Červený kód: Lucifer! 44

Lalo práve fajčil za intrákom spolu s Oliverom, keď mu zazvonil mobil. Tia sa vedľa nich už pätnásť minút jemne červenala a kým chalani dokončili svoju prvú cigaretu, ona si zapaľovala už štvrtú. Vonku bolo neskutočne teplo, preto bolo v tieni medzi stenami budovy ešte príjemnejšie. Koniec mája sa prehupol do júna a tí, ktorí si na poslednú chvíľu neriešili známky, sa už iba bezcieľne flákali naokolo.
„Prosím?“ zdvihol Lalo.
„Ahoj, synček. Čo robíš?“
Lalo pozrel na cigaretu vo svojej ruke a potom na malú skupinku čiernych prepírsingovaných deciek vedľa seba. „Len sa tak flákam,“ odvetil.
„Dúfam, že máš už zbalené. Dobre vieš, že odchádzame pozajtra. Predtým by si ešte mal navštíviť otca, vybaviť si všetko, čo potrebuješ a rozhodnúť sa, čo si berieš aj z domu.“
„Áno, mama.“
„Výborne,“ potešila sa mu do ucha. „Som veľmi šťastná, že budeme spolu, Lalo.“
„Aj ja,“ odvetil.
„A čo nato vravia tvoji priatelia? Toby?“
Lalo nervózne vydýchol cigaretový dym. „Ešte som o tom s nikým veľmi nehovoril.“
„No, už nemáš veľa času,“ skonštatovala jeho matka. „Mal by si im to povedať čím skôr a tiež sa rozlúčiť so svojou priateľkou. Vlastne so všetkými,“ zasmiala sa. To Lalo vedel až pridobre, no aj napriek tomu sa mu ani zaboha nedarilo niečo s tým spraviť. Posledných desať dní toho teda veľa nenaspal, ako uvažoval a trápil sa, čo má vlastne robiť. Prevaľoval sa v posteli, Kristinu spoločnosť odmietal a myslel hlavne na Dreu a na Tobiho a na to, ako len bez nich prežije. Ešte si nebol úplne istý. Aj keď vedel, že matke vyslovené sľuby ho zaväzujú, uvedomoval si aj to, že za ich porušenie ho do basy neposadia. Nie, ešte to mohol všetko zvrátiť. Nemusel s ňou odísť.
„Zavoláme si neskôr a ešte sa dohodneme,“ povedala mu matka. „Ahoj, zlatko.“
Lalo si odtiahol mobil od ucha a zadíval sa naň. Potom si ticho povzdychol.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho Tia. „Tu máš, vezmi si ešte jednu z mojich.“ Ochotne k nemu natiahla poloprázdnu škatuľku cigariet.
„Vďaka, ale už pôjdem,“ odmietol, no aby jej vynahradil to sklamanie, usmial sa na ňu. Keď si stiahol tmavé okuliare z hrivy vlasov a šikovne si ich posadil na rovný nos, Tiine líca znovu získali jemný ružovkastý nádych. „Dobre mi tu s vami bolo, chalani,“ kývol im Lalo hlavou. „No je dosť možné, že už naposledy. Majte sa tu dobre.“
Lalo kráčal vydupanou cestičkou okolo intráka až k jeho prednému vchodu. Odtiaľ sa pustil smerom ku škole. Kamienky sypaného chodníka mu štrkotali pod nohami, ako pomaly, no zato rozhodne kráčal dopredu. Vedel, kam si má zájsť po odpovede, ktoré tak potreboval. Ešte bol však deň a v Marisinom brlohu ticho a prázdno. Keď obišiel školu, zastavil a rozhliadol sa. Počkal, kým sa dvojica dievčat vychádzajúca z jedálne nevzdialila a potom náhlivo zbehol dolu schodíkmi ku dverám kotolne. Odhrnul hustý záves brečtanových listov a odhalil dieru v hrubej sivej stene. Keď siahol dnu do úzkeho otvoru, nahmatal maličký poznámkový blok. Vytiahol ho a vzal si pero, čo k nemu bolo pripevnené. Lalo Lowell, zapísal sa rýchlo. Znovu sa poobzeral. Vzduch bol čistý. Ponáhľal sa preč, aby si ho na čudnom mieste nikto nevšimol.
Podvečer dostal od Marisy krátku správu. Lalo sa nad esemeskou mierne mračil. Udávala nezvyčajné miesto i čas. Potom si však pomyslel, že pri Marise nič nemôže byť príliš zvláštne. Presne o polnoci teda stál uprostred parkoviska a čakal. Nad hlavou mu sem tam zapišťal netopier a jediným zdrojom svetla bola, okrem luny v bielom splne, sto metrov vzdialená lampa pri chodníku internátu. Inými slovami, nevidel si ani na koniec nosa. Neustále sa rozháňal rukami, aby plašil komáre, no zdalo sa mu, že pohybom ich len priťahuje ešte viac. Už po troch minútach postávania bol Lalo vrcholne mrzutý a uvažoval, že to zabalí, keď sa zo zadného okraja parkoviska spomedzi stromov vynorila útly vzpriamená postava. Lalo na ňu žmúril do tmy. Keď zdvihla ruku a otrávene mu zamávala, vyrazil za ňou. Keď si bol istý, že je to Marisa, pridal a dlhými krokmi podišiel k jednému z kmeňov, pri ktorom stála. Hneď ju slušne pozdravil. Dievča mu však bolo otočené chrbtom, a keď sa lepšie prizrel, videl, že hrubý kmeň stromu oblapkáva malými dlaňami.
„Zdravím, Lalo,“ povedala košatej lipe. „Ako sa máš?“
„Ujde to,“ odvetil. „Trochu lepšie ako zvyčajne, no stále to nie je ono.“
Marisa akoby z jeho úst rovno počula preklad: Som najedený. Teším sa, že sa moja matka vrátila, no situácia s Dreou stále stojí za figu. „Aha,“ povedala iba. Čupla si a rukou prešla po vystupujúcom koreni. Potľapkala zem na mieste, kde vrastal späť do zeme. Lalo na ňu iba zízal.
„Ehm, Marisa, ak by som sa mohol spýtať...“
„Nemohol,“ odvetila ostro. Nenechala sa rušiť, v drepe sa posúvala ďalej po tráve a stále tľapkala dlaňou po zemi. Zrazu znehybnela. Zdvihla hlavu a konečne pozrela na Lala. Nad jej podivným výberom oblečenia sa už ani nepozastavil. Na fialovom tričku sa jej vynímali ružové glitrové kvety so špirálovitými stonkami a spod dlhých čiernych nohavíc vykúkali rovnako ružové ponožky v modrých sandáloch. Lalovi jej šaty prestali pripadať čudné hneď po tom, ako spoznal jej pravú povahu. Odvtedy sa koncentroval iba na jej malé hnedé oči, ktoré ako jediné dokázali odhaliť šokujúcu pravdu ich majiteľky. Marisa mala tvár veľmi peknú, nesmierne podobnú tej sestrinej. S nakrátko ostrihanými vlasmi siahajúcimi po bradu a vôbec žiadnymi líčidlami však jej krása nevynikala ako Kristina. Jemne naklonila hlavu nabok. „Tak, čo ťa privádza?“ spýtala sa.
„Dobre vieš, že tvoj názor si cením ešte viac ako ten svoj a tiež viac ako Tobov. Preto som sa prišiel pozhovárať. Som v slepej uličke,“ povedal jej a pohodil plecami. Potom sa neveselo uškrnul. „Nič nevídané, však?“
„To teda naozaj nie,“ odvetila mierne. „Povedala by som, že v posledných šiestich mesiacoch si taký bezvýchodiskový permanentne.“ Vstala a natiahla sa dozadu. Lalo si až teraz všimol, že na chrbte má malý hnedý plecniak. Keď jej ľavý popruh skĺzol z ramena, pritiahla si ho na bok a zalovila v ňom. Lalo prekvapene chytil záhradnú lopatku a baterku, keď mu ich podala. Pozrel na veci vo svojich rukách.
„Buď trochu užitočný,“ povedala Marisa a prstom panovačne ukázala na zem pod svojimi nohami.
Lalo ani slovkom nenamietal. Zohol sa tak, ako predtým ona a potom do chladnej trávy zaboril kolená. Marisa si od neho vzala baterku späť a silným prúdom svetla zašibrinkovala na mieste, na ktorom mal kopať. Lalo absolútne nerozumel, načo to robí. Dúfal, že si nehĺbi hrob. Zaryl lopatku do zeme a odhodil kusisko zeme plnej bielych korienkov trávy. Uvedomil si, že pôda je už rozrytá. Rozhŕňal tmavohnedú zem a hľadal, aj keď netušil, čo. O chvíľu lopatka narazila o pevný kartón. Lalo prekvapene pozrel hore na Marisu.
„Nečum ako teľa, no tak, vyhrab to!“ prikázala mu.
Lalo počúvol. O dve minúty mala Marisa škatuľu zabalenú v priehľadnom igelite rovno pred nohami. Podľa nápisov Lalo s istotou určil, že ide o úctyhodnú zásielku cigariet, ktorú by sám nespotreboval ani za pol roka. Mal však dojem, že obsahuje aj niečo ďalšie. No nad tým sa radšej ďalej nezamýšľal.
„Vypni už tú prekliatu baterku, preboha!“ zasyčala na neho Marisa. „Keby nás tu s týmto našli, tak sme skončili. Z teba asi vážne nič nebude.“
Rýchlo zhasol svetlo a baterku aj lopatku strčil späť do plecniaka na jej chrbte. Sledoval, ako Marisa zdvihla škatuľu a sfúkla z nej zvyšky zeminy. „Dobre,“ hlas mala spokojný. „Máš čas, kým prídeme ku kotolni. Už ma čakajú. Keď vravíš, že sa chceš len pozhovárať, nech je to teda priateľská prechádzka.“
Lalo pochopil. Za svoje rady si tentoraz nič nevypýta. Jej veľkodušnosť na neho urobila dojem. Rýchlo za ňou vyrazil, keď zbadal, že sú medzi nimi už tri zaparkované autá.
„No, ak na chvíľu zabudneme na Dreu...“ začal, hneď ako ju dobehol.
„Hovoríš, akoby to malo byť ťažké pre mňa,“ pobavila sa Marisa.
„Prepáč. Naozaj len málokedy myslím na niečo iné ako na ňu. No ak ju teraz predsa len vynechám z momentálnej situácie, ostane mi problém, ktorý...“
„Sa týka tvojej matky,“ dokončila Marisa.
Lalo sa na ňu zadíval. „Neviem, koľko teraz vieš o...“
Marisa sa usmiala.
„No dobre,“ hlesol Lalo. „Líčenie môjho problému je zjavne zbytočné. Hádam prejdem k veci. Čo do boha mám robiť?“
„Lalo,“ oslovila ho jasne, „ty chceš odísť. Pred priateľmi to tajíš, lebo sa obávaš, že to nebudú chápať.“
Lalo sklonil hlavu. „Mamu som tak dlho nevidel...“ zamumlal.
„Presne pre to je tvoje rozhodnutie celkom normálne,“ povedala mu Marisa. „Chceš s ňou stráviť viac času, lebo ti veľmi chýbala. Napriek všetkej tej pretvárke a pózovaniu, Lalo...“ Marisin hlas znel teraz takmer nežne, „vo vnútri si veľmi dobrý človek.“
Prekvapene na ňu pozrel, potom pokrčil čelo. „To je nejaká bl – “
„Svojej matke si odpustil v okamihu, ako sa objavila. Môžeš sa pokúšať nič z toho si nepripustiť, no v skutočnosti si nesmierne súcitný a ohľaduplný. Pravý opak tvojej matky, tvrdila by som.“
Lalo sa mračil.
„Sám si videl, aký postoj k nej zaujala Andrea, nemám pravdu? Zareagovala agresívne aj napriek svojej povahe, ktorú už ty poznáš najlepšie a rovnako ani Kris, Elizabeth a Tobiasovi práve nepadla do oka. A čo si urobil ty?“ Už boli na konci parkoviska. Vyšli na cestu a pustili sa ďalej, pričom trochu bočili od internátu. Pre istotu. Hneď ako boli na kamienkovom chodníku a Lalovi sa ďalej odsypával vzácny čas, rozhodol sa, že novými úvahami sa potrápi neskôr.
„Nemôžem sa rozhodnúť,“ povedal. „Nejde to... medzi matkou a Dreou.“
„Potom si to vezmi takto,“ nadhodila Marisa. „Tvoja matka ťa chce, pričom Andrea...“ nechala vetu tak a jemne pokrčila úzkymi plecami. „Ak ostaneš, nebudeš ju mať rovnako, ako ju nemáš teraz. Môžeš sa na ňu akurát pozerať z diaľky a celý rok si namiesto pekného času s matkou vyčítať všetko, čo si spravil aj nespravil a napokon sa z toho zblázniť.“
„Kristy by bola preč,“ povedal, „a Flynn takisto.“
„A s nimi aj vaše problémy?“ spýtala sa. „Dobre predsa vieš, že to nie je o nich.“ Marisa zastala pred dverami kotolne a otočila sa k Lalovi tvárou. „Všetko je to o Kale.“
„Kivi je na míle ďaleko!“
Marisa na neho uprene hľadela. „Andrea na ňu nikdy nezabudne,“ povedala vážne. „Prečo sa so mnou rozprávaš, akoby si to nevedel?“
Lalo smutne zvesil hlavu.
„No,“ ozvala sa znovu Marisa. „Keď už o nej hovoríme... Možno by ťa zaujímala jedna vec.“
Lalo si povzdychol a siahol si do vrecka.
„Och, nie,“ usmiala sa Marisa a zastavila jeho ruku, keď ju zľahka chytila. Pri tom dotyku Lalovi až naskákala husia koža. Od Marisy to bolo niečo skutočne nezvyčajné a sám nevedel, ako si to má vyložiť. „Ešte sále sa len zhovárame,“ povedala mu. „Uváž svoje rozhodnutia, Lalo. Všetky. A ak si stále myslíš, že Kala sa ich nijako nedotýka, som si istá, že teraz sa presvedčíš o opaku.“ Obrátila sa, zbehla po strmých schodíkoch ku dverám kotolne a položila na ne ruku. Tesne pred tým, ako stlačila kľučku, otočila sa cez plece a povedala: „Gratulujem ti. Pred troma hodinami sa ti narodila dcéra.“

Ráno vládla v Lizzinej izbe dusivá atmosféra. Ona ani Kristy sa vôbec nechystali do školy, aj keď bol už ten najvyšší čas. Sedeli vedľa seba na červenom gauči a obe sa rovnako mračili.
„Ja to nechápem,“ hlesla Kristy. „Lalo – na to som si už zvykla, ale že aj Toby!“
„Keď sa vrátia, prizabijem ho,“ sľúbila Lizzy.
„A ja Lala!“ vložila sa do toho aj Kristy. „Len tak si zmiznúť! Obaja! A celkom bez slova! Si si istá, že sa nešli niekam opiť?“
„Nie,“ odvetila Lizzy. „Bolo to, ako som ti povedala. Lalo prišiel v noci za Tobim, no zobudil aj mňa. Bola som príliš ospalá, nerozumela som im všetko, keď sa zhovárali. Teraz sa mi však zdá, že sa vybrali na oveľa dlhšiu cestu, ako len ku Škaredej mačke.“
„A prečo potom nezdvíhajú? Musia byť spití!“
„Obávam sa, že nás ignorujú,“ povedala Lizzy.
„Nemožné! A už vôbec nie u Tobiho!“
„Súhlasím, preto si myslím, že sa stalo niečo mimoriadne.“
„Dobre teda. Ja mám toho už plné zuby. Hneď ako zistím, kde je Marisa, spýtam sa jej na to,“ vyhlásila Kristy.
„Aj ona je preč?“ zhrozila sa Lizzy. „Čo ak sa tí dvaja do niečoho zaplie...?“
„Nie, len pokoj,“ povedala hneď Kristy. „Ona je stále niekde inde, kde by mala, keď ju zháňam. Určite nie je s nimi. Ráno som ju zahliadla na chodbe, niekam sa ponáhľala. No mňa z nich hádam porazí!“
„Žeby v tom mala prsty Lalova matka?“ napadlo Lizzy.
„Veľmi dúfam, že nie,“ povedala Kristy so spojeným obočím. „Ale vieš čo? Zistíme si to.“
„Čože?“ prekvapila sa Elizabeth. „Ako?“
Kristy už mala svoj mobil v ruke a Lizzy sledovala, ako listuje vo svojom telefónnom zozname. Nevedela, čo má za lubom, až kým sa nedostala k číslu označenom ako „mrcha“.
Lizzy sa zamračila. Najprv si pomyslela, že je to Drea, no keďže jej číslo poznala, uvedomila si, že to tak nebude. Keď si Kristy zdvihla mobil k uchu, obrátila sa k Lizzy s dokonalým rezervovaným výrazom a silno našpúlila pery. Čakala.
„Prosím?“ ozvalo sa.
„Dobrý deň, pani Lowellová,“ povedala Kristy odmerane. „Tu je Lalova priateľka.“
Hlas Samanthy Lowellovej ochladol na rovnako nepríjemný. „A ktorá, ak sa smiem spýtať? Tá tehotná, tá ktorú má rád alebo tá, s ktorou môj syn iba spáva?“
„Tá posledná,“ precedila Kristy cez zuby.
„A čo potrebuješ, zlatko?“
„Po prvé, volám sa Kristy a po druhé, kde je Lalo?“
„Kristy, ja sa s ním mám stretnúť až zajtra na letisku,“ oznámila jej Samantha. „Naozaj netuším, kam ti zmizol.“
„Na-na akom letisku?“ zajachtala Kristy.
„Ešte stále vám to nepovedal? To sa mi snáď sníva. Dobre si počula, zlatko, na letisku. Zajtra odchádzame do Anglicka. A nie len na prázdniny, to mi ver,“ zasmiala sa.“
Kristy padla sánka. Šokovane hľadela na Lizzy a Samantha Lowellová sa jej víťazne stále smiala priamo do ucha.

„Je ako... ako... ako... umelá! Že vyzerá ako umelá, Tobo?“
„Ja ti neviem, kamoško, veď dýcha... A pozri! Práve kopla nohou! Videl si to? Videl si?“
„Videl, kamoš, úplne som to videl. Aha a teraz hýbe rukou.“
„Naozaj...“ vydýchol Tobias. Čelo mal nalepené na hrubom skle, ktoré bolo zarosené od jeho dychu. Hľadel na pokojné bábo rovno pred svojím nosom a tváril sa rovnako užasnuto, ako keď ho pred pol hodinou uvidel prvý raz. No ani jeho výraz sa nedal porovnať s tým Lalovým. Ten mal na skle prilepené dlane a vyzeral, akoby sa mu namiesto jedného dieťaťa narodilo sedem. Zmätok v ňom vrcholil. Prekliata Marisa mala pravdu. Vedela, že zvedavosť ho poženie aj nocou, rovnako ako vedela aj to, že pohľad na dcérku ho totálne odrovná. Teraz už naozaj netušil, čo robiť. A tak tam len stál vedľa svojho najlepšieho kamaráta, stál a stál a stál a hľadel na ružový uzlík pred sebou.
„Je strašne malá, Tobo. Ako to môže byť? Fakt nechápem.“
„Podľa mňa je v poriadku,“ zhodnotil objektívne, keď sa pozrel na dvoch valibukov v bledomodrých perinkách, jediné ďalšie deti v miestnosti s novorodencami. „Myslím, jasné, že je malá, ale taká normálne malá. Rozumieš?“
„Dovidíš tam na ten papierik?“ spýtal sa Lalo. „Nie je tam, koľko meria? Vravím ti, že je primalá.“
Toby sa pripučil na sklo ešte silnejšie. Zažmúril a potom ohlásil, čo zistil. „Rovného pol metra, kamoško! Vravím, že je akurát!“
„Dobre, dobre,“ zahundral Lalo. „Čo tam ešte bolo?“
„Neviem, na nič ďalšie som už nedovidel.“
Znovu stáli potichu a len pozerali na dievčatko. Prešlo aj desať minút.
„Vďaka, kamoš,“ povedal napokon Toby.
„Za čo?“ Lalo sa prekvapil. Odvrátil hlavu od skla a pozrel na neho.
„Ty máš vo zvyku len tak sa vypariť, keď sa niečo stane,“ vysvetlil Toby. „Vďaka, že si ma vzal so sebou, a že si mi o všetkom povedal.“
„Nie celkom všetko,“ zastonal Lalo.
„Čože?“ Teraz sa prekvapil Toby. „Čo ešte?“
„Moja matka,“ vydýchol Lalo. „Zajtra odlietam.“
Toby vyzeral, že sa zadusí. Keď prestal preháňať a znovu lapil dych, pozrel na Lala. „Ty predsa ideš?“
„Idem,“ potvrdil Lalo neochvejným hlasom.
„A prečo si mi to nepovedal hneď, dofrasa? Ako mám teraz stráviť, že zo dňa na deň sa na rok vyparíš? Nič si nevravel ani o svojej matke!“ obvinil ho Toby. „Myslel som, že ste sa zmierili, ale to je všetko! Nie že si jej totálne všetko odpustil a dokonca s ňou odchádzaš! Toto sa nerobí!“
„Prepáč mi to, Tobo. Sám som nevedel, čo mám robiť.“
„A čo bude s Dreou?“ Toby rozhadzoval rukami. „A čo so školou? A s tvojím otcom?“
„Jedine Drea ma mrzí, kamoško, jedine Drea. Nikdy na ňu nebudem môcť zabudnúť. No čo s tým narobím, prosím ťa pekne? Nechce ma. Len jej prekážam. Ak ostanem, nič sa tým nezmení!“
Toby si znovu oprel hlavu o sklo. „Prepáč, kamoš. Viem, že máš pravdu. Ja len nechcem, aby si šiel.“
„No tak, Tobo, nebudeš malé decko,“ Lalo ho drgol lakťom do brucha. „Liz predsa nezabalím do kufra, ostáva ti pekne-krásne tu.“
„To nie je to isté, chlape,“ zatiahol Toby skleslo. „Ona je ženská.“
„Nejdem na večnosť, Tobo.“
„Čo ty vieš,“ namietol. „O rok bude všetko iné. Stredná sa skončí, bohvie, kam sa dostaneš, kam sa dostanem ja... Takéto to už nikdy nebude.“
„Veruže bude!“ Lalo ho potľapkal po pleci. „Bude, Tobo, jasné, že bude. My sme bratia.“
Toby sa uškrnul. „Jasné, vieš, nikdy som si nepripadal škaredší ako ty. Máme isté podobné črty!“
„Tú svoju veľkú hlavu k mojej neprirovnávaj, ty obluda. Radšej sa otoč a už odkráčaj, lebo keď sa deti zobudia a zbadajú ťa, pomyslia si, že si ich zožrať prišiel.“
Toby sa zachechtal. Chvíľu nepovedal nič a potom zrazu vážnejšie: „Keď sme už tu, nejdeš za Kivi?“ spýtal sa Lala.
„Neviem,“ odvetil, skúmajúc si topánky. „Možno by sme sa odtiaľto mohli vytratiť rovnako potichu, ako sme prišli. Aj tak by som nevedel, čo jej mám povedať.“
„Spýtať sa jej, ako sa má?“ navrhol Toby. Znovu pozrel na dievčatko a mierne sa zamračil. „Teraz vyzerá hádam ešte väčšia.“
„Uf, máš pravdu,“ pritakal Lalo, keď sa pozrel tiež. „To ale musela byť melodráma, čo?“
„Tak ako, pôjdeš?“
„Čo ak stretnem jej otca?“
„Ja by som ti dal jednu do brady, kedy som bol on.“
„O to práve ide, ja mám svoju bradu rád.“
„Tak teda?“ spýtal sa znovu Toby.
Lalo silno stisol pery a ešte raz sa zadíval na svoju dcérku. Vyzerala ako Kivi. Celkom, celkom ako Kivi. Na jej hlávke zreteľne rozoznával jemné blonďavé vlásky, očká mala jasnomodré.
„Nemal som matku,“ povedal Lalo. „Aj keď iba nejaký čas, no nemal som ju. A ty nemáš otca.“
„Áno,“ súhlasil Toby.
„Neviem ako ty, ale ja som to nenávidel.“
„Ja rovnako, kamoš,“ povedal Toby. „Ja rovnako.“
Lalo prikývol. A potom prikývol ešte raz, rozhodnejšie. „A tiež neviem, čo si o mne myslíš, alebo čo si o mne myslí Drea...“ povedal, „ale tu sa to nestane.“
„Čože?“ nerozumel Toby. Obrátil sa k Lalovi, no na svoje prekvapenie zistil, že jeho kamarát odchádza. „Počkaj! Lalo! Kam do frasa zase ideš?“ volal za ním. „Tadiaľ sa dostaneš akurát ku Kivi! Čo sa jej chceš spýtať, ako sa má?“
„Nie,“ odvetil Lalo. „Chcem sa spýtať, kde je matrika.“