Červený kód: Lucifer! 42

V nedeľu sa Lalo predsa len vybral domov. Znovu nemal čo robiť, no náladu mal oveľa lepšiu. Tak sa rozhodol, že si zašoféruje a na otočku sa zastaví doma, aby sa pozhováral s otcom. Ak pôjde rýchlo, do školy sa vráti tesne pred tým, ako zamknú internát. Ak by to nestihol, pôjde za Marisou.
Ráno teda nasadol do auta a vydal sa na cestu. Kým dorazil, stihol si vypočuť celý Bleach, Back in Black, Death Magnetic, Toys in the Attic, Dark Side of th Moon a The Wall. Keď sa zoznam skladieb pretočil a Nirvana mu znovu otriasla autom, už bol len kilometer od cieľa. Nohu na plyne mal po hodinách jazdy nepríjemne stŕpnutú a tiež sa tešil, že si už niečo zaje. Samozrejme, otca tiež rád uvidí. Už to boli takmer dva mesiace, čo sa stretli naposledy.
Zastavil pred domom. Hneď ako vystúpil z auta, vytriasol si nohy. Jeho otec na neho už čakal.
„Chlapče!“ zaburácal odo dverí. „Len poď, poď! Už desať minút počujem, ako prichádzaš. Neohluchol si?“
„Ahoj, oco,“ pozdravil ho Lalo. Pokúsil sa prejsť okolo neho dovnútra, no jeho otec ho schytil v pevnom objatí a mocne ho potľapkal po chrbte, až Lalovi vyrazilo dych.
„Musíš chodiť domov častejšie, synu,“ povedal mu pán Lowell, keď ho pustil. „Poďme dnu!“
Lalo do seba napratal jedla za troch. Keďže jeho otec poznal synov apetít, požiadal domácu pani, ktorá k nemu chodievala trikrát do týždňa, aby navarila špeciálnu dávku. Ako pán Lowell sedel pri jedálenskom stole a popíjal silnú kávu, oči neustále upieral na Lala. Uvažoval nad tým, že aj keď je už taký veľký, stále v ňom vidí iba svojho chlapca. Hladného chlapca.
„Lalo, chlapče,“ ozval sa. „Pamätáš, že som s tebou chcel hovoriť.“
„Áno,“ povedal. Už dojedol. „Preto som prišiel.“
Pán Lowell prikývol. Vyprázdnil svoju šálku a položil ju na tmavý orechový stôl.
Keď nepokračoval, Lalo spojil obočie. „O čo teda ide? Si chorý? Ja som ti hovoril, že nemáš toľko...!“
Pán Lowell ho prerušil úškrnom. „O to sa neobávaj, chlapče. Ja si ešte požijem. V skutočnosti, ako premýšľam, nemám jedu, ale hneď dve témy, ktoré chcem s tebou prebrať.“
„Takže?“ spýtal sa Lalo skepticky.
„Aj keď tebe zjavne na tvojom potomkovi pramálo záleží, myslím si, že by nebola zlá vec matku toho malého trošku podporiť. Požiadal som jedného svojho známeho a on pre mňa zistil, že jej rodine sa v týchto časoch vôbec nedarí dobre. Okrem toho, že by som jej otcovi vedel ponúknuť pracovné miesto, myslel som, že by som ako dobrý starý otec na to dieťa trochu prispieval. Čo na to hovoríš?“
Lalo sa chvíľu ani len nezmohol na slovo. „To všetko by si urobil?“ vypadlo z neho napokon.
„Myslím, že dievča si to od našej rodiny zaslúži. Má kvôli tebe ešte väčšie problémy.“
„No,“ povedal Lalo, stále veľmi prekvapený, „myslím, že je to dobrý nápad.“
„Výborne, tak toto by sme mali.“ Pán Lowell trochu nervóznejšie zaklopkal krátkymi zavalitými prstami o stôl. Teraz prišla tá horšia časť.
„Lalo,“ ozval sa znovu pán Lowell. „Pohovorme si... o tvojej matke.“
Lalo sa rozkašľal ako najatý. Celý červený v tvári šokovane vyštekol: „Prečo o nej?“
„Je to dôležité, inak by som ti to, samozrejme, nehovoril,“ povedal mu otec. „Stala sa taká vec.“
„Nezaujíma ma to!“
Pán Lowell si povzdychol. Nešlo to dobre, presne ako predpokladal. Neveril, že sa dobrovoľne snaží podať správu Lalovi tak, aby hovoril v prospech jeho matky. Protivilo sa mu to.
„Lalo, snaž sa upokojiť, áno? Tvoja matka...“
„Aká matka?! Aká matka?!“ volal rozčúlene. „Nespomínaj mi ju tu, lebo prisahám, že odtiaľto padám! Nechcem o nej nič počuť! Ak nepotrebuje obličku alebo kostnú dreň, absolútne ma nezaujíma, čo s ňou je.“
„No, nič také našťastie nepotrebuje,“ povedal pokojne pán Lowell. „Viem, že je to pre teba ťažké Lalo, ale počúvaj ma, prosím ťa. No tak chlapče, sadni si späť!“
Lalo ho poslúchol. Opäť sa zviezol na stoličku, z ktorej v zúrivosti vyskočil a nepriateľsky sa na otca zahľadel.
Pál Lowell si znovu hlasno povzdychol. „Tvoja matka sa mi ozvala a pred časom sme sa stretli,“ oznámil synovi. „Rada by ťa videla.“
Lalo sa mrazivo uškrnul. „To je krásne. Naozaj dojemné.“
„Tak, čo na to hovoríš?“ spýtal sa ho otec priamo. „Súhlasil by si?“
Lalo chvíľu mlčal. Svoje rozbúrené pocity sa ani nesnažil stiahnuť pod kontrolu. Keď sa ozval, hlas mal chladný a surový. „Môžeš jej odkázať, že na ňu zvysoka...“
„Lalo.“
Otočil sa. Vo dverách jedálne stála Samantha Lowellová.

Keď sa Jo prebral, hlava ho bolela, akoby mu do nej kopol kôň. Aj by tomu uveril, keby sa tak dobre nepamätal, čo presne sa stalo. Ako pomaly otváral oči, prvé, čo zahliadol, bola Dreina ustarostená tvár.
„Jo,“ vydýchla potichu. „Tak ma to mrzí.“
Zastonal a nadvihol sa. Chytil si hlavu do dlaní a potom si silno pošúchal spánky. „Drea,“ zachripel, „podaj mi vodu.“
Poslúchla ho. Keď sa napil a trochu sa prebral, myseľ sa mu vyčistila. Sadol si a pozrel na Dreu, ktorá kľačala pri jeho posteli. Zamračil sa.
„Odpusť mi to, neviem, čo to do mňa vošlo,“ povedala previnilo. No potom sa jej čelo stiahlo podráždením. „Vôbec ste sa nemali pobiť. Čo to malo znamenať, Jo?“
„Hovoríš, akoby si to nevedela,“ odvetil nepríjemne.
Drea zatvorila oči a povzdychla si. „Myslela som... myslela som si, že po čase je teraz už všetko v poriadku.“
„Nie si jediná, kto sa prekvapil.“
Drea si zahryzla do pery. „Prepáč,“ povedala znovu.
„Drea, som schopný to pochopiť, naozaj áno. Dobre viem, koľko pre teba ten chalan znamenal. Za vaším vzťahom držíš smútok už pol roka, nikdy si ma neoklamala. A ty dobre vieš, ako veľmi som sa snažil ťa z toho dostať,“ povedal potichu. Jemne jej nadvihol bradu a zadíval sa jej do zelených očí. „Ako som ťa rozmaznával...“
„Áno,“ povedala a hlas sa jej zachvel. „Vždy si bol ku mne taký dobrý.“
„Teraz mi povedz pravdu, Drea a prisahám, že ak zaklameš, medzi nami je koniec. Máš ma naozaj rada alebo ma len zneužívaš na to, aby si na neho nemusela myslieť? Veríš, že nás spája aj niečo iné ako Lalo? Si presvedčená, že keď odídem – a keď odíde aj Kristy – a ty tu s ním ostaneš sama, vydrží náš vzťah, aj keď sa budeme vídať oveľa menej?“
Drea pri odpovedi neváhala. „Áno,“ povedala mu. „Jo, s Lalom som sa rozišla, lebo som si uvedomila, že sme príliš rozdielni. Nemohla by som sa s ním dať znovu dokopy, pretože by všetko bolo rovnaké a ja by som sa len znovu presvedčila, že s ním a s jeho rozhodnutiami nemôžem vydržať. Mám ťa rada. Po toľkom čase, po toľkých krásnych slovách, čo si mi povedal, a toľkých ťažkých chvíľach, počas ktorých si bol vždy pri mne... Ak sa so mnou nechceš rozísť po tom, čo sa stalo, naozaj verím, že by sme mohli byť spolu aj neskôr, v budúcnosti. Nie je nikto, kto by bol ku mne taký láskavý ako ty, Jo. Chcem s tebou ostať.“ Drea si zložila hlavu na jeho stehno. „Prosím,“ zamumlala.
Jo si povzdychol. Zdvihol ruku, aby ju mohol pohladiť po vlasoch. „Dobre teda,“ povedal. Keď na neho pozrela, usmial sa. „Ale v budúcnosti sa žiadne ďalšie domáce násilie konať nebude, jasné?“
Drea rýchlo prikývla. Vyštverala sa mu do náručia, aby ho objala. „Prepáč mi to,“ zamraučala mu znovu do ucha. „Nikdy viac.“
Nežne jej crnkol do nosa a potom ju pobozkal.

„Už som dúfal, že sa rozídu,“ povedal namrzene Toby. V pondelok na obede hľadel na Dreu a Johnnyho sediacich tesne vedľa seba a na diaľku sa na nich mračil. „Prečo je len taký dobrák, ha, Liz, prečo?“
Elizabeth si len povzdychla. Spolu s Tobim sedela v kúte jedálne pri tom najmenšom zadnom stolíku a rovnako ako on, pozorovala znovu zaľúbený párik. „Neviem,“ odvetila. „No je to tak.“
„A prečo je Lalo znovu nezvestný?!“ spýtal sa omnoho príkrejšie.
„Dofrasa, Toby, vyzerám, že viem? Aj ja si o neho robím starosti, no u Lala to nie je až také nezvyčajné. Veď on sa ozve.“
„Nič mi nepovedal,“ rozrušoval sa Toby. „Zase! A nezdvíha!“
„Niečo ho možno trápi,“ uvažovala Lizzy. „Naposledy takto zmizol, keď sa dozvedel o Kivi.“
„Preto ma to tak hnevá, Liz. Nedovolí nikomu, aby mu pomohol. A ja by som tak rád...“
„Ja viem,“ usmiala sa na neho smutne a zovrela mu ruku na stole.
Toby zvesil hlavu a vypustil ťažký povzdych. „To je ale idiot.“
„Videl si Kristy?“ spýtala sa Lizzy.
„Áno,“ povedal, potom sa zamračil, „s Marisou.“
„To neznie dobre.“
„Možno by stálo za to spýtať sa jej či o Lalovi niečo nevie. Nebola by taká pokojná. Pre Kristy je predsa normálne vyrobiť scénu a pozri na ňu. Stavím sa, že Marisa vie, čo je vo veci a povedala jej to.“
„To je dosť možné,“ prikývla Lizzy. „Myslíš, že nám to povie?“
„Ak sa jej bude chcieť.“
„Ak nie, vytiahneme to z nej,“ povedala Elizabeth. „Priviažeme ju k stoličke a postupne jej budeme do umývadla vylievať všetky laky na nechty. Uvidíme, pri koľkátom to vzdá a všetko nám vyklopí.“
Spolu sa potichu zasmiali.
Lenže Lizzin diabolský plán sa ukázal ako celkom nepotrebný, keď sa ešte v ten istý večer Lalo nečakane zjavil. Takmer rozkopol dvere svojej izby, dovalil sa k posteli a zvalil sa na ňu ako mŕtvola. Toby bol neobvykle na svojom vlastnom mieste a nie u Lizzy. Hneď ako Lala zbadal, vyskočil na rovné nohy a rýchlo k nemu podišiel.
„Hej, kamoško, žiješ?“ spýtal sa ho.
„Nechaj ma, Tobo, prosím ťa pekne. A keď uvidíš Kristy, povedz jej, že chcem byť sám. Nech dnes ostane s Marisou.“
„Dobre, aj včera spala u nej. Lalo, len to mi povedz či si v poriadku, preboha.“
„Som. Jasné, že som. Pohovoríme si neskôr, dobre?“
„Ako chceš.“ Toby sa za ním ešte raz obzrel a potom vykĺzol z izby von, aby správu o jeho návrate oznámil Lizzy.

„Tak a už ho máš naspäť, Kris,“ oznámila Marisa. „Jeho auto je na parkovisku a on pravdepodobne vo svojej posteli.“
„Dobre,“ odvetila Kristy. „Ďakujem, Mari.“ Prestala sa prechádzať po jej izbe a pohodlne sa zložila na gauč. Zamyslela sa. „Tak toto si mi o ňom tajila!“
„Áno,“ povedala sucho Marisa. Ani sa k nej len neotočila. Vzadu pri zaplnenej polici sa hrabala medzi papiermi. Práve po dvadsiatich minútach zložila mobil. Po celý ten čas nepovedala telefonujúcemu ani slovko, len počúvala spŕšku dnešných informácii od svojich vyzvedačov. Tak k nej prišla aj správa o Lalovom návrate.
„Tá žena...“ povedala Kristy, „musí byť šialenec.“
„Prečo myslíš?“
„Nikto, kto má hlavu v poriadku, by Lala len tak neopustil. To sa mu jednoducho urobiť nedá, nemožno mu tak ublížiť.“
„Ako dieťa si ho nepoznala,“ povedala jej Marisa. „Iba ako frajera.“
„Aj tak,“ namietla. „Lalo je Lalo. Aj ako malý musel mať tie isté oči, ten istý krásny pohľad. Ublížil by mu iba niekto naozaj bezcitný.“
„Napočudovanie,“ ozvala sa zozadu Marisa, „súhlasím s tebou.“
Kristy prikývla. Lalova matka v nej vyvolala toľko nesympatie a odporu, až jej to vzalo chuť aj na klebetenie. Nerozumela, ako sa môže nejaká žena tak zachovať. A k Lalovi! K Lalovi! Bola presvedčená, že ako decko musel vyzerať ako anjelik. Otočila sa a pozrela na sestru. „Preto bol taký k dievčatám,“ povedala. „Vybíjal si na nich zlosť, čo cítil k matke.“
„Áno,“ potvrdila znovu Marisa. „Je to však komplikovanejšie. Veľmi ho ovplyvnila Drea a určite aj ty. Aj keď to občas vyzeralo, že sa dokáže správať normálne a prejaviť svoju pravú povahu, nemyslím, že sa vôbec niekedy dokáže zbaviť tých následkov, ktoré spôsobila jeho matka. Poznačila ho do konca života.“
„To je ale mrcha,“ zasyčala Kristy.
„No, určite mala svoje dôvody,“ povedala Marisa nezúčastneným tónom.
Kristy si len potichu odfrkla.
„Dopekla, vedela som, že je to tu!“ Marisa sa zdvihla od hŕby papierov na zemi a Kristy na ňu zvedavo pozrela.
„Čo je to?“ spýtala sa. Očakávala, že sestra jej otázku odignoruje, preto sa prekvapila ešte viac, keď k nej Marisa zamierila a podala jej krémovú kartičku, na ktorej sa jagal zlatý text.
„Pre teba,“ povedala jednoducho Marisa. „Od otca.“
Kristy prestala dýchať. Vypúlila oči na nevkusne oblečené a vrcholne apatické dievča pred sebou a nemohla rozkázať rukám, aby sa pohli a vzali si podávanú kus papiera.
„Od akého otca?“ zalapala po dychu.
„Nášho.“ Marisa prevrátila oči a kartičku jej zastrčila medzi brucho a predlaktie, ktoré si naň Kristy kŕčovito pritískala.
„Počkaj, počkaj, počkaj,“ povedala Kristy rýchlo, schytila papier a nevenujúc mu jediný pohľad ho položila na najvzdialenejší roh sedačky. „Mari! Čo to zase trepeš?“
„Zase?“ spojila obočie Marisa.
„Ako to dopekla myslíš, že od otca? Čo si zabudla, že my žiadneho nemáme asi od doby, čo si sa narodila? Ak to mama zistí, na mieste ju...“
„Upokoj sa!“ prikázala jej sestra. „Isteže máme otca. Pred časom som sa s ním stretla. Stavím sa, že si nevedela, že aj mama sa s ním stretáva. Ak dobre viem, tak pomerne často.“
„Prečo si mi toto nepovedala skôr? Čo je na tom prekliatom papieri?“
Marisa sa bokom oprela o sedačku a napoly sa od Kristy odvrátila. „Pozri sa, keď ťa to zaujíma. Keď nie, odkážem mu, že nemáš záujem.“
Kristy preglgla. Natiahla sa za kartičkou a celá nervózna si ju prečítala. Miesto a čas stretnutia, o ktoré pozvánka žiadala, boli vytlačené. Na druhej strane však žiaril zlatým atramentom zanechaný rukopis s veľmi osobným odkazom.

Drahá Kristiana, teraz, keď si dospelá a úspešne si dokončila strednú školu, k čomu ti zo srdca gratulujem, máš právo rozhodovať sa sama, bez povinnosti vo všetkom počúvnuť svoju matku, ktorá bola a stále je proti tomu, aby sme sa poznali. Si moja dcéra a preto ťa túžim vidieť, rovnako ako som vždy chcel spoznať tvoju sestru. Okrem toho som o tebe už veľa počul, a myslím si, že máš nesmierne zaujímavú osobnosť a charakter. Mám pre teba ponuku, o ktorej by som sa s tebou rád porozprával osobne. S láskou, tvoj otec.

Kristy zažmurkala. „Ponuku?“ spýtala sa vysokým hlasom. „S láskou?“ zapišťala.
„Premysli si to. Už vieš, že mama je proti.“
„Prečo? Čo je to za človeka?“
„Je to človek vplyvný, Kris. Veľmi vplyvný.“
„A čo odo mňa chce? Ty vieš niečo o tej jeho ponuke?“
„Áno, samozrejme. Takže si zvedavá. Dobre, poviem ti to, v podstate ide o to, že by si ťa rád preveril a zistil či si naozaj taká šialená, ako počul. Osôb, ktorým môže vo svojej brandži dôverovať, má naozaj málo, preto by si bola pre neho neoceniteľná. Zjave si myslí, že máš vhodnú povahu.“
„Vhodnú povahu na čo?“ takmer zajačala Kristy.
„Na spoluprácu.“
Kristy prekrížila ruky na hrudi. Chcela byť ekonómka. No nikto nepovedal, že k prepieraniu špinavých peňazí Kristiana Farleyho sa jej ekonómia nezíde.

Drea vo svojej lavici pomaličky umierala od nudy. Okrem Johnnyho sa posledné mesiace zamestnávala aj učením, keďže pri ňom nemyslela na Lala, a tak mala spomedzi svojich spolužiakov známky uzatvorené ako jedna z prvých. Keď zazvonilo na začiatok poslednej hodiny, Drea to vzdala. Povedala Ash, že sa necíti dobre a vyletela von z triedy. Nešla dievčatám práve príkladom a preto dúfala, že jej bolestiam hlavy naozaj uverili. Pohľadala triedneho učiteľa, čo jej chvíľu zabralo, a keď ho napokon našla, vysvetlila mu, že jej je zle. Poslal ju do ošetrovne a povedal, že z hodiny ju ospravedlní. Keď sa Drea po krátkom simulovaní dostala aj od školskej sestričky, mala konečne voľno. Preč bolo už kusisko z vyučovacej hodiny, no aj tak sa jej oveľa viac páčilo stráviť ju takto ako v lavici.
Ako zamierila dolu schodiskom, s pocitom úspechu a voľnosti našľapovala ako na obláčiky. Keď začula klopkavé kroky, zotrela si z tváre blažený výraz. Zvedavo pozrela na krásnu ženu, ktorá kráčala hore po schodoch priamo oproti nej. Keď sa jej Drea pozrela so tváre a ich oči sa na krátky moment stretli, šokovane primrzla na tom schode, na ktorom práve stála.
„Je ti niečo?“ oslovila ju žena. Už sa minuli a tak sa na Dreu otočila cez plece.
Drea sa k nej tiež pozrela. „N-nie,“ zajachtala. Ďalší pohľad ju len utvrdil v tom, že si nič nepredstavovala. Do nádherných hnedých očí tej ženy bola predsa zamilovaná.
Samantha Lowellová sa na ňu milo usmiala. „Dobre teda. Dávaj si pozor. Máš krásne vlasy.“
Drea sa nezmohla na slovo. Hľadela za ženou, až kým jej nezmizla z dohľadu na najvyššom poschodí.

„Takže vy ste pani Lowellová, správne?“
„Správne, pani riaditeľka.“
„A prišli ste, pretože sa chcete stretnúť so synom?“
„Presne tak.“
Marisa Heartová sa zahľadela na upravenú a decentnú ženu usadenú oproti svojmu stolu. Nevidela dôvod, prečo by jej mala stáť v ceste. Pán Lowell ju telefonátom upozornil na jej možný príchod a stroho jej objasnil situáciu. Slečna Heartová ako matka stála na jej strane. Zdieľala názor s pánom Lowellom, že má právo navštíviť svojho syna.
„Vyučovanie sa končí o pätnásť minút. Prišli ste akurát. Vášho syna zastihneme v triede. Hneď po neho pošlem tajomníčku.“
„Ďakujem vám,“ usmiala sa Samantha. „Ste veľmi milá a chápavá.“
„Isteže,“ odvetila slečna Heartová, „veď aj ja mám deti. Vedeli ste, pani Lowellová, že moja najstaršia dcéra chodí momentálne s vaším synom?“
„Naozaj?“ prekvapila sa Samantha. „To je ona? Na tomto obrázku?“ spýtala sa a ukázala na fotku dvoch dievčat v rámiku na okraji stola.
„Áno,“ usmiala sa Marisa. „To sú moje dcéry. Tu je staršia, Kristy.“
„Je to krásavica!“ nadchla sa Samantha.
„Môžem vám povedať, že aj váš syn je na škole mimoriadne populárny a obľúbený. Teraz vidím, že sa na vás veľmi podobá.“
„Potom sú pekný pár,“ povedala s úsmevom.
Slečna Heartová prikývla, zdvihla slúchadlo telefónu a poslala po Lala. „O minútku je len váš,“ oznámila Samanthe.