Červený kód: Lucifer! 34

Lalo bol v koncoch. Posledné dva týždne jeho života boli tie najkrajšie, aké kedy zažil. Teraz však mal nastať koniec. Dobre vedel, že raz sa končí všetko pekné, no zdalo sa mu nespravodlivé, že to muselo byť tak skoro. S Dreou zďaleka nestihol zažiť všetko, čo chcel. Bozkával jej plné pery, budil sa vedľa nej, rozosmieval ju, aby počul jej smiech. Dokonca spoznal jej rodičov. Mal za sebou tie najbláznivejšie dni svojho života. Pár dní boli s Dreinou rodinou, no potom vyrazili na výlet. Len oni dvaja. Túlali sa mestami, robili si, čo len chceli. Potrebovali len jeden druhého. A isteže, auto i dostatok financií. Na Dreino želanie, raz prespali v tom najkrajšom hoteli, raz v malej drevenej chatrči, raz v aute, čo sa ukázalo ako dosť zlý nápad a raz pod holým nebom, čo bol v tej zime nápad ešte katastrofálnejší. Na pár dní boli skutočne voľní. Lalo si myslel, že je po celý čas v nebi. Prekážala mu jedine Dreina zásadovosť. Dovolila mu, aby ju celé noci objímal či bozkával, no viac už nič iné. Aj ona bola v pokušení, no napokon sa vždy dokázala ovládnuť. Lalo jej rozumel len z časti. Presviedčal ju, sľuboval jej, že sa jej to bude páčiť ako nič na svete, no aj keď jej tým odhodlanie oslaboval, nikdy ho celkom nezlomil. Drea si Lalovu spoločnosť užívala a vychutnávala, ako sa len dalo. Kým však nemala istotu, že je úplne jej, neprekračovala svoju morálnu hranicu. Ľúbili sa, no ich vzťah bol jeden problém za druhým. Medzi nimi toho viselo priveľa. Kivi, Kristy, Johnny, Lucien, tajnosti, klamstvá, veci nevypovedané a bolestivé... Dalo sa v tom utopiť. Drea ich všetky cítila a Lalo rovnako, aj keď on ich dokázal účinnejšie ignorovať.
Drea znovu pozorovala, ako Lalo šoféruje. Už si zvykla, že keď je cesta voľná, usmeje sa na ňu alebo ju pohladí po nohe, no teraz, aj keď na rovnej ceste nebolo žiadne iné auto, Lalo uprene hľadel pred seba, akoby bol v dopravnej špičke. Pochmúrny výraz mu Drea z tváre nezotrela ani keď sa k nemu priklonila a párkrát ho pobozkala na líce, sánku a na krk. Zdalo sa jej, že Lalo posmutnel ešte viac.
Akoby aj nie, keď sa mu hlavou neustále preháňalo, že sú to jedny z posledných bozkov, ktoré od nej v život dostane. Mal chuť oprieť čelo o volant a úprimne sa rozplakať. Po rokoch zaplnených smútkom po matke však už dokázal svoje emócie ovládať. Tvár mal meravú a chladnú. Oči od cesty neodtŕhal, lebo keby pozrel na Dreu, jeho sebaovládanie by mohlo ľahko zlyhať. Cítil, že možno stačí už len jeden jej bozk, už len jeden hoci ten najľahší dotyk alebo vľúdne slovo a zosype sa.
Niesol ju na miesto, kde ju stratí. Bral ju, sám a celkom dobrovoľne, aby o ňu prišiel. Odtrhnutí od civilizácie a od celého sveta boli v bezpečí. Ako náhle sa však vrátia do reality, ich sen v nej neprežije. Lalo mal chuť strhnúť volant, prudko sa otočiť a zamieriť presne opačným smerom, nie bližšie, ale ďalej, najďalej, ako by to len bolo možné, od školy, kde sa Drea všetko dozvie. Kde nebude mať šancu vysvetliť jej, ako všetko ľutuje a kde ju už nebude môcť presvedčiť, že ona je jediná, ktorú miluje, jediná, o ktorú v živote stojí a jediná, o ktorú navždy bude. Drea ho nebude počúvať, to dobre vedel. Bál sa jej nenávisti a rovnako sa bál, že pravda jej veľmi ublíži. Premýšľal nad tým, čo by bolo, keby ju uniesol. Bola by len jeho, nikdy by nedovolil, aby zistila pravdu a prestala ho milovať. Uvedomoval si, aká je to absurdné. Drea by s ním nikdy neušla. Nie bez vysvetlenia. Podozrievala by ho, možno ešte z niečoho oveľa horšieho a zľakla by sa. Tak či tak jej musí všetko povedať.
A to bola ďalšia katastrofa. Lalo by radšej zjedol tri kilá piesku a vypil tri litre benzínu, akoby mal dovoliť, aby sa pravdu Drea dozvedela od Kristy. Lenže on jej to povedať nemohol. Nedokázal by to. Nedokázal byť ten, kto ju od seba odoženie, kto všetko pokazí a zničí, kto jej tak ublíži. Keby sa pred ním rozplakala, uvažoval, že si niečo spraví. Predstavoval si, ako sa jej úsmev mení na šok, ako z červených líc rýchlo vyprchá farba, ako sa jej nádherné zelené oči plnia slzami. A to všetko kvôli nemu. Nie, on jej nemôže povedať pravdu. Hovoril si, že je zbabelý, v duchu si nadával tak, ako ešte nikdy nikomu, no aj tak to spraviť nemohol.
„Lalo,“ zamrmlala Drea a nos si jemne oprela o jeho tvár. „Čo je s tebou? Až tak veľmi sa ti nechce do tej školy?“
„Nevieš si predstaviť,“ odvetil tlmene.
„Neboj, nebude to také hrozné,“ utešovala ho. „S Johnnym ste sa predsa dohodli a uzavreli prímerie, nie? A čo sa týka Kristy... No, ak jej nebudeme príliš liezť na oči...“
„Drejka, milujem ťa. Nech sa stane čokoľvek, budem na teba myslieť do konca svojho života, každý deň, každú noc a nikdy nezabudnem, aké je to mať ťa pri sebe.“
„Blíži sa k zemi nejaký meteorit, o ktorom neviem?“ spýtala sa ho s úsmevom. „Prečo tak hovoríš?“
„Aby si to vedela,“ povedal vážne. „Aby si vedela, že si jediná, ktorú som kedy miloval a budem milovať.“
„To je dobre,“ zamrmlala mu znovu do ucha. „Pre mňa platí to isté. To isté.“ Zľahka ho bozkávala, až kým po chvíľke nepovedala: „Nemôžeš niekde zastať? Aspoň na pár minút, kým sme ešte sami.“
Takmer neodolal. Vedel, že potom by ju už naisto uniesol. „Veď sme stáli pred štvrť hodinou,“ povedal a donútil sa na ňu usmiať, „a aj keď si povedala to isté, nebolo z toho len pár minút.“
„To je tvoja vina,“ zaškerila sa tiež. „Príliš ľúbim, ako ma bozkávaš.“
„Už nie sme ďaleko,“ povedal Lalo s oveľa stiahnutejším hrdlom. „Pozri, Chata u škaredej mačky.“
„Och,“ vydýchla Drea nešťastne. „Ubehlo to tak rýchlo. Chcem ďalšie prázdniny!“
„Vieš čo? Predsa len zastavme. Dáme si niečo pod zub a chcel som zavolať Tobovi.“ Lalovi až v poslednej chvíli došlo, že nastal čas, aby sa konečne rozhodol a vymyslel, čo urobí. Doteraz sa len ľutoval a zúfal si, no už musí prejsť aj k tomu, čoho sa najviac obával a čomu sa snažil vyhnúť tak veľmi, až popieral, že ten moment vôbec nastane. Teraz však vedel, že je už tu. Chvíľa, v ktorej navždy pochová svoje šťastie. Keď spomaľoval pred bufetom, myslel už iba na to, ako to spraví tak, aby Drei ublížil čo najmenej. Jeho nádej už bola neodvratne preč, no ona ešte stále mala šancu. Ešte môže byť šťastná. Bez neho.

Toby práve ťahal stokilovú Lizzinu cestovnú tašku po chodbe intráka, keď mu zazvonil mobil. Prekvapene pozrel na displej, keď zbadal, že to sa mu po dvoch týždňoch ozýva Lalo.
„Heeeeej, ktože si spomenul, že má aj nejakého najlepšieho kamoša?“ ozval sa Toby zvesela.
„Tobo,“ zachripelo mu do ucha.
Toby hneď vedel, že je zle. Počul to a Lalov hlas ho až pichol pri srdci. „Kamoško, no tak, len pokoj. Kde si, dobrý človeče?“
„V bufete. S Dreou. Neviem, čo mám robiť.“
Toby sa udrel dlaňou po čele a zastonal, tak aby to Lalo cez mobil nepočul. Tušil, že sa to takto nejako stane. Nie, on vedel, že sa Lalo neodváži. Nedokázal Drey povedať ani jedno jediné slovo a teraz nevie, ako ďalej. Toby si pomysle, že ako dokáže byť Lalo úžasný, tak je niekedy nemožný.
„Dobre. Tak zatiaľ nerob nič. Poviem Liz a hneď za vami prídeme.“
„A čo potom?“ spýtal sa Lalo.
„Vymyslíme cestou. No ak ešte dávaš na moje rady, kamoško, dobre počúvaj. Ak ti ostalo ešte trochu zdravého rozumu, povedz jej to sám a hneď teraz. Ak sa to dozvie od niekoho iného, hoci aj od Liz, ty stratíš šancu, že jej to vysvetlíš tak, aby všetko pochopila. Rozumieš mi? Ak jej povieš pravdu, máš nádej, že ti odpustí. Ešte to môže dobre vypáliť.“
„Nemôžem, nemôžem...“
„Jasné, že môžeš. Zvládol si aj horšie veci.“
„Čo napríklad?“
„Svoju matku,“ povedal Toby vážne. Počul, ako si Lalo bolestne odfrkol.
„To som predsa nezvládol, Tobo.“
„Ale zvládol,“ presviedčal ho kamarát. „A aj toto zvládneš.“
Chvíľu bolo ticho. Keď sa Lalo znovu ozval, jeho hlas znel mocnejšie. O trošičku. „Dobre,“ povedal. „Dobre, dobre! Ale pre istotu švihaj. Možno ma ešte stihneš zastaviť, ak si budem chcieť o niečo roztrieskať hlavu.“
„Jasné,“ povedal Toby rýchlo. „Už som na ceste.“ Položil a pustil kufor tam, kde bol. Rozbehol sa po chodbe, akoby ho naháňala Kristy.
„Liz!“

Lalo sledoval, ako Drea v lyžičke natáča špagety. On si dal len pivo, pretože vážne pochyboval, že by do seba dostal niečo tuhé. Ako sedeli pri malom stolíku oproti sebe, držali sa za ruky a Lalo si ten dotyk vychutnával, lebo predpokladal, že je posledný. Stisol jej dlaň pevnejšie, až k nemu zdvihla oči. Pri srdci s radou od svojho najlepšieho priateľa, ktorému dôveroval tak veľmi, že by mu zveril do rúk nie len svoj, ale aj Drein život, ju ešte raz nežne pohladil po prstoch a potom ruku stiahol.
„Drejka,“ povedal potichu. „Niečo sa stalo.“
Začula tú vážnosť v jeho hlase a tak sa zamračila. Zložila príbor, odtisla tanier nabok a zvedavo sa na neho zahľadela. „Čože? Niečo zlé?“
Lalo prikývol.
Drea skúmala jeho tvár a znovu v nej nachádzala tú pochmúrnosť, ktorá ho premáhala takmer celú cestu. Hneď sa jej vybavovali jeho slová o tom, ako ju miluje a ako navždy bude, ktorým vtedy nerozumela. Teraz však pochopila, že ich nepovedal len tak. Rozbúchalo sa jej srdce, keď sa náhle naplašila toho, čo sa jej chystá povedať.
„Lalo...“ dostala zo seba, ďalšie slová jej však uviazli v hrdle.
„Ja som... spravil som niečo, čo...“ preglgol.
Zatvorila oči, aby nemusela ďalej hľadieť na jeho zničený výraz plný viny a strachu. Už vedela, že to bude veľmi zlé. Jej vlastné sarkastické myšlienky sa jej v duchu vysmievali, že bola príliš naivná a uverila, že žije v skutočnej rozprávke. „Povedz to,“ vyzvala ho. Znovu na neho pozrela.
Lalo zaboril ruky do svojej čiernej hrivy, chvíľu sa v nej škrabal, ako úpenlivo premýšľal. Keď bol pripravený, preplietol si prsy na stole a pozrel na Dreu.
„Všetko je to pravda, to vieš, Drejka,“ prehovoril. „Čo som ti povedal. Že ťa milujem.“
Hľadela do jeho krásnych orieškových očí. „Viem,“ prisvedčila potichu.
„A dobre ma poznáš. A aj to vieš, aký som bol, kým sme sa stretli.“
Prikývla, čoraz nervóznejšia.
„Vieš, čo bolo s Kristy,“ povedal. „A čo... s Kivi.“
„Áno. S Kivi tiež,“ povzdychla si a sklopila oči. „A ešte s mnohými ďalšími.“
Lalo nepokojne prisvedčil. „No naposledy to bola Kivi, s ktorou som niečo mal,“ vysúkal zo seba.
„Uhm.“ Drea sa neisto zahniezdila na stoličke. „Jasné.“
A tam Lalo skončil. Ďalej už nedokázal povedať ani slovo. Bezradne si pozrel na ruky.
„Chcel si hovoriť o Kivi?“ spýtala sa Drea. „Povedal si, že sa niečo stalo.“
„Áno.“
„Tak mi to už povedz.“
Lalo mlčal. Rozplietol si prsty a radšej silno zaťal päste.
„Lalo!“
„Ja...“ skúsil, no začal sa celý chvieť. „Ja mám taký strach, Drejka. Strašne ťa ľúbim, strašne, strašne veľmi. Nechcem o teba prísť.“
To ju naplašilo viac ako hocičo iné, čo doposiaľ povedal. Urobil niečo, za čo by ho mohla opustiť. Aj jej ruky sa roztriasli. „Lalo!“ vydýchla rozrušene. „Kivi! Čo je s Kivi?“
„Ona...“ Pozrel na Dreu pohľadom, ktorý jej všetko prezradil namiesto slov. „Je to moja vina.“
Drea vyskočila na nohy. Šokovane na Lala zazerala a rýchlo si nahovárala, že dospela k tej najnemožnejšej verzii, aká ju len mohla napadnúť. No Lalova tvár drvila jej posledné nádeje. Odpovede na všetky jej otázky mal vyryté v ustráchaných očiach, vo vykrivených perách a napokon na celom rozochvetom tele.
Aj on rýchlo vstal. „Drejka. Ja ťa ľúbim. Najviac na svete.“
No ona krútila hlavou a cúvala.
„Povedala si, že to vieš,“ vravel zúfalo a naťahoval k nej ruky. „Povedala si, že aj ty ma máš rada.“
Nemohla ďalej. Do očí sa jej vliali horúce slzy. Otočila sa utekala pomedzi stoly tak rýchlo, ako vládala. Musela utiecť čo najďalej od pravdy. Čo najďalej od Lala.
„Drejka!“ volal za ňou.
Vybehla von. Slzy jej už divo stekali po tvári. Keby ju nebola zazrela práve prichádzajúca Lizzy, a keby sa neponáhľala k nej, Drea by zaslepená slzami utekala tak ďaleko, pokým by ju k zemi nestiahlo úplné vyčerpanie. Narazila rovno do Elizabethinej nastavenej náruče a hlasno smrkajúc ju silno objala.
„Lizzy,“ zastonala zlomeným hlasom. „Lizzy.“
„No do pekla. Idem za Lalom,“ počula Drea vedľa seba Tobiho.
Elizabeth ju tiež silno objala a potom jej potichu šepla: „Neboj sa, Drea. Všetko bude dobré.“ Pritisla si ju na hruď, pobozkala na vrch hlavy a potom ju pomaly potiahla, aby ju odviedla preč.

„A hop!“ zavelil Toby, načo si on aj Lalo naraz prevrátili poháriky do úst. Naraz sa striasli, a keď ich poriadne zaštípalo v hrdle, vystrúhali grimasy jednu lepšiu ako druhú.
„A hop!“ zvolal o pár sekúnd znovu Tobias.
„Počkaj, Tobo, teraz hopkám ja, nie, dočerta? Ideme na striedačku! Vždy sa môžeš zabávať len ty! To je typické.“
„Choď do hája, ty starý vydriduch! Vypi to! Hop! Hop!“ Toby drgal Lalovi do pohárika, až kým ho nestiahol. Keď dopil, Toby mu zvolal na slávu.
Lenže Lala to práve bohvieako nepovzbudilo. Hľadajúc pokoj a oporu, ľahol si na stôl, no začalo sa mu štikútať.
„Dočerta s babami!“ zvolal Toby. „Dočerta so školou!“
„Dočerta s Dreou! Hik! Dočerta s tou nevďačnicou!“
„Do čerta s Kivi!“ zaručal Toby.
Lalo zdvihol ruku a divo prikyvujúc hlavou ukazoval na svojho kamaráta, súhlasiac s veľkou životnou pravdou, ktorú práve povedal. „Do čerta, do čerta,“ opakoval.
„No zbohom!“ zvolal zrazu niekto pri ich stole. „A vám sa zas čo porobilo?“
Lalo zdvihol hlavu zo stola a pozrel na Olivera Howea. Zamračil sa. Ak mu jeho alkoholom zaplavené spomienky napovedali správne, s ním neboli kamaráti. Bol to chalan, ktorý pomohol Lucienovi zmlátiť jeho aj Tobiho a neskôr pomáhal Kristy v jej intrigách proti Drei. Veľká nenačatá fľaša v jeho pravej ruke však bola sľubným predpokladom pokusu o vybudovanie mostu priateľstva medzi dvoma doposiaľ nespojenými brehmi.
„Prečo tak hulákate, čo vám ten svet urobil?“ spýtal sa znovu Olo. „Ešte som vás nevidel tu U škaredej mačky. Aký vetrík vás sem zavial, ha?“
„V bufete sa piť veľmi nemôže,“ zatiahol Lalo, ktorý sa znovu poskladal na stôl. To bola pravda. Nemienili piť na intráku, keďže sa potrebovali dostať od ľudí a v bufete väčšinou na popíjajúcich študentov striehli. Chata u škaredej mačky bola akurát ďaleko a majiteľ pohostinstva bol taký svetaskúsený človek, aby vedel, že problémy stíhajú mladé hlavy rovnako ako tie staré. Teda nemal proti tínedžerskému alkoholizmu ani tej najmenšej námietky.
„Preto treba chodiť sem!“ zaburácal Oliver. „Počul som, že tu hrešíte na ženské. Čo keby som sa pridal?“ Aby sa uistil, že budú súhlasiť, nadvihol fľašu. „Teraz sme bratia. Moja Tiuška ma zase raz odkopla.“ Ľútostivo sklonil hlavu a zavrtel ňou. Potom znovu pozrel na Lala. „Čo bolo, nechajme tak! Veď sme sa už predtým vyrovnali a ja som teraz tu aj napriek tomu, že Tiuš ma posiela do kelu pravdepodobne kvôli tebe.“
„Ale už nie!“ zastonal Lalo. „Zase ďalšia!“
Olo nadvihol jedno prepírsingované obočie a pozrel na Tobiho. „Ten ale má problémy.“

Dievčatá zvolili iný spôsob vyrovnávania sa so životnou krivdou. Z mnohých overených metód u Lizzy a Ashley najlepšie účinkovala tá čokoládová. No keďže bola situácia mimoriadne zlá, Ash sa rozhodla postaviť v internátnej izbe špeciálny azyl pre zlomené srdcia. Pomocou plachiet, diek a z postelí stiahnutých matracov im okolo roztiahnutého gauča vyrástol bunker. Bol zásobený všetkou čokoládou, ktorú Ash a Lizzy pozháňali od deciek na svojej chodbe, horkou, mliečnou, hrozienkovou, no mali aj čokoládovú polevu v litrovej fľaši a bonbóny.
Drea ležala zakliesnená medzi Ash a Lizzy v tuhom obojstrannom objatí. Aj keď bolo dievčatám už napoly zle, čokolády naďalej ubúdalo.
„Počas prázdnin sa mi stratil mobil,“ povedala Drea. „Myslím, že ho vzal Lalo.“
„Je to korunovaný tupec,“ zaprskala Ash. „Zbabelý trkvas.“
„Bol zúfalý,“ povzdychla si Lizzy, nie však obraňujúco. Nemala chuť prihovárať sa za neho, keď videla, čo Drei znovu spôsobil. „Musel šalieť. Posledné dni.“
Drea zatvorila oči. „Áno.“
„Si úžasná Drea, ja úplne rozumiem, že o teba nechcel prísť,“ povedala Ash.
Drea k nej otočila hlavu a jemne sa na ňu pousmiala. „Ďakujem, Ash. No takto to robiť nesmel. Klamal mi, veľmi veľa krát. A nič sa v ňom nepohlo. Okrem toho všetkého, čo sa stalo, už by som mu asi nedokázala tak veriť. Keď len pomyslím na to, že som s ním tieto prázdniny pokojne mohla...“ zvraštila tvár. „A on by sa so mnou bez svedomia vyspal, aj keď vedel, že keby som poznala pravdu, nikdy by som to nespravila.“
„Áno,“ zašomrala Lizzy. „Chalani.“
„Ako sa len môže cítiť Kivi? Chuderka! Chúďa moje, hlava popletená bláznivá! Musím ísť za ňou a povedať jej – “
„Čo také?“ prerušila Dreu Lizzy. „Že chceš byť krstná mama?“
Drea znovu bolestne zvraštila tvár. Myšlienka na Kivino a Lalovo dieťa ju stále pichala v hlave príliš mučivo. Nechcela, aby to bola pravda, nechcela, aby tých dvoch niečo spájalo. Keď to nie sú problémy s Kristy, deje a niečo s Kivi. Drea sa cítila ako prekliata.
„Nie,“ povedala. „Nechcem ísť za Kivi.“
„Isteže nechceš,“ súhlasila Lizzy. „Konečne niečo rozumné. A prirodzené.“
„Čo budeš robiť, Drea?“ spýtala sa Ash. „Dobre vieš, že Lalo ťa má rád. Aj napriek tomu, čo urobil. Určite sa teraz veľmi trápi.“
Dobre mu tak, mala chuť povedať Drea, no namiesto toho odvetila: „Mala by som sa s ním čím skôr pozhovárať.“
„To je dobrý plán,“ povedala Lizzy. „Ale navrhujem chvíľu počkať. Toby s ním šiel piť.“
„No paráda,“ vydýchla Drea.
Ash a Lizzy na seba pozreli cez Dreino plece a vymenili si pokojné pohľady. Obe si mysleli, že Dreu informácia o Kivi úplne položí, no ona ich svojou mentálnou spôsobilosťou príjemne prekvapila. Samozrejme, pustila zopár sĺz, na začiatku, no potom už ani jedinú. Bola viac-menej v poriadku, iba nesmierne utrápená. Ash kývla hlavou k poleve a napoly zjedenej tabuľke čokolády a potom so vztýčeným palcom významne prikývla. Metóda sa im zase raz osvedčila.