Červený kód: Lucifer! 17

Kivi sa vytratila ďaleko od sveta, v ktorom sa teraz toľko trápila. Uvažovala, že sa vráti na víkend k rodičom, no nemala náladu počúvať ich reči plné starostí. Dobre vedela, že jej mama by si hneď všimla, že sa s ňou niečo deje, a že všeličo nie je v poriadku. Kala zdedila umelecké nadanie po nej rovnako ako aj silnú intuitívnosť. A tá jej práve teraz našepkávala rôzne mätúce veci. Veci, o ktorých vedela, že nech sa ich akokoľvek obáva, onedlho sa na sto percent presvedčí, že sú pravdivé a reálne. A že jej zmenia život.
So svitaním štrbavého sobotňajšieho slnka za chrbtom Kivi práve mierila do lesa. Prekročila hranicu školského areálu a kým kráčala medzi stromami – nohy vysoko zdvíhala, aby sa nezablatila a uhýbala sa pred vytŕčajúcimi konármi -, veľký výkres spolu s ceruzkami si ochranársky pritláčala na prsia. Pocity sa v nej búrili a ona vedela, že to musí využiť a dovoliť im vyletieť na papier, aby stvorili ďalšie veľdielo. Hovorila si, že možno keď sa zahľadí na svoj výtvor, ktorý vznikne úplne podvedome riadenými ťahmi jej ruky, lepšie pochopí a roztriedi svoje zložité myšlienky. Onedlho našla, čo hľadala. Asi po dvadsiatich minútach chôdze sa ocitla na mieste, kde boli zo štyri stromy vyrúbané, zvalené a cez dieru v oblohe, ktorú kedysi zapĺňali ich bohaté koruny, teraz prenikalo nesmelé no dostatočné svetlo. Sadla si na jeden zo suchých kmeňov a tvrdú podložku z výkresom si položila na kolená. Len na chvíľočku zatvorila oči, vdýchla vône lesa a potom vzala do prstov prvú farbičku, po ktorej siahlo jej srdce.
Keď sa po mnohých nekonečných hodinách, ktoré ju udržali ďaleko od sveta, v ktorom ju realita nútila žiť, vracala naspäť k areálu školy, bez toho, aby si to musela overovať, presne vedela, čo sa deje. Svoj obrázok zvláštnej miestnosti s oblými rohmi a nízkymi stenami odtieňov od bledoružovej až po krásnu tmavočervenú si tisla na hruď oveľa pevnejšie ako predtým. Aj keď pochopila, na svoje sklamanie bola ešte viac bezradná a zúfalá ako kedykoľvek vo svojom živote.
Zajtra sa predsa len vyberie za matkou.

Ten víkend však Lizzy, Ash, Kitty, Kari ani Lola domov neodišli. V sobotu večer sa všetky stretli vo veľkej dievčenskej izbe a posadali si na päť postelí. Lola na fialovom prestieradle silno objímala svojho plyšového slona, Kari – ako vždy – podráždene pozerala okolo seba, Kitty rozvalená na svojom vankúši s obrázkom veľkého psa si poťahovala malé kučierky a Lizzy na svojej posteli sa spolu s Ash s vážnymi rodičovskými výrazmi na tvárach dívali na Dreu. Tá sedela na zemi a o poslednú posteľ – bývalú Kivinu - sa opierala iba chrbtom. Objímala si kolená a z času na čas sa nervózne zahniezdila.
Lola v rohu miestnosti hlasno potiahla nosom.
„No tak dievča, už nerumádzgaj,“ zahundrala Kari, „počúvame to celý deň.“
„Kari!“ okríkla ju Elizabeth ostro. „Trápi sa. Necháme ju na pokoji.“
„Prepáčte...“ zašomrala Drea takmer nezrozumiteľne, „že som nič nepovedala.“
„To si veru mohla!“ zakričala na ňu obviňujúco Lola. „Ja som si myslela, že si dobré dievča a naša kamarátka! Tie si všetko hovoria! A neklamú!“
„Drea predsa neklamala,“ povedala pokojne Lizzy.
„Nič nepovedala a to je to isté! A ty tiež, Lizzy! Tiež si o všetkom vedela!“
„Bolo ich slobodné rozhodnutie nikomu nič nepovedať,“ opáčila Lizzy rovnako pokojným a vyrovnaným tónom ako pred chvíľkou.
Drea sa musela usmiať do kolien. Jej slobodné rozhodnutie to bolo, ale o Lalovi by sa to isté povedať dalo asi len ťažko. Ona predsa naliehala, aby všetko ostalo v tajnosti.
„Ak sa dohodli, že nechcú aby...“
„Lizzy, počkaj,“ prerušila ju potichu Drea. Zdvihla hlavu a opatrne pozrela na Lolu. Vždy vedela, že tomu dievčaťu ich vzťah s Lalom ublíži. Cítila sa pre to zodpovedná. A tiež povinná teraz sa k nej už správať celkom úprimne a tiež férovo. Nechcela sa skrývať za Lizzy.
„Lola...“ Keď ju potichu oslovila, dievča sa s grimasou stiahlo hlbšie na svoju posteľ a pricapilo sa ku stene. „Lola,“ zopakovala istejšie, „ja ho ľúbim.“
Elizabeth prekvapene zažmurkala. Vedela, že keby bol na blízku aj Lalo, takúto vetu by z nej nikto nevydoloval ani za kopu prachov. Potom sa však jemne usmiala a pozrela si na ruky.
„A čo má byť?! Aj ja ho ľúbim!“
Drea, aj keď nepochybovala, že sa Lola zaľúbila len do svojej predstavy o Lalovi a nie do jeho skutočnej povahy, ktorú ani nemala šancu spoznať, nič jej nevyčítala. „Viem,“ povedala iba. „A myslím si, že si skvelé dievča, Lola. Obdivujem vytrvalosť, s akou si sa ho držala. Zaslúžila by si si oveľa viac, ako mám ja. Mrzí ma to,“ sklopila oči k zemi. „Naozaj ma to mrzí, viem, že nie som hodná toho, aby...“
„Pre zmilovanie božie!“ Lizzy to už nemohla počúvať. „Drea, prečo vravíš také hlúposti? Ako si vôbec môžeš myslieť, že si nezaslúžiš to, čo máš? Ak si tu niektorá z nás zaslúžila zaľúbiť sa a aj byť naspäť milovaná, tak si to ty! A Lola!“ Lizzy sa otočila aj k nej. „Nemysli si, že s tým chalanom vyhrala lotériu. Vieš, v poslednom čase som mala možnosť trochu lepšie ho spoznať. Prepáč, že ťa sklamem, ale od tvojich predstáv šprintuje tak ďaleko ako Kitty od mačky s besnotou.“
Lola položila svojho slona na vankúš a podráždene si prekrížila ruky na hrudi. „Naozaj? A čo je na ňom také zlé?“
„Napríklad,“ vyštekla Lizzy, „dievčatá si vôbec neváži.“
„Tak na tom sa už pracuje...“ zamumlala si Drea potichu do kolien.
„Ďalej,“ pokračovala Lizzy. „Len by nám tu vyjedal chladničku.“
„Žiadnu nemáme,“ zatiahla Kari otrávene.
„Ďalej...!“
„Lizzy, ak budeš takto pokračovať, Drea ho hneď ráno pošle do pekla,“ pobavila sa Ash.
„Aj tak stále nemôžem uveriť, že je to pravda,“ Kitty zakopkala nohami, v hlase mala prekvapenie. „Ako sa to vlastne stalo? Veď chodil s Kristy. A potom zrazu pre teba zmlátil toho chalana...“
Drea sa narovnala a zahľadela sa na dievčatá. Veľmi chcela ich priateľstvo posilniť, s každou jednou. Aj Lolou. A vedela, že to pôjde len jediným spôsobom. Zhlboka sa nadýchla a potom preniesla: „Poviem vám úplne všetko. A od začiatku.“

Úprimnosť priniesla svoje ovocie. Hneď ako z Drey vyletelo všetko, čo jej už tak dlho ležalo na srdci, bolo jej lepšie, ľahšie a cítila, že jej kamarátky zrazu všetkému rozumejú. Zo svojho rozprávania nevynechala nič. Povedala im o prvom školskom dni, o párty, o tom, kto je Lucien, ako ho spoznala, a prečo na neho neskôr Lalo tak vyletel. Povedala, čo sa stalo s Kivi. Aj keď jej pri tom vytieklo zopár slzičiek, nezastavila sa. Keď všetko počula aj Lola, jej predstavy sa skutočne začali rozpadať. Keď Drea dohovorila, dokonca vstala zo svojej postele, podišla k nej a objala ju. Prekvapená Drea bola z toho gesta priateľstva v šoku, no potom sa jemne usmiala a Lolu tiež objala.
Elizabethine oči horeli spokojnosťou. Dobre sa jej pozeralo na svoju copatú zverenkyňu, ktorá sa predsa len zachovala správne a nenechala sa otráviť hnevom a žiarlivosťou tak, ako sa to stalo s Kivi. Lizzy pozrela na Ash vedľa sebe, usmiala sa na ňu a chytila ju za ruku. Špičkami vysokých topánok do sebe párkrát ťukli, ako to robievali, keď mali obe pocit vzájomnej blízkosti a tiež duše v euforickom rozpoložení. Tešili sa, že práve prežívajú chvíľku, počas ktorej všetky Dreu oficiálne prijali medzi seba. Lizzy sa páčilo, že sa Drea rozhodla všetko povedať a veľmi schvaľovala, že Marisu zo svojho rozprávania šikovne vynechala.
„Tá Kristy je skutočne mrcha!“ zvolala Kitty. „Mali by sme ju prinajmenšom násilne ostrihať!“
„Nie,“ pokrútila hlavou Drea. „Stačí, že prišla o všetko, čo chcela mať. Viac na ňu už nechcem myslieť. Je mi úplne jedno, čo s ňou je. Nestojí mi ani za to, aby som jej vyrábala problémy.“
„Si ako anjelik, Drea,“ povedal jemne Ashley a zošuchla sa z Lizzinej postele, aby k nej mohla prikolienkovať bližšie. Zdvihla ruku a pohladkala ju po krátkych vlasoch. Potom sa zasmiala. „Ale je to naozaj zvláštne, že ste si ty a Lalo navzájom takí sympatickí. Jeden by povedal, že skončí presne s takým dievčaťom ako je Kristy.“
Drea sa len skromne usmiala.
„Tak dobre!“ zvolala Lola a odbehla k písaciemu stolu. Vytiahla svoj veľký krásny zápisník s voňavými červenými stranami a zopár ich z neho začala vytrhávať.
„Čo stváraš?“ spýtala sa jej Lizzy.
Lola sa k dievčatám otočila s papiermi a perami v rukách. Na tvári mala široký úsmev. „Ten zoznam,“ vyhlásila nadšene. „Len mi nepovedzte, že taký tiež nechcete.“

„Tam idú,“ povedal Luce a po tvári sa mu roztiahol široký potešený úškrn.
V nedeľu ráno bolo vonku v školskom areáli ledva nejakej živej duše, takže dvoch chalanov opierajúcich sa o stromy začínajúceho lesa vôbec nikto nevidel. Oni zato videli všetko, čo potrebovali. Lucien sa nestačil čudovať, ako Marisa mohla tak presne vedieť, že ten idiot bude presne v tomto čase na tomto mieste. Už dávno si však prestal lámať hlavu nad tým, ako to dievča ku všetkým informáciám chodí. Len čo by z toho úplne zošalel.
„Vidím ich,“ prikývol Oliver. Aj on z diaľky hľadel na Tobiho a Lala, ktorí si bezstarostne vykračovali po asfaltovej ceste k parkovisku. Toby sa so sklonenou hlavou len rozospato šuchtal, no Lalo s cigaretou v ústach vyzeral dokonale čulo. Oliver, aj keď nebol žiadny strachopud, si náhle zaželal, aby to bolo naopak. Aj keď súhlasil, že Lucienovi pomôže, bitky nemal rád. A podľa toho čo počul, Lalo je šikovný a ranu má tvrdú.
„Ideme,“ zavelil Luce. „Toho vysokého s dredmi zlož zozadu. Nebude to síce férové,“ uškrnul sa, „ale čo narobíme. Mňa zaujíma hlavne ten imbecil. Ja sa už o neho postarám.“
„Ako chceš,“ mykol plecami Olo.
Vyrazili a zozadu sa plížili k dvom nič netušiacim chalanom. Lucien zrazu na parkovisku zahliadol nejakú osobu a v duchu zanadával, že by im mohla všetko prekaziť. Keď sa však lepšie prizrel, hneď ju spoznal a pochopil, kto sa dnes stal zdrojom Marisiných informácii. Tesne pred tým, ako sa Lucien vrhol na chalana pred sebou, veselým žiariacim pohľadom hodil po malom blonďavom dievčati. Kivi nastúpila do taxíka, odvrátila hlavu a prenechala plnenie svojej pomsty na Luciena.

„Drea!“ ozvalo sa spoza dverí zakričanie. „Drea, otvor! No tak, rýchlo! Drea!“
Keď otvorila oči a vykotúľala sa z postele, prekvapene pozrela ku dverám spoza ktorých počula Tobiho.
„Drea! Do riti!“
Rozbehla sa, schmatla kľučku a dvere takmer vytrhla. „Čo je? Čo sa stalo?“ No keď to z jediného pohľadu na chalanov zistila, až vykríkla. „Preboha! Lalo!“ Natiahla k nemu ruky a zhrozene sa na neho dívala. Vyzeral hrozne. Bol dobitý, tvár mal krvavú a na Tobim ledva visel.
„Tá sviňa,“ povedal Toby rozzúrene. „Lucien.“
Drea sa zhrozila. Na krátku chvíľku pozrela aj na Tobiasa, no keďže on mal len rozrazenú peru a na líci jednu modrinu, znovu sa rýchlo otočila k Lalovi, ktorý na tom bol o poznanie horšie. „Rýchlo,“ povedala. „Tam ho polož.“
Toby ho odtiahol k jej posteli a potom ho na ňu zložil. Lalo padol ako vrece zemiakov. Keď k nemu Drea pobehla a kľakla si na zem vedľa postele, s ďalšou bolesťou zistila, že je v bezvedomí. Chytila ho za ruku a pritisla si ju k tvári. „Toby,“ šepla, „vyzerá veľmi zle. Bež to povedať školskej sestričke, určite ju nájdeš v jej kancelárii na prvom poschodí za ošetrovňou. Možno by mala zavolať sanitku.“
Toby sa zachmúril, ešte raz pozrel na svojho dobitého kamoša a potom usúdil, že dievča má možno pravdu. Stále sa ním preháňal strašný hnev. Kým ho niekto tlačil k zemi, mal veľmi dobrý výhľad na Lala, ktorého Lucien hlava-nehlava mlátil. Mohol sa len dívať a aj keď sa na neho jeho kamoš spoliehal, pomoci sa nedočkal. Toby bol znechutený sám zo seba. Lalo mu toľkokrát pomohol, no keď sa situácia vymení, on nie je schopný spraviť nič? Zaťal zuby a rýchlo vybehol z izby.
„Lalo,“ takmer vzlykla Drea. „Lalo, počuješ ma?“ Pokúšala sa ho zobudiť veľmi dlho, no on sa ani nepohol. Oči mal pevne zatvorené a kvôli jeho namáhavému dýchaniu sa Drea obávala, že má aj zlomené rebrá. Bála sa čo len dotknúť jeho tváre no napokon ju vlastným rukávom aspoň trochu utrela od krvi. „Je mi to tak ľúto,“ šepkala zničene. „To je kvôli mne.“
„Som rada, že si to uvedomuješ.“
Drea sa zarazila a rýchlo otočila hlavu za povýšeneckým hlasom. Keď uvidela Kristy, ktorá sa so spokojným výrazom na tvári opierala o rám dverí, Lalovu ruku len stisla pevnejšie. „Kristy,“ zasipela, „čo s tým máš spoločné?“
Veselo sa zasmiala. „Veľa. Hádam si si nemyslela, že to všetko nechám len tak.“ Prižmúrila oči a teraz aj ona hľadela zlostne. „Neznášam ťa, Drea. Spravím všetko pre to, aby som ťa odtiaľto vyštvala a donútila ťa zaplatiť za to, čo si urobila. Už si si myslela, že si vyhrala čo? Prekvapenie! Ty s Lalom neostaneš, drahá. Ja to nedovolím.“
Drea ju bojovne prepaľovala očami. Nenechala sa len tak zastrašiť. „Bolo nutné zájsť až takto ďaleko?“ spýtala sa napokon a znovu sa pozrela na Lala. „Teba to teší?“
„Ani neviem,“ povedala Kristy. „Asi ma to neteší, ale on si tiež zaslúžil malú príučku. Okrem toho, tento pozdrav mu poslal Lucien a nie ja.“
Drea zamrzla. Nešlo jej do hlavy, že Kristy práve vyslovila jeho meno. Znovu na vysokú brunetku zarazene pozrela. Tá keď zbadala jej výraz, až sa zasmiala.
„Povedomý?“ pobavila sa Kristy. „Je to veľmi zaujímavý človek, ale načo by som ti o tom rozprávala, keď ho už tak dobre poznáš.“ Pomaly sa usmiala. „Pýtal sa na teba.“
Drea nedokázala skryť, čo v nej rozhovor o tom chalanovi vyvoláva. Až teraz sa Kristy podarilo naozaj jej nahnať strach a to ešte nič z toho, kvôli čomu skutočne prišla, neprezradila. Drea sa desila toho, že Kristy ho pozná. Všetko naznačovalo tomu, že sú v akomsi kontakte a na Lala sa dokonca dohodli.
„Tadiaľto!“ ozvalo sa z chodby. To bol Tobias.
Drei odľahlo, že sa tak poponáhľal. Keď ho uvidela, oči jej zaplavili slzy. Rýchlo k nej podišiel a vytiahol ju na nohy, aby uvoľnil cestu školskej sestričke, ktorú so sebou priviedol. Tá sa k Lalovi hneď sklonila a začala hodnotiť, nakoľko je situácia vážna.
„Počúvaj, Drea. Kým by sa sem vyšplhala sanitka, trvalo by to asi týždeň, takže ho k lekárovi zoberiem sám. Bude to potrebné, však, pani Hudsonová?“
„Obávam sa, že áno,“ odpovedala žena stroho. „Mohlo to byť aj oveľa horšie, ale jednu ranu na hlave treba možno aj zašiť a tiež sa treba uistiť či nemá niečo zlomené.“ Otočila sa a prepichla Tobiho prísnymi očami, akoby to bol on, kto Lala takto doriadil. „Dúfam, že si uvedomujete, že o tomto budem musieť informovať riaditeľku.“
„Isteže,“ povedal Toby, ktorý práve zaregistroval, že v izbe stojí aj Kristy. Uprel na ňu svoje zlostné oči. „Ja sám za ňou pôjdem a oboznámim ju so všetkým, čo sa stalo.“
„To rada počujem, ale najskôr sa treba postarať o tohto mladého pána.“
Toby odišiel a o krátku chvíľku sa vrátil s Korneliom. Drea o tom chalanovi vedela iba toľko, že býval vedľa chlapcov a bol to ich kamoš. Nestačil sa čudovať tomu, čo v dievčenskej izbe našiel, no okamžite pomáhal Tobimu. Obaja chalani pod velením pani Hudsonovej Lala opatrne ťahali z miestnosti. Drea sa okamžite vybrala za nimi, no zastavila ju Kristy, ktorá ju silno schmatla za ruku a postrčila naspäť do izby.
„Pusti ma, Kristy! Idem s nimi!“
„Ešte sme neskončili,“ oznámilo jej dievča s nepríjemným úsmevom. „Zabudla som ti povedať? Ty už s Lalom nemáš nič spoločné.“
Drea na ňu hľadela s prižmúrenými očami. Bola opatrná. Príliš dobre si pamätala jej šialený výraz, keď zvierala v ruke zapaľovač. „Čo tým myslíš?“
„Je to jednoduché. Nebudem sa tváriť, že neviem o tom, ako ste sa vy dvaja v poslednom čase milo zblížili a ani ty sa to nesnaž popierať. Vieš, Drea... vadí mi to.“
„Choď do pekla, Kristy! Si šialená! Dobre vieš, že som nikomu nepovedala, čo si spravila, aj keď som mohla!“
Aj keď boli dvere zatvorené a Drein krik stenami utlmený, v spoločnej kúpeľni práve prekvapene zdvihlo hlavu dievča, ktoré si tam čistilo zuby. Začulo Drein hlas a aj jej slová. Otočilo kohútikom a zastavilo vodu, aby počulo lepšie. Nasadilo si na nos okuliare s tmavočerveným rámom a rýchlo zdvihlo prst k stisnutým perám, keď zbadalo, že do kúpeľne práve vošla aj jej rozospatá spolubývajúca. Becky a Nina sa zvedavo pozreli ku dverám na druhej strane kúpeľne, ktoré viedli do Dreinej a Ashinej izby.
„Počúvaj sem, ty hlupaňa,“ povedala Kristy naozaj strašidelným tónom. „Ak nechceš, aby sa toto isté stalo tvojmu drahému Lalovi aj nabudúce, musíš spraviť presne to, čo ti poviem.“
Drea na ňu zarazene zízala. Veľmi rýchlo jej dochádzalo, že Kristy sa ju práve rozhodla vydierať a bohužiaľ aj to, že keď jej teraz tak veľmi záleží na Lalovi, nebude sa vedieť brániť. Aj keď počula podivné klopkanie od okna, tomu zvuku nevenovala žiadnu pozornosť. Stále bola príliš šokovaná.
Kristy na to však reagovala inak. Po tvári sa jej roztiahol pobavený úsmev a hneď sa k oknu pohla. „Drea, pozdrav môjho nového kamaráta,“ povedala a keď otvorila okno dokorán, v obdĺžnikovom priestore sa zrazu zjavila hlava s ešte širším úškľabkom.
Keď Drea zbadala, ako sa jej Lucien štverá do izby, od zdesenia až zhíkla, rukou si zakryla ústa a zacúvala hlbšie do miestnosti.
„Videla si ho, Kristy? No, čo povieš? Brali ho ako mŕtvolu.“ Lucien sa pozrel na krásavicu a hrdo vypäl širokú hruď. Jeho oči sa však hneď so záujmom lenivo prevalili na Dreu. Nový, pomalý úsmev, ktorý sa mu roztiahol po tvári, spôsobil, že jej po chrbte prebehol mráz. „Čau, zlatko.“
„Dobre,“ povedala Kristy a nedbanlivo mávla rukou. „Náš rozhovor dokončíme inokedy, Drea.“ Celkom ignorujúc Luciena, vybrala sa izbou, a keď prechádzala okolo vydeseného dievčaťa, hrozivo sa jej zaiskrilo v očiach. Rýchlo sa k nej sklonila a zlomyseľne šepla: „Uži si to.“ Potom sa s pocitom uspokojenia, že Drea za chvíľočku tiež za všetko zaplatí, vyparila z miestnosti.
„Takže,“ vydýchol chalan oproti Drei ťažkopádne. Potom sa však znovu zaškeril. „Tomu frajeríkovi som bol niečo dlžný, ale teraz sme sa už celkom pekne vyrovnali.“ Kým vravel, obzeral sa po izbe. Bral do ruky veci z Dreino nočného stolíka a poväčšine ich aj tresol naspäť až na pár buď príliš ostrých, alebo ťažkých predmetov, ktoré vyšmaril von otvoreným oknom. „No stále mám... akoby som ti to vysvetlil, srdiečko... mám také nutkanie, spraviť niečo, za čo by sa na mňa fakt naštval a ja by som z toho mal ešte lepší pocit.“
„Vypadni odtiaľto,“ dostala zo seba Drea slabým, roztraseným hlasom. Bála sa čoraz viac. Bola tu s ním sama, Lalo ju tentoraz ochrániť nemôže a dokonca aj Toby je preč. Bolo to, akoby jej takúto situáciu prichystal sám Lucifer, ktorý ju odniekiaľ s potešením sledoval. Drea na neho myslela oveľa menej, odkedy sa všetko s Lalom zmenilo. Pán Pekiel akoby sa rozplynul a stratil sa medzi závojmi silnej lásky, ktoré ju v posledných týždňoch pevne omotali. No akoby sa teraz chcel pomstiť. Za to, že na neho Drea zabudla a prestala ho uctievať a aj za to, že si dovolila prežiť pár dní v takej povznesenej nálade. Netušila, ako sa z tejto strašnej situácie dostane.
„Vypadnúť je to posledné, čo by som teraz chcel urobiť,“ povedal a uprene sa na ňu zadíval pobavenými tmavými očami. „Skúsiš uhádnuť, čo je to prvé?“
Drea znovu cúvla. „Nepribližuj sa, budem kričať.“
„To by nebolo veľmi múdre... vzhľadom na to, že teraz už vieš, že aj ja viem občas niekoho poslať k zemi. Určite nechceš, aby sa čoskoro udiala nejaká podobná... nehoda.“
Drei pripadali tie slová tak podobné tým Kristiným. Teraz už nepochybovala, že ich „kamarátstvo“ nie je celkom obyčajné a pravdepodobne vzniklo s nejakým účelom.
Drea aj tak vykríkla, keď ju chalan schmatol za ruku a potom ju sotil k posteli. Spokojne si na prsiach prekrížil silné ruky a s úsmevom sa na ňu zahľadel.
„Nemáš veľmi na výber,“ oznámil jej. „Takže ak ma nechceš nahnevať a nechceš ani to, aby som bol... zlý,“ uškrnul sa a potom ju znovu prepichol nedočkavými očami, „začni sa vyzliekať.“

Becky a Nina na seba zhrozene pozreli.