Červený kód: Lucifer! (Záver 1/4)

Doktorka Fullerová mala hlavu zloženú na svojom stole v lekárskej izbe a potichu chrápala. Na líce sa jej otláčal vrchnák atramentového pera, do očí jej liezli neposlušné červené pramienky vlasov vykrútené z veľkého, narýchlo vykúzleného drdola na temene a kruhy pod zavretými viečkami jej každou minútou spánku jemne slabli. Nočnú službu mala úplne pokojnú. Nemocničné chodby prvého poschodia boli tiché a jediní dvaja maličkí pacienti na oddelení tiež. To sa však o pár minút zmenilo.
Telefón ostro zazvonil a vytrhol Dreu z ľahkého spánku. Narovnala sa na stoličke, akoby ju nikto oblial vodou a okamžite chňapla po slúchadle.
„Prosím?“
„Pani doktorka, Maxovi sa zvyšuje tlak,“ oznámila rýchlo sestrička.
Drea bola v tom okamihu na nohách. „Hneď som tam,“ povedala a zložila. Zo stola schmatla fonendoskop a potláčajúc zívanie vybehla na chodbu. Okraje bieleho plášťa jej divo skákali okolo nôh, ako sa ponáhľala. O chvíľku rýchlo vošla do miestnosti s novorodencami a zamierila k inkubátoru, pri ktorom sa skláňala službukonajúca sestra. Bola ešte mladšia ako Drea, vysoká, s tmavou kávovou pleťou a nesmierne jemnými rukami, priam stvorenými na prácu s deťmi. Keď zbadala, že doktorka sa už blíži, nadvihla sa a so zjavnou úľavou povedala: „Už deväťdesiatštyri na šesťdesiat, vystrašil ma.“
Drea hneď odtisla jej ruky, sklonila sa a už aj fonendoskopom počúvala malé srdiečko. Prezerala dieťa a po chvíľke sa jej na tvári začal rozťahovať jemný úsmev. „Planý poplach,“ povedala pokojne. „Len som ti chýbala, však, Maxinko?“ Pohladila ho prstom po drobnej rúčke a potom sa stále s úsmevom narovnala. „Všetko v poriadku,“ oznámila sestričke. „Ako sa má Alex?“
Obe sa otočili k inkubátoru, čo mali za chrbtami. Maxovo o dve minúty staršie dvojča pokojne spalo s pevne zovretými pästičkami a snívalo o svojej šťastnej matke, oddychujúcej o niekoľko miestností ďalej. Drea sa z dobrého stavu dvojičiek nesmierne tešila. Ich slabé pľúca jej ešte pred dvoma dňami narobili veľa starostí, no teraz, keď ich videla už takmer celkom v poriadku, mala znovu dobrý pocit.
„Ráno dajte vedieť rodičom, že ak všetko pôjde, ako má, onedlho si chlapci budú môcť poobzerať svoju novú detskú izbičku,“ povedala Drea sestričke. „Keby niečo, hneď ma znovu zavolajte.“
„Áno, pani doktorka.“
Drea vyšla na chodbu. Pomaly sa vliekla späť k lekárskej izbe, s úmyslom tentoraz sa usalašiť na gauči. Keď si však siahla do vrecka plášťa a na mobile skontrolovala čas, zmenila plány. Do konca služby jej ostávala necelá hodina, preto sa rozhodla, že už radšej nezaspí. Pristavila sa pri automate na kávu, a keď už držala horúci plastový pohárik v ruke, sadla si na jednu z blízkeho radu stoličiek. Napila sa, a keď ju zahrialo v žalúdku, spokojnejšie vydýchla. Podoprela si bradu, jemne zaklonila hlavu a o pár minút už znovu pochrapkávala. Keď ju znovu vyrušilo hlasné vyzváňanie, vyskočila na nohy a celá sa pooblievala napoly vychladnutou kávou, ktorú po celý čas držala položenú na kolene. Na rýchlo si myslela, že ju znovu volá sestrička kvôli pacientom, a už sa aj obzerala po chodbe hľadajúc telefón, keď jej zrazu došlo, že zvoní jej vlastný mobil. Zdvihla a zviezla sa späť na stoličku.
„Prosím?“ zamumlala.
„Drea! Ježišikriste! Ja hádam rodím! Čo mám robiť?!“ ozval sa hysterický hlas.
Drea ho okamžite spoznala. Prehnala sa ňou osviežujúca vlna vzrušenia, ktorá okamžite spláchla všetku ospalosť a ihneď premenila Dreu na čulý stroj.
„Prvé, čo spravíš, je, že sa upokojíš, Lizzy,“ povedala do mobilu. „Odtiekla ti voda?“
„Veľa, veľa vody,“ dostalo sa jej rozhodne neupokojenej odpovede. „Kde sa to vo mne všetko preboha nabralo?“
„Lizzy, len pokojne. Kde je Toby?“
„Pracuje. Drea, pre boha živého, prekristapána, čo mám robiť?“
„Zavolaj mu, nech ťa hneď vezme do nemocnice. Alebo si zavolaj sanitku. Vieš predsa, čo treba, Lizzy. Upokoj sa, prosím ťa pekne.“
„Tebe sa ľahko povie, keď si to ešte nerobila!“
„Robila, veľakrát, len z opačnej strany,“ zasmiala sa Drea.
„Čo ak to nestihnú? Som tu celkom sama!“
„Neboj sa, to ešte chvíľu potrvá. Zlož už a zavolaj Tobimu.“
„Sadni do lietadla a príď ma odrodiť ty!“
Drea sa znovu pobavila. „Ja som pediater! Lizzy, nemaj strach, ani sa nenazdáš a už aj bude po všetkom. Držím ti palce. Rýchlo zavolaj Tobimu. Ľúbim ťa, potom sa mi ozvite, drž sa.“
Keď konečne zložila, Drea veselo pokrútila hlavou a vrátila sa do lekárskej izby, aby si vymenila fľakatý plášť za čistý. Do konca služby jej ostávalo už len desať minút, tak sa vybrala ešte raz skontrolovať chlapcov. Keď skončila, pozdravila sestričku, prezliekla sa a potom vyšla z nemocnice.
Posadila sa za volant svojho nového auta, ktoré si mohla dovoliť už po roku práce v súkromnej nemocnici a rozbehla sa ním po prázdnej ceste. Nebola bohvieaká šoférka, preto sa tešila, že mesto o šiestej ráno, až na zopár výnimiek, ešte spí. Auto bolo drahé, no Drea sa rozhodla zainvestovať nie kvôli jeho štýlu, ale pre svoju vlastnú bezpečnosť. Zaradila rýchlosť a divo sa obzerajúc po zložitej križovatke, pustila sa rovno k centru mesta. Odstáte peniaze v banke sa rozhodla premeniť nie len na bezpečnú jazdu, ale aj na vlastný domov. Nové moderné byty v centre vyrástli len nedávno a keď sa Drea na diaľku dohodla s Johnnym, prispel jej polovicou potrebných financií. Súhlasil veľmi ochotne. Drea tým rozhodnutím už skoro splnila všetky jeho priania. Tým posledným ostávalo už len to, aby zásnubný prsteň zamenila za obrúčku.
Zaparkovala pred vysokou, červeno-bielou budovou s priestrannými polkruhovými balkónmi a vystúpila z auta. Unavene kráčala ku vchodu. Keď kývla vrátnikovi v dolnej hale, podišla k výťahom. Stlačila gombík na najvyššie poschodie a o chvíľku už stála pred dverami svojho bytu. Vyťukala číselný kód zámku a potom s napoly privretými očami konečne vošla dovnútra. Cestou do spálne sa za pochodu vyzliekala a šaty nechávala tam, kde spadli. Nahá sa zvalila do postele a ihneď zaspala.
Presne na poludnie ju zobudila Lizzy. Drea sa rýchlo prebrala a cez telefón ju ihneď spovedala, až kým sa o priebehu jej pôrodu a stave malého Tobiasa Štvrtého nedozvedela úplne všetko.
„Si veľmi šikovná Lizzy,“ chválila ju Drea. „Zvládla si to tak rýchlo, keby si len vedela, s koľkými prvorodičkami som sa už ja natrápila.“
„No mne sa aj tak zdalo, že je to večnosť,“ povedala jej Lizzy. „A hlavne keď som to musela zvládnuť bez Tobiho. Nevieš si ani len predstaviť toľko tvrdých rečí, čo mu liezlo z úst a ešte som ani nezatlačila a už bol zamdletý na podlahe.“
Drea sa zasmiala. „Nie, naopak, Lizzy, úplne to vidím. No hlavné je, že ste teraz už všetci traja v poriadku.“
„Drea ani som sa ťa pri tom všetko nespýtala, ako sa vodí tebe. Prepáč mi to.“
„Neblázni, Lizzy. To je samozrejmé, veď sa ti práve narodilo bábo.“
„Pochváľ sa mi. Niečo špeciálne akčné v nemocnici? Alebo sa už konečne vydávaš?“
„Ani jedno, ani druhé,“ odvetila pokojne Drea. „Naozaj toho nemám veľa.“
„Kedy sa vracia Jo?“
„No, bude preč ešte asi dva mesiace. Sezóna začala len nedávno, vieš?“
„To vie skôr Toby. Síce ani on nie je veľmi na futbal. Drea, nie si bez neho príliš smutná? Alebo nie viac, ako obvykle?“
„Lizzy, čo to zase vravíš. Jasné, že nie. Je mi dobre.“
„To znelo vážne presvedčivo, Drea.“
„Naozaj, Lizzy. Skôr za tebou mi je smutno. Ste tak ďaleko.“
„Austrália je peklo na zemi,“ povedala na to Lizzy. „Akoby sem pánboh preniesol všetky zvery, čo sa mu nevydarili. Poviem ti, aj sa tu bojím malého vychovávať. Ešteže nemusím. Tobimu onedlho končí zmluva s televíziou a hneď potom sa plánujeme vrátiť.“
„To je skvelé!“ potešila sa Drea úprimne. „Jedna dobrá správa za druhou. Hádam ti budem volať častejšie.“
„A čo potom ten účet?“ smiala sa aj Lizzy. „K tomu by si potrebovala hneď tri lekárske platy.“
Lizzy znela nesmierne vyčerpane, tak sa onedlho rozlúčili a zaželali si všetko dobré. Drea sa ešte chvíľu povaľovala v posteli, uvažujúc o Elizabethinom šťastí, a keď sa napokon ohlásil jej prázdny žalúdok, vstala. Najprv si dala horúcu sprchu a na chrbát si nastavila masážne trysky. Potom iba v župane a s rozpustenými mokrými vlasmi skákala po celej kuchyni a kým strčila do rúry čokoládové suflé, vyjedala z tácky vytiahnutej z chladničky kúsky pečeného pstruha. Netrvalo to dlho a hneď rozvoniavala celá kuchyňa. Keď Drea vytiahla plech, ako obvykle v sebe nenašla dosť trpezlivosti. Poliala ľahké cesto hriešnou dávkou čokoládovej polevy a do piatich minút ho všetko zjedla ešte celkom zahorúca. Popálila si jazyk aj končeky prstov, no aj napriek tomu bola vrcholne spokojná. Do nemocnice sa mala vrátiť až o štvrtej, a tak si s plným bruchom pokojne ľahla vonku na balkóne na ležadlo a podriemkávala, keďže po nočnej ešte stále cítila jemnú únavu.
Ako bola už dávno zvyknutá, v tej najkrajšej mierumilovnej chvíľke ju znovu vyrušili. No lekár nemal na výber. Prihnala sa k mobilu, a keď sa uistila, že je to naozaj hovor z nemocnice, rýchlo zdvihla.
„Ahoj, Andrea. Si po nočnej, viem, ale máme tu mimoriadnu situáciu.“ Bol to jej kolega a po roku spolupráce už aj dobrý známy. „Havária áut, v oboch deti. Nestíham, potrebujem ťa tu.“
„Rozumiem,“ povedala Drea pohotovo. „Letím. Daj mi desať minút, Mark.“
Trielila sa obliecť a už aj utekala z bytu. Vrátnik vedel, čo sa deje, keď okolo neho prešprintovala a vôbec ho to nevyviedlo z miery. Pokojne pretočil ďalšiu stranu časopisu. Drea už aj štartovala auto a v okamihu sa zmenila nie na dobrého, ale profesionálneho vodiča. Hnala sa po ceste, akoby za sebou mala kariéru automobilového pretekára. Pred nemocnicou zabrzdila, až pneumatiky hlasno zapišťali. Hneď ako vošla do budovy, náhlila sa k nej staršia sestra z pediatrie.
„Čo máme, Vanda?“ spýtala sa ihneď Drea.
„Doktor Morven operuje. Desaťročný chlapec. Viacnásobná fraktúra panvy,“ oznámila, kým sa náhlili na prvé poschodie. „Osemročné dievča už previezli k nám na oddelenie a čaká na vás, pani doktorka. Poranenie hlavy, vyzerá len na povrchové. No je v šoku.“
Už boli na mieste. Drea rýchlo vbehla do lekárskej izby, obliekla si plášť a vypla vlasy. Potom sa už ponáhľala rovno za pacientkou. Dievča bolo bledé a dýchalo veľmi nepravidelne. Sedelo na nemocničnom lôžku vystreté ako svieca, a keď sa k nemu Drea priblížila, vystrašene na ňu pozrelo.
„Ahoj, zlatko. Som doktorka Fullerová,“ prihovorila sa Drea. Na prvý pohľad videla, že na tom nie je až tak zle, no, samozrejme, potrebovala si byť istá. „Vyšetrím ťa, dobre? Vanda, tlak, dezinfekcia!“ prikázala rázne setre. Jemne chytila dievča za bradu, a keď mu natočila svetlú hlávku, pozorným okom si prezrela oškretú kožu na čele. Hneď jej prstami opatrne prehmatala hlavu, a keď na temene objavila výraznú hrču, obrátila sa k sestre, ktorá pacientke práve merala tlak. „Pre istotu ju pošleme na CT,“ povedala jej Drea. Sestra prikývla a oznamujúc mierne zníženú hodnotu tlaku sa hneď ponáhľala k telefónu.
Drea sa pustila do ošetrenia povrchových raniek sama. Rýchlo ich vyčistila, a keď sa chystala odreniny zalepiť, spýtala sa dievčaťa na meno.
Bolo omnoho pokojnejšie, aj keď Drea videla, že má stále strach. „Ada,“ pípla.
„Tak, Aduška, len sa neboj. Budeš celkom v poriadku. Máš len také kratučké meno?“
Pokrútila hlavou, ktorá ju pri tom zjavne nebolela. „Adelaida.“
„Och, to je ale nádherné meno! Počuli ste, Vanda? Však je krásne?“
Sestra zložila telefón, CT vyšetrenie bolo oznámené. „Krásne veru,“ potvrdila.
„Kde... kde je mama?“ spýtalo sa dievča a oči jej hneď nebezpečne navlhli.
Drei stačil jediný pohľad na sestričku, aby pochopila, že matka dievčaťa je pravdepodobne na inom poschodí nemocnice.
„Neboj sa o ňu, Ada. Chvíľočku počkáš, odpočinieš si a budeme o všetkom vedieť viac, áno? Aj o tvojej mame. Sestrička, to cétečko a necháme si ju tu na pozorovanie.“
„Áno, pani doktorka,“ povedala Vanda a vstala. Vybehla z ambulancie a o chvíľočku sa vrátila s vozíkom. Keď sa už chystala pacientku odviezť, Drea ju ešte na chvíľku zdržala.
„Čo iní jej príbuzní?“ spýtala sa sestričky potichu. „Súrodenci? Otec? Starí rodičia? Hocikto. Už ich kontaktovali? Je tu celkom sama?“
„Sama,“ prisvedčila sestra. „Matku máme na chirurgii. Určite sa s niekým čoskoro podarí spojiť.“
„Rozumiem, choďte teda,“ povedala Drea. „Ahoj, Ada, čoskoro sa na teba prídem pozrieť!“

Drea nemala žiadneho ďalšieho pacienta, no napriek tomu ostávala v nemocnici, keby sa situácia skomplikovala. Kúpila si kávu a potom sa išla pozrieť na Alexa a Maxa. Ich sa rozruch netýkal. Nerušene spali a Drea sa v pochmúrnej atmosfére, spôsobenej tou haváriou, mohla tešiť aspoň z nich. V inkubátoroch boli týždeň a za ten čas si ich nesmierne obľúbila. Ako hladkala Maxinkovu hlávku, uvažovala, že jej aj budú chýbať. Veľmi dúfala, že jej novej pacientke neodhalí ďalšie vyšetrenie nejaké poranenie a tiež, že v poriadku bude aj jej matka. Doktor Morven stále operoval chlapca, ktorému pri havárii zahynul otec a pravdepodobne babka. Drea sa už so smutnými príbehmi vo svojom okolí naučila žiť. Vždy sa snažila spraviť všetko, čo len mohla a aj keď sa už veľakrát poučila, že ani to občas nestačí, neupadala na duchu.
Po dvoch hodinách pri svojich najmenších pacientoch sa Drea vybrala na neskorý obed. Hektické udalosti ju unavili a vyhladovali. Zišla na prízemie a pobrala sa do zadnej časti nemocnice. Budova bola mladá, veľmi pekná, moderne zariadená a dokonale čistá. Pracovať v takom prostredí a s tak príjemným platom, bolo snom každého lekára. Vošla do hrubým sklom oddelenej miestnosti s malými tmavými stolmi a čalúnenými stoličkami. Keď pri jednom zo zadných stolíkov zbadala sedieť svoju kolegyňu z gynekológie, celkom zabudla, že si chcela niečo kúpiť. Pult s obloženým pečivom, sladkosťami a studenými jedlami sa zrazu rozplynul. Drea podišla k tridsiatničke v bielom lekárskom plášti a zastala pri nej. „Ahoj, Zaida. Môžem?“
Žena, ktorá si Dreu všimla, až v okamihu, keď prehovorila, k nej prekvapene zdvihla oči. „Andrea! Áno, isteže. Sadni si.“
Drea si sadla oproti nej. Zaida bola širokoplecá, vysokánska žena, ktorá aj napriek svojej mohutnosti mala nesmierne výrazné a pôvabné čaro. Urodzená lícne kosti a brada, dlhý krk, krásne oči a veľké plné pery na nej pôsobili nesmierne žensky a príťažlivo. Aj keď bola len o pár rokov staršia ako Drea, pripomínala jej mnoho z matky.
„Vieš niečo o tej havárii?“ spýtala sa hneď Drea. „Bola som celý čas s dvojičkami a nič som nezisťovala.“
„Ako sa majú? To ale boli neuveriteľní tvrdohlavci, čo?“ usmiala sa Zaida, ktorá im dopomáhala na svet. „Svoju matku pekne potrápili.“
„Majú sa dobre, tešia sa na reverz. Ale čo tá nehoda?“
„Ja som na rozdiel od teba čo-to zistila,“ povedala Zaida. „Prišla matka toho chlapca s fraktúrami a plače niekde na tvojom oddelení, nestretla si ju? V tom aute mala muža, matku a teraz sa zdá, že syn ostane s trvalými následkami.“
Drea sklonila hlavu a potichu si povzdychla. „A čo rodina dievčaťa? Ošetrovala som ju.“
„Jej matka je v kritickom stave,“ oznámila Zaida. „A myslím, že sa podarilo kontaktovať nejakého ďalšieho člena rodiny, ktorý by mal byť už na ceste.“
„Dobre,“ vydýchla Drea s úľavou. „Aspoň tu tá malá neostane sama. Ďakujem ti, Zaida. Pôjdem ju skontrolovať, už by som mala dostať výsledky jej vyšetrení.“
„Nie je za čo,“ odvetila. „Dúfam, že bude v poriadku.“
Drea si kúpila syrovú žemľu, ešte kývla Zaide a potom sa vrátila na oddelenie. Presne ako dúfala, Adelaidine výsledky boli veľmi dobré. Vošla za dievčaťom do nemocničnej izby, a keď sa pristavila pri jeho lôžku, usmiala sa na naň.
„Ahoj, slniečko. Máš sa trochu lepšie? Oddychuješ?“
„Áno,“ odvetila. Bolo to veľmi milé dievčatko. S jemnými dlhými vláskami, úzkym čielkom a peknými okrúhlymi lícami. Bolo chudučké a drobné. Hotový krehký anjelik. „Kde je mama?“ spýtala sa unavene.
„Musíš počkať ešte o trošičku dlhšie, princezná,“ povedala jej Drea. „Vyspíš sa, a keď sa zobudíš, zistíme, ako sa má, dohodnuté?“
Prikývla a potom zazívala.
„Dobre teda, hneď ťa nechám odpočívať. Ale najprv mi povedz či ťa ešte niečo bolí.“ Drea k nej pristúpila a jemne chytila jej hlavu do dlaní. „Hlavička? Nebolí?“
Pokrútila hlavou.
„Bruško?“
„Ani to. Nič.“
„Ty si hádam moja najlepšia pacientka,“ usmiala sa na ňu Drea. „Ó, ó, nie, nesadaj si. Pekne si ľahni späť. Tak, pod prikrývku, dobre. Zatvor očká.“
Keď poslúchla, Drea sa znovu usmiala. Potichu prešla ku koncu lôžka a pozrela do papierov zavesených na posteli pacientky. Pozrela sa na teplotu, ktorú pred pol hodinou zapísala sestrička a chcela prejsť na tlak, keď jej oči zrazu padli na niečo celkom iné.
Drei sa ihneď rozbúchalo srdce. Znovu zdvihla oči k dievčatku a ostala naň ohromene hľadieť. Ako si to len mohla nevšimnúť? Ako? Pozrela späť do prvého riadku na zázname o pacientovi, aby sa presvedčila, že to na ňu iba nepôsobí prepracovanosť. Nie, stále to bola pravda. Ešte vždy tam stálo to isté meno: Adelaida Lowellová.
A v tom okamihu si Drea uvedomila aj niečo ďalšie. Až sa musela zachytiť okraja postele, keď sa zakolísala. Rýchlo sa však opäť spamätala, keď sa jej do očí natlačili slzy. Všetko nechala tak, ako bolo a okamžite vybehla von na chodbu.
Drea si sadla na stoličku neďaleko nemocničného lôžka, zložila si tvár do dlaní a rozplakala sa. Kivi ležala rovno pred ňou. Pomliaždené nohy jej zakrývala tenká plachta, v rukách mala napichané infúzie a poranenú hlavu napoly skrytú v obväzoch. Drea v nej aj napriek jej zúboženému stavu svoju starú kamarátku ihneď spoznala. Pohľad na jej útle, bezvládne telo ju nesmierne zabolel aj napriek tomu, že to bolo už viac ako osem rokov, čo sa nestretli. Kivi znamenala v Dreinom živote veľmi veľa. Bola to jednoznačne ona, kto presmeroval šípku Dreinho osudu do celkom iného smeru, zmenila toľko vecí. Len kvôli nej bola Drea dnes tým, čím bola. Karieristkou upnutou len na svoju prácu a odsúvajúcou na bok ako rodinu a priateľov, tak aj lásku.
Drea hľadela na priesvitné viečka ženy, ktorá sa za tie roky ani veľmi nezmenila. Rovnako mladá, rovnako maličká a s farbou na prstoch ešte aj teraz. Jej stav bol stabilizovaný, no stále kritický a mohol sa zmeniť v každom okamihu. Drea rozrušene a so slzavým výstupom vytiahla z lekára, ktorý ju operoval, všetky podrobnosti. A presne pre to teraz znovu plakala. Nevnímala čas, čo okolo nej plynul. Bola ako zaseknutá, znehybnená s očami upretými na Kivi. Mohli to byť aj hodiny, no keď sa Kivine viečka jemne zachveli a o kúsoček nadvihli, Drea celá stuhnutá vyskočila na nohy a okamžite privolala lekára, ktorý ju ošetroval. Stála trochu podráždenému kolegovi hneď za chrbtom, keď sa venoval pacientke a nasadzoval jej nové lieky. Drea sa snažila príliš mu do zvolenej liečby nehovoriť.
„Nedá sa spraviť viac,“ povedal jej lekár, keď sa po čase pozrel na Dreu. „Mrzí ma to. Musíme čakať.“
„Ja viem,“ šepla Drea. „Ostanem tu.“ Aj keď sa vnútorné krvácanie podarilo zastaviť, dôsledky boli fatálne. Kivi mala poranenú aj chrbticu, a keby to zvládla, dolámanými nohami by už nikdy nepohla.
Drea si znovu sadla vedľa nej a opäť vzlykala. Kivi ju o pol hodinu veľmi prekvapila.
„To si... ty?“ zašepkala, a keď ju Drea začula, šokovane zdvihla hlavu z dlaní.
„Kivi!“ vydýchla rýchlo, vstala a naklonila sa k nej.
„Ach,“ vzdychla a tvár sa jej pokrčila bolesťou, „som taká hlupaňa! Je to moja vina. Všetko je moja vina. Čo... čo je s mojou maličkou? Je v poriadku, prosím, povedz, že áno.“
„Áno,“ upokojovala ju ihneď Drea. „Ja tu pracujem, Kivi a sama som ju ošetrila. Nemusíš sa o ňu báť, je celkom v poriadku. Úplne. Je len trochu oškretá,“ usmiala sa cez slzy, „a bojí sa o teba.“
„Ďakujem ti,“ šepkala Kivi. „Ďakujem ti, Drea. Nemali sme sa... takto stretnúť.“
„Len tíško,“ povedala Drea a pohladila ju po vlasoch. „Len pokojne, aj ty to zvládneš, Kivi, zvládneš to. Tu si v dobrých rukách.“
„Moja... malá.“
„Nič jej nie je,“ zopakovala Drea. „No tak, neboj sa. Je veľmi pekná, Kivi, krásne dievčatko. A dala si jej naozaj skvelé meno. Ty si ho vybrala, však? Také renesančné a umelecké,“ usmiala sa na Kivi.
„Páči sa ti?“ Keď sa chcela zasmiať, strhla sa, šokovaná bolesťou. Vydýchla a Drei oplatila aspoň úsmev. „Pomenovala som ju podľa Adelaidy Labille-Guiard. Tak zbožňujem jej portréty.“
„To som si mohla myslieť,“ povedala jej so smutným smiechom Drea. „No je krásne, krásne.“
„Už mi nie je tak zle,“ povedala Kivi a na tvári sa jej naozaj zračila jemná úľava.
„Oddýchni si, Kivi, prosím ťa. Teraz potrebuješ všetku silu.“
„Drea, musím ti... chcem ti povedať...“
„Neskôr.“
„Nie, teraz. Nechaj ma.“ Chvíľku len dýchala a potom prehovorila zas. „Ja som ti zničila celý život.“
Drea sa zamračila. Znovu ju opatrne pohladila po nezranenej časti hlavy. „Kivi... nie.“
„Áno. Odpusť mi. To ti musím povedať. Odpusti mi, prosím ťa. Bola som... taká strašne... sebecká. Lalo bol vždy iba... tvoj. A ja som...“
„Kivi, dosť už.“
„Nie. Prepáč mi to. Prepáč mi, prosím. Tak ma to všetko mrzí. On sa... on sa stará o našu malú tak dobre. Má ju rád. Veľmi. Myslela som si, že po čase sa... po čase sa bude tak isto starať aj o mňa, ale to sa nikdy nestalo. Nič pre neho neznamenám, viem to. Ľúbi iba Adku. Iba ju. Je to ten... najlepší... otec. Nikdy ma... ani raz za všetky tie roky nechcel. Bola som taká nešťastná, Drea. Aj keď bol po celý čas so mnou, v skutočnosti bol... pri tebe. Viem to. Viem, že je to pravda. Len ja môžem za to, že sme boli... obe... tak nešťastné. Pokazila som život sebe, ale to mi je už jedno, no aj tebe a to som nikdy... nechcela.“
„Nie je to pravda, Kivi,“ povedala jej Drea potichu. „Vôbec nie.“
„Si vydatá?“ spýtala sa.
Drea sa zháčila. „No... nie som. Zatiaľ.“
„Takže zasnúbená? Kedy sa to stalo?“
„Vlastne,“ Drea sa odvrátila od jej modrých očí, „bolo to už... no, aj päť rokov.“
Kivi si povzdychla. „Tak predsa je to pravda. Zničila som ti život.“
„Nie,“ povedala rázne Drea. „Nie, Kivi. Nevydala som sa, lebo na to nebola vhodná príležitosť.“
„Alebo si... nechcela. Určite kvôli Lalovi.“
„Neblázni. Už ani neviem, ako vyzeral,“ klamala Drea. „Dávno som zabudla.“
Kivi sa usmiala. „Neverím ti. Nikdy si ma nevedela... oklamať, Drea. Ešte raz mi povedz, že to... zvládnem.“
„Zvládneš to, Kivi,“ povedala Drea a rozplakala sa. „Zvládneš. Zvládneš, počuješ?“
„Vidíš?“ zašepkala Kivi. „Predsa len nevieš klamať.“
Drea si divo utierala oči a snažila sa nadýchnuť, aby jej odpovedala, no Kivi ju predbehla.
„Neviem... či ťa o to vôbec... môžem žiadať, ale...“
„O čokoľvek, Kivi. Žiadaj čokoľvek. Môžeš, isteže môžeš.“
„O moju dcérku... prosím ťa, postaráš sa mi o ňu?“
„Kivi!“ vyhŕkla Drea šokovane. „Sama sa o ňu postaráš. Rozumieš?“
„Už... nemôžem. Myslíš, že... aspoň takto... to všetko napravím?“
„Nie, nemáš čo naprávať. Prestaň už, prosím ťa, Kivi, prestaň.“
„Vždy som ti tak verila, Drea. Nikdy som... nemala lepšiu... priateľku. Postaraj sa o ňu, prosím ťa. Chcem, aby ostala s tebou. Budeš tá najmilšia... najmilšia...“
„Kivi, nie...“
„Áno. A ak ešte stále chceš... tak ostaň aj... s ním. Viem, že on... bude... súhlasiť. A potom sa spolu... postaráte o...“ Kivi sa celá napla a znovu zvraštila tvár. Zabudla, čo chcela povedať.
„Kivi, už stačilo. Teraz odídem, aby si mohla oddychovať. Musíš.“
„Drea,“ vydýchla a usmiala sa. „Myslíš, že všetko... celý náš život... bola Luciferova práca?“