky, so svojím tetovaním nad ľavým obočím a čiernou linkou okolo očí a na viečkach. Po mojich slovách sa začal ešte viac triasť, asi si myslel, že situácia sa nemení, iba mučiteľ áno. Keď som usúdila, že Yoshihiro odišiel zašepkala som znovu:

„Sľubujem, že ti neublížim. Pustím ťa ak nebudeš kričať. Nebudeš kričať?“

Nič neurobil, tak som mu zložila ruku z úst a postavila som sa pred neho. Vyplašene sa poobzeral okolo seba, asi hľadal cestu na útek ale očividne žiadnu nenašiel tak si ma poobzeral. Bolo mi do plaču. Otočila som sa mu chrbtom, prikryla som si ústa a začala som plakať. Haha, keď sa on ukľudní, ja začnem. Sadla som si na zem a nariekala som ako zmyslov zbavená. Po chvľke ten chlapec prišiel ku mne a pozeral sa na mňa, akoby videl prírodný úkaz.

„Prečo si ma zachránila? Chceš ma mučiť? Chceš si ma kúpiť?“
„Čo...Čože? O čom to hovoríš?“
„Čo chceš so mnou robiť?“
„Nič... ja nechcem s tebou robiť nič.“

Natiahla som ruku, chcela som ho pohladiť, ale on predostrel pred seba ruky, akoby som ho chcela zmlátiť, stratil rovnováhu a spadol na chrbát. Vtedy strašne zaskučal a stratil vedomie. Otočila som ho na brucho a vyhrnula som tú, hnedú handru čo mal na sebe. Nemal pod tým nič a tak sa mi naskytol strašný pohľad na zakrvavený, domodrinovaný, doškrábaný zadok. Ten podliak ho musel bičovať snáď v týždeň v kuse inak sa mu to nemohlo podariť! Pocítila som nenávisť ako ešte nikdy v živote. Keby sa tam objavil v tej chvíli, zavraždila by som ho. Vzala som injekciu s protizápalovou vakcínou aby nedostal nejakú infekciu a vrazila som mu ju do tepny na krku, aby sa rýchlo dostala do celého tela. Čistou vodou som mu poumývala zadok, natrela dezinfekciou a obliekla som mu svoj modrý župan. Chudáčik mal horúčku, a tak som mu musela dať ešte druhú injekciu. Keď sa mi už zdalo všetko v poriadku poriadne som sa zahľadela na jeho telo. Uvedomila som si, že modriny má úplne všade. Aj škrabance. Nechcela som si predstaviť čo všetko musel prežiť, a rozplakala som sa. Chytila som jeho ruku do dlaní a nariekala som do nej. Bola taká studená. Kľačala som pri jeho posteli a plakala až kým som sa úplne nevysila a nezaspala s hlavou položenou na jeho ruke.

Zobudil ma čísi vzdych. Rozlepila som unavené oči a videla som ako sa snaží chlapec postaviť na nohy.

„Nie! Ešte musíš ležať!“

Vystrašene sa na mňa pozrel a ja som sa skľudnila.

„Rany sa ti musia zahojiť, inak môžeš ochorieť. Najlepšie bude ak si ešte pár dní oddýchneš. Pozri, ja nemám s tebou žiadne plány, som tu od toho aby som ľudí zachraňovala nie im ubližovala. Ak chceš, ja sa ťa ani nedotknem.“

Urobila som krok dozadu a videla som to tak, že som ho uchlácholila. Pomaly si ľahol späť do postele, ale od bolesti skrčil tvár.

„Mal by si ležať na bruchu. Bolí ťa to? Chceš niečo, po čom ťa to už nebude bolieť?“

Znovu sa vystrašil, podľa toho som usúdila že to hnusné prasa mu dávalo drogy.

„Dobre, nedám ti nič. Nenútim ťa do ničoho naozaj. Môžeš mi veriť.“

Chlapec sa na mňa pozeral a nič nehovoril ani nerobil. Len ležal a neprítomným pohľadom sa na mňa díval. Musela som si ísť robiť svoju prácu, no bála som sa, že ujde. Chcela som ho uzdraviť, strašne som túžila po tom aby bol v poriadku, ale nemohla som nič robiť iba dúfať, že ostane u mňa.
Doniesla som mu fľašu čistej vody a misku ryže so zeleninou.

„Musím ísť do práce, prosím ťa ostaň tu, tu ti položím vodu, aha a jedlo. A sem vedľa toto biele, je tabletka od bolesti, ak ťa to bude moc bolieť daj si ju, a zapi ju vodou hej? Snaž sa spať, a naozaj ťa prosím ostaň. Ja sa vrátim niekedy večer. Zatiaľ ahoj. Inak keby si ma hľadal som Lily. Ahoj“

Večer som sa vrátila zničená, hladná a smädná. Dnes bolo strašne teplo a deti nám odpadávali. Keď som stála pri dverách srdce mi búchalo ako o závod lebo som nevedela, či tam bude, alebo nie. Pomaly som otvorila a... bol tam! Ležal na posteli na bruchu a spal. Jednu ruku mal zvesenú z postele a druhú pod hlavou. Ústa mal pootvorené a bol strašne roztomilý. Bola som z neho paf. Zrazu sa však zamračil a vzychol. Naskočila mi husia koža. Mal nádherný hlas. Taký hlbší, ale stále detský.