Červený kód: Lucifer! 27

Keď Marisa začula tiché zaklopanie, podišla ku dverám a otvorila ich. Muž, ktorý stál na chodbe, bol jej otec. Elegantný tmavý oblek a krásna kravata spolu s drahými hodinkami svedčili o jeho živote poznačenom luxusom a vysokými príjmami. Mal nakrátko ostrihané hnedé vlasy, rovnako hnedé oči a proporcie drsnejšej mužskej Marisinej tváre. Jej črty boli oveľa jemnejšie, lícne kosti nenápadnejšie, no podoba sa tajiť nedala. Muž si dievča so záujmom prezeral a dospel k rovnakému záveru.
„Prečo nejdete ďalej, pán Farley?“
Muž to urobil. Vošiel a usadil sa v jednom z pohodlných kresiel bokom v izbe. Keď sa k nemu Marisa pridala a sadla si oproti nemu, na tvári sa mu zjavil priateľský výraz. „Môžeš mi tykať, dievča.“
„Mne to takto úplne vyhovuje, pán Farley,“ odvetila neprístupne Marisa. Pomyslela si, že keď sa tvári tak prívetivo, vyzerá skutočne veľmi mladý. Vedela, že ešte nemal štyridsať, a keď sa oženil s jej matkou, boli obaja ešte iba na strednej škole.
„Ako sa má Kristiana?“
„Dobre,“ odvetila. Kristy na rozdiel od Marisy na svojho otca zopár rozmazaných spomienok mala. Bola však maličká, keď sa odsťahoval a Marisa iba bábätko, a preto ich veľa nebolo.
„Povedz mi, koľko máte teraz rokov.“
„Ja mám šestnásť a sestra...“
„Devätnásť,“ usmial sa. „Keď som vás videl naposledy, ona sa za mňa chcela vydať a ty si sa celá zmestila do umývadla,“ veselo pokrútil hlavou.
„Mohli by sme sa pozhovárať aj o tom, kvôli čomu som vás zavolala?“ spýtala sa chladne Marisa.
„Odpusť, dievča, že tu vyťahujem také tebe nepríjemné témy. Necítim sa zvlášť previnilo, aj keď by si si to možno želala. Nebolo to všetko preto, že by som vás nemal rád, tvoja matka ma tak trochu odpísala, lebo nesúhlasila s niektorými mojimi... pracovnými postupmi. Vieš, spoznali sme sa na škole, ale potom sme spolu robili na tom istom mieste.“
Marise zahoreli v očiach plamienky. Inštinkty jej možno predsa len radili správne. „S matkou mám toho spoločné len veľmi málo,“ uviedla na správnu mieru. „A pri riešení môjho problému som sa pokúšala prevažne o cesty... menej preferované spoločenskými normami.“
Kristian Farley jemne nadvihol obočie a pozrel sa na svoju dcéru v novom svetle. „Ilegálne?“
„Božechráň, pán Farley. Môj blízky priateľ sa ocitol vo väzbe celkom prirodzenou cestou. Problém, ktorý sa snažím vyriešiť, spočíva v tom, že dostať ho odtiaľ rovnako prirodzene už nefunguje tak hladko. Pokúšala som sa hľadať mnohé riešenia, ale zistila som, že moje staré styky sú už príliš zaprášené a zhrdzavené a kýve sa nimi naozaj ťažko. Naopak nové kontakty v politickej sfére by mohli moje problémy prefúkať čerstvým vzduchom a časť z nich možno aj odfúknuť...“
Pán Farley zažmurkal a potom sa hlasno rozosmial. Nebol to však výsmech, ale skôr obyčajný prejav radosti a príjemného prekvapenia. Zistenie, že jeho dcéra je jeho malou ženskou kópiou ho úprimne potešilo. „Dievča,“ vydýchol s úsmevom, „len mi povedz, čo mám urobiť.“
„Čo keby ste pre začiatok zavolali svojmu kamarátovi ministrovi vnútra?“ usmiala sa tiež. „Som si istá, že táto záležitosť bude mať riešenie.“
„Najprv sa ešte trochu pozhovárame,“ povedal pán Farley. „Musím priznať, že si ma naozaj zaujala, dievča.“

Riaditeľka Heartová pohrúžene vypĺňala formuláre, ktoré jej na stole zanechala sekretárka. Teraz ľutovala, že jej dala voľno, pretože administratívy mala už plné zuby. Ani si len nevšimla, že jej niekto zaklopal na dvere, a keď nepočul žiadnu odpoveď, nahliadol dnu a vošiel.
Žena sa vyplašene strhla, keď ju zozadu obchytili ruky a ona začula smiech. Krátky, ale veľmi známy.
„Pokoj, Marisa. To som ja.“
„Čo tu robíš, Kristian?“ spýtala sa podráždene, keď odstrčila jeho ruky a vrátila sa k vypĺňaniu papierov. Musela si vziať nový formulár, lebo keď sa naplašila, cez celý papier nakreslila dlhú čiaru.
„Doniesol som ti dieťa.“
„Aké dieťa, dočerta?“ mumlala, zároveň uvažujúc o čísle bankového účtu školskej jedálne, ktoré práve vypĺňala do prázdnych štvorčekov.
„Tvoje.“
„Moje deti sedia na svojich zadkoch necelých päťdesiat metrov odo mňa a píšu si domáce úlohy.“
„Iste, drahá.“
„Tak čo tu robíš?“
„Máš dosť peňazí?“
„Ak ma budeš rušiť pri práci, zaručene ich toľko mať nebudem.“
„Vykašli sa na to,“ povedal a pero jej vytrhol z ruky. Schmatol ju za pás, vytiahol z kresla a rovno ju pobozkal. Bývalá pani Farleyová mu to dovolila. Z časti za to mohla jeho dobrá vôľa posielať sedemnásobnú výšku alimentov, ktoré určil súd, a z časti, že to bol už mesiac, čo sa nestretli.
„Prečo si za mnou neprišla?“ spýtal sa jej. „Čakal som ťa.“
„Choď si zo slovníka znovu prečítať, čo je napísané pri termíne rozvedení.“
„Určite sa tam nepíše adresa môjho apartmánu, kde sa stretávame, drahá.“
„Choď preč od mojich detí, pochopil si? Už len to by chýbalo, aby sa od teba niečo naučili.“
„Nemôžeš sa už cez to konečne preniesť? Je to moja práca. Politika nie je pre každého.“
„Nevolila som ťa, keby ťa to zaujímalo.“
Muž sa uškrnul a pokojne sa prešiel okolo stola, skúmajúc fotku dvoch dievčat v peknom rámčeku. „Stretol som našu mladšiu. Je úžasná.“
„Dúfam, že ste hovorili o počasí, poprípade o jej známkach.“
„Samozrejme, drahá. Dokonca mi povedala čo-to o svojich záľubách.“
„Videl si tu aj Kristy?“
„Nie, môžem?“
„Nemôžeš. Odchádzaš.“
Naklonil sa k nej cez celý stôl a znovu ju pobozkal. Na rozlúčku. „O dva týždne. Už nezabudni.“

Drea neverila vlastným očiam, keď sa v priebehu hlavnej prestávky, zjavil vo dverách jej triedy Lalo. Aby bol šok dokonalý, namiesto pobaveného alebo úplne nezúčastneného výrazu, aký by na jeho tvári očakávala, z Lala vyžarovala iba vážnosť.
„Drea,“ zvolal do triedy. „Poď.“
Drea nemala prečo nejsť. Bola zvedavá, čo od nej chce a nebála sa ho. Ak na to bude mať príležitosť, rada by mu do tváre pripomenula, ako sa teší na ples, a to hlavne kvôli Johnnymu Flynnovi. Vstala. Nevšímala si napäté ticho, ktoré jej kamarátky okolo nej vytvárali. Nič im nepovedala, len krátko pozrela na Elizabeth a potom podišla k Lalovi.
„Musím s tebou hovoriť.“ Stále bol vážny.
„Tak hovor.“
„Tu nie.“
„Čo má toto znamenať?“
„Len nepotrebujem svedkov. To, o čom chcem s tebou hovoriť, je trochu osobné.“
Drea si zložila ruky na prsiach a pobavene nadvihla obočie. „Strieľaš si zo mňa, však?“
Lalo na ňu len ďalej vážne zazeral a nepovedal ani slovo.
„Dobre no,“ zháčila sa Drea. „Len tak už nečum, prosím ťa.“
„Počkaj ma po vyučku,“ povedal jednoducho a vybral sa preč.
„Tak toto bolo pekne čudné,“ oznámila Drea dievčatám, keď si k nim znovu sadla. „Vyzeral, akoby sa chystal vystrieľať polovicu školy a potom to napáliť aj do seba.“
„O tom nežartuj, Drea,“ zamumlala Ash. „Bohvie, čo sa mu preháňa hlavou.“

O tom, čo sa Lalovi preháňa hlavou, sa Drea chcela dozvedieť najviac na svete. Preto ho aj ostala po vyučovaní čakať vo svojej triede. Sedela na lavici a nervózne hompáľala nohami vo vzduchu. Už sa vytratili všetci jej spolužiaci. Lizzy a Ash trvali na tom, že ostanú, no Drea ich požiadala, aby odišli. Ubezpečila ich, že im neskôr všetko povie. Lalovi sa jednoducho chcela postaviť čelom a sama. Bez pocitu, že keby niečo nešlo tak ako má, spoza skrine vyskočí Lizzy a zachráni ju. Musela nájsť silu spoliehať sa len sama na seba.
Keď Lalo vošiel do prázdnej triedy, v ktorej na neho čakala, zatvoril za sebou a tašku si zhodil na najbližšiu stoličku. Ponaťahoval si stuhnuté ramená. „Bál som sa, že tu nebudeš,“ prehovoril.
„No nie,“ hlesla Drea. „Ty to dokážeš? Myslela som si, že strach je pojem, ktorý u teba neboduje.“
„Máš právo správať sa ku mne blbo a hnusne,“ povedal. „Neveril som ti.“
Drea si hlasno odfrkla a urazene sa od neho odvrátila. Prehodila jednu nohu cez druhú a začala nepokojne pokopkávať chodidlom vo vzduchu.
Lalo k nej podišiel bližšie, no nie až tak blízko, aby na neho dočiahla a mohla mu odhryznúť hlavu. „Drea, odpusť mi to,“ povedal a hlas sa mu zachvel. „Prosím ťa. O všetkom som premýšľal a zdalo sa mi to totálne šialené. Preto som sa vybral za Olom a on mi povedal pravdu.“ Drea na neho pozrela, čo ho posmelilo, tak hneď pokračoval. „Priznal, že to boli len výmysly, a že to od neho všetko chcela Kristy. Mrzí ma to.“
„A ty si myslíš, že som sprostá?“ spýtala sa Drea útočne.
Lalo na ňu hľadel ako taký puk. „Nie,“ vypadlo z neho.
„Načo mi to všetko hovoríš? Mne je jedno či si myslíš, že Olo hovoril pravdu alebo nie. O čo sa snažíš? Chceš ma zase presvedčiť, že ti na mne záleží a potom keď tomu uverím, odkopnúť ma ako staré ponožky?!“
„Nechcem ti ublížiť, Drea,“ povedal jej jasne. „Zbožňujem ťa. Čo to nevidíš? Je pravda, že na začiatku som sa hneval, no to trvalo asi taký týždeň. Vtedy som narobil kopu sprostostí, viem o tom, no potom už nikdy.“
„Bolo to dlhšie ako týždeň,“ odvrkla Drea.
„Dobre, na tom už nezáleží. Dôležité je, že som sa potom do teba zbláznil a pretransformoval sa na najväčšieho trapka pod slnkom. No to mi bolo jedno, tak veľmi som z teba bol mimo. Viem, že ťa Kristy presviedčala o tom, že som ešte stále nehnevaný kvôli našim začiatkom, ale Drea,“ zúfalo rozhodil rukami, „veď je to smiešne. To ja som ublížil tebe a nie ty mne!“
Drei sa nepáčilo, že jej jediná obrana spočíva v tom, čo jej povedala Kristy. Tej mrche verila ešte menej ako Lalovi.
„Prosím, Drea. Tak veľmi ťa ľúbim. Kristy sa mi v jednom kuse vyhráža a oháňa sa tým, že nás rozdelí, že je najkrajšia na svete, že minulé leto stretla Antonia Banderasa, čomu aj tak nikto neverí...“
Drei trhlo kútikom úst, no už sa znovu dívala von oknom, takže Lalo to našťastie nezachytil.
„A odpusť mi, že to trvalo tak dlho. Ja... som tupec. Vlastne keby ma Tobo nepresvedčil, aby som sa prestal správať ako idiot, a aby som si k tebe okamžite padal vyliať dušu, tak by som ešte stále čučal vo svojej izbe a hlavu mal naďalej v depke, že sa hádame.“
Drea dlho mlčala a Lalo zatiaľ napäto vyčkával. Sledoval ju, ledva dýchal.
„Musím si to premyslieť,“ povedala.
„Čože?“ Nesústredil sa na jej slová, lebo ho zožierala nervozita a takmer jej nerozumel.
„Vravím, že musím porozmýšľať. Pochop, nenechám sa namotať ako sprostá hus len preto, že si si vymyslel peknú presvedčivú básničku. Neverím ti dosť na to, aby som hneď naletela, to si vyhoď z hlavy.“
„Drea... čomu z toho, čo som ti povedal, neveríš? Myslíš si, že som to všetko hral, dofrasa?!“
„Presne to si myslím!“ okríkla ho.
„Keby som ti chcel zle, ty hlava pomotaná, prečo by som ti asi toľkokrát zachránil krk, ha?“
„Nie som pomotaná!“
„Teda chceš povedať, že v tom máš už jasno? Prosím ťa! Keby si mala, tak ma už dávno...!“ Zarazeného Lala zastavili Dreine pery. Neovládla sa a skočila na neho ako hladujúce dieťa na tú najsladšiu čokoládu.
„Pobozkáš...“ dokončil Lalo potichu, keď ho pustila.
Drea sa od neho hneď odtiahla a uvoľnene si povzdychla. Konečne spravila to, po čom tak strašne túžila, odkedy sa pohádali. Okamžite si začala vyčítať, že sa nekontrolovala, ale Lalo bol jednoducho taký nádherný a taký zúfalý, že inak sa to skončiť ani nemohlo.
„Drejka, to... to...“ koktal Lalo prekvapením.
„Len sa mi to chcelo urobiť, tak som to urobila,“ vyhlásila Drea. „Nič to neznamená, jasné?“
Hneď podišiel k nej a chytil ju za ruky. „Ešte raz... Ešte...“ naliehal, ako sa k nej prikláňal.
„Nie!“ zvolala príkro a zatlačila mu rukami o hruď. „Lalo, prestaň!“
„Ľúbim ťa, prosím, nezabudni na to.“
„Dobre, dobre, len ma už pusti.“
Pustil ju a ona hneď ustúpila. Jeho dotyk jej nebol nepríjemný, práve naopak! Mala strach, že sa znovu prestane ovládať, a ak by sa mu podvolila a potom by vysvitlo, že predsa len klamal, vedela, že by ju to úplne zničilo. Nechcela byť taká pochabá.
„Rozmysli si to, prosím,“ takmer zastonal Lalo. „Už nechcem byť bez teba.“
Drea, aj keď vedela, že je to pravdepodobne obrovská chyba, vykašľala sa na všetky svoje obavy a znovu sa k nemu pritisla. „Ani ja bez teba,“ zašepkala hlasom nabitým vzrušením, a keď mu dovolila, aby ju vysadil na stôl, silno ho omotala nohami.

„Drea!“ zvolala Ashley, keď svoju kamarátku konečne zbadala vojsť do izby. Spolu s Lizzy na ňu čakali. „Už sme sa báli, uvedomuješ si to?! Čo si tam robila dve hodiny?!“
Drein úsmev, ktorý siahal od jedného ucha k druhému, im trochu napovedal.
„A je to v háji,“ zatiahla teatrálne Lizzy, „tá sa s ním vyspala.“
„Lizzy!“ pohoršila sa ihneď Drea. „Čo to trepeš? Nerobili sme to! Čo ma vôbec nepoznáš?!“
Lizzy sa veselo zasmiala a schytila Dreu za ruku, aby ju stiahla vedľa seba na červený gauč. „Povedz nám všetko. A nemysli si, že ti uveríme, že ste nič nerobili. Vyškieraš sa, až sa čudujem, že ťa to nebolí.“
„Bozkávali sme sa,“ priznala Drea. „Celý čas.“
„Ale ja tomu nerozumiem!“ zvolala Ash. „Veď Lalo je pokrytec! Zase si mu naletela?!“
„Zdá sa, že došlo k fatálnemu nedorozumeniu,“ povedala Drea. Zložila si hlavu Lizzy na kolená a silno ju objala. Zatvorila oči. „Ľúbi ma.“
„Ako si môžeš byť istá?“ naliehala Ash.
„Povedal mi, že bol za Oliverom, lebo sa mu nezdalo nič z toho, čo o mne natáral.“
„Tak jemu sa nezdalo...“ hundrala Ash. Lalo bol u nej teraz v nemilosti. Pohľad na trápiacu sa a plačúcu Dreu sa jej zaryl príliš hlboko do duše.
„Áno, a zistil, že to bolo všetko klamstvo. Kristy bola aj za ním. Ona je príčinou našich hádok. Všetko kazí. Snaží sa. Ale my jej to nedovolíme...“ zamumlala ku koncu.
„Ash, je to naozaj čudné, ale ja si fakt nemyslím, že Lalo by dokázal tak bravúrne klamať,“ povedala Lizzy. „Naopak tá mrcha Kristy, tá by bola schopná všetkého. Radšej sa tešme, že si títo dvaja blázni všetko vysvetlili.“
„Vlastne nie tak celkom,“ ozvala sa znovu Drea. „Povedala som mu, že ešte nad tým všetkým musím premýšľať. Definitívne som sa ešte nerozhodla či mu verím alebo nie.“
„Jasné a potom si sa s ním iba také dve hoďky hrdličkovala,“ pobavila sa Lizzy.
„Bol taký smutný...“ povzdychla si Drea.
„Tak si si povedala, že ho trochu rozveselíš?“ podpichovala s ďalším úsmevom Lizzy.
„Už prestaň, neposmievaj sa mi! A ty sa tak nepozeraj, Ash!“ volala na ne Drea. „Radšej ma obe objímte,“ usmiala sa znovu blažene. „Ani si neviete predstaviť, aká som teraz šťastná.“

„Lalo, tak čo, povedal si jej to?“ vyzvedal len vo vedľajšej izbe Toby.
„Jasná vec. Ani len netušíš ako strašne dobre to dopadlo! Ešte stále sa z toho spamätávam, Tobo.“
„To je môj kamoš,“ uškŕňal sa Toby a dnes už aspoň desiaty krát k nemu naťahoval päsť. Lalo nastrčil svoju s rovnakým úsmevom. „Ešte síce nepovedala, že mi odpustila, ale vidíš aké mám opuchnuté ústa? Aha, pozri sa, cmúľala ma celú večnosť, to musí niečo znamenať, no nie?“
„U báb zaručene, kamoško,“ potešil sa Toby. „No ale počkaj. Chceš tým povedať, že ste našli nejaké riešenie? Fakt sa mi nechce veriť, že jej nevadí to decko. To je nemožné! Ako si jej to povedal?“
Lalo zažmurkal. „No, jednoducho. Jasné, hneď som to vychrlil, aby vedela, čo sa deje a potom sme... to rozobrali, chápeš, celý ten problém a... Veď ona je fantastická baba! Proste to pochopila.“
Toby dostal silný tik do obočia. „Takže ona to proste pochopila, hej?“
„Jasná vec, fakticky. Žiadny problém.“
„Lalo. Ty si jej to nepovedal.“
Ťaživé ticho napĺňalo ich izbu len tri sekundy. Potom Lalo situáciu a hlavne Tobiho príliš prenikavý pohľad už vôbec nezvládol.
„Ja som nemohol!“ hlesol. „Stála tam, snažila sa mi uveriť, že ju mám rád, a keď som ju napokon ako-tak presvedčil, mal som vychrliť to o decku?! To sa nedalo!“
„Ty si jeden idiot!“ povedal mu kamarát. „Vieš, čo si takto bude myslieť? Že si jej znovu klamal!“
„Ale ja som neklamal! Ani pred tým ani teraz! Len som nepovedal pravdu.“
„Lenže toto znamená v ženskom mozgu úplne to isté, ty chumaj.“
Lalo si zaboril ruky ho hrivy z hustých čiernych vlasov a vydal akýsi žalostný ston. „Keby som len vtedy nebol taký sprostý!“ posledné slová až zakričal. „Všetko by mohlo byť úplne v poriadku.“
„Teraz je to už jedno, kamarát,“ povedal mu súcitným tónom Toby. „Stalo sa. A nejako to už len vypáli.“
„Som dement, ako by to mohlo vypáliť inak ako zle? Zaslúžim si to. Drea by nemala byť moja. Na mňa je pridobrá. Hodila by sa k tebe alebo k nášmu školskému atletickému bohovi Johnnymu Flynnovi.“
„Prestaň trepať, lebo ti jednu vpálim lakťom do brady. Ja už mám Liz a Flynnovi ku šťastiu stačí, ak môže behať za loptou. Úprimne, kto by bol pre ňu lepší ako ty? Nikto by jej tak nevedel pomôcť. Drea ti je toľko dlžná a možno si to ani vôbec neuvedomuje. Zaslúžiš si ju, kamoš, jasné?“ Toby silno schmatol Lala za plece a bratsky ho povzbudil. „Každý robí chyby.“
„Vďaka, Tobo,“ vydýchol Lalo. „Si kamoš.“
„To som,“ zazubil sa. „A teraz vstávaj. Ideme sa pozrieť či sa Ucho už vrátilo. Neviem ako ty, ale ja mám strašnú chuť na jedného poriadneho panáka. Možno nám Ucho niečo posunie.“
„Tobo, tak teraz si mi prehovoril rovno z duše.“