Červený kód: Lucifer! 45

„Áno,“ povedala pani Browersová a od dojatia jej až vyhŕkli slzy. „Áno. Súhlasím.“
Pán Lowell sa usmial. Jej radosť na neho hlboko zapôsobila a cítil, ako sa mu zrýchľuje tep, ako mu červenejú líca a ako mu srdce silno tlčie. Nežne vzal jej ruku do svojej a na prst jej pomaly nastokol prsteň. Naklonil sa k jej tvári, ktorá, ako sa mu zdalo, v poslednom čase zo dňa na deň mladla a krásnela a s láskou ju pobozkal na usmiate pery. Ester sa naozaj zmenila. Vlastný syn by ju nespoznal. Jej vlasy po dlhých rokoch dýchali a viali vo voľných účesoch, líca sa znovu zalievali rumencom a oči žiarili, akoby v nich šťastie zapálilo ohníčky. Aj ona vedela, že mladne. V túto chvíľu určite.
„Och, Lionel, som taká šťastná. Prekvapil si ma, tak veľmi si ma zaskočil! Myslela som, že chceš osláviť narodenie vnučky. Ani vo sme by mi nenapadlo...“ Ester pokrútila hlavou a vtisla ďalší vrúcny bozk svojmu snúbencovi do dlane. „Ty jeden lišiak,“ zasmiala sa.
„Ester, vďaka tebe znovu dýcham a znovu žijem. Pripomenula si mi, na čo som už dávno zabudol.“
„Ty mne rovnako, drahý Lionel. Och, prekristapána, ako to len povieme chlapcom?“
„Myslíš, že sa budú hnevať?“ spýtal sa s úsmevom a potom rázne pokrútil hlavou, aby jej ukázal, že tomu vôbec neverí. „Veď spolu vyrástli. Aj bez nás sú už dávno ako bratia.“
„Áno,“ potvrdila. Znovu sa na seba usmiali ponad horiace sviečky. Maličká reštaurácia bola úplne prázdna, len ich stolík žiaril teplom a láskou. Ester si ohromene prezerala krásny prstienok kameňmi a uvažovala či má vo vojom dome, vrátane neho samotného, niečo rovnako drahé.
„Lionel,“ povedala, „vrav o tom dievčatku! Nás sme už oslávili.“
„Iste, drahá, čokoľvek si praješ. Je to po tebe hneď druhá vec, čo ma napĺňa takou radosťou. To dieťa, predstav si, Lalo sa dozvedel, že je na svete a hádaj, čo urobil, drahá?“
„Čo?“ prekvapila sa, lebo videla, že sa z toho veľmi teší.
„Hneď sa naň išiel pozrieť,“ povedal „a potom...“
„No tak, Lionel, nenaťahuj ma toľko! Čo urobil?“
Pán Lowell sa spokojne usmial. „Môj syn je predsa len to najlepšie, čo sa mi v živote podarilo, Ester. Predstav si, dohodol sa s tým dievčaťom a hneď uznal malú za svoju. Chcú, aby mala jeho priezvisko.“
„Naozaj?“ bola úprimne prekvapená. „Myslela som si, že mu na dieťati nezáleží.“
Pán Lowell pokrútil hlavou. „Naopak, Ester, ja som vedel, že to bude takto. Lalo je dobrý chlapec. Dobrý chlapec, ktorý sa veľa natrápil. Viem, čo sa mu preháňa hlavou, veď som jeho otec,“ zaburácal mocným hlasom. „Bol som pokojný, pretože som vedel, že keď dozrie čas a on sa nad všetkým poriadne zamyslí, uvedomí si, že tomu malému nechce spraviť to, čo jemu urobila jeho matka. Tak je to. Nikomu nepraje, čo si sám prežil a už rozhodne nie svojej vlastnej dcérke. Nech je matkou ktokoľvek.“
„Takže takto to je,“ povedala potichu Ester. „Všetko zlé je napokon na niečo dobré, správne?“
„Správne, drahá. Veľmi správne! Dúfam, že to tak bude.“
„A myslíš, že to dievča ho má rado?“ vyzvedala Ester.
„Tak o tom nič neviem. Ešte som ju ani len nestretol,“ odvetil jej Lionel. „Ale Lalo ľúbi tú svoju červenovlásku. Poviem ti, to je teda dievča! Nečudujem sa mu, chudáčiskovi, že sa do nej úplne zbláznil. Nejde len o to, že je príťažlivá a takmer svätica. Je to mimoriadne silná osobnosť, výrazná, taká, čo urobí dojem na každého, kto sa s ňou stretne. Je v nej niečo... ťažko sa to opisuje, Ester, k tomu ju musíš vidieť, prehovoriť s ňou. Je v nej niečo osudné, áno. Je to osudová žena.“
Ester sa veselo zasmiala. „Takže Lalo skončil v pazúroch osudovej červenovlásky. Čo sa stane môjmu Tobimu?“
„Jeho priateľka vyzerá ako dobré dievča,“ usmial sa Lionel. „Hádam tvojho syna osud ušetrí,“ povedal a zasmial sa tiež. „A ak nie,“ zažartoval, „môžeme sa postarať o jedného nového.“
„Ale no tak, Lionel!“ zvolala Ester a hlasno sa zabávajúc ho zľahka pleskla po ramene.

Lalo a Toby boli späť. Keď vošli do budovy internátu, ešte netušili, čo na nich čaká. Otvorili dvere Lalovej izby a až tam to zbadali. Bol to ten najdesivejší pohľad, aký sa im obom kedy naskytol. Lizzy a Kristy stáli hneď vedľa seba rovno oproti dverám, obe s rukami pevne prekríženými na prsiach a s tak nazúrenými pohľadmi, až mali chalani chuť otočiť sa a rozbehnúť sa tam, odkiaľ prišli. Z Kristy sálala temná aura v plnej sile všetkej jej šialenosti a Elizabeth sa dívala na Tobiho, akoby sa mal za tri sekundy stať jej ďalšou obeťou. Boli jednoducho desivé.
Toby a Lalo si vymenili pohľady plné čírej hrôzy.
„Lalo,“ povedala Kristy mrazivo.
„Toby,“ ozvala sa ešte chladnejšie Lizzy. V jej hlase až zaprašťal ľad. Keď to Toby počul, mal chuť sa prežehnať a na najbližší kus papiera rýchlo napísať posledných pár riadkov svojej matke.
„Kde ste boli?“ spýtali sa dievčatá jednohlasne.
„Liz, počkaj, nehnevaj sa, ja ti to vysvetlím,“ začal rýchlo Toby. „To bola Lalova vina.“
„Hej!“ zvolal ublížene.
„Prepáč, kamoš,“ šepol mu Toby bokom. „Toto je výnimočná situácia, vidíš, ako sa pozerá? Nepoznám ťa a v živote som s tebou nehovoril, jasné? My dvaja nemáme nič spoločné.“
„Takto nehanebne ma zaprieš? Ty jeden podrazák.“
„Toby, ideme!“ zavelila Lizzy. „Pozhovárame sa vedľa.“ Vykročila k nemu, schmatla ho za tričko a ťahala von z izby.
„Ahoj, kamoš!“ volal Toby srdcervúco na Lala. „Mal som ťa rád!“
Akonáhle boli preč, Lalo sa uškrnul. Dramatická inscenácia ho pobavila. Tobiho v tomto odbore pokladal takmer za geniálneho. Prešiel k svojej posteli a posadil sa. Po dlhom šoférovaní bol unavený.
„Lalo? Prečo ste bez slova zmizli?“ spýtala sa Kristy. Zviezla sa na zem oproti nemu a zvedavo sa na neho zadívala. „Báli sme sa, že sa vám niečo stalo. Chceli sme sa spýtať Marisy, no nepodarilo sa nám ju zohnať.“
„Jasné, že sa nám nič nestalo, Kristy. Nebuď smiešna. Niečo sa vyskytlo, taká jedna vec, a tak som vzal Toba na výlet.“
„Takže mi nepovieš, čo to bolo?“ spýtala sa a podráždene spojila vznešené obočie.
„Rodinná záležitosť,“ povedal jej na to veľmi výstižne.
„Ako chceš,“ odvrkla. „Lizzy to z Tobiho vypáči a potom mi všetko povie,“ vyhlásila najedovane.
„Dobre, pre boha živého, dobre teda!“ zvolal Lalo. „Kivi už má dieťa,“ oznámil jej.
Kristy tie slová takmer sfúkli do ľahu. Ohromene na Lala pozrela. „Už? To vážne? A ty si bol za ňou?“
„Áno. Predstav si. Túžiš sa spýtať ešte niečo z môjho osobného života?“ spýtal sa nepríjemným, veľmi uštipačným tónom.
„Predstav si,“ napodobnila Kristy jeho protivný hlas, „chcem. Mala som taký dojem, že si mi niečo zabudol oznámiť. Ešte stále spolu chodíme, keby si nevedel. Bola to tvoja povinnosť! Ale kdeže, Lalo Lowell predsa neskladá účty nikomu na svete, no nie je to tak?“
„O čom to hovoríš?“ vyštekol.
„Odchádzaš!“ zvolala Kristy. „Odchádzaš s tvojou prekliatou matkou a do poslednej chvíle si to tajil!“
Lalo zmĺkol. Zadíval sa na ňu, na jej hnev, rozrušenie a nekonečné sklamanie a vlna jej emócii ho na chvíľku celkom utíšila. „Ako si sa to dozvedela?“ spýtal sa jej napokon. Jeho podráždenosť odplávala a on ostal celkom pokojný. „Od Marisy?“
„Nie,“ odvetila Kristy. „Zavolala som tvojej matke či nevie, kam ste sa stratili a vtedy mi všetko povedala.“
„Aha,“ povedal na to len.
Zavládlo medzi nimi ticho. Kristy ho pozorne skúmala očami, no Lalo sa na ňu nedíval a hrajkal sa s tučným uzlom šatky uviazanej na pútku nohavíc. Potom prehovorila. „Mal si ma vôbec niekedy rád, Lalo?“
„Och, nie,“ zastonal. „Čo som komu urobil?“
„Odpovedaj, ty kus naničhodného vola,“ zasipela Kristy. „Toľko si zaslúžim aj ja.“
Pozrel na ňu. „Mal som ťa rád, spokojná? Mal som ťa naozaj veľmi rád vždy, keď si za mnou prišla v tom červenom.“
„A inokedy?“
„No, hádam aj keď si bola z tých červených kúskov už vonku.“
„Ty si naozaj nemožný chalan, Lalo,“ obvinila ho Kristy trochu rozrušene. „Vôbec nikdy si ma...“
Lalo sa usmial a predklonil sa, aby ju mohol schmatnúť za pás. Silno ju zovrel a jediným pohybom vytiahol k sebe na posteľ. Kristy mlčala a len na neho podozrievavo zazerala spod mihalníc. Lalo si ju stiahol do lona a stehnom si ju pevne pritlačil k bruchu. Znova roztiahol pery do zvodného úsmevu. „Mal som ťa rád, kráska a ešte aj teraz ťa mám. No nie tak, ako si to vždy chcela. Môžem len obdivovať všetko, čo je na tebe také pekné a cítiť sa s tebou tak pohodlne ako s nikým iným. Môžem povedať, čo chcem, robiť, čo chcem a teba to neodoženie. Si jediný človek na planéte, pred ktorým nemusím absolútne nič skrývať, vieš si len predstaviť, aký je to dobrý pocit? Lebo si trochu skazená a trochu šialená, presne ako ja. Možno si moja ženská verzia,“ pobavil sa.
„To všetko si naozaj myslíš?“ spýtala sa.
„Áno,“ odvetil úprimne.
„Vieš, Lalo... Aj mne bolo pri tebe dobre a tiež som obdivovala všetko, čo je na tebe pekné,“ povedala a usmiala sa. Urobila pauzu, aby ho mohla krátko pobozkať. „No napriek tomu, aj keď som túžila byť s tebou, to dobre vieš, páčiš sa asi iba môjmu telu. Keby som si musela zvoliť podľa hlavy,“ dotkla sa čela, „a podľa toho najdôležitejšieho,“ prsty si položila na hruď, „vôbec by si to nebol ty.“
Lalo zažmurkal. „Skutočne?“ prekvapil sa.
„Párkrát som ťa podviedla,“ povedala Kristy pokojne a celkom bez okolkov. „Necítim sa zle, keď ti to teraz hovorím, ani ma to netrápi, pretože ty si ma s Dreou v mysli podvádzal neustále.“
Lalo bol naozaj zaskočený. Bol by odprisahal, že Kristina vernosť mu patrí, dal by za to ruku do ohňa. A podľa všetkého by sa poriadne popálil. „Kristy!“ vydýchol ohromene. „Ty malá suka.“
„A aj ho poznáš,“ pobavila sa. „Keby som vedela, že ti na tom záleží, Lalo, buď si istý, že by som ti to nepovedala.“
„Tak tomu fakt neverím,“ pokrútil hlavou. Kristy však mala pravdu a dobre to vedela. Zďaleka nebol pobúrený tak, akoby mal. Bol prekvapený. A to bolo všetko.
„Zajtra odchádzaš,“ povedala, „no nebudeš jediný. Aj ja idem dosť ďaleko. Pravdepodobne by som ťa nechala, aj keby si ostal, láska moja.“
„Bože môj,“ vydýchol Lalo. „Keď si len spomeniem na to, ako si vyvádzala a čo si všetko urobila, aby si ma donútila byť s tebou.“ Lalo sa zúfalo zasmial. „A pozri na nás teraz. Podvádzaš ma a dokonca ti je jedno, že sa rozídeme.“
„To je pravda,“ potvrdila. „Ale...“ Kristy sa natiahla, aby ho mohla pobozkať na bradu. Potom ho do nej párkrát jemne pohryzkala. „Ale neodmietneš rozlúčku, však nie, krásavec? Napriek všetkému mi budeš tak neznesiteľne chýbať, viem to.“
„Trochu aj ty mne, kráska...“ Objal ju a potom si ju pritiahol ešte bližšie.

Drea sa tú noc v posteli iba prevaľovala. Chvíľu počúvala štyri pravidelné dychy okolo seba, inokedy sa sústredila na nočné zvuky vychádzajúce spoza pootvoreného okna a potom na tiché šepotavé hlasy študentov ponevierajúcich sa po chodbách. Aj keď bolo horúco, Drea mala prikrývku pevne obkrútenú okolo tela. Ležala na boku a silno si tisla k hrudi jedno z Loliných plyšových zvieratiek. Mala vtedy pocit, že ju nemá tak prázdnu. Nemohla zaspať ani keby sa o to veľmi snažila. Raz za čas jej stieklo po tvári zopár slzičiek a nos sa jej vždy tak zapchal, až sa musela posadiť, aby mohla dýchať. Nechcela smrkať, aby nepobudila dievčatá. Vedela, že by sa hneď vypytovali a to by Drea už vôbec nezvládla.
Tu už nepomohol ani Johnny. Podľa toho Drea vedela, že je to vážne. Väčšinou jej myšlienky na jeho božské telo rýchlo zahnali všetky útrapy, no teraz nestačilo spomínať ani na bozky, ktoré dostala, ani na pohladenia, spomedzi ktorých si tie odvážnejšie už iba predstavovala a dokonca nezabrali už ani fantázie o tom, k čomu sa s Johnnym v ich skutočnom vzťahu neprepracovali ani po toľkých mesiacoch.
O štvrtej nad ránom vstala z postele. Prešla k oknu a dúfala, že čerstvý nočný vánok jej pomôže upokojiť sa. Po lícach jej totiž znovu divo tiekli slzy. Zakaždým si ich poutierala a zakaždým sa zjavili ďalšie. Už vedela o všetkom. Lizzy za ňou podvečer prišla, sadla si s ňou a čo najpokojnejšie jej oznámila, ako sa Lalo rozhodol. Chcela Dreu informovať aj o Kivi, no zdalo sa jej, že je na ňu aj bez toho už priveľa. O nej teda pomlčala a rozhodla sa odložiť tú správu na inokedy. Drea sa prekvapila, keď jej na plece jemne dopadla ruka. Otočila sa a pozrela na tmavú siluetu Ashley.
„Drea,“ šepla do tmy. „Ak si sa rozhodla takto, čaká ťa ťažký deň, veľmi ťažký deň.“
Drea na to nič neodvetila, iba sa obrátila späť k oknu.
Ash ju však nenechala. „Poď so mnou,“ pošepkala jej. Pevne ju chytila za ruku a previedla cez celú izbu. Cestou schytila jej sveter, a keď vyšli von na tichú chodbu, navliekla ho Drei na hlavu. Ona si mrzuto strčila ruky do rukávov a obliekla si ho na nočnú košeľu. Nasledovala Ash a ledva vnímala niečo naokolo. Plietli sa jej nohy, zakopávala, vôbec na nič sa nesústredila. Bola vyčerpaná. Prebdetá noc a smútok, čo na ňu doľahol ju celkom ochromili.
Ashley divo premýšľala. Ako tak pozerala na Dreu, bola si istá, že keď sa rozvidnie a príde čas Lalovho odchodu, zrúti sa. Dreu považovala za jednu z najsilnejších osôb, aké kedy poznala. Rátala aj Lizzy. A aj preto nemienila dopustiť, aby sa Drea po zajtrajšom dni dlho, dlho obviňovala, že ju premohol smútok a preto nemohla spraviť, čo považovala za správne.
Aj Ash vedela, ako sa v noci dostať z internátu. Prešla až na samý koniec chodby a zastala pri predposlednom okne. Z riedkeho radu zvislých mreží za sklom jedna chýbala. Ash sa poponáhľala, otvorila okno a potom kývla hlavou Drei. Zdalo sa, že sa nebude sťažovať a tak Ashley vyložila nohu do okna. Trvalo to len chvíľočku. Obe sa prestrčili cez mreže a zoskočili na trávu. Ash sa vrátila k oknu a privrela ho, aby ich útek nikomu nebil do očí. Potom opäť chytila Dreu za ruku a vyrazila dozadu za intrák smerom k lesu. Obloha sa pomaly premieňala z atramentovej na sivú. O pár minút malo vyjsť slnko. Dievčatá mali akurát dosť svetla, aby si videli pod nohy, a keď dorazili ku stromom, aby sa nepotkýnali o konáre. Svetlo-nesvetlo, Drea zakopávala stále. Keď sa dostali dosť ďaleko, Ash zastavila, otočila sa ku kamarátke a za plecia ju stlačila na zvalený kmeň. Ruky si založila v bok.
„Čo tu robíme, Ash?“ zachripela Drea unaveným a zastretým hlasom. Už nemuseli šepkať.
Ashley sa na ňu uprene dívala a zbierala silu. Uvažovala, že toto je to jediné, čo pre Dreu teraz môže spraviť. Hnevalo ju, že nedokáže viac, no zároveň chlácholilo, že nikto nemôže.
„Lalo odchádza,“ povedala Ashley. „Odíde na celý rok, na jeden celý dlhý rok a potom sa aj tak nevráti. Bude mať nové príležitosti a začne celkom iný život, v ktorom si na tebe nebude musieť ani len spomenúť.“ Drea silno stisla pery a rozochvela sa, no Ash pokračovala. „Už sa možno nikdy nestretnete, možno ho ani len neuvidíš. O pár hodín odíde a to bude úplný koniec. Nebudeš ho mať každý deň hneď vedľa, nebudeš sa na neho môcť dívať na chodbách ani ho z diaľky počuť. Bude preč, Drea. Jednoducho a akoby tu ani nikdy predtým nebol. Preč.“
Drea mlčala, len plytko dýchala. Ashleine slová boli, akoby znovu počula svoj vlastný hlas, ktorý ju trápil celú noc. No hovoriť si tú pravdu potichučky a v zákutiach mysle bolo niečo celkom iné, ako počuť ju priamo. Vyslovenú niekým iným. Svojimi definitívnymi slovami Ashley všetko potvrdila.
Drea zadržala dych. Náhle pocítila, ako sa jej hore hruďou šplhá vlna zármutku. Pálila ju všade, kde prešla, a keď sa zdvihla ešte vyššie, Drei vyrazil z úst a z nosa krátky trhaný vzlyk. Zľakla sa a rýchlo zatlačila proti tomu smútku. No bolo to, akoby sa dlaňou pokúsila zastaviť divý vodopád. Spúšť citov ju zrazu zmietla k zemi, netolerujúc Drein chabý pokus postaviť sa im. Hystericky sa rozvzlykala a s kolenami zaborenými v pichľavom ihličí sklonila hlavu k suchej zemi, aby ju pokropila slaným morom, ktoré dlhšie nemohla zadržať.
Ash si k nej rýchlo kľakla a ruku položila na jej chvejúci sa chrbát. „Drea, prepáč mi.“
„Ash,“ zavzlykala. „Nechcem, aby odišiel. Nechcem to. Potrebujem ho tu. Každý deň. Aspoň sa na neho pozrieť, aj keď len na chvíľočku a aj keď je pri ňom Kristy. Nevadí mi to, nevadí. Len nech ho vidím. A počujem. Milujem jeho hlas. Celého ho milujem. Chcem, aby ostal, chcem to ako nič na svete. Čo budem robiť? Ash, čo?“ Drea plakala ako nikdy pred tým. So slzami z nej vytekala aj sila žiť, dýchať, tešiť sa. Triasla sa v Ashleinom objatí a nemohla sa upokojiť.
„Bude ti chýbať,“ povedala Ash. „A ak si sa rozhodla, budeš to musieť vydržať.“
„Nie!“ zvreskla Drea. „Nech tu ostane! Prosím, Ash, nech neodchádza.“
Ashley ju hladkala po vlasoch a čakala. Päť minút, desať, hodinu. Až keď sa Drei celkom minuli slzy, Ash nadvihla jej hlavu zo svojich kolien a pozrela jej do červených opuchnutých očí.
„A je to,“ povedala jej potichu Ash. „Už je to všetko vonku. Teraz sa môžeš vrátiť a urobiť to, čo sama chceš. A nie nechať sa ovládať slabosťou.“
Drea oprela dlane o vysušenú zem a pomaličky sa nadvihla. Meravé pery roztiahla do úsmevu. „Ashley,“ vydýchla. „Môžem to spraviť iba vďaka tebe.“
„Nie,“ pokrútila hlavou Ash. „Keby si nebola ten najsilnejší človek na svete, Drea, určite by si zastavila. Viem to.“
Drea vstala. Oprášila si kolená, do rukáva ešte raz utrela celú tvár a potom sa zhlboka nadýchla. „Dobre,“ povedala. „Toto si žiada opätky.“

„Toľko trápenia pre nič.“
Toby a Lizzy sedeli na streche internátu, nohy vo výške prevesené cez okraj a spolu pozerali na parkovisko, čo sa vedľa cesty rozliehalo rovno pred nimi. Oblohou sa preháňali husté biele mraky, ktoré tienili najsilnejšie lúče slnka a preto im tam za spoločnosti jemného vetríka bolo naozaj príjemne.
„Áno,“ súhlasila potichu Lizzy.
Obaja spozorneli, keď konečne zbadali Lala. Vyšiel na chodník a svojou typickou frajerskou chôdzou zamieril k radu áut. Dlhé, pružné kroky boli plné sebavedomia, no ako sa sále blížil k parkovisku, pomaly sa skracovali. Toby a Lizzy zreteľne videli, ako Lalo čoraz viac zmätkuje. Predpokladali, že to tak bude. Asi tri kroky pred svojím autom zastavil úplne. Strieborné fáro sa pod váhou cestovných tašiek mierne ohýnalo zadkom dolu k zemi. Lalo naň hľadel a náhle stŕpnutý sa nedokázal ani len pohnúť.
„No prosím,“ komentoval Toby. „Toto sme vedeli.“
„Nastúpi,“ povedala s istotou Lizzy. „Len chvíľku počkaj.“
„Stále to nechápem,“ povedal Toby. „Prečo sa s Dreou ani len nepozhovárali? Odíde takto? Naozaj? Veď sa zdalo, že sa medzi nimi zase niečo napravilo, nie? Keď Drea sknokautovala Flynna a potom, keď navrieskala na jeho matku... To nič nebolo?“
„Ty tomu fakt nerozumieš,“ usmiala sa na neho Lizzy. „Nieže by to nič neznamenalo, naopak, znamenalo to všetko, no s ich najväčším problémom to nemá nič spoločné. Nieže by sa nemali radi, myslím, že obaja veľakrát dokázali, ako im jednému na druhom záleží. No oni riešia niečo celkom iné.“
Toby na ňu pozrel so zdvihnutým obočím. „Tak čo je to?“
„Lalova morálka, povedala by som.“
„Jeho morálka?“
„Hej. Drea ho nechce kvôli tomu, ako sa zachoval ku Kivi a jej bábu.“
Toby zrazu vypleštil oči. V tom okamihu mu totiž niečo došlo. Bol si istý, že pred Lizzy nespomenul, ako sa Lalo v skutočnosti rozhodol zachovať. Zakolísal sa, čo bolo vzhľadom na miesto, na ktorom sa práve nachádzal, dosť nebezpečné a potom okamžite vyskočil na nohy. „Prepáč, Liz, ale ja fakt musím ísť.“
„Čože? Počkaj!“ zvolala za ním, keď sa rozbehol po rovnom betóne až na druhý koniec strechy, k napoly zničenému hrdzavému rebríku. „Toby!“
„Potom ti to vysvetlím!“ zakričal ešte a potom jej zmizol z dohľadu.
Lizzy neisto pozrela na Lala, ktorý stál pri svojom aute už o hodný kus bližšie ako naposledy a naozaj nevyzeral, že tam postojí večnosť.

„Dreaaaaa!“ kričal Toby, ako sa rútil internátnou chodbou. „Drea! Dopekla, Drea!“ Akosi vedel, kam má ísť. Vrazil do Lalovej vypratanej izby a ako tušil, našiel ju.
Drea stála pri okne a ponad kríky hľadela smerom k parkovisku. Výhľad mala dobrý. Váhajúceho Lala videla jasne, akoby sa jej tam v plnej svojej nerozhodnej kráse vystavil naschvál. Na jeho posteli sedela Kristy. Toby naozaj nevedel, odkedy tie dve dokážu vydržať spolu v jednej miestnosti a ešte k tomu dobrovoľne, no teraz nemal čas hlbšie sa nad tým zamýšľať. Pribehol ku Drei a schmatol ju za plece.
„Bol som s Lalom na matrike, keď podpísal uznanie otcovstva pre toho malého škriatka,“ vychrlil zo seba zadýchane. „Drea, počuješ ma? Lalo,“ povedal a nadýchol sa, „uznal,“ vydýchol namáhavo, „to Kivino,“ nádych, „malé,“ výdych, „za svoje.“
Drea zažmurkala. „Prosím?“
Aj Kristy zdvihla hlavu od svojich nechtov. „Drea to ešte nevie,“ podotkla.
„Jasné,“ vydýchol Toby. „Ide o to, že ten puclík sa už narodil. A Lalo sa dohodol s Kivi a tiež jej bude prispievať a... a... a... To je jedno. Choď, hybaj za ním. Toto ti vadilo, nie? No tak, hybaj.“
„Toby,“ povedala Drea potichu, a keď ho chytila za ramená, napriamila ho. Stále bol ohnutý v jemnom predklone, ako lapal dych. „To, čo vravíš, je úžasné. Som rada.“
„Rada?“ zamračil sa. Pozrel von oknom a videl, ako Lalo otvoril dvere svojho auta. „Ale...!“
„Ak by si chcela,“ ozvala sa Kristy, „zastavíš ho jediným slovom, uvedomuješ si to?“
Keď Drea z diaľky začula tiché pradenie motora, opäť sa otočila k oknu. „Áno,“ povedala.
„Tak teda?“ zastonal Toby.
Keď sivé auto zakrúžilo po parkovisku a potom zmizlo, Drea položila ruku na sklo. „Tak nič,“ odvetila. „Teraz to musí už len dokázať.“