Červený kód: Lucifer! 9

Aj keď sa Drea snažila zvyšok víkendu stráviť učením, spomienka na sobotňajší večer a incident s Lalom jej všetko kazila. No ako by sa človek mohol sústrediť na matematiku, keď pri tom prská od smiechu? Kivi ani Elizabeth nič nepovedala, no obom im začínalo byť podozrivé, ako z ničoho nič vybuchuje. Drea im tvrdila, že má len dobrú náladu, a keď jej to už viac nebrali, vyhlásila, že za jej výkyvy môžu blížiace sa krámy. Mohla to byť síce pravda, keby Drea nevedela, čo za jej výbuchmi smiechu stojí z oveľa, oveľa väčšej časti.
Novinka, že Lalo a Kristy spolu chodia, sa školskými chodbami rozletela hneď v pondelok ráno ako tornádo zanechávajúce po sebe len spúšť a tiež dolámané srdcia. Bolo to veľká vec. Hovorilo sa o nej úplne všade. Dokonca aj v malom rožnom sklade na prízemí o nej trkotali dve postaršie pani upratovačky, kým si vo vedrách miešali vodu s čistiacimi prostriedkami. Zmenili bežný postup pri umývaní dlážok a začali z najvyššieho poschodia, kde sídlili štvrtácke a niektoré tretiacke triedy v nádeji, že ich zahliadnu. Mali úspech, každý ho mal. Kristy sa so svojím novým objektom lásky premávala po celej škole a zdalo sa, že jemu to veľmi nevadilo. Lalo bol, ako každý správny frajer, strašne rád na očiach. Šanci využiť svoju novú dávku popularity jednoducho neodolal.
Kivi a Lola boli zdrvené. Navzájom si však boli psychickou oporou. Kivi si na prvej prestávke sadla vedľa nej na Elizabethino miesto v prvej lavici a potom tam ostala už až do konca vyučovania. Lizzy sa teda pridala k Drei, aj keď hneď v druhej lavici sedela sama Ash. Tá sa však nenahnevala, nemala to v povahe. No vzbudilo to v nej zvedavosť. Hneď sa premiestnila aj ona a po rýchlej dohode si vymenila lavicu s Kitty a Kari, aby mohla sedieť pred zadnou lavicou. Otočila sa k Drei a Lizzy a počúvala, o čom sa zhovárajú. Keď si ju všimli, obe na ňu pozreli zasväcujúcimi pohľadmi. Ash prikývla a nahla sa k nim bližšie. Už vedela, že pôjde o tajomstvo.
„Už sa nevyhováraj, Drea. Povedz, čo sa ti to robí.“
„Čo by sa mi robilo?“
„Ani neviem, no keď sme pred chvíľkou minuli zaľúbený párik pri učebni fyziky, a ty si sa pred nimi rehotom skoro ušúľala k smrti, zdalo sa mi, že nie si celkom v poriadku. Vyzerala si ako divá šialená kr ava.“
„Ďakujem, Lizzy, tvoje úprimné komplimenty vždy potešia. Ale hovorím ti, že mám dnes len veľmi dobrú náladu. Nesúviselo to s ich nádhernou láskou.“
„Aj dnes máš dobrú náladu, Drea? Odkedy to už vlastne trvá? Od nedeľňajšieho rána? Či sobotňajšieho večera?“
Drea sa nervózne zachichotala a poškrabala sa na hlave v červených vlasiskách. „No...asi tak.“
„Bolo to nebodaj od tvojej večernej prechádzky po okolí , na ktorú si odchádzala podráždená ako mačka vo vode, no vrátila si sa z nej rozžiarená, akoby si v lese stretla Johnnyho Deppa s Bradom Pittom zbierať hríby?“
„Naozaj, videla si nový film, kde...“
„Nezahováraj, potvora. Tak? Ako to bolo? Koho si stretla? A ver mi, že ja to už tuším. Vieš, mne neušlo, že Lalo si pri tvojom rehote skoro otrieskal hlavu o najbližšiu stenu...“
„Čože? Lalo?“ čudovala sa Ashley.
„Lizzy!“
„Tak to už vyklop, Drea. Stretla si sa s ním v sobotu, že?“
Drea si povzdychla, no napokon porazene prikývla.
„Čo to má znamenať?“ ožila Ash. Keď Drea nič nepovedala, otočila sa k Elizabeth. „Lizzy, Lizzy, povedz!“
„Zdá sa...“ povedala potichu, „že o osudovom páre našej školy vedia zatiaľ najviac traja ľudia.“
„Cože? Veď o Lalovi a Kristy vie už každý!“ oponovala Ash.
Drea pomaly pozrela na Lizzy.
„Áno. Ale ja som nehovorila o nich.“
„To je smiešne,“ vyštekla zrazu Drea, prekvapený výraz na Ashinej tvári ignorovala.
Elizabeth len mykla plecami, no jasne dala najavo, že si stále myslí svoje.
„Počkať, počkať, počkať,“ vravela zmätená Ashley. „Ty...“ pozrela na Dreu, „a Lalo?“
„Zatiaľ len prvá fáza oťukávania,“ šepla jej Lizzy s veselým úsmevom.
„Hej! Žiadne oťukávanie tu nikde neprebieha!“
„Zapieranie je ktorá fáza?“ spýtala sa Ash Lizzy rovnako potichu.
„Hej!“
„Druhá.“
„HEJ!!

Drea si všimla, že Ashley ju odvtedy začala naozaj pozorne sledovať. Spolu s Elizabeth z nej doslova takmer nespustili oči a to najmä vtedy, keď bol na blízku Lalo. Vytáčalo ju to. V ten deň sa s ním a Kristy ešte stretli dvakrát. Raz na hlavnej prestávke dolu v hale a neskôr na chodbe. Drea sa uškrnula zakaždým, keď na seba natrafili. Jednoducho si nemohla pomôcť. Vždy keď ho uvidela, v hlave jej rozkvitlo jeho smiešne krstné meno. Lalo jej úškrny poza Kristiným chrbtom oplácal zlostnými grimasami. Ash a Lizzy sa za každým ich podobným tichým dorozumievaním na seba významne pozreli.
Keď sa situácia nemenila ani po týždni, Lalo dospel k názoru, že je čas postúpiť v pláne ďalej. Bol už na smrť otrávený z Dreinho nekonečného výsmechu, ktorý jej rovnako silno žiaril v očiach ešte aj po toľkých dňoch. Lalo ju za to neznášal ešte viac. Chystal sa jej ten pobavený úsmev raz a navždy zotrieť z tváre. Udrie ju tam, kde to najviac zabolí.
Sedel na svojej posteli a z chodby počul dievčenské hlasy. Keď ich spoznal, vyskočil na nohy a pobehol ku dverám.
„Lalo? Čo stváraš?“ zasmial sa Toby rozvaľujúci sa v širšej časti izby na hrubom koberci pred telkou. Chalani si na intrák doniesli vlastnú a boli tak jednými z troch, ktorí mali zo všetkých štyridsiatich štyroch izieb vo svojom bývaní takúto úžasnú vymoženosť. Ďalšia izba s telkou bola hneď vedľa tej ich. V nej býval Kornelius, ktorý zasvätil svoj život videohrám. Posledný televízor na intráku mala vo vlastníctve Marisa. Kristy ani jej dievčatá o tom nevedeli.
Lalo Tobimu neodpovedal. Odchýlil dvere a nenápadne vykukol von na chodbu. Boli to naozaj ony. Červené vlasy spoznal, samozrejme, ihneď. Spolu s Dreou odchádzali – určite na večeru – aj ostatné Lizzine dievčatá. No tú, ktorú medzi nimi hľadal, nenašiel. Spokojne znovu zaliezol späť do izby. Dlhšie čakal presne na takúto príležitosť.
„Prestaň sa tam uškŕňať, Lalo a poď sa ku mne pridať. Keď tento divný film pozerám sám ani sa mi nezdá až taký vtipný.“
„Idem za babou,“ povedal mu, aby nemusel klamať. Za ktorou, to je už iná vec.
„Aha. Fajn. Tak Kristy pozdravuj.“
„Na to asi nebude príležitosť,“ uškrnul sa Lalo.
„Dobre, nepotrebujem počuť, čo sa chystáte robiť. Vypadni už.“
„Tak čau.“ Lalo sa rýchlo vykradol na chodbu. Rozhliadol sa či je naozaj sám, no keď sa uistil, že je to pravda, smelšie podišiel k vedľajším dverám. Nahodil úsmev a zaklopal.
„Moment, moment!“ počul zvnútra. Potom sa ozvalo rýchle dupotanie bosých nôh a konečne tiché vŕzganie otvárajúcich sa dverí.
Keď Kivi zbadala, kto jej stojí na prahu, takmer na mieste omdlela.

Drea a dievčatá sa výnimočne vybrali do bufetu a nie do školskej jedálne. Mali na to dôvod. Ash oslavovala osemnáste narodeniny. Objednali si sloniu pizzu, a keď sa Elizabeth potom hneď odkradla akože na záchod, zamierila za roh k čašníkovi. Ashley sa smiala ako šialená, keď ten o dvadsať minút napochodoval k stolu s ohromnou pizzou, v ktorej boli ako v torte nastrkané sviečky.
Dievčatá sa zabávali, vtipkovali a jedli celý večer. Poriadne sa zdržali a uvedomili sa až potom, ako Kari zahundrala, že o pätnásť minút zatvárajú internát, a že zajtra píšu test z chémie. Smiali sa ešte viac, keď cestou naspäť utekali. Ináč by to určite nestihli. Všetky pripravili Ashley nezabudnuteľný večer, na ktorý bude ešte veľa spomínať.
„Tak zajtra, Drea. Dobrú noc,“ lúčili sa s ňou, keď na poslednú chvíľu vbehli do budovy. Elizabeth zamierila smerom k izbe a ako mama kačka prvá odvádzala v zástupe svoje kamarátky spať. Drea sa za nimi chvíľu s úsmevom pozerala a potom sa pobrala ďalej chodbou k dverám číslo pätnásť. Otvorila, ešte stále s jemným úsmevom na perách vošla a potom... vykríkla.
Lalo a Kivi naraz zdvihli hlavy. Kým na jeho tvári sa roztiahol pobavený úškľabok, na jej sa zjavilo zhrozenie.
„Preboha! Čo má toto znamenať?! Kivi!“ Drea mala ruku pricapenú na očiach. Kričala a snažila sa prekonať šok. Prichytiť najlepšiu kamošku v posteli bolo už dosť zlé, no prichytiť ju tam s Lalom, bolo už takmer nestráviteľné.
„Zdravím, Drea. Toto je trochu nepríjemná situácia,“ uškŕňal sa Lalo, ktorý si už naťahoval nohavice a obliekal si svoju neodmysliteľnú čiernu bundu. Keď si uvedomil, že si zrazu vymenili role vo výrazoch, ktoré mali celý minulý týždeň, takmer sa zadusil od blaha. On sa pobavene škľabil, zatiaľ čo ona strúhala zúrivé a vydesené opičky. Pokojne prešiel okolo Drey, akoby ich vyrušila len pri pití čaju, výsmešne si blízko nej odfrkol, aby jej naznačil, že všetko čo spravil malo viac významov, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať a až potom konečne vypadol.
Drea stála ako obarená, ani sa nenadýchla. Stále tomu akosi nemohla uveriť. Pozrela na Kivi, ktorá v pozore sedela na svojej posteli s perinou vytiahnutou až po bradu a znovu sa len utvrdila v tom, že to bola skutočnosť.
„Ehm, Drea... ja...“
Len zdvihla ruku a naznačila jej, že nechce nič počuť. Neubránila sa však tomu, aby po nej hodila pohľad ako na tú najväčšiu nemravnicu pod slnkom. „Myslela som, že tu ostávaš, aby si kreslila a nie aby si ondila s cudzími frajermi.“ Nevedela, čo viac by jej mohla povedať, a tak sa otočila a odišla.

Klop, klop. Klop, klop, klop. Drea nevedela, kam inam by mala ísť. Keď Elizabeth otvorila dvere, prekvapene na rozrušenú červenovlásku pozrela.
„Drea?“
„Prepáč, Lizzy, viem, že je už neskoro.“
„Stalo sa niečo?“
Prikývla. Sťažka vydýchla a päsťami si pošúchala oči. Neplakala, no nemala od toho ďaleko.
„Lizzy? Kto to je?“ ozvalo sa zozadu z izby unavená zamraučanie.
„Spi, Kitty,“ šepla hlasno Elizabeth, keď sa otočila od dverí. „Hneď sa vrátim.“
„Ďakujem,“ zahundrala Drea, kým sledovala ako sa dievča rýchlo potichu obúva a berie si sveter.
Dve dievčatá zamierili dlhou chodbou preč od izieb. Kým sa nedostali do širšej vstupnej haly internátu, neprehovorili. Krátky pult oproti skleneným dverám bol prázdny. Vrátnik už zamkol a pobral sa spať. Boli teda celkom samé a tak nehrozilo, že ich niekto začuje.
Drea sa s ďalším povzdychnutím zviezla na drevenú lavicu pri stene a oprela sa o studené biele obkladačky. Elizabeth nič nevravela, no videla, že je zle. Stále potichu podišla k automatu, z ktorého sa dala vydolovať nanajvýš nechladená minerálka, no to bolo v tomto prípade lepšie ako nič. O chvíľku sa vrátila k Drey a podala jej fľašku, aby sa napila.
„Vďaka,“ zamumlala. Poriadne si logla, akoby to bol alkohol, čo by jej pomohol zabudnúť. Utrela si ústa do rukáva a potom pozrela do zeme. „Už dlho si moja dôverníčka, Lizzy, ale akosi mi to došlo až teraz. Prepáč, že ťa neustále zaťažujem svojimi problémami.“
„Už si moja kamarátka, Drea. Pozri, aký sme dnes mali úžasný večer! Pomáhať ti a pomáhať aj ostatným babám ma nikdy nezaťažuje.“
Drea bola jej slovami až taká dojatá, že stratila reč. Smutne sa usmiala na svoje topánky.
„Tak, čo sa stalo? Pohádala si sa s Kivi?“
Drea pri jej mene skrútila tvár do komplikovanej grimasy podráždenia, smútku a sklamania. „Ach, Lizzy, keby si len vedela, ako som ju našla.“ Rukou si pretrela čelo a potom sa ostala držať za hlavu.
„Niečo sa jej stalo?“ spýtala sa Elizabeth náhle.
„Asi nič, čo by sama nechcela.“
Elizabeth nechápala. Hľadela na Dreu a snažila sa rozlúštiť jej pochmúrny, unavený výraz. „Ako to myslíš?“ spýtala sa jej po chvíľke, pretože na nič neprišla.
V Drei akoby sa pretrhla priehrada. Jej zlosť, jej sklamanie a potláčané slzy sa z nej zrazu liali von. „Ja som ich našla spolu, chápeš? Pelešili sa tam v našej izbe, akoby sa ani nechumelilo!“
Ruka Elizabeth vyletela až k ústam. Bola poriadne zaskočená. „Kivi a... Lalo?!“ neverila.
„A kto iný, dofrasa? Ten svinský sukničkár ju zbalil ako šľapku na rohu! Mám chuť ísť a zabiť ho!“
„Len pokoj, pokoj,“ tíšila ju Lizzy, no sama mala problémy zachovať rozvahu. „To myslíš vážne? A nezmýlila si sa?“
„Akoby som sa mohla zmýliť, Lizzy?“ vravela nešťastne a jej hlas preskakoval. „Ešte sa na mňa aj uškŕňal ako dáke slniečko. Spravil to naschvál! Neznášam ho! Tak strašne ho neznášam!“
„Ten prekliaty bastard, čo si o sebe myslí?“ Lizzy dobre vedela, že Drei rovnako vytočená kamarátka pomôže. No naozaj sa hnevala, aj keď tušila, že takýto scenár sa môže pokojne odohrať a to hlavne po celom týždni Dreiných provokačných úškrnov, ktoré Lalo nezvládal. Isteže sa chcel pomstiť, no toto aj Lizzy pripadalo príliš pritiahnuté za vlasy. Chalan to dnes poriadne prehnal.
„Je horší ako Lucifer! Patrí do pekla a nie na strednú školu!“
„Je to len hlúpy, hrdý chalan.“ Elizabeth ju súcitne pohladkala po stehne. „Nestojí za to, aby si sa trápila.“
„Ale pozri, čo stvára s Kivi! Ako sa nemám trápiť, keď ju do toho zatiahol? Ten sviniar, hovädo hnusné, vedel, že ma bude bolieť, ak ju namotá a využije.“
Tak to bolo jasné aj Elizabeth. No menej jasné jej už bolo, prečo sa tak ten idiot správa.
„Skús sa upokojiť,“ vravela jej Lizzy jemne. „Dnes s tým už nič nenarobíme.“
„Na vraždu je práve ideálny čas.“
Elizabeth sa nad tou jej poznámkou napriek všetkému usmiala, aby Drei pripomenula, že mimické svaly dokážu aj niečo také. Chytila ju za ruky a vytiahla hore z dlhej lavice. „Tak poď, ty vrahyňa. Tipujem, že späť do svojej izby sa ti veľmi nechce, takže teraz musíme niečo vymyslieť.“
Drea zvierala svoju minerálku a znovu ľutovala, že to nie je ťažká fľaša vodky. Mohla by sa opiť a potom ňou niekoho ovaliť. Hneď vedela, na ktorej čiernej hlave s anténou by fľaša pristála. Snažila sa potlačiť myšlienky na Lalovu úkladnú vraždu a nechala sa za ruku viesť naspäť k chodbe s izbami.

„Kam ma ťaháš?“
„Vzala by som ťa k nám, ale nechcem už baby budiť. Ash alebo Lola by teoreticky mohli ísť ku Kivi a prenechať ti posteľ, no teraz už určite spia a zajtra je ten test vieš...“
„Tak teda?“
„Počkaj a uvidíš. Poznáš ju.“
„Ju?“
„Áno, a teraz ticho,“ šepla Lizzy a zaklopala na predposledné dvere pri konci chodby. Drea naozaj netušila, ku komu ju zaviedla. Vedela len, že tu niekde býva aj Kristy a jej dievčatá. Naozaj sa jej nepozdávalo ostať v tejto časti internátu a dokonca ešte aj u niekoho cudzieho.
Dvere sa odchýlila na štrbinku. „Kto je?“ ozvalo sa podráždene.
„Elizabeth Poolová. Veľmi ťa ruším?“
„Podľa toho, čo chceš a či máš peniaze.“
Dreu takáto odpoveď dosť prekvapila. Naozaj sa jej nezdalo, že tú nepríjemnú osobu za dverami pozná. Hlas mala strohý a keby jej Lizzy nepovedala, že patrí dievčaťu, možno by to ani neuhádla.
„Vediem jedného sedmospáča. Je to takmer stupeň pohotovosti.“
Spoza dverí sa ozval smiech. „Nič také nie je. Buď je to pohotovosť, alebo je to bezvýznamné.“
„A čo tak malá pohotovosť?“
Chvíľu bolo ticho, no potom... „Kto je to?“
„Andrea.“
„Ktorá?“
„Fullerová.“
„Aha,“ ozvalo sa sucho. „Prirodzene.“
„Tak môže ostať?“
Dvere sa odchýlili ešte viac. Keď Drea trochu neisto pozrela na osobu, ktorá v nich stála, veľmi sa prekvapila. Vedela dobre, kto to bol! Aj keď si presne nepamätala meno, na vystávajúce dievča z Kristinej skupiny sa nedalo zabudnúť. Hneď zneistela oveľa viac. Myslela si, že si z nej Lizzy strieľa.
„Lizzy, toto je predsa Kristina kamarátka!“ šepla jej zozadu do ucha.
„Tak by som sa práve nenazvala. No nestepuj tam, poď rýchlo dnu. Čo sa bojíš?“
„Ja len neviem či je to dobrý...“
„Budeš radšej spať pri tvojej nepodarenej kamoške? Chceš, aby som sa takto neskoro zasmiala?“
Drea prekvapene zažmurkala.
„Tak vidíš, no poď už.“
Lizzy ju jemne posotila ku dverám. „Správaj sa slušne,“ povedala rýchlo Drei. Stále si nebola istá, že to bol veľmi dobrý nápad, no iné východisko nemala. Ak chcela zabrániť klebetám, toto bolo jediné vhodné miesto. Pretože cez Marisine dvere jakživ nič neuniklo. Drei tam bude dobre.
„Lizzy, počkaj,“ šepkala podráždene Drea, no dvere sa za ňou už zabuchli. Ostala stáť pred mladším dievčaťom a nevedela, čo povedať.
„Ehm, hm... ako si sa to vlastne...?“
„Marisa.“
„Jasne. Prepáč, zapamätala som si iba, že tvoje meno sa nekončí na ty.“
Dievča sa pobavene usmialo. Pravdupovediac, keď toto vtedy Drea zadrela pri obede s Kristy, v Marise vzbudila malú pozornosť a tiež získala kúsok jej sympatii. Aj preto sa teraz rozhodla pomôcť jej a to celkom zadarmo.
„Ty bývaš sama?“ čudovala sa Drea.
„Hej. Takto sa mi to páči a nikto ma neruší. Kristy a ostatné baby majú postele vo vedľajšej izbe. Našťastie máme spoločnú len kúpeľňu.“
„Ja tomu nerozumiem...“ jachtala Drea. „Teda, vyzeráš inak, hovoríš inak...“
„Ako inak?“ Marisa spojila obočie.
„Tak som to nemyslela,“ vravela rýchlo Drea. „Inak od nich,“ ukázala na stenu k vedľajšej izbe, kde teraz nepochybne spala elita školy.
„Vďakabohu za to.“
Drea sa nad týmto malým čudom nemohla prestať diviť. Čo to bolo s tým dievčaťom?
„Tak. Pozri. Mám len jednu posteľ, ale gauč je fakt pohodlný, keď si ho roztiahneš.“
„Jasné, jasné, bez problémov,“ prikyvovala rýchlo Drea. „Naozaj ďakujem.“
Marisa len mávla rukou a odišla si sadnúť k písaciemu stolu v rohu miestnosti. „Hlavné je, aby si príliš nechrápala a nejačala zo sna. To by som ťa musela vyložiť pred dvere. Mám tu ešte nejakú prácu, jasné?“
„Áno.“ Drea mala chuť povedať: rozkaz, madam, ale našťastie jej mozog vyhodnotil dosť rýchlo, že by to vyznelo naozaj podivne. To dievča v nej vzbudzovalo všakovaké prazvláštne pocity, a kým si chystala provizórnu posteľ, uvažovala či z nej vyrastie prezidentka a tiež, čo mohla takto neskoro v noci ešte vystrájať pri tom stole. Nikde nevidela učebnice, takže rozhodne nedobiehala zanedbanú školu. Bola zvedavá, no niečo jej predsa len zabránilo spýtať sa. Dievča vyzeralo tak sústredene a vážne, že si Drea až pomyslela, že takto sa musí tváriť človek, ktorý práve vyrába bombu. No, aj keď nemala úplnú pravdu, až tak ďaleko od nej nebola. O tom však Drea nemala ani najmenšieho tušenia...