Červený kód: Lucifer! 18

„Pusti ma, ty nechutný sviniar! Pusti ma!“
Drea bojoval so silnými rukami, ktoré ju pridŕžali na posteli, no proti hrubej chlapčenskej sile bola takmer bezmocná. Mykala sa, kopala, dokonca aj hrýzla, no každý pokus oslobodiť sa a ujsť, Luciena naštval ešte viac. Strelil jej silnú facku a bol odhodlaný dať jej aj ďalšiu, ak by jej to nestačilo a ona sa neupokojila. Keď ju v očiach zaštípali slzy, bolesť ju na chvíľku ochromila. Lucien sa spokojne usmial a konečne si na ňu celou váhou ľahol, aby jej tak zabránil v ďalších pokusoch odtlačiť ho. Schmatol ju za ruky a zadíval sa jej do tváre. Chvíľu počkal, kým jej dôjde, že už ju takmer má.
„Ty si ale divá, zlatíčko. Aj keď sa mi to páči, nemôžeš s tým na chvíľku prestať?“
„Nemôžem,“ vypľula mu do tváre zlostne. „Len mi skús niečo urobiť. Viem, kto si. Udám ťa.“
„Vieš čo?“ zaškeril sa. „Skúsim.“
Drea hlasno šokovane vydýchla, keď sa jej jeho ruka smelo dotkla. Keď si uvedomila, že s tým nemôže nič spraviť, nešťastne zakvílila. Celú minútu, kým si s ňou Lucien robil, čo chcel, kým ju drzo chytal, si myslela, že jej už nič a nikto nepomôže.
Po chodbe internátu sa však zrazu s ohlušujúcim pípaním spustil požiarny alarm. Pri tom ostrom rezavom zvuku sa Lucien až strhol a s prudko búšiacim srdcom sa obzrel ku dverám, za ktorými sa spolu so splašenými výkrikmi ozýval aj dupot desiatok nôh. O tri sekundy jemu aj Drei do nosov udrel jemný zápach dymu.
„To snáď nie je pravda,“ zahrmel podráždene Lucien. Stiahol ruky z Dreinho tela a schmatol ju za krk. Pevne ho zovrel, priklonil sa k jej tvári a potom výhražne zasyčal: „Povedz to niekomu a ten idiot sa nabudúce nedostane do nemocnice ale rovno pod zem, pochopila si?“ Jej vydesený výraz ho trochu upokojil. Ešte raz po nej prebehol očami, pustil ju a potom rýchlo zamieril k oknu. Pred tým ako zmizol, naposledy sa k nej otočil. „Ešte sme neskončili,“ povedal a vyskočil von.

„Ashley!“ zvolali Becky a Nina jednohlasne, keď natrafili na dievča náhliace sa po chodbe. Pribehli k nej a chytili ju jedna za pravú a druhá za ľavú ruku.
„Počujete to? Naozaj tu horí?“ pýtala sa Ash s prekvapením v hlase a adrenalínom v krvi. Práve sa náhlila za Dreou, ubezpečiť sa, že je v poriadku, keďže včerajšiu noc – ani nevedela ako – ostala spať kvôli dlhému rozhovoru s dievčatami vo svojej starej izbe.
„To sme boli my,“ šepla jej do ucha Becky. „Nemusíš sa báť. Len sme podpálili jednu plachtu. Nie je to nič vážne. Musíš ísť s nami. Rýchlo za Dreou.“
Ashley sa zarazene dívala na dve dievčatá veľa seba. „Čože? Čo sa stalo? Prečo ste to...?“
„Ash!“ zvolala Elizabeth. Náhlila sa chodbou spolu s ostatnými dievčatami. Len čo začula požiarny alarm, pozbierala si ich ako malé káčatá a čo najrýchlejšie sa s nimi ponáhľala preč. Stačil jej jeden Ashin pohľad, aby pochopila, že všetko nie je tak, ako sa zdá. Nakázala Kitty, Kari a Lole, aby bežali von spolu s ostatnými, potom sa rýchlo prirútila k dievčatám.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Lizzy, kým už rýchlo kráčali za Becky. Tá ich okamžite viedla za Dreou.
„Počuli sme v Dreinej izbe nejakého chalana,“ vysvetlila rýchlo a stručne Nina. „Snažil sa jej ublížiť a naplašili sme sa, lebo to znelo fakt strašne.“
Elizabeth toľko stačilo. Vyrútila sa pred Becky, a keď dobehla k Dreiným dverám mocne na ne zatrieskala. Boli zamknuté.
„Choďte cez nás,“ povedala pohotovo Becky. Lizzy a Ash vbehli do susednej izby, preleteli spoločnou kúpeľňou a potom sa konečne dostali dovnútra.
Becky a Nina ostali len placho postávať na prahu dverí a s obavami hľadeli do dievčenskej izby.
Všetky okamžite zbadali Dreu. Sedela schúlená na svojej posteli, silno si objímala kolená a otriasala sa tichými vzlykmi. Lizzy a Ash k nej ihneď pribehli a obe ju objali.
„Drea, Drea, si v poriadku? Nič ti nespravil?“
„Lalo,“ zavzlykala. „Strašne zmlátil Lala. Ešte ráno. Toby ho musel zobrať... vyzeral hrozne... Krvácal a... a...“
Dievčatá sa naplašili. „Bol to Lucien, však? On to urobil a potom sa sem vkradol?“
„Áno,“ plakala Drea.
„Upokoj sa, no tak,“ tíšila ju Lizzy, kým ju Ash hladkala po vlasoch. „Neboj sa. Hlavne, že sa ti nič nestalo.“
„Povedal, že sa ešte vráti,“ vzlykala ďalej. „Všade ma chytal.“
Elizabeth vážne pozrela na Ashley. „Toto sa musí skončiť,“ povedala.
„Bola tu aj Kristy. Obaja sa mi chcú vyhrážať, že zase ublížia Lalovi. Musím odtiaľto odísť. Musím hneď odísť. Kristy povedala, že ma tu nechce. Ak zmiznem, tak bude všetko v poriadku.“
„Drea, stačilo,“ zavelila Lizzy. „Utri si slzy a prezleč sa. Hneď teraz to ideme vyriešiť.“

Riaditeľka školy bola ako duch. Skoro nikto ju nikdy nevidel, mnohí pochybovali, že vôbec existuje, no zato tí študenti, ktorí na ňu natrafil, tvrdili, že v noci straší po škole. Drea, Lizzy, Ash a Toby sa teraz mohli na vlastné oči presvedčiť, že riaditeľka Heartová je živá osoba z mäsa a z kostí, a že skutočne jestvuje.
Aj keď Elizabeth bola pripravená ísť za zodpovednými orgánmi školy v tom momente, ako situácia s Lucienom a Kristy dosiahla bod neúnosnosti, nemala na výber a musela čakať do pondelka, pretože slečna Heartová sa cez víkendy v škole nezdržiavala. Pomyslela si však, že takto aspoň mohla dovliecť aj Tobiho – očitého svedka bitky a tiež deviantného správania Kristy a Luciena. Obaja boli pre vec veľmi zapálení. Len ťažko sa dalo určiť či to bola Lizzy, alebo Toby, komu na nastolení spravodlivosti záležalo viac. Lizzy cítila neuveriteľný hnev. No v takom vášnivom rozpoložení by bola, aj keby ublížili hociktorej inej z jej priateliek. Útoky na ne brala až príliš osobne a presne v takýchto prípadoch sa odhaľovala jej silná ochranárska povaha. Toby zúril, pretože rany, ktoré Lalo dostal, cítil na vlastnej koži. Jeho kamarát nebol len kamarátom. Bol takmer bratom. Zlosť bola o to väčšia.
Slečna Heartová, sa dívala na štvoricu stojacu pred jej stolom s jemne prižmúrenými očami. Žiaci väčšinou nemali odvahu vyrušovať ju osobne a preto sa divila, čo za hrozná písomka ich k takémuto ťahu dohnala. Keď medzi nimi zbadala aj Tobiasa, hneď si o skupinke pomyslela, že sú to ulievači.
„Takže, milí moji...“ začala a dokonale strojene sa usmiala. Prísne stiahnuté hnedé vlasy a štýlové obdĺžnikové okuliare bez rámu svedčili o jej silnej puritánskej povahe. Bola to neoblomná žena a výnimočne priama, čo časom zapríčinilo aj rozpad jej manželstva s mužom nekalých politických aktivít. Keď sa pred rokmi vracala k svojmu dievčenskému menu, bola vyrovnaná a sebavedomá ako takmer po celý svoj život. Neohroziteľný charakter predala aj svojim dvom deťom, ktoré sa však matke na čele školy, do ktorej sami chodili, veľmi netešili. „Teraz mi vysvetlite, prečo ste pokladali toto stretnutie za také... neodkladné.“
Lizzy na žene videla, čo si o nich myslí a to ju poriadne pobúrilo. „Prepáčte, pani riaditeľka, ale situácia je oveľa vážnejšia, ako sa zdá. Povedala by som, že si dokonca vyžaduje aj okamžitý zásah polície.“
„Polície?“ nadvihla obočie a s úsmevom pokývala hlavou. „Pani Hudsonová ma už, samozrejme, oboznámila s incidentom, do ktorého sa zaplietol aj tuprítomný mladý pán,“ povedala a švihla nepríjemným pohľadom po Tobim, „ktorý dokonca hneď podľa dvoch svedectiev nesie plnú vinu za to, čo sa stalo.“
Toby zaťal päste. Tvár mu začínala červenieť zlosťou. „Môžete nám povedať koho svedectiev? Mám totiž dobrý dôvod domnievať sa, že Kristy Farleyová a Oliver Howe môžu byť tak trochu...“
„Isteže vám to neprezradím,“ zahriakla ho pani Heartová. „No nech to už bolo akokoľvek, škola sa nemá prečo pliesť do sporov mimo jej pôsobiska.“
„Ako to myslíte?“ spýtala sa hneď Lizzy. „Veď sa to predsa stalo v areáli školy.“
„To sa veľmi mýlite,“ povedala pokojne riaditeľka. „Školský areál tvorí priestor od budovy školy po internát. Cesta, parkovisko a dokonca ani jedáleň za školskou budovou sa tohto vymedzeného priestoru netýka. No samozrejme,“ dodala hneď, „trestné oznámenie môžu stále podať aj rodičia vášho spolužiaka.“
Toby a Lizzy na ženu nedôverčivo pozerali. Nevzbudzovala v nich bohvieakú náklonnosť.
„Potom je ale našou povinnosťou informovať vás o celkom inom incidente, ktorý sa odohral už v areáli školy,“ ozvala sa Ashley a svojím smelým tónom a dokonca iróniou na konci vety prekvapila všetkých svojich kamarátov.
Riaditeľka na ňu bez slova pozrela. Dve dievčatá si pamätala ešte od čias, keď za ňou prišli v prvom ročníku. Elizabeth a Ashley, kvôli tomu, čo jej povedali, dovolila používať školský výťah.
„Pani riaditeľka, všetko to má na svedomí tá istá osoba,“ povedala jej tentoraz s naliehavosťou Ashley. „Volá sa Lucien. Lucien Gloss. To on zapríčinil tú bitku. A včera tiež napadol aj našu kamarátku.“ Rýchlo ukázala na Dreu. „Vlámal sa jej do internátnej izby, to sa školy už týka, nie?“
Riaditeľka ihneď pozrela na Dreu. „Je to pravda?“ spýtala sa. Meno Lucien Gloss jej pred štyrmi rokmi ukradlo veľa spánku a nervov. Ešte si pamätala, ako toho mladistvého delikventa po dlhom čase naťahovačiek s jeho rodičmi vylúčila zo školy.
„Je,“ pípla Drea, „je to pravda. A nebolo to prvý raz, čo ma obťažoval. Nikomu som nič nepovedala,“ nervózne si zahryzla do pery, „ale v prvý školský deň, v noci po diskotéke...“ Bola celá nesvoja, liezlo to z nej ako z chlpatej deky.
Slova sa chopila Elizabeth. „Je to tak, pani riaditeľka, že ten chalan sa tu potuluje už od začiatku školského roka a tuto naša kamarátka a tiež Lalo, chlapec, ktorého včera surovo napadol, mu už dlho ležia v žalúdku. Lalo mu, zdá sa, prekazil plány, keď jej pomohol a zachránil ju pred ním. Lucien je nebezpečný, pani riaditeľka. Mal pri sebe drogy, ktorými Dreu na párty omámil a teraz ešte aj zriadil nášho kamaráta,“ Lizzy sa začínala rozčuľovať. „Ak nám neveríte, musíte si vypočuť aj jeho výpoveď. On vám určite všetko potvrdí a povie, ako to presne bolo. Toby,“ kývla k nemu hlavou, „je jeho najlepší priateľ. Je smiešne tvrdiť, že sa pobili.“
Riaditeľka špúlila pery, a aj keď kvôli tomu vyzerala dosť ľahostajne a povrchne, nebola pravda, že sa v rovnakom duchu odvíjajú jej myšlienky. Nemala dôvod tým štyrom študentom pred sebou neveriť. Dobre vedela, že situácia je vážna.
Bez slova sa vo svojom kresle prikotúľala bližšie k stolu a siahla po telefóne. Kým ťukala číslo, povedala: „Vy traja,“ hlavou kývla od Ash cez Lizzy po Tobiho, „odchod do tried. Ty, milá moja, ešte ostaň,“ nakázala Drei.
Elizabeth a Toby sa tvárili celkom spokojne. Ashley pohladkala Dreu po pleci, jemne sa na ňu usmiala a potom sa rýchlo ponáhľala za Lizzy a Tobim, ktorí už vychádzali z riaditeľne.

Pán a pani Fullerovci stáli za svojou jedinou dcérou. Jeden aj druhý mali dlane na jej pleciach a s rovnako pevne zovretými perami hľadeli striedavo na riaditeľku a predĺženú ruku zákona v tmavomodrej uniforme.
Drea sa práve nervózne ošívala na stoličke a odpovedala na otázky, ktoré sa jej kládli. Bola zahanbená a vyplašená, no všetky tie pocity prehltla, aby mohla podať čo najlepšiu výpoveď. Nešlo jej do hlavy, ako sa sem jej rodičia dostali za necelé tri hodiny. Možno sa teleportovali, keď sa z telefonátu riaditeľky školy dozvedeli, že sa Drea zaplietla do nejakých nepríjemností. Keď manželia dorazili do školy a okamžite utekali za dcérou do riaditeľne, so všetkým sa oboznámili podrobnejšie. Pani Fullerová sa až rozplakala a silno svoju dcéru vyobjímala, tá v okamihu zabudla na starý hnev k matke a otcovi, aj keď teraz mala perfektnú príležitosť vyčítať im, že ju na také miesto poslali.
Pán Fuller odišiel spolu so strážcom zákona na policajnú stanicu podať oficiálne trestné oznámenie na Luciena Glossa. Ak ho vypátrajú, bude čeliť obvineniu nie len z pokusu o znásilnenie, ale aj vyhrážania, zastrašovania a tiež z prechovávania nelegálnych látok.
„Napriek všetkému buďme radi, že to dopadlo takto a nie horšie, pani Fullerová,“ povedala riaditeľka. „Areál lepšie zabezpečíme, aby sa niečo podobné nemohlo už nikdy zopakovať.“
„Ďakujeme vám, pani riaditeľka,“ zasmrkala do vreckovky pani Fullerová. „Prosím, spravte všetky opatrenia.“
Pani Heartová prikývla. „Andrea bude, samozrejme, dnes z vyučovania uvoľnená. Nech sa páči, pokojne sa s dcérou pozhovárajte. Musíte ma však ospravedlniť, takýto vývoj udalostí mi nakopil ďalšie povinnosti.“
„Áno, samozrejme,“ povedala pani Fullerová a chytila dcéru za rameno. Potiahla ju, aby vstala. „Ešte raz vám za všetko ďakujeme. Prosím, ostaňte s nami v kontakte.“
Hneď ako opustili kanceláriu pani Heartovej, zamierili k internátom. Keď vošli do Dreinej izby, konečne mohli byť osamote. Pred riaditeľkou a policajtom sa im zhovárať veľmi nepodarilo.
„Mama,“ povedala potichu Drea. Schúlila sa na gauči a sledovala, ako sa žena v olivovom kostýme pustila do ustielania dcérinej postele a zbierania smetí a prázdnych obalov od keksíkov a čipsov.
„Taká neporiadna...“ mumlala si pani Fullerová, dcére stále otočená chrbtom.
„Mama, prosím, nehnevaj sa na mňa,“ Drea tým nemyslela svoju neporiadnosť. „Mala som ti povedať skôr...“
Dreina matka si povzdychla a napokon podišla k svojej dcére. Sadla si vedľa nej a objala ju. „Viem, že si sem nechcela ísť,“ povedala potichu. „Prepáč nám to, Andrejka. S otcom sme ti chceli iba dobre.“
„Viem,“ pípla a mamina známa vôňa jej už do očí vháňala slzy. Pritúlila sa k nej a hneď jej odľahlo.
„Chcela by si prestúpiť do inej školy?“ spýtala sa jej matka potichu.
Drea mlčala dosť dlho. Potom však povedala: „Nie, mama. Mám tu priateľov.“
„Musíš mi povedať, čo si si to porobila s vlasmi,“ povedala jej matka a odtiahla sa, aby sa na dcéru mohla zadívať. „A tiež mi povedz, kto je ten tvoj záhadný nový kamarát, čo ti vtedy pomohol.“
Drea sa usmiala, a keď sa pustila do rozprávania o Lalovi, otázke o vlasoch sa hneď šikovne vyhla.

Ani Kivi nebola v pondelok na vyučovaní a rovnako ako Drea aj ona práve viedla rozhovor so svojou matkou. Ostala doma, aj keď sa už dávno mala pobrať späť do školy. Jej matka to však zariadila. Stačil jeden telefonát a dokonca výhovorka, že Kivi musí k lekárovi, lebo sa necíti dobre, v skutočnosti výhovorkou ani nebola. Bol to fakt. Matka svoju dcéru hneď ráno vytiahla z postele, naložila do auta a odviezla priamo do zdravotného centra. Teraz obe sedeli vedľa seba v čakárni, jedna blonďavejšia ako druhá a čakali, kým ich lekár prijme.
„Včera som počúvala ja teba,“ povedala Kivina mama, „no teraz budeš musieť ty mňa.“
Kivi sa nebála. S matkou mala otvorený vzťah, v ktorom nevládli absolútne žiadne tajomstvá. Včera jej vyrozprávala všetko. O Drei, o Lalovi a aj o všetkých svojich pocitoch, vrátane šialenej vášne, ktorú nedokázala ovládnuť. Jej matka bola sklamaná, no rozumela. Ešte si pamätala na časy, keď mala ona osemnásť. A tiež si pamätala, že robila veci aspoň desaťkrát šialenejšie ako jej dcéra.
„Počúvam ťa, mama,“ povedala Kivi potichu.
„Tvojho otca minulý mesiac prepustili z práce a šanca, že si nájde novú je veľmi malá.“
Kivi šokovane pozrela na matku. „Máme finančné problémy?“
„Ešte nie, ale onedlho budeme.“
Kivi mlčala. Mala pocit, že jej na hlavu padlo naraz až priveľa problémov. Až ju sklonila a pozrela do zeme. „Mama, čo ale budem...“
„Neboj sa,“ prerušila ju napäto. Potom sa však trochu uvoľnila a na dcéru sa smutne usmiala. „Všetko bude poriadku. Neveríš mi? Veď som tvoja matka.“
Zrazu sa otvorili dvere a malá kovová ceduľka s menom lekára sa na nich len tak zaleskla. Stálo na nej: Landen Spark, gynekologická ambulancia.
„Prosím, poďte ďalej,“ pozvala ich sestrička.

„Už som si myslel, že sa vôbec neukážeš.“ Jemne obviňujúce mraučanie Dreu privítalo namiesto šťastného úsmevu. Ten sa ukázal až o pol sekundy. Lalo nedokázal dlho predstierať podráždenie a hlavne nie teraz, keď Dreu nevidel už celé dni, počas ktorých na ňu myslel takmer nepretržite.
Prihnala sa k jeho lôžku cez celú nemocničnú izbu a bez ohľadu na to či ju od dvier Lizzy a Toby sledujú ,či nie, sklonila sa k jeho tvári. Jemne ho pobozkala na čelo, keďže to bola bezpečná bezmodrinová zóna. Tešila sa, že ho vidí. Po celé tie dni chcela byť s ním. Chcela sa o neho starať, chcela ho strážiť.
„Lalo,“ šepla. Až sa jej zachvelo srdce od radosti, že ho zase vidí. Jemne sa usmiala a sadla si na krajík jeho postele. Aj on sa na ňu slabo usmieval. Hľadel jej do očí a plával v ich zeleni.
„Ehm, hm,“ odkašľal si Toby a potom sa zachechtal.
„Tobo!“ zvolal Lalo potešene. „Hybaj aj ty sem, kamoš! Nejako si nám oškaredel!“
„Ty sa ozývaj,“ zasmial sa Toby, ktorý sa spolu s Lizzy hneď pobral za ním. „Videl si svoj ksicht? Máš viac farieb ako dúha, kamarát.“
Lalo sa zamračil a dlhými chudými prstami si jemne prešiel po brade a po sánke. „Už je to oveľa lepšie,“ povedal. A mal pravdu. Modriny na lícach a okolo úst mu už začali žltnúť. Aj bolesť v hrudi sa každým dňom tíšila. Drea s ľútosťou a smútkom na tvári hľadela na jeho previazané prsia. Už počula, že má popraskané rebrá. Chcela sa za ním ísť hneď ďalší deň, no Lizzy a Toby ju presvedčili, aby čakala. Celý týždeň chodila do školy, no bola duchom neprítomná. Až keď ju v sobotu Toby vzal do nemocnice, jej duša sa vrátila do tela. Aj Lalovi odľahlo, že prišla až neskôr. Aj keď mu chýbala, netešila ho predstava, že by sa musela pozerať na jeho škaredú dobitú tvár.
„Dobre si spravila, Drejka,“ povedal Lalo a chytil ju za ruku. „Trestné oznámenie? Už bolo na čase.“ Povedal mu o tom Toby. Ani on za ním neliezol každý deň po škole sedemdesiat kilometrov, no zato si volali. Lalo svojmu kamarátovi zveril nie len auto, ale aj Dreu. Tá ani netušila, že Toby ju počas celého týždňa ledva spustil z očí. Myslela si, že sa okolo nich obšmieta len kvôli Lizzy.
„Aj môj otec na neho jedno podal,“ pokračoval Lalo. „Za to, ako ma zmastil. Nechcel by som byť v koži toho imbecila, fakt nie.“
„Ak sa budú vyšetrovať aj tie drogy, do problémov sa môže ľahko zamotať aj Ucho,“ povedal Toby a uškrnul sa.
„V to nedúfaj,“ povedala Lizzy. „Akoby si ju nepoznal. O nej sa nikto nič nedozvie. Stavím sa, že by Lucienovi zavarila oveľa viac ako polícia, keby o tom čo len cekol.“
„Ak mu je život milý, nič nepovie,“ škeril sa ďalej Toby. „Kamoš a ty sa už rýchlo pozbieraj. Ideme na odvetu.“
„Čože?!“ zvolali Drea a Lizzy naraz.
Toby len pokrčil plecami. Bolo to to jediné, na čo myslel, odkedy ich napadli. Keby sa Oliver niekam nevyparil, Toby by to už spočítal aspoň jemu. Pozrel na Lala a potešil sa, keď v jeho očiach videl odraz vlastných myšlienok. Mlčky sa dohodli, no inak nedali najavo nič.
„Neopovážte sa,“ prskala Drea. „Potrebujeme tu snáď ďalšie zlomeniny? Alebo sa chcete dať zabiť?“
„S trochou šťastia toho hlupáka aj tak zatvoria,“ povedala Lizzy, „takže už na žiadne vyrovnávanie si účtov možno ani nebude príležitosť.“
Lenže Lalo by si príležitosť našiel, aj keby žiadna neexistovala. To vedel v okamihu, keď mu Toby povedal, že Lucien znovu zaútočil na Dreu. Triasol sa zlosťou, keď sa to dozvedel. Ešte nevedel ako ani kedy, no Lucien mu raz zaplatí za to, že na jeho Dreu čo len položil prst.
Lalo sa na ňu znovu zadíval. Akoby jeho pohľad vycítila a rýchlo na neho pozrela tiež.
„Liz, čo keby sme skočili na jednu kávu?“ navrhol Toby, ktorý vycítil, že jeho najlepší kamoš by každú chvíľku o samote s Dreu vyvážil zlatom.
„Skvelý nápad,“ povedala, lebo ako na párik pred sebou pozerala, uvažovala presne nad tým istým. „Ale pozývaš,“ dodala so smiechom, kým už klopkala spolu s Tobim von na chodbu.
V okamihu ako sa za nimi zatvorili dvere, Lalo natiahol ruku k Dreinej šiji a prekvapené dievča si pritiahol na ústa. Nebránila sa. Bola šťastná. S láskou sa tlačila na jeho pery a užívala si, že má Lala pri sebe. Vplietla prsty do jeho dlhých rovných vlasov, ktoré tužidlo ani lak nevideli už takmer týždeň, a potichu mu vzdychla do úst, keď ju pohladil po krížoch. Znovu sa pobozkali a tentoraz oveľa odvážnejšie a vášnivejšie ako kedy pred tým.
„Drejka, chýbal si mi,“ vravel jej Lalo potichu, kým chytal dych.
„Aj ty si mi chýbal, krásavec,“ šepla mu.
Lalo sa nad jej odpoveďou jemne usmial. „Zabijem toho chalana za to, čo ti urobil, prisahám. Zabijem ho, roztrhám.“
„Zabudnime už na neho,“ vydýchla. „Prosím, Lalo. Nechaj to už tak. Ak sa vráti, chytia ho. Školu teraz strážia.“
Neodpovedal jej. Radšej ju znovu pohladil po chrbte. Vtisol si ruku pod jej tričko a prešiel jej po chrbtici. Potom hravo prstami zavadil o zapínanie podprsenky a šibalsky sa na ňu usmial.
„Radšej stiahnite útok, sir Lancelot, lebo ľahko prídete o svoj rytiersky titul.“
Lalo sa schuti zasmial a posunul ruku späť na jej kríže. „Odpusťte, madam,“ povedal a na tvári mal znovu zvodný úsmev, „nebudem riskovať ani svoj titul, ani vašu česť.“
Drea sa zložila vedľa neho a hlavu si oprela o svoje lakte. Bola len kúsok od jeho tváre. Pohľad jej neprestajne blúdil po jeho pekných perách a neskôr sa strácal v orieškovohnedých očiach. Len na seba mlčky hľadeli. Drea po chvíľke spokojne privrela viečka a pár minút si užívala len dotyk jeho ľahkej dlane na svojom chrbte.
„Budeš pri mne takto spať aj o tridsať rokov, povedz, že áno,“ počula jeho šepot.
„Aj o päťdesiat,“ odpovedala.
„Dobre,“ vydýchol Lalo a tiež konečne zatvoril oči.
Keď sa o pol hodinu Lizzy a Toby vrátili do nemocničnej izby, našli ich tlačiacich sa na jednej posteli sladko spinkať ako dvoch anjelikov.