Červený kód: Lucifer! 4

Drea neverila vlastným očiam. Netušila, čo sa to práve vlastne stalo a ako bolo možné, že len pred chvíľkou červený gauč v jej internátnej izbe zíval prázdnotou a teraz sa na ňom akoby zázrakom vyvaľuje najkrajší a najzaujímavejší chalan, akého vo svojom živote stretla. Áno, Lalo sa rozhodol spraviť si naozaj dobré pohodlie.
„Máte tu niečo na jedenie?“ spýtal sa Drey a koženú bundu si prehodil na nízky stolík vedľa jej nového počítača.
Zachránil jej krk, pomyslela si Drea. Oplatiť mu to čipsami bude to najmenej, čo môže urobiť. Podišla k svojmu napoly vybalenému kufru v rohu miestnosti, vytiahla modrý balíček a hodila ho ku gauču.
Lalo ho vo vzduchu chytil a usmial sa. Rozmýšľal či by mu dala aj pečeného vola, keby oňho požiadal.
Drea bola poriadne zmätená a ešte viac napätá. Nepáčilo sa jej, že na ňu Lalo robí taký dojem už len svojím krásnym čokoládovým pohľadom. Dobre vedela, že sa predsa veľmi páči Kivi.
„Tak mi povedz, ako sa voláš,“ chrumkal Lalo. Aj keď na to naozaj nevyzeral, bol to obrovský jedák. Na jedno ranné posedenie do seba dokázal napratať päť kusov sladkého pečiva, pol balenia cereálií, praženicu zo siedmych vajec, dve jablká a to všetko zapiť litrom mlieka. To bol jeho osobný rekord, pričom Toby zaostával iba o zopár lyžíc Kapitána Chrumka. On však na rozdiel od Lala aj regulárne priberal. Kapitán Chrumko výrazne podporoval rast jeho bicepsov.
„Drea,“ povedala mu. Ostala sa opierať o stenu ďaleko od neho.
„Čo je to za meno, preboha?“ pobavil sa Lalo a znovu si naložil do úst plnú dlaň čipsov.
„A tvoje?“ Drea zdvihla obočie.
Lalovi zabehlo a prudko sa rozkašľal. Túto konverzáciu potreboval rýchlo zmeniť. Požužlal v rukách prázdny obal a aj ten hodil na stôl. „Prečo si nešla do školy? Tu je zakázané ulievať sa.“
„To mi hovoríš ty? Tiež veľmi nevyzeráš, že práve sedíš v triede,“ zaškerila sa.
„Prvý deň,“ mávol rukou Lalo. „O nič neprídem.“
„Bolo mi ešte trochu blbo. Kivi ma presvedčila, aby som ostala.“
„Tak sa volá tá tvoja krpatá kamoška? Máte naozaj veľmi vtipné mená.“ No on mal čo hovoriť.
„Isteže sa tak nevolá,“ povedala trochu podráždene Drea. „Je to Kala. No už od bábätka sa jej každý smial za to, ako zbožňuje to hnusné zelené ovocie.“ Drea kivy neznášala a ešte viac po tom, ako sa jej kamoška snažila naučiť ju jesť ho. Skončilo sa to takmer dvojhodinovým vracaním.
Lalo s nezáujmom pokrčil plecia, čo Drea prijala s jemným zármutkom. Pre Kivi to vyzeralo biedne a Drea to úprimne ľutovala, pretože jej veľmi záležalo na tom, aby bola jej kamoška šťastná. Pomyslela si, že tá sa bude musieť poriadne posnažiť, aby ho zaujala. No ona jej musí pomôcť, ako len môže. Sú predsa najlepšie priateľky.
„Kivi je bombastická. Vyrastie z nej druhý Picasso.“
„Umelci,“ striasol sa Lalo. „Sú šialení.“
Drea mala chuť ísť si hodiť mašľu. Tak toto jej veľmi nevyšlo. Dúfala, že sa o tom Kivi nikdy nedopočuje, lebo ju sama zavraždí.
„Prečo mi ju vnucuješ?“ usmial sa zrazu Lalo a ruky si pohodlne zložil pod hlavou. Prepálil Dreu svojimi záhadnými očami. Tá sa pri tom pohľade skoro poskladala pri stene na zem. „Nechcem o nej počúvať. Nepáči sa mi.“ Ako tam ležal a zvodne pokukával na Dreu, pôsobil na ňu ako sám Pán Pekiel, ktorý sa ju snažil nalákať na hriech. Pomohlo tomu aj jeho tmavé oblečenie a ešte černejšia veľká divá hriva vlasov. Oči mu plápolali ohňom, ktorý akoby ich hnedú farbu premieňali na červenkastú. Hotový posol z pekla.
Drea sa rýchlo odvrátila a predstierala, že sa znovu hrabe v kufri a niečo hľadá. Poslal ho k nej Lucifer?
Lalo neodkladal svoj úsmev. Nemohol ani keby chcel. Už cítil jej rozpaky a to ho naozaj bavilo. „Čo hľadáš?“ spýtal sa jej. Tušil, že nič.
„Ehm, hm...“ Zdvihla kefu na vlasy a zamračila sa na ňu. Rýchlo ju však šmarila späť do kufra a hrabala sa v ňom ďalej. „Ďalšie čipsy!“ vyhlásila. Ani na neho nepozrela.
Lalo potlačil ďalší úsmev. Vstal a pomaly k nej odzadu podišiel. Konal tak trochu bez premýšľania. Jednoducho to chcel urobiť a znovu neuvažoval nad tým, čo by na jeho správanie povedal Toby. Priklonil sa k jej uchu. „Chceš, aby som ti pomohol?“
Drea zamrzla. Nevedela, ako reagovať a podľa všetkého práve zabudla, ako dýchať. On cítil, že je bezradná, tak jej pomohol. Ruku jej položil na brucho a pritiahol si ju bližšie. „Nechceš? Pár hodín sa tu ešte nikto neukáže.“
Otočila sa mu tvárou a aj keď sa obávala, že z neho o sekundu omdlie, pozrela mu do očí. „Asi by si už mal ísť.“ Drea sa obdivovala. A obdivovala sa právom. Koľko báb by ho odmietlo? Vedela to presne. Žiadna. Nebola šialená len pre to, že ona odmietla. Jednoducho mala svoje pravidlá na čele so svojím zoznamom týkajúcim sa jej budúceho priateľa tak veľmi vžité, že inak konať ani nemohla. Naplánovala si, ako sa bude jej ľúbostný život vyvíjať. Mala premyslené všetko počnúc prvým bozkom a končiac štvrtým dieťaťom. Lalo sa práve ponúkol, že jej to všetko pokazí.
„Nie,“ vydýchla prudko a strčila mu do hrude. „Nie, nie, nie!“ Drgala do neho a odtláčala ho ku dverám.
„Čo robíš?“ pýtal sa zaskočený Lalo. Tak toto sa mu ešte nikdy nestalo.
„Ja ťa vyhadzujem a ty odchádzaš!“ Drea ho vystrčila von na prázdnu chodbu. „Zošalel si? Tu v škole? Čo si to preboha za...“
„Nebolo by to prvý raz. No chceš tým povedať, že inde áno?“
Pred nosom mu pleskli dvere. „Asi nie...“ dodal Lalo už sám pre seba. Chvíľu ešte omráčene čumel pred seba, no potom sa v ňom konečne začali hromadiť pocity. Vnímal hlavne podráždenie, poníženie a zlosť. Bol urazený. Čo si to tá hus myslí? Soptil, kým prechádzal späť do svojej izby. Odmietla ho? Ona ho odmietla a ešte ho aj vyhodila na chodbu? Zatresol za sebou dvere, zvalil sa na svoju posteľ, a keď znovu zacítil jej vôňu, od zlosti ho takmer porazilo.

Toby o pár hodín neskôr, ktoré Lalo mienil stráviť oveľa príjemnejšie, ako mlátením päsťami do svojho vankúša, vpochodoval do internátnej izby. Odšmaril svoj žltý školský batoh do kúta, a keď zbadal svojho kamaráta skrúteného na posteli v neprirodzenej polohe s jednou nohou zdvihnutou s druhou natiahnutou za hlavou a očami škúľavo upretými do stropu, v kŕči padol na zem a začal sa od smiechu mlátiť hlavou o podlahu.
Lalo sa ani nepohol a Tobiho záchvat celkom ignoroval. Jeho poloha sa mu zdala pri jeho duševnom stave absolútne vhodná.
„Prestaň, prestaň!“ jačal Toby, dusiaci sa a plačúci zároveň. „Dosť, Lalo, prosím!“
Lalo sa odmotal, odkrútil a potom sa zvalil na druhý bok tvárou k stene. Bol totálne v koncoch. Prežíval svoju najhoršiu životnú krízu. Odmietnutie. Tak takýto je to pocit, pomyslel si.
Toby sa rozdýchal a znovu vstal. „Lalo,“ vyštekol chechtavo. „To sa ti naozaj poda...“
„Sklapni, ty dement a prestaň sa rehotať. Umrel som.“
Ale Toby sa znovu zasmial. Sadol si na svoju posteľ a pozrel na svojho kamoša. „Minul sa ti lak na vlasy?“
„Minula sa mi dôstojnosť.“
„Čože?“ úprimne sa prekvapil Toby. „Ty poznáš to slovo?“ Do Lalových úst sa mu zdalo príliš starobylé a nikdy si nevšimol, že by jeho priateľovi na niečom takom veľmi záležalo.
Lalo mu na odpoveď len zavrčal.
„Čo sa stalo?“ Toby bol hneď v strehu. Takéhoto vykoľajeného si Lala už ani nepamätal. Zliezol z postele a sadol si na zem vedľa tej jeho. „Hej, Lalo. No čo?“
„Tá suka,“ zachripel Lalo.
Toby sa prekvapil. Lalo ženy zvládal. Vždy. „Lilia? Konečne si sa s ňou rozišiel?“
„Nie tá,“ zastonal. „Tá druhá.“
„Claire?“
„Ale nie.“
„Melody?“
„Do frasa, toľko ich mám?“
„Koľko si splašil,“ mykol plecami Toby. „Tak Silvia?“
„Nie tie staré,“ zatiahol podráždene Lalo. Veď s tými sa ťahal už viac ako tri týždne. „To tá nová od vedľa. Drea!“
Toby jemne prižmúril oči. Ak si dobre spomínal, pri dohode, ktorú prednedávnom uzavreli, boli obaja triezvi. Lalo si ju musel veľmi dobre pamätať. „A čo je s ňou?“ spýtal sa.
Lalo zachytil jeho už menej pobavený tón. Nepríjemne ho pichlo zlé svedomie. Narýchlo uvažoval či nemá zmeniť svoje rozhodnutie o všetkom mu povedať. Lenže ako bol jeho život dlhý, Tobimu nikdy neklamal, vždy k nemu bol úprimný a otvorený. Pretože presne tak si to jeho najlepší priateľ zaslúžil.
„Tobo, si ten najlepší človek, akého poznám,“ povedal a otočil sa, aby mu mohol pozrieť do tváre. Natiahol ruku a položil mu ju na plece.
„Čo má znamenať tento nával sentimentu?“ uškrnul sa Toby.
„Dnes som hovoril s tou babou. Ostala tu, nebola v škole.“
Toby prikývol, aby mu naznačil, že vie.
„Je to hlupaňa,“ vyhlásil Lalo. „Strašná hlupaňa.“ Keď o tom presvedčil seba, snažil sa aj ďalších. Keby si to mysleli viacerí, možno by tá klamná skutočnosť vyzerala oveľa pravdivejšia. „Ja sa pamätám, na čom sme sa dohodli, nemysli si, že nie,“ pokračoval. „Ale neuveriteľne ma vytočila. Stále na to musím myslieť. Počúvaj... dovoľ mi jej to oplatiť. Áno, povedali sme, že sa s ňou nebudeme zaoberať, ale asi to nedokážem. Je to hnusná suka a ja ju chcem dostať a potom ju odkopnúť na tisíc kilákov ďaleko.“
Toby ho takto rozprávať ešte nepočul. Isteže, už sa mu zdôveroval, ktoré všetky baby chce získať, no to len pre radosť. Nie pre pomstu.
„Ježišikriste, Lalo. Všetky kočky sú trochu strelené, ale toto sa im nerobí.“ Toby sa ho snažil hneď spacifikovať a priviesť ho znovu na správnu cestu. O jeho slovách však nepochyboval a okamžite o Drei začal uvažovať ako o potvore, aj keď to nemal overené. „Včera si ju hrdinsky zachránil a zajtra ju pretiahneš a odkopneš ako handru?“
„Presne to urobím.“
„Neblbni!“ zvolal Toby pobavene. „Kde sa to v tebe nabralo? Dúfam, že ťa k takej nálade nedoviedla iba neúspešná ranná akcia na hajzli.“
„Ďakujem za tvoje starosti, ale neobávaj sa. Ja aj moja stolica sme celkom v poriadku.“
„Dobre, kamoš, dobre, to je dôležitá vec. Nemusíš sa na mňa hnevať.“ Toby pri jeho podráždenom hlase zdvihol ruky v obrannom geste. „Tak poď, ideme do bufetu na pizzu a ešte sa o tom pozhovárame.“
„O akciách na hajzli?“
„Nie, ty trubiroh pokakaný, o tej opici od vedľa. Poď,“ schmatol ho za tenké rameno a vytiahol z postele. „Daj sa dokopy.“
To sa veru dám, pomyslel si Lalo a v očiach sa mu až zablýskalo, a potom tú červenohlavú nešťastnicu položím na lopatky tak, že znovu už nikdy nevstane.

„Drea?“ Hneď ako sa Kivi vrátila zo školy a vošla do izby, oči jej padli na čiernu koženú bundu na stole vedľa gauča. Samozrejme, okamžite ju spoznala, a keď sa to stalo, ostala na ňu len posvätne čumieť.
„D...Drea?“ zvolala neisto. Ničomu nerozumela. Vošla hlbšie do priestoru a pozrela k posteliam. Jej kamoška ležala a vyzerala, akoby bola už týždeň po smrti.
„Preboha, čo sa stalo?“ Kivi k nej hneď podišla a kľakla si pri Dreinej hlave. „Hovor, no tak. A neskús zahovárať. Na stole leží usvedčujúci dôkaz.“
Drea nebola v poriadku. Vôbec nebola v poriadku. Tá chvíľka, ktorú strávila s Lalom, ju tak veľmi vykoľajila, že nebola schopná robiť vôbec nič, len celé dopoludnie umierať na svojej posteli. Ani len netušila, že za stenou vo vedľajšej izbe sa celý čas odohrávalo niečo celkom rovnaké.
„Ach, bože, Kivi. Ach, môj bože,“ vzdychala, akoby už nikdy nemala získať vykúpenie z temných síl Pána Démonov. „Nie som tu poriadne ani deň a už sa mi deje toľko vecí.“
„Ča sa ti stalo? Prečo máš depresiu? Navštívil ťa mesiačik?“
„Nemám krámy,“ zabedákala, akoby to nebola pravda. „Včera ma prepadol jeden Lucifer a dnes druhý. Čo sa stane zajtra?“
„Skutočne tu bol?“ pýtala sa neveriaco Kivi, aj keď videla jeho bundu. „Bol tu Lalo?“
„Bol.“
„No tak hovor, Drea. Čo sa stalo?“
„Vyšmarila som ho odtiaľto ako staré papuče, to sa stalo!“ povedala zrazu a posadila sa. „Ten nech sa ti nepáči, Kivi, väčšieho idiota sme ešte nestretli!“
Kivi si zložila ruky na prsiach. Nešlo jej do hlavy, čo za dráma sa to odohrala, kým bola v škole. Vedela len, že sa jej nepáči, ako o Lalovi Drea hovorí. „A prečo si ho vyhodila?“ spýtala sa obviňujúco.
Drea opatrne pozrela na jej podráždený výraz. Vôbec sa jej nepozdával. Až teraz si uvedomovala, ako veľmi bola jej kamarátka pohltená temnými démoními silami. Lalo ju celkom dostal. Keby teraz pokračovala a povedala by o ňom hoci jediné zlé slovko, cítila, že by ju Kivi len nepríjemne odbila.
„No... len mi rupli nervy. Bola som unavená a on začal podpichovať... Nemala som to robiť,“ vravela Drea jemnejšie. „Určite si pomyslel, že som šialená,“ dodala, lebo vedela, že Kivi to urobí dobre. Videla na nej, ako sa jej nepozdáva, že ju prišiel navštíviť.
„Aha. Asi si tak aj musela vypadať,“ povedala uvoľnenejšie. „Tak si si aspoň oddýchla?“
„Áno, trochu,“ prikývla Drea. Ale naozaj to bolo len trochu a to nestačilo. „Povedz mi, čo bolo v škole,“ vyzvala ju rýchlo, aby konečne mohli zmeniť tému. Nedokázali sa o nej totiž rozprávať tak prirodzene ako to zvládli Toby s Lalom. Aj keď Dreina intuícia nebola až taká silná, správne tušila, že týmto nepríjemným napätým rozhovorom, kde nemohla povedať, čo si naozaj myslí a priznať, čo všetko sa stalo, začalo ich dlhé priateľstvo strácať pevnú pôdu pod nohami. Kivi ešte lepšie ako Drea tušila, že z tej pôdy onedlho zostane len riedke močarisko, ktoré začne postupne pohlcovať ich pekný vzťah stále hlbšie a hlbšie do hnusného bahna.

Ďalšie ráno sa Drea už pekne chystala do školy. Z útoku, ktorý predvčerom zažila sa už ako-tak otriasla a aj keď zatiaľ nikomu nič nenahlásila, ešte uvažovala, že svoje rozhodnutie zmení. Včera však na to už nemala energiu ani chuť a zdalo sa, že chalan, ktorý ju napadol, sa po okolí so svojimi omamnými práškami už nepotuluje. Drea dala Kivi jeho základný opis a ona sa po celý čas, kým bola v škole, obzerala po podobnej osobe, no nikoho podozrivého si nevšimla. Večer spolu usúdili, že na ich školu s vysokou pravdepodobnosťou ani nechodí. Potom sa pustili do pozerania starých DVDčiek pretože pri nich nemuseli veľa hovoriť. Čudná atmosféra ich totiž akosi neopúšťala, akoby sa ten nepríjemný rozhovor, ktorým si prešli stal akýmsi čudným mílnikom medzi ich peknou minulosťou a neistou budúcnosťou. Nehovorili o tom, no obe to tak cítili. Tušili, že veľa vecí sa okolo nich začne meniť. Nevedeli len ako a hlavne kto je tomu na vine. Kým Drea obviňovala Lucifera, Kivi seba a svoje nové mätúce pocity k Lalovi.
Drea si nechala dlhé vlasy rozpustené a neskryla ich pod sveter. Správne tušila, že keby si ich splietla a napchala do kapucne, dievčatá, ktoré prednedávnom spoznala, by jej to okamžite zatrhli a proti jej účesu možno aj násilne zakročili.
Spolu s Kivi, ktorá mala na sebe klasicky priveľa ružovej a primálo inej farby, potichu kráčali ku škole. Zdalo sa, že pánbožko vyslyšal Dreine modlitby a nedopustil, aby sa dievčatá na chodbe zrazili so svojimi dvoma znervózňujúcimi susedmi.
„Takže dnes už učenie,“ povzdychla si Drea trochu posmutnelo.
„Veru,“ vydýchla Kivi a ich tiché zúfalstvo kamarátky na chvíľočku znovu spojilo. „Ja nechcem,“ takmer fňukla.
„A kto chce?“ ozvalo sa spoza nich.
Keď sa otočili, usmiali sa a hlavami kývli na pozdrav piatim dievčatám. „Ahojte,“ povedali jednohlasne.
„Ste vtipné,“ komentovala ich zosúladenosť Elizabeth. Drea si o nej hneď pomyslela, že musí byť včelou kráľovnou skupinky, pretože bola najvyššia, najkrajšia a najsmelšia z dievčat. V niečom pravdu mala, no v inom sa zase mýlila. Lizzy skutočne bola ich hlavou, no nie pre krásu či podrezaný jazyk, ale pre to, že pre každú jednu zo svojich priateliek minimálne dvakrát riskovala svoje šťastie, pohodlie a hrdosť. Pre jednu raz dokonca aj život.
„Musíte byť už veľmi dlho dobrými kamarátkami, keď ste také zohraté,“ usmievala sa Ash. „To je také pekné! Ja vám závidím!“
„Ty azda nemáš kamošky, Ashley?“ zamraučala na ňu nespokojne Kitty. Jej tón všetkým pripomínal mrzuté mača pýtajúce mlieko. Jej meno nič nezlepšovalo. Len Elizabeth vedela, že má zospodu na chodidle vytetované to nenávidené zviera, aby po ňom mohla šliapať, a že malý obrázok je preškrtnutý dvoma červenými čiarami.
Ash sa zahihňala a skoro sa strepala na svojich opätkoch. Drea ani Kivi nerozumeli, prečo ona a Liz ich nosením toľko riskujú. Tento kamienkový chodník bol ako stvorený na to, aby obe pozabíjal, alebo im prinajmenšom dolámal členky.
„Raz sa zabiješ, Ashley,“ ozvalo sa zozadu Karino podráždené hundranie. „Lizzy aspoň vie chodiť.“ Dievčatá si na jej namosúrenú povahu už zvykli a nikdy si ňou nenechali pokaziť náladu. Len Lola, ktorá kráčala úplne vzadu, sa vôbec neozývala. Určite by to však bola urobila, keby sa jej v noci nesnívalo, ako ju Lalo oblečený v dlhom zlatom plášti vozil na bielom koni po celom školskom areáli.
„Už sa cítiš lepšie, Drea?“ spýtala sa jej Ash starostlivo. „Kivi nám povedala, že si sa včera necítila dobre.“ Bledé jemné vlásky si prehodila cez plece a potom si pevnejšie utiahla červenú mašľu, ktorou ich mala zopnuté. Z jej tváre žiarila neha a z pohybov nevinnosť. Bola to dobrá dušička, obliekajúca sa len striedmo do krémových blúzok a úzkych sukní po kolená. Jej jedinou podivnou črtou boli každý deň iné extravagantné vysoké lodičky, ktorých výstrednosť hraničili až s vulgárnosťou. Presne tak to bola aj u Elizabeth, no k jej odvážnemu oblečeniu sa také topánky hodili.
„Áno, som celkom v poriadku. A pripravená na výučbu!“ Drea s pobaveným úsmevom zdvihla do vzduchu päsť. „Vedomosti, už idem!“
Dievčatá sa zasmiali. Takmer všetky si naraz pomysleli, že Drea nemá len neobvyklú krásu, ale aj podarený humor. Tá, ktorá si to práve nepomyslela, bola Kari, pretože ona práve bojovala so svojou melancholickou povahou. Snažila sa ju presvedčiť, že začiatok školského roka nie je koniec sveta, no veľmi sa jej nedarilo.
Všetky dievčatá boli v jednej triede, čomu sa Drea úprimne tešila. Keď vošli do veľkej zosivnutej budovy, ktorá vyzerala tak ošemetne, že jeden by povedal, že na nej včera japonskí letci skúšali kamikadze, vytrepali sa širokým schodiskom na piate poschodie. Lizzy a Ash išli bočným výťahom, ktorý neslúžil pre študentov a za jeho používanie sa ostávalo po škole. Ony však mali u riaditeľky vybavenú protekciu. Nikto netušil, ako to dokázali. Keď vošli do svojej triedy, posadali si. Dozadu Drea s Kivi a pred ne postupne Kitty s Kari a Ash s Lolou. Lizzy sa usmiala na osamoteného pehavého chalana v prvej lavici a potom si k nemu prisadla. Jediná z dievčat bola dosť smelá pridať sa ku komukoľvek v triede a preto svoje priateľky nechala veľkodušne sedieť spolu. Na vrchu radu sa otočila a na všetky sa usmiala. Drea sa nemohla zbaviť myšlienky, že vyzerá ako ich mamička. Má ich pekne pokope a sedí tak, aby mala na všetky dobrý výhľad, keby sa náhodou niečo udialo. Lizzy si každým okamihom získavala viac jej sympatii. Drea sa oprela o tvrdé drevené operadlo svojej stoličky a začala pomaly prehodnocovať všetky svoje prvé názory na celú skupinu úžasných báb pred sebou.
Hlavná prestávka bola vykúpením. Doslovne. Automatu. Celá škola sa predeň nahrnula a kvôli čokoládovej tyčinke alebo poháriku nie veľmi dobrej, ale zato horúcej kávy, bolo deväťdesiatdeväť percent študentov ochotných zliezať a zase vyliezať to nehorázne školské schodisko. Na púť do Mekky sa vybrala aj Drea. Kivi nešla. Vravela, že to už absolvovala včera a utekania strmými schodmi po zazvonení má dosť na pol roka. K Drei sa teda pridala Lizzy, Lola a Kitty a tak štyri vytvorili skupinku odvážnych. Ash si na rozdiel od Lizzy po schodoch vo svojich topánkach skackať netrúfla a Kari bola z neznámych dôvodov znovu podráždená viac ako stádo divých býkov.
„Ja chcem len lízatko,“ vravela Drea Lizzy, ktorá práve vehementne ťukala do automatu.
„Čože? Strieľaš si? Keď sme už vystáli ten rad, hádam si nakúpime, nie?“
„Ale ja nemám dosť...“ ošívala sa na mieste Drea. Pchala si ruky do vreciek nohavíc no márne, pretože v nich ďalšie mince nemala.
„V pohode, Liz, ja ju pozývam.“
Ako bol nekonečný rad pred automatom dlhý, tak bol zrazu tichý. Všetci v posvätnom prekvapení zdvihli hlavy a pozreli na najväčšieho frajera školy.
Lalo sa nedbanlivo opieral o jeden zo stĺpov v strede školskej haly len kúsok od náhle zmĺknutého zástupu čakajúcich deciek. Vlasy mal ako vždy krásne a obrovské, no namiesto svojej bundy sa tentoraz zjavil len v čiernom tričku s nápisom Dead Head vykladaným kosťami. Vo voľných džínsoch mal hrubý vybíjaný opasok, z ktorého mu visela oranžová šatka. Hľadel priamo na Dreu. Nie, on ju hltal svojím prenikavým pohľadom.
Keby sa našli jediné oči, ktoré by sa na neho neupierali, tie by možno zbadali, ako sa červenejúca Lola rýchlo zachytila kraja automatu a potom vyliala polku svojho novokúpeného cappuccina. Nebola však jediné dievča, ktoré ostalo bez dychu. Zopár chalanov vrhlo na Lala nevraživý pohľad, keď si uvedomili, že ich priateľky na neho poškuľujú tiež.
„Pozývam ťa. Kúp si, čo chceš,“ zopakoval Lalo, aby to všetci pekne počuli. Dievčatá majú predsa radi pozornosť, myslel si práve. Podľa jej výrazu usúdil, že zabodoval presne tak, ako chcel. Možno viac.
„Lizzy, buď taká dobrá, dám si tiež jedno cappuccino,“ povedala Drea.
Lalo sa usmial. Dával si pozor, aby to nespravil príliš víťazne. Podišiel k automatu a s rovnakou nedbalou pózou doň vhodil dve mince. Elizabeth mala nasadený kamenný výraz, ktorý neprezrádzal nič z toho, čo si myslí. Bola v tom momente jediná z mnohých. Drea bola za jej takt vďačná nebesám a trošku aj Luciferovi.
„Jedno cappuccino,“ komentovala jasne, kým ťukala prstom do tlačidiel. Vyzerala ako sprostredkovateľ celej tej veľkej drámy a nevysloveného napätia. Bolo až komické, aké ticho sa rozľahlo v vo veľkej hale. Ozýval sa v nej len žblnkot kávy pomaly tečúcej do plastového pohárika.
Elizabeth sa otočila a podala teplý nápoj Drei. „Prosím.“
Drea si ho vzala.
Lalo si spokojne prekrížil ruky na hrudi a začal v duchu formulovať vetu, ktorou ju pozve na rande. Pozrel na dievča s milým výrazom na tvári, pretože práve opustilo bezpečie blízkosti svojich kamarátok a podišlo priamo k nemu. Nakoniec to nebolo až také ťažké, ako si predstavoval...
„Ďakujem, Lalo,“ povedala a prevrátila pohár hore dnom. Všetka káva sa mu vyliala k nohám. „Bola výborná.“