Červený kód: Lucifer! 14

„Vysvetlíš mi, prosím ťa, čo tu ešte robíš?“ Drea zatínala zuby a snažila sa po ňom nevrieskať. Lalo si ju ledva všímal. Pochodoval po izbe a zbieral si veci do náruče. Mal už jednu pokrútenú plachtu z postele, pár vecí z kúpeľne a práve hľadal...“
„Mám,“ zvolal, „nožnice!“
„Čo chceš robiť?“
„Nie je to jasné? Sadaj!“
„Prečo? A kam?“
„Presne sem!“ Lalo pritiahol jednu stoličku do stredu izby a ukázal na ňu ukazovákom. „A švihaj!“
„Čo si mi to práve povedal?“
Podišiel k nej, chytil ju za plecia a k stoličke ju odviedol. Potom ju na ňu stlačil. „Hádam by si nechcela behať po svete s takýmito vlasmi. Ostrihám ťa!“
„Zbláznil si sa? Ty?!“
„Vyzerám, že o vlasoch nič neviem?“
Drea si ho zbežne prezrela, akoby to doteraz ešte nikdy nerobila. Jeho vlasy boli perfektné. Potichu si odfrkla.
„Tak teda vitaj v kaderníckom salóne de Lalo!“
„Skôr de Lancelot!“ vyprskla Drea.
„Uvedomuješ si, kto z nás dvoch tu má v rukách nožnice?“
„A si si istý, že to zvládneš? Radšej by som poprosil Kitty.“
„Chceš každému vysvetľovať, čo sa ti stalo? Nebude jednoduchšie povedať, že si sa len rozhodla ostrihať?“
Drea náhle zneistela. „Treba to niekomu nahlásiť? To, čo sa stalo...“
„Nebola to sranda.“
„Myslíš?“
„Ja by som to riaditeľke povedal. Vlastne ak to nespravíš ty, pôjdem za ňou. Ak nie nič iné, Kristy bude mať aspoň problémy.“
„Nesprávaš sa veľmi pekne k svojej priateľke...“
„Bývalej,“ vyštekol Lalo.
„Kedy ste sa rozišli?“
„Tá facka nás úplne rozišla.“
„Chcem zabudnúť na Kristy. A okrem toho, Lizzy ju už aj tak zabila, alebo to práve robí.“
Lalo sa zasmial a okolo Dreiných pliec prehodil bielu plachtu. Hrebeň mal od Ashley a nožnice, bohvie. Boli však dosť ostré a to Lalovi stačilo. Hneď sa pustil do strihania Dreiných obhorených vlasov. Čím skôr budú preč, tým skôr budú môcť zabudnúť.
„Nie tak veľa,“ nariekala Drea, keď videla na zemi dlhé pramienky. „Chúďatká vlasy.“
„Máš ich zničené. Buď radšej ticho, lebo ti jednu strihnem do ucha a potom sa mi nepoďakuješ.“
Drea teda čakala, no za to sa na stoličke neprestajne ošívala. Nebolo to len kvôli znervózňujúcemu pocitu, ako bude jej krátky účes vypadať, ale aj preto, že sa okolo nej hmýril Lalo.
„Hotovo! Choď sa pozrieť!“
„Radšej nechcem.“
„Nedôveruješ mojim schopnostiam?“
„A teraz mám akože povedať pravdu?“
„Vieš čo? Postav sa a hybaj k tomu zrkadlu!“
Drea vyskočila. Zaškerila sa. Dobrá nálada na seba nenechala dlho čakať. „Lebo čo?“
Lalo stál pokojne ešte asi tri sekundy. Potom náhle prižmúril oči a vyštartoval, až sa mu zadymilo z topánok.
Dievča vykríklo a rozbehlo sa. Naháňal ju po celej izbe. Preskákali po oboch posteliach a miestnosť obehli aspoň miliónkrát. Keď Drea zakopla o koberec a už sa zdalo, že spadne, Lalo sa po nej vrhol. Obaja spolu spadli na červený gauč. Lalo ju silno objal a pritlačil si jej telo k svojmu.
„Pusti ma, lebo za seba neručím,“ Drea ešte dychčala po toľkom unikaní.
„Pohovorme si.“
„Čo si môj rodič?“
„Budúci frajer.“
Drea sa teatrálne zarehotala. „Ten bol dobrý, Lalo.“
„Buď aspoň na chvíľku vážna a prestaň sa všetkému rehotať.“
Drea neverila, že jej to hovorí práve on. On, ktorý nikdy nič nebral vážne a už vôbec nie dievčatá, on, čo sa rehoce všetkému na svete, ak práve nie je podráždený. Pozerala mu do pekných hnedých očí a stále nemohla pochopiť, ako je možné, že sú zrazu tak blízko.
„Máš také krásne oči,“ povedal jej potichu. Mysleli takmer na to isté a ani o tom nevedeli.
„Včera si niekto zapol zlý romantický film, čo?“
Lenže z Lala to vykĺzlo celkom prirodzene. Zelená farba jej očí sa mu páčila, opantala ho, uväznila.
„Neveríš mi, že si krásna?“
„No, pochop ma, ešte som sa po novom nevidela.“
„Ty si strašne nemožná.“
„Naozaj? Tak už konečne ideš preč?“
„Smola.“
„Ach, do frasa,“ povzdychla si.
„Drejka, povedz mi, čo by som mal urobiť.“
„Pustiť ma?“
„Niečo iné.“
„Odísť?“
„Niečo romantickejšie.“
„Dobre. Odísť a z diaľky mi zahrať serenádu?“
„Myslel som skôr, že by som ťa pohladkal. Alebo ešte pobozkal.“
„Stavím sa, že myslíš aj na viac, ty perverzák!“
„Už si ma tak raz nazvala. Vtedy sa mi to tiež nepáčilo.“
„Keď ti tak poviem ešte raz, tak si už dáš odpich?“
„To ťažko,“ pousmial sa. Potom sa priklonil a náhle ju pobozkal na čelo.
Drea sa na neho dívala. Muž, ktorý bozkáva na čelo, si ženu váži, behalo jej mysľou. To čítala v dievčenskom časopise, takže pravdepodobnosť, že to bude naozaj tak, je asi päť percent.
„Tomu sa nebrániš?“ pobavil sa.
„Skús to ešte raz a zisti či ťa kopnem.“
Lalo sa potichu zasmial a potom sa k nej skutočne znovu priklonil a opäť ju pobozkal na čelo.
Drea ho skopla dolu zo sedačky, že sa až rozpleštil na koberci. Veselo sa zasmiala.
„Tak toto... si nemala.“ Aj keď sa na ňu usmieval, jeho oči tleli prefíkanosťou.
„Lalo, Lalo, nie... Nie!“
Skočil na ňu ako kocúr na myš. Pevne ju objal a pritlačil svoje pery na jej. Bolo mu zvláštne ju bozkávať, no zato to zbožňoval. Nikdy predtým pri tom necítil obavy, no teraz a s ňou bol plný strachu. Viac nevnímal len seba a to, aby bolo dobre jemu. Chcel, aby sa to jej páčilo.
„To už stačí,“ nakázala mu, keď ju začal bozkávať po sánke a potom pod bradou. To ešte od žiadnej nepočul a znovu ho to prekvapilo, aj keď pri tomto dievčati si už zvyknúť mohol.
„Drejka, čo keby sme dnes večer...“
„No tak už len to by chýbalo. Zlez zo mňa, lebo ťa zase skopem tam pod stolík.“ No nečakala, kým ju pustí a sama sa spod neho vyštverala. Keď vstala, zdvihla ruky do výšky a popreťahovala si stuhnuté telo, kým kráčala ku dverám kúpeľne. Dobre vedela, že si ju celú obzerá.
Zadívala sa na svoj odraz v zrkadle a potom si smutne povzdychla. Jej dlhé vlasy boli naozaj preč. Tieto zvláštne nové jej končili tesne pri pleciach. No aspoňže boli stále pekne červené.
„Ak si ich každé ráno trochu vytočíš kulmou, budú ti na pleciach pekne odstávať,“ ozvalo sa jej od chrbta.
„Ty si nejaký veľký odborník, nezdá sa ti?“
Lalo len mykol plecami. „Vyznám sa v dievčenských veciach.“
„Asi si mal dosť učiteliek,“ usmiala sa nepríjemne Drea.
„Nezačínaj,“ zahundral.
Drei zrazu zaškvŕkalo v žalúdku. Zoširoka sa pobavene usmiala. „Počas dievčenskej drámy sa často zabúda na obed.“
„Chápem. Jesť,“ prikývol Lalo. „Tak sa obleč. Ide sa.“
„To akože ja? S tebou?“
„Mám sa schovávať za ker?“ spýtal sa podráždene.
Drea sa zaškerila, lebo si to živo predstavovala.
„Tak na to zabudni. Jasné, že so mnou! Mala si ťažký deň, takže sa ide na pizzu. Dnes si ju zaslúžiš!“
„Choď preč, chcem sa prezliecť.“
„Aby si zatiaľ utiekla cez okno? Nie ďakujem,“ povedal a zaškeril sa, „radšej sa budem pozerať.“
„Padaj!“ vykríkla Drea a hodila po ňom mydlo. To prvé schmatla.
Lalo sa hlasno smial, no Dreu nechal pokojne sa prezliecť. Keď o chvíľku vyšla z kúpeľne v čistých šatách, ktoré nejavili žiadne známky ohňa, už sa držala za brucho, v ktorom sa jej stáčal hladný žalúdok.
„Rýchlo,“ takmer poskakovala na mieste.
„Akoby som to bol ja, kto zdržuje,“ hundral znovu Lalo.
Spolu vyšli na chodbu a potom sa pobrali von z internátu. Oprava, Lalo sa pobral von a Drea zatiaľ vyšprintovala z internátu. Nestačil sa nad ňou čudovať. Stále si vravel, že také čudné dievča ešte nestretol.
Keby areál školy nebol takmer prázdny, pravdepodobne by na nich všetci čumeli. No takto sa mohli pokojne vybrať dolu asfaltovým chodníkom. Autobus so všetkými študentmi vracajúcimi sa domov, už odišiel a na parkovisku neostalo živej duše.
Drea prekvapene hľadela za Lalom, ktorý však namiesto toho, aby pokračoval ďalej po ceste, zamieril k trom zaparkovaným autám.
„Lalo!“ volala za ním. „Kam ideš?“
„Ty kam ideš! Hádam nejdeme peši!“
„Padol si na hlavu? Je to menej ako kilák!“
„A čo?“
„A chránime túto planétu!“
Lalo na ňu pozeral od svojho strieborného sexi auta ako na blázna.
„Čo tam čučíš? Poď už!“ zvolala na neho znovu.
Lalo sa k nej naozaj vybral späť, no iba pre to, aby ju mohol schmatnúť, prehodiť si ju cez plece a privliecť k svojmu autu.
„Hej! Hej!“
Nevšímal si ju. Postavil ju na nohy, otvoril dvere na mieste spolujazdca a vopchal ju dnu.
„Toto je únos!“ vykrikovala Drea. „Pomóc!“
„Myslel som, že si super hladná,“ povedal Lalo, keď si sadol za volant. „Takto si tam za desať sekúnd a po vlastných za päť minút.“
Drea na neho nenápadne pokukávala. Ach, veru, to auto mu neskutočne pristalo. Keď chytil páku, zaradil rýchlosť a auto pod jeho rukami ticho zapriadlo, Drea si nemohla pomôcť. Bola unesená. O chvíľku sa presvedčila, že ako dobre za volantom vyzerá, tak dobre aj šoféruje. Hneď by sa to od neho chcela naučiť. Možno potom, keď budú lepší priatelia, pomyslela si.
Skoro ako povedal, o niečo málo viac sekúnd boli pri bufete. Drea vystúpila sama. Už len to by jej chýbalo, aby sa Lalo začal pred ňou hrať na džentlmena.
Keď o chvíľku na to vošli do bufetu, usalašili sa pri jednom z malých zadných stolíkov.
„Pamätáš, ako som tu zmlátil toho blbca?“ spýtal sa jej.
„Akoby som sa mohla nepamätať?“ usmiala sa.
„Bol som super.“
„No nie, ty si aj skromný!“ povedala Drea, no v duchu si pomyslela, že úžasný naozaj bol.
Onedlho do seba už tlačili pizzu a Lalo sa znovu nestačil čudovať, ako ju Drea hlce. Tak na takýto pohľad nebol u dievčat vôbec zvyknutý.
„Vždy toľko ješ?“ spýtal sa prekvapene. Ani na um mu nezišlo, že by dievča mohol uraziť.
„Hej!“ odvrkla.
„Počkaj, ja som to myslel fajn. Páči sa mi to.“
To zas prekvapilo Dreu. „Teba sa... páči... ako sa napchávam?“ opýtala sa ho ako zaostalého.
Prikývol.
„No nie si ty divný?“ zamumlala si popod nos. Len nad ním krútila hlavou.
„Necháš ma to aspoň zaplatiť?“
„Ty si vážne spadnutý na hlavu? Nebudem ti dlžná ani za jednu hranolku. Len čo by si sa to pokúšal zneužiť!“
„Nemusíš byť hneď...“
„Aká? Aká?“ volala. „Ja ti len absolútne neverím. To je všetko.“
Lalo na ňu pozeral ponad prepletené prsty a uvažoval čím by si ju získal. Vedel, že na ostatných mu už nezáleží a práve keď nad tým uvažoval dostal nápad. Vytiahol svoj mobil.
„Čo robíš?“
„Sleduj,“ povedal len a už hľadal prvé číslo. Priložil si mobil k uchu a čakal, tak ako vždy, sotva jedno zazvonenie.
Drea neverila vlastným očiam ani vlastným ušiam. Lalo sa pred ňou začal do radu rozchádzať s toľkými dievčatami, až sa jej taký počet zdal nemožný. Neprehovorila však ani jedno slovo, len ho sledovala, ako sa skutočne ospravedlňuje a potom vysvetľuje, že to nemá žiadny význam. Mlčala a svedčila historickej udalosti, keď sa Lalo asi prvýkrát v živote slušne zhováral s dievčatami a bol k nim celkom úprimný. Vedela, že sa so všetkými rozchádza kvôli nej. Starý Lalo mizol a rovno pred ňou sa zjavoval nový, akýsi známejší, bližší a taký, ktorému Drea dokázala veriť oveľa viac.
„Ešte posledná,“ povedal a už znovu ťukal do displeja.
Drea sa na to už nemohla pozerať. Bolo jej ľúto starého Lala. Toho frajera, toho rebela a sukničkára. Toho nového sa trochu obávala. Natiahla ruku a zastavila tú jeho. Prekvapene k nej vzhliadol.
„Nechaj si ju,“ povedala mu Drea potláčajúc slzy. Ani nevedela, čo ju tak rozrušilo. „Tú jednu si nechaj, možno za ňou ešte niekedy pôjdeš, ak...“
Usmial sa na ňu a predsa začal vytáčať. „Nepôjdem.“

Keď sa vrátili, bola už tma. Všetky Lalove telefonáty zabrali veľa času. No poctivo sa rozišiel naozaj so všetkými, ktoré ťahal za nosy. Drea na neho bola hrdá. A keď mu to aj povedala vo dverách svojej izby, Lalo sa zasmial.
„Hrdá?“ opakoval pobavene. „A čo si môj rodič?“
Drea sa usmiala tiež. Teraz sa však nevyškierala. Nahodila tajomný a trošku beťársky úsmev, ktorý vždy platil aj na Ea. „Budúca frajerka,“ povedala Lalovi napokon a potom s rovnakým úsmevom pomaly zatvorila dvere pred jeho prekvapenou tvárou.

Lalo bol celú noc taký blažený, že ani nedokázal Tobimu odpovedať. Myslel na Dreu a na všetko, čo s ňou zažil. Do mozgu sa mu dokonca nevtrela ani jediná nepríjemná spomienka na Kristy alebo na to, čo Drei vykonala. Na negatívne myšlienky bol teraz príliš šťastný a príliš... zaľúbený.
Toby ho sledoval. Najprv si myslel, že jeho kamoš vonku fetoval, no netrvalo dlho a prišiel na to, čo je vo veci. Možno naozaj fetoval, no z niekoho. A ten niekto práve spí hneď vo vedľajšej miestnosti. Aj Toby cítil, že jeho kamarát prechádza obrovskými zmenami. A to takými, po ktorých sa ne neho už nebude vedieť ďalej hnevať. Aj keď... tentoraz sa pocitu piateho kolesa na voze už asi nevyhne.
Lalo ledva niečo naspal, no aj tak mal energie za desiatich. Áno, z lásky. Bol Dreou celkom posadnutý. A preto nebolo divu, že jej o ôsmej ráno už vyklopkával na dvere.
Keď mu otvorilo dajaké rozospaté strašidlo, zhrozil sa.
„Preboha, veď si škaredá! Čo sa ti to cez noc porobilo? Prepadli ťa?“
Drea sa vo dverách zarehotala ako kôň. „Tak čo? Už viac neprídeš?“
Uškrnul sa a pretlačil sa dnu cez dvere. Až taká škaredá zase nebola. Lalo dokonca zistil, že jej trvá oveľa kratšie, kým zo seba v kúpeľni opäť spraví človeka, ako to zvykne jemu. So svojimi vlasmi sa Lalo poctivo trápil hodnú chvíľu každé ráno, ale už si na to zvykol. Usmial sa na Dreu, keď k nemu zavítala späť oblečená, umytá a s vlasmi vytočenými na pleciach presne tak, ako jej včera poradil.
„To naozaj nemáš nič lepšieho na práci, ako sa tu sušiť?“
Lalo by si pomyslel, že je dokonalá, keby neprehovorila. No potom si uvedomil, že úžasná je presne tým. Takže len pokrútil hlavou a znovu sa na ňu usmial.
„Tebe sa niečo stalo, že mám pravdu?“ spýtala sa ho a podišla k nemu. Sadla si vedľa neho na gauč v zdvorilej vzdialenosti. Keď ju schmatol za pás a pritiahol ju k sebe o hodný kus bližšie, len si povzdychla. Už bolo neskoro. Totálne neskoro. Obaja boli zaľúbení až po uši.
„Čo by sa mi stalo?“
„Si iný. Lalo spred týždňa by tohto nového ani nespoznal.“
Zasmial sa. „Aj ten už vtedy tušil, že sa budú konať zmeny.“
„Naozaj? Ale veľmi na to nevyzeral.“
Zvalil ju a pozrel jej do zelených očí. Cítila, že sa o nič pokúšať nebude, takže ostala pokojná.
„Aj ty si sa zmenila,“ povedal jej. „Už ti nevadí, keď ťa pobozkám.“
„Chceš skúsiť či naozaj?“
Pobavil sa. „A skopneš ma?“
„Uvidíš.“
Lalo sa k nej teda pomaly priklonil a jemne ju pobozkal.
A vtedy ho Drea nohami posunula na zem a on sa zase raz skotúľal z gauča.
Začul jej hlasný veselý smiech.
„Drejkaaa...“ zavrčal hravo. „Už zase?“
„Isteže áno!“ zasmiala sa znovu. „Tak ti treba, ak si priveľa namýšľaš!“
„Možno si sa predsa len nezmenila,“ povedal a usmial sa tiež.
Drea si podoprela hlavu otvorenou dlaňou a pozrela Lalovi do tváre. „Ale zmenila,“ odvetila. „Vidíš niekde moje dlhé vlasy?“
Chvíľu na ňu hľadel. „A ty na mne moju bundu?“
„Zničila sa?“ spýtala sa náhle.
Lalo prikývol. Oheň ju neušetril, rovnako ako ani Dreine vlasy nie.
„Tak potom sme obaja stratili niečo, čo patrilo našim starým podobám, nemyslíš?“
Lalo sa nadvihol a znovu sa priklonil k jej tvári. „Myslím, že ani jeden z nás to už späť nepotrebuje.“