Budeš iba moja...? 01

Čo...? Čo...? Prečo? Veď som tak drela! Rok som strávila pri knihách tak prečo??? Prečo??? Prečo ma neprijali? Ako je to možné? Vedela som všetko! Všetko!!! Nezapochybovala som ani jeden jedinký krát! Tak prečo ...Prečo...Nie. Nemôžem tu byť. Musím ísť preč. Musím utiecť!

„Kaori počkaj! Kaori kam bežíš? Kaoriii!“ Volala za mnou vysmiata mama. Áno. Bola vysmiata.

Nemôžem tu ostať, musím si zapáliť, musím fajčiť! Musím sa opiť, musím fajčiť. Musím ísť do krčmy.

„Čo si dáte? Tak čo si dáte?“
„Prepáčte. Jedny Marlborky červené, zapaľovač a veľké pivo.“
„Donesiem vám to.“
„Ďakujem.“

Prečo tu musí byť tak strašne veľa ľudí? Kde si mám sadnúť? Kde sa mám vyplakať? Mala som si radšej kúpiť fľašu a ísť von. Ale keď už tu som... Aaa, tam je jedno voľné miesto. Ale pri vedľajšom stole sedí nejaká ženská, tiež sama. Bože čo to má pred sebou? Fľašku vína? Aká socka. Heh, a čo idem robiť ja? Tiež sa idem ožrať sama.

Vtom sa na mňa tá ženská pozrela. Bola už staršia ale aj tak mala prekrásnu tvár so smutným pohľadom. Červené vlásky jej padali do očí a kontrastovali s hrozným zeleným tričkom. Neznášam zelenú. Zrazu do mňa drgol nejaký ožran a ja som prudko vrazila do jej stola a prevrhla som fľašu plnú vína. To sa rozlialo po zemi, po stole a ženská mala úplne mokré stehná.

„Do pr**le dávaj si pozor!!!“
„Hej, upokoj sa ja za to nemôžem! To ten ožran do mňa vrazil!“

Chlapík sa otočil, zvysoka sa na mňa pozrel pričom mu oči iskrili akoby ma chcel zabiť pohľadom.
„Čo sooom? Som ožraaan hej?“

Chytil ma za tričko a potriasol mnou.

„Ospravedlň sa mi inak ti takú tresnem, že ti stená dá druhú.“
Nebola to moja vina ale aj tak som sa mu radšej zbabelo ospravedlnila a on spokojne odišiel preč. Tá ženská však nebola spokojná. Stála, zírala na mňa hnusným pohľadom a z nôh jej kvapkalo víno. Keď som sa tak na ňu pozerala prišlo mi to strašne smiešne a vyprskla som od smiechu.

„Čo ti je smiešne ty koza? Pozri čo si urobila! Nemala si sa na mňa čumieť ale dávať pozor kade chodíš a kto chodí okolo teba! Je snáď jasné že v krčmách budú ožrani a ty chodíš zasnenááá...“
„Tak dosť! Prestaňte mi okamžite nadávať ja za to nemôžem! Tiež ste si nemuseli to vínčisko postaviť na krajíček stola, jasné? Tak sa skľudnite a choďte si objednať ďalšie, ja vám ho zaplatím.“
„Jáj, dievčička moja, choď radšej domov hej? To víno je drahé, mrzelo by ma do konca života keby som ti dovolila aby si mi ho kúpila.“

V krku mi narastala obrovská guča. To čo povedala mi prišlo strašne ľúto. Sklonila som hlavu a moja tmavohnedá hriva mi spadla do očí a schovala tak osamelú slzu ktorá sa mi skotúľala po napudrovanom líci. Došľaka, čo ak sa mi teraz rozmazala špirála? Obrátila som sa a chcela som už z tej krčmy vypadnúť aj bez piva, ktoré som zaplatila, keď vtom ma niekto schmatol za ruku.

„Počkaj teda, prepáč bola som hnusná ale naozaj som sa dnes chcela opiť. Kúpime to víno napoly dobre? A vypijeme ho spolu, pozri, aj tak sú všetky ostatné stoly už obsadené.“

Mala pravdu. Stôl ku ktorému som si chcela sadnúť mi už niekto vyfúkol.Krčma bola plná na prasknutie, a tak keď čašníčka poutierala rozliate víno a doniesla nové plus moje pivo a cigarety, sadla som si oproti tej ženskej. Zapálila som si, lebo som bola strašne nervózna. Nevedela som čo jej mám povedať a či sa môžem na ňu vôbec pozrieť.

„Chcete?“

Natiahla som ruku s cigaretami pod jej nos.

„Nie, ďakujem, ja nefajčím.“
„Ale hej. Pasívne.“

Vzduch v krčme bol sivý a ťažký, klimatizácia nefungovala a okná boli zavreté. Oči ma začínali štípať a to som len prišla.

„Máte to zajedno.“
„Ako sa voláš?“
„Kaori a vy?“
„Ayame. Teší ma. Môžeš mi tykať, veď ideme spolu piť.“

Natiahla smerom ku mne ruku a ja som neochotne vystrela tú svoju a dotkla som sa jej hodvábnej, teplej pokožky. Priateľsky stisla a usmiala sa na mňa. Mala zúbky ako perličky a krásne pery. Vlastne, celá bola krásna,pravdaže okrem toho otrasného zeleného trička a zelených náušníc ktoré som si teraz všimla. Bola štíhla, mala pevný zadoček, len ho chytiť a akurátne prsia do dlaní. Normálne sa mi páčila. Zľakla som sa tohto pocitu, a tak som do seba obrátila pol piva a zapálila som si ďalšiu v domnienke, že mi len preskakuje kvôli zničenému snu.

„Prečo tak rýchlo piješ, Kaori? Niekam sa ponáhľaš?“
„Nie, len, len mi chutí!"
„Ach ták, vy mladí, len by ste pili a pili a budúcnoť nič.“

Tak toto zabolelo.

„Hej, neobúvaj sa do mňa, jasné? Ja viem zladiť zodpovednosť a zábavu tak aby bolo všetko v poriadku! Ty sa staraj do svojho života a do svojich detí ak nejaké máš a nechaj ľudí na pokoji ak o nich nič nevieš, dobre?"
„Prrr, ja som nikoho nechcela uraziť a už vôbec nie teba, myslela som to všeobecne! Hej, hej, prečo plačeš? Nechcela som ťa uraziť, prepáč.“

Prisadla si ku mne a objala ma. Keď som pocítila nežný stisk jej rúk a počula tichý upokojujúci hlások už som nevládala nič skrývať a nechala som prúdiť svoje pocity von. Revala som ako malé decko a ona ma hladila po vlasoch a po čele.

„Pšššt, všetko bude dobré.“
„Ni-eee... ni, nič nebude dobrééé! J-ja som rok makaalaaa, stratila som všetkých priateľooov, prišla som oo zdraviee a on-iii, ma... oniii ma nevzali...“
„Neboj sa, Kaori, nič predsa nie je stratené. Veď to môžeš skúsiť znova, môžeš ísť inam.“
„Nieee, hentá škola bola môj sen! Chcela som byť lekárka! Alebo aspoň zdravotná sestraaa!“

Ayame mi podala pohár s vínom a ja som ho poslušne obrátila do seba. Potom som si vzala cigaretu a snažila som sa zase nerozplakať. Ťahala som do seba omamujúci nikotín a vychutnávala si otupenosť, ktorá pomaly ale isto prichádzala.

„Je ti už lepšie?“
„Nie. Nikdy to už nebude lepšie. Prišla som o celý svoj sen.“
„Počkaj, pozri sa na mňa,máš rozmazané oči."

Vzala si papierovú vreckovku a jemne mi ňou prechádzala popod oči a po lícach. Slzila som ďalej ale ona sa nevzdávala. Kým sa zaoberala mojou tvárou mohla som vyskočiť z kože! Jej dotyky ma privádzali do šialenstva...každý jeden. Bolo to akoby ma predčasne budila z veľmi dlhého spánku, násilne agresívne a ja som na to ešte nebola pripravená. Ayame mala nádherné oči. Miešali sa v nich odtiene zelenej a hnedej a boli také...dobré. Cítila som, že tomuto človeku môžem veriť. A keby som sa aj zmýlila, záleží na tom? Aj tak sa už chcem iba ožrať a skapať. A keby si ma vzala smrť z jej rúk, ach áno. Krajšiu smrť som si nikdy nemohla priať, vyšla by som jej naproti s otvorenou náručou. Som blázo, áno.

„Máš prekrásne oči.“

Vyhŕkla som bez rozmyslu a zapýrila sa.

„Čože? Hovorí z teba alkohol.“
„Veď som ešte dokopy nič nevypila, cítim to len trošičku."
„Ach ty alkoholička, napi sa ešte, pomôže ti to na ten srdca bôľ.“

Nedala som sa dva razy núkať, to víno ktoré pila mi celkom chutilo. Zaujímavé, doteraz som víno neznášala.
* * *
„Hahahaaa to fááákt? Ty si nagrcala do tašky s vianočnými koláčikmi u najlepšieho kamaráta svojho frajera? A jeho známy nagrcal za tapety?“
„Áno, to faaakt, to sa nám podarilo. Hahaha.“
„A vieš čooo? Ja som zistila že...že...Kaori si v poriadku?“

Zatočila sa mi hlava a ja som sa zaknísala. Skoro som spadla na zem ale Ayame ma schmatla za ruku a pritiahla ma späť. Oprela som sa o jej rameno a zatvorila oči. Bolo mi neskutočne zle.

„Nádherne voniaš Aya.“
„Ale prestaň už s tými opileckými komplimentami. Poď, odprevadím ťa domov.“
„Nieee, ja nejdem domov, budem tu spať. Nechcem vidieť mamu smejúcu sa mi do očí, že ma neprijali. Nechcem vidieť ako ma podporuje, chmpf.“

Začalo ma napínať, prudko som vstala a spadla som na zem kde som vyvracala všetok alkohol, ktorý som vypila. Bolo mi trápne ako ešte nikdy, lebo celá krčma sa na mňa pozerala.

„Hehe, teraz môžem pokračovať v pití.“

Všetci sa začali smiať, iba čašníčka doniesla handru, vedro a šmarila to po mne.

„Uprac si to a vypadni odtiaľto!“ Nešikovne som poutierala zem a odtackala som sa na záchody. Asi polhodinu som si drhla ruky tvár a chľastala vodu aby som zmyla ten hrozný zápach. Keď sa mi to konečne podarilo vyšla som von a tam stála Ayame s mojou peňaženkou v ruke.

„Toto si si tam zabudla. Zaplatila som aj za teba.“
„To si nemusela.“
„No to je jedno, ideme?“
„Kam?“
„No predsa ku mne!“
„Prečo?“
„No lebo domov nechceš ísť a v krčme ťa nenechám!“

Natisli sa mi slzy do očí. Zase. Ayame ma vezme k sebe domov a pritom ma vôbec nepozná. Prečo? Som pre ňu predsa úplne cudzia.

„Nesmokli a poď už.“

Vybehla von z krčmy ako namydlený blesk a ja som sa pomaly vypotácala za ňou. Bolo mi zle a nevládala som rýchlo kráčať, krútil sa so mnou celý svet. Chytila som ju za ruku. Zase tá nešťastná elektrina.

„Počkaj, neutekaj mi.“

Ayame sa otočila a krásne sa na mňa usmiala. Prispôsobila svoj krok môjmu, a tak sme pomaly šli nocou. Na oblohe svietil mesiac v splne a pofukoval príjemný letný vetrík. Rozvieval jej ohnivé vlásky a ja som pocítila ich krásnu vôňu. Čím dlhšie sme kráčali tým viac som si uvedomovala že sa mi trasie ruka ktorú mám schovanú v jej dlani, že sa potím po celom tele a že mi začína srdiečko bežať maratón. Konečne Ayame zahlásila, že sme tam. Nevšímala som si veľkú záhradu dokonca ani jej záhradnú hojdačku chcela som si len ľahnúť a zaspať, najlepšie by bolo ľahnúť si čo najďalej od nej. Aby som už necítila tú hodvábne jemnú pokožku, nevtieravú vôňu...aby som už necítila ju.
Ani som nevedela ako, zrazu som ležala na zemi.

„Kaori! Kaori si v poriadku?“

Ayame sa snažila postaviť ma na nohy ale bola taká chudunká a taká opitá, že sa jej to akosi nedarilo. Horko ťažko som sa postavila, aby som jej nerobila starosti ale zase sa mi zatočila gebuľa. Ona to videla a oprela ma o stenu. Zrazu pri mne stála príliš blízko a ja aj keď som sa snažila nevnímať jej vôňu, opájala ma lepšie ako to drahé víno.

„Kaori

Jej hlas, zastretý alkoholom znel tak príťažlivo. Začarovala ma. Veď mne sa páčia predsa teenagerky s dlhhými tmavými vlasmi. Mne sa páčia mladé školáčky...nie?
Opäť som sa zaknísala. Natiahla ruky aby som nespadla. Moja hlava spočinula pri jej krku. Cítila som jej tep. Jej srdiečko. Bilo. Tak krásne. Olizla som tepajúce miesto a malý ušný lalôčik som nežne vcucla.