Červený kód: Lucifer! 23

Keď Dreu a Ash na ďalšie ráno zobudilo nepríjemné pípanie budíka, nemali inú možnosť, ako vyteperiť sa z postele a začať sa chystať do školy. Tú noc spali spolu a aj keď sa tlačili, nebolo im zle. Drea si ešte občas zafňukala, no Ash ju obdivovala, že si ináč vedie skvele. Uvažovala, čo by robila ona, keby bola na jej mieste. Pravdepodobne by z toho bola najmenej týždňová depresia v schúlenej polohe na posteli. Drea však vstala a vyzerala, že je odhodlaná svojim bolestným pocitom sa nepoddať. Ashley si pomyslela, že Drea je trošku ako Lizzy.
Dievčatá sa obliekli, Ash do teplých vlnených pančúch, na ktoré si natiahla nohavice a do pokrčeného trička, čo aj tak zmizlo pod hrubým modrým svetrom, ktorý jej naozaj pekne išiel k belasím očkám, Drea sa uspokojila s džínsami a hnedým menčestrovým sakom, spod ktorého jej vykúkal golierik červenej blúzky. Potom si obe so znamenitými úsmevmi natiahli čierne semišové čižmy na opätkoch.
„Dnes si sa učesala inak,“ poznamenala Ash, keď si všimla, že Drea má predné pramienky vlasov vzadu zopnuté sponou a konce nemá vytočené ako zvykla, ale rovné.
„Myslíš, že je to dobré?“
„Je to super,“ usmiala sa Ash, ktorá vôbec netušila, že Drea túto malú zmenu podnikla len preto, že predošlý účes jej vybral Lalo. S novými vlasmi, o trošičku nápadnejším líčením a vysokými topánkami vyzerala Drea inak. No tak to aj chcela. Túžila sa zmeniť. Viac nebyť to isté dievča, ktoré sa zaľúbilo do Lala. Želala si pohnúť sa vpred, spraviť ďalší krok. Necítila dokonca ani potrebu očistiť pred Lalom svoje meno a napraviť jeho mylnú mienku. Ak uveril všetkému, čo Oliver povedal, bolo jej to jedno. Vravela si, že jej už nezáleží na tom, čo si o nej myslí. Chystal sa jej ublížiť, o tom nepochybovala. Ak Kristy chce niekoho takého podlého a bezcitného, nech si ho nechá. Budú sa k sebe hodiť.
Na ostatné dievčatá počkali vo vstupnej hale internátu, pretože za sklenenými dverami sa práve odohrávala dramatická snehová metelica. Počasie bolo otrasné a dievčatá neboli jediné, ktoré pred tým ako vyšli z teplúčka, chvíľu neisto prešľapovali pred dverami a uvažovali či by nebolo múdrejšie nevystavovať sa tej kalamite a jednoducho zaliezť späť do izieb. Hlavne Drea mala sto chutí na školu sa úplne vybodnúť a to ešte tým viac, keď vedela, že sa tam Lalovi určite nevyhne.
„Áááá, pomóc,“ volala nešťastne Lola, ktorej vietor zablúdil pod vetrovku a naozaj smiešne ju nadul. „Za chvíľu odletím!“ Dva copy vysoko na hlave jej divo poskakovali a udierali ju do tváre.
„Ježišikriste, tak toto je už fakt priveľa,“ hundrala Kari, akoby jej vyhrážky adresované počasiu mohli nejako pomôcť. Keď sa pošmykla na zľadovatených kamienkoch medzi ktorými zamrzol sneh, v poslednej chvíli sa stihla zachytiť o Kittino rameno. Obe stratili rovnováhu, zakymácali sa, no napokon to ustáli. Zlostne pokračovali ku škole.
Hneď ako vošli do priestrannej školskej haly, odľahlo im, že prežili. Všade naokolo pobehovali študenti zvierajúci horúce plastové poháriky plné kávy alebo čaju z automatu, ktorí sa snažili rozmraziť si prsty. Dlážka bola strašne špinavá, vytvárali sa na nej čľapkanice z nanoseného topiaceho sa snehu.
„Fuj, fuj, fuj...“ vravela Lizzy pri každom svojom kroku. Jej lesklé čižmy boli od tej špiny celé zafŕkané, čo sa nepekne podpísalo na jej nálade. Drea sa na ňu pozerala trošičku inak, odkedy si vypočula Ashin príbeh. Elizabeth sa v jej očiach stala stelesnením sily, odvahy a tiež boja. Nebála sa jej ani si nemyslela, že spáchala niečo zlé alebo strašné. Aj keď vlastnými rukami zabila človeka, v Drei sa namiesto hrôzy hromadil skôr rešpekt. Bola si istá, že Lizzy sa vo svete nikdy nestratí.
„Pozrite!“ zvolala zrazu Ash a na tvári sa jej zjavil širokánsky úsmev. „Aspoň niečo dobré v tomto pekelnom nečase!“ Pricupkala k najbližšiemu zo stĺpov v strede školskej haly a ukázala na farebný transparent. Drea sa naň začudovane zahľadela, keďže zatiaľ si nikdy nevšimla, že by sa po škole hocičo vyvešiavalo.
„Vianočný ples,“ prečítala Drea nahlas hrubý nápis na vrchu neveľkého plagátu. „To akože vážne?“
„Jasná vec!“ zvolala Ash nadšene. „Je každý rok! A je to tá najlepšia akcia, akú táto škola robí!“
„Chceš povedať jediná akcia,“ frflala Kari.
„To je jedno,“ povedala rýchlo Ash. „Pekné šaty, super hudba a to najlepšie... topánky,“ uškrnula sa.
„A ja v obleku!“ zvolal Toby. Privalil sa z neznáma a hneď objal Lizzy okolo pásu, keď za ňou zastal. „Ten pohľad si jednoducho nemôžete nechať ujsť, dámy!“ zarehotal sa veselo.
Drea sa okamžite nervózne obzrela, pretože kde je Toby, tam je aj Lalo. Nikde ho však nevidela. Uľavilo sa jej, no zároveň ostala veľmi prekvapená. Žeby sa jej rozhodol úplne vyhýbať?
Tak trochu tušila správne. Len čo Lalo a Toby vošli do školy a zbadali dievčatá stáť okolo oznamu veľkej školskej zábavy, jeden z nich vystrúhal kyslú grimasu, pričom druhý sa rozžiaril. Lalo sa od svojho kamoša ihneď oddelil a ponáhľal sa hore schodiskom, aby si pohľadom na červenovlásku nejatril rany.
„Toby, prestaň!“ zvolala so smiechom Lizzy, pretože chalan za ňou práve divo triasol hlavou, čím fŕkal topiaci sa sneh zo svojich vlasov všade okolo seba. Drea na tých dvoch pozerala trochu smutne. Keď zachytili jej pohľad, prestali sa smiať, pretože ich oboch naraz pri srdciach pichlo všetko nevyzradené, čo si nechávali pre seba. Nikto už nič nevravel a radšej sa hneď spolu vybrali do tried.

Drea sa ani nepokúšala vypočítať zadaný príklad a dokonca sa ani netvárila, že niečo rieši. Aj keď mali všetci jej spolužiaci práve sklonené hlavy a podaktorí matematickí géniovia, ktorými sa pýšila ich trieda nosy až v zošitoch, Drea pozerala k radu pri oknách. V poslednej lavici tam už dlhšiu dobu trucovala Kivi. Presnejšie – samovoľne sa tam presadila odkedy sa odsťahovala od dievčat ku Kristy. Drea na ňu hľadela, pretože sa jej zdalo, že je Kivi akási zvláštna. Nepozdávala sa jej.
Nebolo to síce nič viditeľné, ale Drea mala akýsi pocit. Čudný a veľmi zvláštny – taký ju prepadávať veru často nezvykol. To práve Kivi mala vrodenú perfektnú intuíciu.
„Ty Fullerová,“ zakvákal starý učiteľ. Matematikár bol už pán v úctyhodnom veku a do dôchodku mu zostávali už len dva roky. Permanentne chodil v dlhom laboratórnom plášti, v ktorého náprsnom vrecku nosil zázračné pero, ktoré si vedel roztiahnuť na ukazovátko. Nikomu neprezradil, odkiaľ ho má, aj keď na neho študenti často naliehali. Bolo to jeho tajomstvo, ktoré nepoznala možno ani samotná Marisa. „Ak nebudeš dávať pozor, zavolám ťa na párty – k tabuli.“
Drea na neho ihneď ospravedlňujúco pozrela a mala čo robiť, aby potlačila pobavený úsmev. Pripadal jej veľmi zábavný. Všetci v triede ho mali radi.
„Akú zakázanú činnosť to tam robíš pod lavicou?“ obvinil ju starký a zvedavo na ňu pozrel spoza tmavých obdĺžnikových okuliarov.
„Ruky mám na stole, pán učiteľ,“ povedala Drea jasne. „Nič nerobím.“
„Ty, veď to je ten problém,“ povedal, „musíš počítať, lebo skončíš ako nezamestnaná.“
Niektorí spolužiaci sa na jeho kvákavom hlase začínali už dobre zabávať. Drea sa usmiala a poslušne zapichla nos do zošita.
„Radšej sa aj ty tvár, že počítaš, presne ako tá Fullerová,“ napomenul učiteľ chalana v prvej lavici. „Ona sa možno vydá a zarábať na ňu bude manžel, ale teba kto bude chcieť, ak nebudeš vedieť vypočítať ani jednu kvadratickú rovnicu? Aj ty chceš byť nezamestnaný?“
„Ja som to už vyriešil, pán učiteľ. Nielenže vám napíšem správny výsledok, ale dokonca vám ešte aj nakreslím graf,“ vyhlásil študent.
Učiteľ roztiahol svoje pero a ukázal na tabuľu. „Hybaj, a keď to nebude správne, dnes mi kúpiš pivo.“
Ash sa vedľa Drei potichu zasmiala. „Zbožňujem ho, je to taký rozkošný deduško.“
„Hej, nevieš, čo je s Kivi?“ spýtala sa jej pošepky Drea.
„Čo by s ňou bolo?“ začudovala sa Ashley a nenápadne sa otočila. „Vyzerá normálne.“
Drea si len povzdychla. Možno si to všetko len namýšľa. Jej mozog asi nechápe, že starostí je už veľa aj bez toho. Keď zazvonilo, potešila sa, že konečne môže zatvoriť zošit. Učebnicu matematiky si šmarila do tašky, vytiahla veci na fyziku a spolu s dievčatami sa pomaly pobrala von z triedy, aby sa premiestnila k učebni na druhom konci školy. Ako prechádzala širokým schodiskom z tretieho na druhé poschodie (Drea uznala, že v opätkoch je to značne zložitejšie), stala sa istá nevyhnuteľná vec, ktorej sa obávala už od rána. Hore schodmi sa niesol Lalo.
Drea dobre vedela, že aj keby to akokoľvek chcela, nemohla zabrániť ich stretnutiu. Skôr či neskôr na seba niekde naraziť museli. Jej žalúdok sa nepríjemne stiahol, v hrdle jej narástla guča, a keď zbadala jeho tvár, v ktorej sa odrážal iba totálny nezáujem k celému okolitému svetu, po chrbte jej dokonca prebehol mráz. Lalo nevyzeral utrápene. Kdeže! Znovu to bol ten povýšenecký frajer, z ktorého priam kričalo, ako má každého na háku a ako mu robí dobre, že si môže dovoliť ignorovať celý rad dievčat teperiaci sa mu za pätami. Vedľa neho ako vždy kráčal verný Toby, ktorý sa do momentu, kým nezbadal Lizzy, tváril absolútne rovnako ako jeho najlepší kamarát. Samoľúby výraz mu z tváre okamžite zmizol a nahradil ho široký úsmev, ktorý Elizabeth ihneď opätovala.
Keď Lalo vycítil, že sa na neho Drea pozerá, prebodol ju vražedným pohľadom a zabil ju. Aj keď mala sto chutí rýchlo sa pozrieť niekam inam, nemala dôvod zbabelo odvracať zrak. Zahľadela sa mu teda hlboko do hnedých očí a bola si istá, že v tých jej sa nezrkadlí nič iné ako smelá hrdosť . Lalo sa zaťal tiež. Nechcel to byť on, kto by sa porazenecky odvrátil prvý. Ani jeden z nich si neuvedomil, že už zastali. Lalo ostal tri schody nad Dreou a hľadel na ňu dolu cez plece. Ona stála so zdvihnutou hlavou a prižmúrenými očami nežmurkla už aspoň desať sekúnd.
Pomaly zastali aj dievčatá a Toby, keď si všimli to elektrické napätie, ktoré by vysvietilo celú školu aj na šesťdesiat rokov. Takmer upchali rušnú premávku na schodoch, no to im bolo celkom ukradnuté. A najviac Lalovi a Drei.
„No čo je?“ spýtala sa nepriateľsky. Aj keď jej srdce bilo ako šialené, svoju neistotu najavo nedala. Jediné čo na nej bolo badať, sa Lalo snažil zo všetkých síl nevnímať. Jej čisté svedomie.
Len si s chladným pobavením odfrkol. „Čo by bolo? Neotravuj. Nemáš dosť iných priateľov?“
„Ó, áno. Keďže sa bežne priatelím so všetkými, ktorí ma zdrogujú a potom sa ma pokúšajú znásilniť, mám ich skutočne veľa.“
„O čo sa snažíš?“ zasipel tichšie, keď sa k nej otočil celý. Až mu nervózne poskočilo srdce, keď si uvedomil, ako veľmi mu jej irónia navráva, že všetko, o čom sa snažil celú včerajšiu noc sám seba bolestne presvedčiť, stojí na príliš vratkých nôžkach tenších ako špagety. Zato Dreu videl stáť pevne a neohrozene, akoby nespáchala ani jedinú zlú vec, za ktorú by sa hanbila. Snažil sa nedať najavo svoju rozpačitosť. „Ja som včera videl dobre. Aj počul.“
Drea ľahostajne pokrčila plecami. „Ty to vieš najlepšie.“
„Choď. Dopekla,“ povedal Lalo pomaly s dôrazom na každom slove. V očiach sa mu ešte raz blysla zlosť a potom sa otočil.
Drea hľadela, ako odchádza. Nebola nahnevaná ani rozrušená z toho, že ju Lalo poslal na také nepríjemné miesto. Pozerala za ním trochu zamyslene.
„Drea,“ Lizzy ju jemne poťahala za ruku. „Si v pohode? Super. Poď, ideme.“
„Videla si jeho oči?“
„Nie, prečo? Zmodreli?“ Lizzy ju už za zápästie ťahala dolu po schodoch. Upchatá premávka sa znovu rozprúdila a študenti, ktorí sa zvedavo prizerali, zamierili späť do tried s ovisnutými nosmi, pretože drámy, v ktorú dychtivo dúfali, sa nedočkali.
Zazvonilo a Drea už Lizzy neodpovedala, pretože v tom náhlom ruchu by to jej kamarátka aj tak prepočula. Ešte raz sa obzrela, no Lalo bol už dávno preč. Nemala teda šancu znovu zachytiť jeho pohľad a pokúsiť sa prísť na to či sú jeho jemne červené oči následkom hrozného mrazivého počasia, alebo niečoho iného.

Lenže ďalší deň na Lalovi nebolo badať už vôbec nič. Aj keď na Drea v škole zopárkrát narazil, tváril sa, akoby ani neexistovala. Jeho srdce však zakaždým skákalo ako šialené.
Lalovi sa zdalo trochu čudné, že Toby sa k aktuálnemu stavu s Dreou vôbec nevyjadruje. Napokon však usúdil, že je to možno preto, lebo jeho kamarát dobre vie, že ho to trápi a tak nechce sypať soľ do jeho čerstvých rán. Okrem toho sa mu Toby zdal celkom mimo, odkedy začal chodiť s Lizzy. Občas presedel celú vyučovaciu hodinu bez jediného ceknutia, väčšinou s hubou otvorenou dokorán a čumiac do blba ako nejaký tupec. Lalo by sa na ňom za iných okolností naozaj zabával. No nie len napravo, ale aj naľavo od neho sedela obeť podobného mentálneho postihu. Lalo identifikoval celkom rovnaké príznaky, ktorými trpel Toby, aj na Korneliovi. Ten občas čumel do blba ešte vážnejšie. V Lalovi kvôli tomu zakaždým zahorela zlosť. Žiarlil, pretože mal pocit, že všade kam sa pozrel, videl po uši zamilovaného jedinca. Smútil, že je jediný, koho to obchádza. Dávnejšie by mu to bolo úplne jedno, no odkedy to zažil, ten pocit totálnej zaľúbenosti, prial si, aby Drea bola skutočne taká, za akú sa vydávala a nie falošná hlupaňa, ktorá mu spôsobila toľko bolesti. Pred rokmi si sľúbil, že už to znovu nedovolí žiadnej žene a predsa stratil ostražitosť a dovolil, aby sa to stalo zas.
Celý deň uvažoval nad Dreou. Jednoducho ju nemohol spustiť z hlavy, aj keď si želal, aby to dokázal. Doteraz však mlčal a svoje myšlienky si nechával len pre seba. Vlastne ledva prehovoril, odkedy sa s Dreou pohádal a tak sa Toby veľmi prekvapil, keď sa Lalo z ničoho nič uprostred francúzštiny ozval.
„Tobo, celé je to divné,“ povedal kamarátovi pošepky.
Keď ho Toby začul, prinútilo ho to prestať zízať do blba a na chvíľku zahnať myšlienky na Elizabeth. Pozrel na kamoša vedľa seba a nenápadne si zdvihol otvorenú učebnicu pred hlavu. „O čom melieš? Mimochodom, som rád, že to už robíš. Katatonický stav ti bohvieako nesekol.“
„Lebo tebe pristane ten trapošský uslintaný ksicht, čo?“
„Ty si sa tváril ešte horšie, keď si čumel na Dreu!“ Akonáhle to Toby vyslovil, nervózne našpúlil pery. Hneď si uvedomil, že stúpil na pritenký ľad. Rýchlo pozrel na Lala, aby podľa jeho výrazu zistil či má okamžite vstať a utekať o život. Lenže Lalo ho znovu prekvapil. Na tvári sa mu zračilo len tuhé premýšľanie. Krčil čelo a prižmúrené oči upieral do zošita, ktorý v skutočnosti vôbec nevnímal.
„Kamoš?“ opatrne sa ozval Toby.
Lalo ešte chvíľu mlčal, no potom sa predsa len ozval znovu. „Drea ma pozvala na Vianoce k sebe.“
„Fakt?“ Toby udivene nadvihol obočie. Neveril, že o nej Lalo naozaj rozpráva.
„Fakt. A tak som rozmýšľal... prečo to vlastne robila.“
Tobiho na jazyku šteklili všetky slová, ktoré nemohol povedať. Dokázal si však doňho zahryznúť a ostať potichu. S nádejou pozrel na Lala a želal si, aby na správnu odpoveď prišiel sám.
„Ale nič okrem toho, že jednoducho chcela byť so mnou, mi nedáva logiku,“ povedal Lalo.
Toby skoro víťazne vystrčil obe päste vysoko do vzduchu. Znovu sa však ovládol. „Aha,“ povedal s dobre hranou ľahostajnosťou. „No, keby bola fakt buchnutá do mňa, neviem, načo by ťahala k sebe teba. Zdá sa mi to nejaké blbé.“
Lalo na neho zvedavo pozrel. „A prečo sa za mnou odtrepala skoro sto kilákov do nemocnice, keď jej na mne vlastne ani nezáleží? A ešte keď ma tam navyše sama nepriamo poslala?“
„Údajne ťa tam poslala,“ dovolil si nadhodiť Toby, no hneď sa zľakol, že prezradil dosť na to, aby sa v tom Lalo začal rýpať. No ten sa len pustil do podráždeného obťahovania dátumu vo svojom zošite, a to takou silou, že ho perom takmer okamžite celý prederavil.
„Tobo,“ vydýchol po chvíľke nervózne. V jeho šepote bolo však aj veľa popudenosti. „Nemal som tak reagovať. Mal som si najprv všetko preveriť.“
Toby vedel, že týmito slovami zrazu svitlo na lepšie časy. Nepotlačil slabý úsmev.
„Čo sa vyškieraš?“ oboril sa na neho Lalo. „Čo je tu do pekla smiešne?“
„Nič, kamarát, isteže nič. Takže, čo urobíš?“
„Neviem...“ zamyslel sa Lalo. „Možno by som si mal pohovoriť s Oliverom. Ten idiot je jediný, ktorý mi vyrába v hlave zmätok. Rád by som veril tomu, že všetko čo povedal, boli len sprostosti, ale potom by už nič nedávalo zmysel. Ja tomu jednoducho nechápem,“ rozhodil rukami Lalo. „Čo do frasa s ním má Drea spoločné? Prečo sa zaplietla s takými idiotmi?“
„Údajne zaplietla.“
„Prestaň s tým, Tobo, lebo si ešte budem myslieť, že o tom všetkom niečo vieš a nechceš mi to povedať, lebo si tiež na ich strane.“
To sa Tobiho dotklo, aj keď niečo z toho bola pravda. Od podráždenia aj hanby sa začervenal až za ušami. „Zbláznil si sa? Ja som na tvojej strane, kamoško. Ver mi. A preto ti radím, prever si to.“
Lalo na neho chvíľu pozeral. „Vážne?“ spýtal sa a do tichého hlasu vložil všetku svoju zvyšnú nádej, že by sa svet ešte možno dal zachrániť, a že jeho rozbitá láska a dôvera k Drei znovu zlepiť.
„Vážne,“ prikývol Toby jednoznačne.
„Dobre teda,“ vydýchol Lalo a na Tobiho veľké prekvapenie vstal.
„Kamoš, kamoš, počkaj, ja som ale nemyslel hneď teraz. Nevadí ti, že sme asi tak uprostred hodiny?“
„Uhádol si,“ povedal Lalo, „nevadí.“
„Okamžite si sadnite na miesto!“ preťalo celú triedu ostré zvolanie francúzštinárky. „Nevidela som, že by ste sa prihlásili a vypýtali sa...!“
Toby si len povzdychol, keď Lalo pokojne vykráčal z triedy bez toho, aby šokovanej učiteľke venoval čo len štipku pozornosti. Potom sa však uškrnul. V bruchu sa mu rozlial teplý pocit spokojnosti a v duchu si znovu tíško pomyslel, že jeho kamoš je predsa len ten najväčší frajer, akého pozná.

Mrzne-nemrzne, jediné, na čo sa na strednej škole dalo spoľahnúť ešte viac ako na Marisu, bolo, že päťčlenná skupinka zatratencov fajčí za intrákom v hocakom počasí. Oliver sa márne snažil nahovoriť Tiu, aby sa k nemu kvôli zime pritisla bližšie. Čiernovlasé dievča sa na jeho pokusoch zabávalo už pár rokov. Bola vysoká, vychudnutá a aj napriek zadymenému mozgu stále dosť múdra na to, aby sa vyhýbala jeho rukám a to hlavne v mierne podnapitých stavoch. Riziká predčasného rodičovstva si uvedomovala pozoruhodne dobre a to aj na rozdiel od iných dievčat, ktoré mali poškodených mozgových buniek značne menej ako Tia.
A Lalo vedel, že tam budú. Celá skupinka v plnej pírsingovej kráse. Mieril rovno k nim a tváril sa ako zlostná godzilla dupajúca po mrakodrapoch. Keď Ola pozdravil jeho pravý hák, cigareta mu vyletela z úst. Lalo zvolil zaujímavý nástup a naozaj svojský. Kým sa Olo zbieral zo zeme, malá partia zarazených pankáčov cúvla o dva kroky dozadu. Čo ako hrozivo Oliverovi kamoši vyzerali aj so všetkým kovom, reťazami a špicatými vlasmi, na Lalov nepríčetný výraz nemali.
„Počúvaj ma, ty feťák, prišiel som sa spýtať na zopár vecí.“
Olo držal obe ruky zdvihnuté pred sebou, no tváril sa dosť pokojne a pohoďársky. Dokonca sa na Lala uškrnul. „Povedzme, že sme vyrovnaný,“ povedal Lalovi. „Aj keď ja som ťa neudrel, držal som tvojho kamoša.“
„Ešte stále mi dlžíš,“ vyštekol Lalo. „Povedz mi pravdu.“
„Akú pravdu? Ach, ty myslíš našu červenovlásku...“
„To, čo si povedal, sú len blbosti. Priznaj to!“
„Jasná vec,“ pohodil plecami Olo, „priznávam.“
Lalo ostal taký prekvapený, až stratil reč. „To len tak?“ vypadlo z neho napokon.
„A ja som si myslel, že som to zahral úplne trápne,“ zarehotal sa Oliver. „Ty si fakt uveril? Tak to sa mi hádam sníva! Tiuš, počuješ?! Ja mám talent! Čo myslíš, ešte stíham podať prihlášku? Pôjdem na herectvo!“
Lalo sa držal za hlavu a prudko ňou triasol. Čakal naozaj všeličo, len nie také rýchle priznanie.
„Ponúkol by som ti cígo, ale tá bomba ešte stále bolí,“ povedal Olo a pohladkal si sánku. „Ak už nič nechceš, čo keby si sa zase presunul na iné stanovište? Chápeš, rušíš nám tu atmošku.“
„Ešte niečo. Prečo si to vlastne spravil?“
„Kvôli tej psychoške. Vysoká, hnedovlasá, tá čo sa stále premáva po škole. Ako sa to do čerta volá...?“
Lalo mierne zbledol. „Kristy?“
„Jasné! Kristy! Ale to ti je vážne psychopatka, nevyliečiteľný prípad, tá baba šialená. Chcela to odo mňa. Ale ja jej nie som nič dlžný. Preto ti to vravím.“
Tentoraz to bol Lalo, kto rezignovane zdvihol obe ruky a potom ustúpil. Hneď sa im všetkým otočil chrbtom a s pocitom, že je ten najväčší idiot na svete, sa vracal späť ku škole.

„Mám chuť hlavou preraziť ten múr, potom aj ten ďalší a ďalší, a keď skončím na véckach, podusiť sa v umývadle takú hodinku, mokrý vybehnúť von pred školu a potom skočiť hlavičku do kopy snehu.“
„Vieš čo, kamoš? Choď a urob to! Korni, požičaj mi svoj mobil! Musím si niečo natočiť!“ volal Toby do triedy.
Lalo sedel na stoličke a hlavu mal tresnutú na svojej lavici. Práve sa čudoval, ako môže byť niekomu tak sprostému pánom bohom dovolené žiť na tejto planéte. Netušil, čo by mal urobiť. Bolo mu však jasné, že nech to bude čokoľvek, bez ponižujúceho kajania sa to rozhodne nepôjde.
A potom tu bola Kristy. Mal chuť vstať a ísť ju zabiť. Jej intrigy ho vytáčali už akurát dosť. Zadržali ho však dve veci. Po prvé, vedomie, že za jej správanie z časti môže sám a po druhé, strašný strach, pretože či sa mu to páčilo alebo nie, pravdepodobnosť, že sa Marisa nazúri, ak jej zabije sestru, bola dosť vysoká.
Lalo Tobimu oznámil všetko, čo sa dozvedel. Netváril sa prekvapene, keď mu povedal o Krisy a Lalo kvôli tomu upadol do ešte väčšej depresie. Strašne si vyčítal, že si to neuvedomil skôr. Bolo mu ľúto, že sa nechal uniesť žiarlivosťou a zlosťou, a že potom sa tej beštii Kristy prepieklo aj také trápne klamstvo, ktoré by prekukol aj kyklop s vypichnutým okom. Hneval sa na ňu, na seba, na každého. Len čo si spomenul na Dreu, skrútil sa mu žalúdok. Poslal ju do pekla, bol k nej odporný a vôbec jej neveril. Pritom to bolo všetko vyslovene smiešne. Lalo sa trieskal do hlavy a snažil sa pochopiť, ako mohol uveriť takej sprostosti, že Drea má namiesto neho rada Tobiho, a že sa spolčila s Lucienom, s tým zdrogovaným prasaťom, čo ju už toľkokrát napadol. Lalo vstal a podišiel ku stene.
„Hej!“ vykríkol Toby a schmatol svojho kamoša za bundu, aby ho zastavil. Lalo sa totiž vážne chystal výdatne si otrieskať hlavu. „Kamoško, spamätaj sa,“ smial sa mu Toby. Násilne ho stlačil späť na stoličku. „Pozri sa na to z tej lepšej stránky!“
„Má táto situácia nejakú lepšiu stránku, Tobias?“ zachripel Lalo hlasom pravého osemdesiatročného fajčiara.
„Všetko má svoju dobrú stránku! Pozri, napríklad sa teš z toho, že v tom máš už jasnejšie, a že si zistil, aký si bol idiot!“
„To má byť vtip?“ zatiahol podráždene Lalo.
„Teraz sa môžeš už konečne správať normálne a snažiť sa veci napraviť. To je podľa mňa stokrát lepšie, ako si naďalej myslieť nezmysly a byť na Dreu nechutný, no nie?“
„Počúvaj ma dobre, Tobo. Ona,“ povedal jasne, „mi nikdy v živote neodpustí.“
„Ale choď!“ zarehotal sa a priateľsky ho pobúchal po chrbte. „Liz s ňou hodí kus reči, ty jej sľúbiš modré z neba a bude to v suchu.“
„Vidím, že Dreu perfektne poznáš,“ poznamenal ironicky Lalo. „Možno mi potom budeš vedieť povedať aj to, ako sa ma pokúsi zabiť, keď jej prídem na oči. Chápeš, aby som sa mohol pripraviť.“
Toby sa uškrnul. „Pokoj, kamarát. Bude sa chvíľu hnevať, ale nakoniec to bude fajn.“
O chvíľku na to sa Kornelius nenápadne zdvihol zo svojej stoličky a s najnovšími informáciami zamieril rovno o poschodie vyššie do jedenej zo štvrtáckych tried.