Červený kód: Lucifer! 29

Lalo bol biely ako stena. Zhrozene hľadel na Lizzy a snažil sa pochopiť tie osudné slová, čo vypustila z úst.
„Je koniec, Lalo. Drea s tebou nechce mať nič spoločné.“
„Prečo?“ vyrazil zo seba okamžite. Isteže, sám poznal niekoľko perfektných dôvodov, prečo by ho nemala chcieť, ale podľa jeho aktuálnych informácii sa tieto dôvody, a špeciálne jeden, čo rástol v bruchu jej bývalej najlepšej kamarátky, k nej ešte nedostali. Ibaže by Kristy konečne splnila svoje vyhrážky. Lalo sa v tom okamihu rozhodol, že ju zabije lopatou.
„Ty vieš prečo!“ oborila sa na neho Elizabeth. „Kvôli Kristy!“
Lalo uvažoval či v malom sklade na konci chodby by taká lopata mohla byť.
„Drea ráno videla, ako od teba odchádza. Bola strapatá, blbo oblečená... Proste akoby tu strávila noc. Chápeš, ty idiot? Mne je v podstate už jedno, čo je pravda. Si d***l. A buď si istý, že ako som doteraz stála na tvojej strane, tak sa teraz budem snažiť a prehovárať Dreu, aby ťa pustila z hlavy. Toto si ona nezaslúži!“
„Ale Liz!“ zvolal Toby. Mal silnú potrebu zamontovať sa do rozhovoru tiež a brániť svojho kamaráta pred nespravodlivosťou. „Včera sme sa obaja ožrali, lebo sme oslavovali, že sa všetko konečne vyriešilo a tá mrcha to zneužila! Mňa odpratala ku Kornimu a chudáčiska Lala znásilnila!“
„Netrep sprostosti, ty trubiroh, nič také nespravila,“ zahriakol Lalo Tobiho. „Nič sa nestalo, jasné?“
„To vysvetľuj Drei,“ vyštekla Lizzy a potom teatrálne zatiahla. „Och, zabudla som. Už s tebou v živote neprehovorí!“
„Ale prečo? Nič som nespravil! Včera sme už zase vychádzali a teraz kvôli takej sprostosti...!“ vykrikoval rozčúlene Lalo. Cítil, ako mu puká srdce. Musel kričať od hnevu, lebo inak by to robil od bolesti.
„S Johnnym Flynnom jej bude oveľa lepšie!“ vyhlásila Lizzy tiež s krikom.
Lalov rozzúrený výraz sa okamžite zmenil na dokonale necitlivú masku. Ľadovo studenú a tvrdú ako kameň. Johnny Flynn, pripísal si na svoju imaginárnu čiernu listinu hneď pod meno Kristiany Farleyovej, zavraždený tĺčikom na mäso. „To nedopustím,“ oznámil nenávistne.
„Ty nechceš, aby bola šťastná? Podľa teba existuje niekto iný, kto si to zaslúži viac ako ona?“ zvolala Lizzy. „Takú druhú skrz-naskrz dobrú babu hádam ani nepoznám... Zato lepších ako ty je tu celá šóra!“
„Napríklad Flynn?!“ zakričal Lalo znovu rozzúrene.
„Presne tak! Ty si nezaslúžiš skončiť ani len s takou mrchou ako je Kristy!“
„To bolo zlé...“ zašomral Toby a s našpúlenými perami a rukami za chrbtom zagúľal očami po celej izbe.
Lala akoby oblialo vedro studenej vody. Ledva chytil dych. „To... to si fakt myslíš?“
Lizzy to trochu prehnala. Sama dobre vedela, že keď je rozčúlená, je zbytočne tvrdá a nepriateľská.
„Liz,“ povzdychol si Lalo a bezmocne sa zviezol na svoju posteľ. „Ja ju zbožňujem. Naozaj nechápem, prečo sa nám to všetko deje. Jediné čo chcem, je, aby bola so mnou a aby sme mali pokoj. Prečo sa doriti všade pletú takí šialenci ako Kristy, Lucien a teraz ešte aj ten idiot Johnny Flynn!“ Zovreté päste si pritlačil na čelo a do očí mu vyhŕkli slzy hnevu. Poriadne sa pred nimi zahanbil, no pomôcť si nemohol. V izbe ostalo ticho. Lala to práve všetko premohlo. Keď si spomenul ešte aj na Kivi, mal chuť kúpiť od Marisy nejakú lacnú zbraň a hneď potom si prehnať hlavou guľku.
„Hej, kamoš...“ Toby ho chytil za plece a jemne ho pomykal. Nepáčilo sa mu vidieť svojho najlepšieho kamoša tak strašne na dne. Trápilo ho to najviac na svete.
„To nič, to nič,“ povedal Lalo zastretým hlasom, ktorý zadržiaval jeho slzy. „Všetko v pohode. Nechajte ma, dobre? Choďte preč!“
Toby schytil jemne šokovanú Lizzy za ruku a potiahol ju ku dverám. Zrazu ju zaplavil taký silný pocit viny, aký ešte asi nikdy nezažila. Zarazene sa obzerala za citovo zdevastovaným chalanom, až kým ju Toby nevytiahol na chodbu. Sama nedokázala zadržať potôčik sĺz, čo sa jej zrazu rinul z očí. Hneď skočila Tobimu do náruče a silno ho objala. Zapichla tvár do jeho voňavej bundy a skryla svoje slzy.
„To je... brutálne,“ našla Lizzy slovo, aj keď si nebola istá či to, čo chcela povedať, tým vystihla, „takto ho vidieť... On to naozaj... zle prežíva.“
„Zle prežíva?“ zopakoval neveriaco Toby. „Liz, on sa z toho všetkého namojveru scvokne.“
„Je mi ho tak strašne ľúto... Ich oboch mi je ľúto. Vôbec som na neho nemala kričať.“
Toby ju pobozkal na vrch hlavy a potom si ju pevnejšie pritlačil k hrudi. „To nič.“
„Akože nie? Akože nič?!“ rozrušila sa Lizzy. „Nemôžeme ho takto nechať. Nemôže ostať sám alebo ešte horšie v Kristiných pazúroch! A myslíš, že Drea bude schopná vôbec niekedy na neho len tak zabudnúť a mať rada niekoho iného?“
„Neviem, Liz...“
„Ale ja viem. Nie! Jo túto situáciu nijako nezachráni! Prečo som ich len zoznamovala? Čo som si myslela?“
„Chcela si jej len pomôcť.“
„Áno, ale namiesto toho som jej uškodila.“
„Pouvažujeme o tom inokedy, dobre? Teraz nič nevymyslíme.“ Vzal jej bradu medzi prsty a zdvihol jej uslzenú tvár. Utrel jej oči. „To bude dobré, Liz. Uvidíš, nejako to už dopadne.“ Priklonil sa k nej a jemne ju pobozkal. „A ak nie... my už na dačo prídeme.“

Vianočný ples už čakal za dverami a Drea bola okrem Marisy asi jediné dievča na škole, ktorému to bolo absolútne jedno. Pár dní preleňošila v posteli, pretože sa jej akosi podarilo presvedčiť samú seba, že je naozaj chorá. O deň na to ju začalo škriabať v hrdle a dostavila sa aj zvýšená teplota. Nemala chuť ani energiu uvažovať nad plesom. Aj keď jej dievčatá ako vianočný darček kúpili nádherné šaty, teraz sa im už netešila. Pri pomyslení, že by sa na plese stretla Lala a Kristy spolu jej teplota vyskočila o celý stupeň. Nebola na to pripravená. Nevedela, čo si o Lalovom konaní má myslieť. Najvierohodnejšie vysvetlenie bolo, že si z nej jednoducho vystrelil a zámerne ju znovu ponížil. Nemala mu veriť. Teraz za to zaplatí.
Jediné, čo ju tešilo, bolo, že s ním Lizzy hovorila. Možno sa jej ho podarilo poriadne zastrašiť, pretože Lalo sa pred Dreou odvtedy neukázal. A ona do školy nešla, takže ani nemali príležitosť sa stretnúť. Nemohol sa jej vysmiať, že mu zase uverila, nemohol jatriť jej rany. Drea si myslela, že tak je to lepšie, aj keď vedela, že sa mu nemôže vyhýbať donekonečna. Preto nechcela ísť ani na ples, aj keď tušila, že dievčatá ju tam nakoniec odtiahnu. Okrem toho bola dohodnutá aj s Johnnym, z ktorého sa vykľul veľmi pozorný a starostlivý kamarát. Navštevoval Dreu a vôbec sa neobával, že by sa mohol nakaziť aj on. Bolo mu to jedno. Na tom, na čom mu záležalo najviac, bolo, aby ju každý deň poriadne rozosmial. Darilo sa mu to perfektne a Drea pri ňom mala pocit, že celý svet sa nemusí zrútiť len kvôli tomu, že po planéte chodí aj taký d***l ako Lalo. Len na Johnnyho priateľskú povahu pomyslela a v kútiku duše sa hneď tešila, že predsa len nejaké slávnostné šaty už má.
„Drea, koniec vylihovania,“ oznámila jej Lizzy diktátorsky. „Je sobota poobede, keby si nevedela. A o tri sekundy je tu Ash, aby ťa učesala. Vezmeme ťa do parády.“
„Lizzy, veď mám ešte teplotu, skús...“ mrmlala Drea.
„Nechcem počuť žiadne výhovorky. A okrem toho, mám pre teba novinky. Toto tvoje divadielko vôbec nie je potrebné, pretože Lalo na ples ani nečuchne.“
Drea sa ihneď posadila. „Fakt?“
„Tak čo, už nie si chorá?“ pobavila sa Lizzy.
Ash neprišla sama. Doniesla zo sebou aj zvyšok, čiže Kitty, Kari a Lolu. A parádenie bolo oficiálne zahájené. Dievčatám trvalo niekoľko hodín, kým sa nalíčili, učesali a napokon aj navliekli do novučičkých šiat. Všetky mali dôvod dať si záležať na svojom vzhľade, pretože okrem Lizzy každá z báb uchmatla nejakého člena futbalového tímu. Chalani sa s dievčatami kvôli Johnnyho záujmu o Dreu veľmi skamarátili. Ash dostala pozvaní hneď niekoľko, na čom sa jej kamarátky náramne dobre zabávali. Nakoniec sa rozhodla pre Dala, najlepšieho Johnnyho priateľa, no napriek tomu, že pekný hnedovlasý chalan bol viac ako uspokojivá voľba, Ashley nevyzerala šťastná-prešťastná. Niečo jej sedelo na nose, no dievčatá sa tým veľmi nezaoberali. Inokedy by to spravili, no teraz mali dosť starostí samy so sebou.
Drea stála v kúpeľni a už hodnú chvíľu sa neveriacky obzerala v zrkadle. Tmavozelené saténové šaty jej pristali ešte lepšie ako si pamätala. Keď si ich skúšala v obchode, nebola nalíčená a vlasy jej odstávali do všetkých svetových strán. Teraz, keď jej Lola na tvári vyčarovala perfektný mejkap, Kitty vytieňovala oči, Kari ohundrala kozmetiku, ktorú použili, pretože bola testovaná na malých mačiatkach a napokon Ash vyčesala na jej hlave hotový zázrak, Drea mala pocit, že v zrkadle ani nevidí seba. No predsa to bola ona. Jej nádherná verzia.
„Drea.“
Otočila sa a cez plece pozrela na Elizabeth. Kamarátka sa na ňu usmievala. Mala oblečené sýtočervené šaty s hlbočizným výstrihom na chrbte i na hrudi, no jej tá odvaha a vulgárnosť vždy pristali. Boli jej neodmysliteľnou súčasťou. Namiesto toho, aby vzbudzovala všelijaké pohoršujúce pocity, každý, kto ju poznal, si jej výzor vyložil ako prejav pravej sily. Ani Drea nemohla myslieť na nič iné. Keďže poznala jej minulosť a vedela, čoho všetkého je schopná, pocítila nával rešpektu. Lizzy mala, prirodzene, obuté vysokánske čierne lodičky. Presne také isté topánky mali aj Drea a Ash. Nebol to znak šialeného babského sesterstva. Znamenalo to všeličo, no to vedeli iba ony tri.
„Si krásna, už sa toľko neobzeraj. Ideme. Baby sú už hotové.“
„Aj ty si pekná, Lizzy,“ usmiala sa Drea. „Najkrajšia.“
„Netrep,“ zarehotala sa. Bola to však pravda. „Ide sa.“
Všetky sa vytrepali na chodbu intráku. Síce si na seba navliekli kabáty, nohy mali holé a až ich striasalo od zimy. Opätky-neopätky, do školy to videli na šprint.
Drea však nespravila ani dva poriadne kroky a noha sa jej už aj zamotala do dlhej sukne. Potkla sa a keby sa nezachytila Kitty, zrútila by sa na zem ako vrece zemiakov.
„Ježišikriste, Drea!“ zvolala Ash. „Chceš, aby sme zinfarktovali?“
„Ale to snáď nie!“ zažalostila Drea, keď si uvedomila, akú cenu mala jej nepozornosť.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Kitty.
„Opätok! Je zlomený!“
„Zlé znamenie,“ povedali naraz Lizzy a Ash.
„Čo mám teraz dopekla robiť? Iné topánky nemám!“
„Utekaj naspäť a požičaj si moje. Mám ešte jedny čierne, veď vieš. Sú trochu nižšie, ale aspoň znížime riziko, že sa zabiješ,“ povedala jej Ashley.
„Ďakujem,“ zašomrala Drea. Vyzula sa a už aj bežala chodbou späť do izby.
„Počkáme ťa pred školskou halou! Ponáhľaj sa!“ zvolala za ňou Lizzy.
„Dobre!“
Drea dobehla ku dverám, vrútila sa do izby a odhodila topánky. Ponáhľala sa k Ashinej zbierke a po krátkej chvíli našla malé čierne lodičky, ktoré hľadala. Obula si ich a odskúšala. Sedeli jej dobre. Rýchlo sa ponáhľala von na chodbu, no len čo za sebou zatresla dvere, zarazila sa. Srdce jej prestalo biť a žalúdok jej skrútilo tak, až jej prišlo zle. Nečakala to, čo uvidela.
„Och,“ zaúpela potichu. Mala chuť vbehnúť späť do izby a navždy sa tam zamknúť.
„Drea.“
Lalo sa chrbtom opieral o stenu rovno oproti dverám jej izby. Bol očarujúci. Kožená bunda vymenená za smoking a obrovská natupírovaná hriva za hladké dlhé vlasy. Pozeral na ňu upretým orieškovým pohľadom, ktorý jej navrával, že jej šaty sa mu páčia viac ako hocičo iné na svete.
„Drea,“ vydýchol znovu. „Volal som na teba, ale nepočula si.“ Jemne sa usmial. „Prečo si uháňala ako blázon a ešte aj bosá?“
Nemohla odpovedať. Nemohla ani len myslieť. Ak sa čím skôr nepozbiera, zle sa to skončí. Zlé znamenie, napadlo ju. Za toto všetko môže opätok!
Na chodbe bolo šero a ticho. Všetci študenti už dobrú pol hodinu vyvádzali pred školou a tlačili sa do veľkej vstupnej haly, aby utiekli zime. Takže boli pravdepodobne aj sami. Drei sa tieto okolnosti vôbec, ale vôbec nepáčili. Rozmýšľala, čo urobí, ak sa jej začne posmievať a ona sa zosype. Lizzy je už preč. Nepomôže jej.
„Si prekrásna,“ povzdychol si. Prehrabol si hladké vlasy a Drea videla, ako sa sám prekvapil, že jeho prsty neskončili v hustej hrive, iba skĺzli dolu po dlhých rovných pramienkoch. Znovu sa usmial no akosi nešťastne. „V takýchto chvíľach najviac ľutujem, čo som vyviedol,“ povedal tichým hlasom. „A čo už nemôžem vziať späť.“
„Čo odo mňa chceš?“ spýtala sa Drea. Hlas sa jej triasol.
Keď Lalo jasne začul ten strach, prekvapene na ňu pozrel. Nebol si istý či ju vôbec niekedy videl vyľakanú. Určite to nebola jedna z jej prirodzených reakcii a fakt, že ju k nej prinútila práve jeho prítomnosť, mu prišiel absolútne nepochopiteľný. Na čele sa mu zjavila hlboká vráska obáv. „Drejka, nechcem ti zle. Kedy si to už raz a navždy zapamätáš?“
Zmätene zaklipkala očami a pokrútila hlavou. „Ty... sa mi nejdeš vysmievať?“
„Vysmievať?“ nechápal.
„Že som ti zase uverila.“
Spojil obočie. Nepáčilo sa mu, čo Drea hovorí. „Ja som ťa neoklamal.“
„Ale áno!“ zvreskla Drea. „Oklamal!“ Celým telom jej preletelo toľko hnevu a bolesti, až to v sebe nemohla udržať. „Ty odporný sviniar! Nenávidím ťa!“
Lalo sa strhával pri každom jej vykríknutom slove. „Nie, nie! Drejka, ja ťa milu...“
Strelila ma facku a tá hneď zabránila tomu, aby dopovedal, čo chcel, aby vedela. Dreu tak štípala dlaň, až jej vyhŕkli slzy. No tie sa zjavili aj kvôli inému. Musela sa oprieť o stenu, pretože si nebola istá, že sa udrží na nohách.
Napätie medzi nimi však zmizlo. Vybilo sa. Krikom aj tou fackou. Znovu nastalo ticho.
Lalo na Dreu hľadel s ďalšími obavami. Veľmi ho bolelo, že sa tak trápi. Chrbtom sa zošmykol popri stene až k zemi a zúfalo na ňu pozrel. Potom si pošúchal líce.
Drea si správne domyslela, že ho to asi bolí. „Ja... prepáč mi to,“ zamrmlala potichu. Hnev už ustúpil. Keď to zo seba dostala, znovu sa cítila sama sebou. Mala by odísť, no namiesto toho sa zviezla na zem rovnako ako Lalo. Zložila si sukňu pod nohy, oprela sa o stenu a dívala sa na neho.
„Vieš ako sme sa pred pár dňami znovu zmierili,“ povedal pokojne, „a ty si hneď ďalšie ráno videla Kristy. Liz, mi to povedala.“
„Nezaujíma ma to,“ povedala Drea a pozrela sa inam.
„Možno, ale mne záleží na tom, aby si si nemyslela sprostosti, takže ma nechaj dohovoriť!“ vzplanul náhle Lalo. Prudko dýchal. Bol rozrušený. Ako-tak Drei povedal, čo sa vtedy stalo.
„Aj tak ma to nezaujíma,“ odvetila, aj keď v skutočnosti jedna jej časť začala jasať a tancovať. „Kým sa Kristy do všetkého pletie, môj život je neznesiteľný. Neprestane a ja som už unavená.“
Lalo prikývol. „Som na tom rovnako. Lenže ja na rozdiel od teba,“ povedal bodavým vyčítavým hlasom, „sa ťa nechcem vzdať ani tak. Ani keby Kristy pozbierala stovku takých mŕch ako je ona sama a všetky by na nás poštvala, ani tak by som sa nevzdal.“
Drea na neho uprene hľadela. „Čo sa mi to tu snažíš povedať, Lalo?“
„Snažím sa ti povedať, že aj keď sa mi každý boží deň chodí tá zmija vyhrážať, ja sa jej nezľaknem. Budem hľadať východisko. Či chceš alebo nie, raz sa mi to nejako podarí a potom ma od teba neodtiahne už ani sto volov.“
Drea si ho premeriavala. Myslela len na to, koľkokrát si už o ňom myslela, že je podlý, a že ju túži iba ponížiť, no nikdy to napokon nespravil. Dokonca sa vždy vynorilo rozumné vysvetlenie, prečo ich vzťah a vzájomná dôvera stroskotali a v konečnom dôsledku v tom vždy mala prsty Kristy.
„A ako si ma chceš teraz získať?“ spýtala sa ho. „Čaká na mňa Jo. Čaká na mňa sto lepších chalanov, ktorým nevisí na krku žiadna šialená bývalá.“
Lalovi v očiach zahoreli ohníky. Počul v jej hlase nádej, maličkú šancu, ktorá mu úplne stačila. Posunul sa k nej o kúsok bližšie a verne na ňu pozrel. „Nikto ťa nebude milovať tak ako ja,“ povedal jej. „Ani ten tvoj futbalista, ani nikto iný.“
„A to vieš odkiaľ?“ ohradila sa Drea.
„Lebo iba ja viem, ako ťa mám rád,“ vravel ďalej. Zdvihol ruku a pritlačil si otvorenú dlaň k hrudi, k srdcu. „A tiež viem, že viac sa už nedá.“
„Lalo...“
„Získam si ťa,“ povedal jej s istotou. „Ak nie dnes, tak zajtra.“
Drea dovolila tým jeho nádherným slovám, aby sa jej rozliali v duši a zahriali ju. Zahľadela sa do prázdnej chodby. Uvažovala, či sa na ňu dievčatá už hnevajú, že toľko mešká... A či sa hnevá Jo...
„Drea...“ ozval sa znovu Lalo potichu. „Niečo pre teba mám.“
Prekvapene sa k nemu otočila.
„Na Vianoce,“ vysvetlil. „Kúpil som ti darček.“
Bez dychu sledovala, ako si siahol do vrecka čiernych nohavíc. Najprv zahliadla iba jemnučkú medenú retiazku obtočenú okolo jeho prstov, no potom sa objavil aj malý medailónik.
„Ach,“ vydýchla Drea potichu. Oči jej potešene žiarili. Keď natiahla ruku, Lalo jej do dlane pustil drobný šperk. Bol pekný, no Dreu hrialo pri srdci už len to, že jej ho vybral Lalo. Vyzeral ako malé slnko. Okolo jasnočerveného okrúhleho kamienka vsadeného v strede medailónu boli pospletané maličké medené lúče. Celý prívesok bol len o trošku väčší ako necht jej malíčka. Bol veľmi jemný, no Drea si bola istá, že krásny červený kameň má svoju hodnotu.
„Páči sa ti?“ spýtal sa jej. „Hneď ako som ho zbadal, musel som ho kúpiť. Vieš prečo?“
Pokrútila hlavou a zdvihla k nemu oči.
„Bol som v meste,“ začal a zobral jej medailónik z ruky. Rozopol jemnučké zapínanie retiazky. „Motal som sa po námestí ako zombi. Stále dokola. A myslel na teba.“ Priložil jej retiazku ku krku a natiahol sa k nej ešte bližšie. Keď pocítila jeho prsty na šiji, privrela oči. „Len som chodil a bál som sa.“
„Čoho?“ spýtala sa. Retiazku s medailónikom už mala zapnutú, no Lalo sa od nej už viac neodtiahol.
„Bál som sa, že nakoniec skončíme každý niekde inde,“ povedal. „Že nikdy, nikdy nebudeme spolu.“ Zdvihol ruku a nežne ju pohladil po tvári. Znovu privierala viečka a bojovala so silným pokušením poddať sa jeho milujúcemu tónu a prikloniť sa k jeho perám. „A zrazu som v jednom výklade zbadal presne tento medailónik. Kričal dokonca aj medzi zlatom a striebrom. Kvôli tomu kamienku,“ povedal. „A ja som myslel len na to, že má farbu ako tvoje vlasy. A neviem prečo, pocítil som nádej. Nie veľkú, ale... dúfal som. Ach, Drejka, tak veľmi som dúfal, že raz by som skutočne mohol byť s tebou. Všetko som mal pred očami. Všetko, čo by sme ešte len mohli spraviť, zažiť. Po škole, po svadbe, po živote...“
Drea si to predstavovala a vôbec sa jej nepáčilo, že sa na také krásne myšlienky tak veľmi upína. Cítila, ako sa jej Lalove pocity vrývajú hlboko do srdca. Boli silné, romantické. Stále netušila, odkiaľ sa ich v Lalovi toľko nabralo. Dávnejšie by nebola verila, keby jej niekto povedal, že tento chalan, tento hrdý, frajerský a často veľmi povýšenecký chalan, má tak citlivú stránku. No Drea toho starého Lala už videla len nejasne. Pretože teraz bol pred ňou niekto nový. Žiadny výrastok v koženej bunde, ale vnímavý a odhodlaný muž, ktorého vidí vo svojich predstavách nie len pri sebe, ale rovnako aj pri svojich deťoch.
„Znamená nádej,“ povedal Lalo a prstami jemne pohladil medailónik medzi jej kľúčnymi kosťami. „Nádej, že sa to všetko raz splní a my budeme spolu.“ Vzhliadol k nej a zadíval sa jej do očí. „Veríš tomu?“
Drea sa usmiala. „Áno,“ šepla.
Lalo jej jemný úsmev opätoval. Znova ju pohladkal po tvári a potom končekmi prstov po perách. „Dnes si naozaj krásna,“ povedal potichu. „Najkrajšia na svete.“
„Aj ty si dnes pekný,“ usmiala sa širšie. „Lizzy mi povedala, že na ples nepôjdeš.“
„Najprv som nechcel,“ povedal Lalo, „ale potom som si uvedomil, že to by som ťa neuvidel v týchto šatách. Teraz už viem, že by som to celý život ľutoval.“ Oboma rukami jej zľahka prešiel po krivkách.
Drea ho nechala. Zatvorila oči, no potom ich rýchlo znovu otvorila, lebo si uvedomila, že Lalo je príliš nádherný na to, aby z neho stratila čo len jedinú sekundu. „Si naozaj,“ vydýchla, „naozaj veľmi pekný.“ Chytila ho za plecia a pomaly sa mu usadila do lona. Sklonila svoju tvár k jeho tvári a potom sa konečne jemne pobozkali. Čerta starého ich v tú chvíľu zaujímalo, že sedia uprostred chodby. Silno sa objali a zabudli, že na svete existuje aj niečo iné ako oni dvaja.
Drea ho pevne objala kolenami a Lalo ju vášnivo pobozkal. Keby nemuseli, už by sa nikdy nepustili.
„Tak takto to teda je.“
Drea sa odtrhla od Lala a zarazene pozrela za hlasom, ktorý ich prerušil.
Stál nad nimi Johnny Flynn a pohľadom plným zrady hľadel priamo na Dreu. Vyzeral úžasne. Blonďavé vlasy mu padali do tváre a tmavomodré sako spod ktorého vykúkal golierik sivej košele, výrazne vyzdvihovalo farbu jeho belasých očí. Hneval sa. A aj mal prečo.
„Jo.“ Drea sa okamžite štverala na nohy. Pristúpila k nemu so sklonenou hlavou a previnilým výrazom na tvári. „Odpusť mi to.“ Silno si zahryzla do pery. Veľmi ju mrzelo, že ich Johnny našiel práve takto.
Prebodával ju modrými očami. „Čakal som na teba,“ povedal. „Dievčatá sa už o teba báli. Povedali, že si si išla vymeniť topánky, ale ako sa zdá...“ pohľadom švihol po Lalovi, ktorému sa pokojné posedávanie ne zemi zrejme zapáčilo, „vymenila si aj niečo iné.“
„Prepáč mi,“ prosíkala znovu Drea. „Bola som veľmi pokrytecká. Klamala som, keď som povedala, že ho neznášam.“ Celá očervenela. No Johnny si teraz už zaslúžil počuť pravdu. „Mám ho rada. Už dlho.“
„No povedala si, že nemáš,“ zavrčal Jo. „Povedala si, že sa ti páčim.“
„Odpusť,“ vravela znovu so slzami na krajíčku. „Nechcela som ti ublížiť. Veľmi som sa na neho hnevala, preto som tvrdila, že ho neznášam. Myslela som si, že je to pravda, ale mýlila som sa. Bol to len hnev a... ja naozaj,“ smrkla, „naozaj mi je to ľúto, Jo. Prepáč mi to, prepáč...“
Vtedy Lalo vstal a postavil sa pred Dreu. Hneď mu vnorila tvár do chrbta a znovu potichu smrkla. Veľmi si vyčítala, že bola taká hlúpa a nespravodlivá. Jo sa cíti tak mizerne len kvôli nej.
„Nie je to jej vina. To ja som bol blbec,“ povedal Lalo. „Nehádajme sa... Jo.“
Johnny na neho chvíľu zazeral, no napokon nevraživo prikývol. „Nehádajme sa.“
Drea ďakovala pánubohu za jeho miernu povahu. Vykukla spoza Lalovho ramena, aby videla, ako sa Jo tvári. Bol sklamaný a aj poriadne smutný, no rozhodne nebol naladený agresívne.
Lalo ju chytil za ruku a potiahol za sebou. Pocit viny ju akosi neprechádzal, a keď sa obzerala za nehybným Johnnym, dokonca ešte rástol. No nemohla ho klamať ďalej. To by viedlo k ešte horšej katastrofe. Pevnejšie zovrela Lolovu dlaň. Teraz, keď ho znovu má, určite bude všetko v poriadku.