Červený kód: Lucifer! (Záver 2/4)

Keď sa doktor Morven uťahaný vrátil po úspešnej operácii do lekárskej izby na pediatrii, našiel svoju kolegyňu schúlenú v kresle. Spala a oči mala opuchnuté. Podišiel k nej, kľakol si na jedno koleno a položil jej veľkú dlaň na plece. Mal pre ňu jednu dobrú a jednu zlú správu.
Drea sa zobudila, rozlepila červené oči a potom zdvihla hlavu. Keď zbadala kolegu, hneď sa v kresle narovnala a celkom sa prebrala. „Mark,“ zamumlala a pretrela si tvár. „Koľko je hodín?“
„Niečo po polnoci,“ odvetil jej prívetivo. Bol to nesmierne jemný, pozorný a ohľaduplný muž v strednom veku, s prvými sivými chumáčikmi v hnedých vlasoch a s mimoriadne mäkkým a krásnym hlasom. Bol to Drein obľúbený kolega a tiež vynikajúci priateľ. Veľmi vnímavý a chápavý a schopný udržať konverzáciu so ženou aj niekoľko hodín a nájsť v tej činnosti zmysel. Keďže Drea iného muža s takou príjemnou povahou nepoznala, usudzovala, že za ňu najskôr môže jeho obrátená orientácia.
„Musím...“ šomrala si Drea a už aj sa dvíhala, no muž ju stlačil späť do kresla.
„Počkaj, Andrea. O stave toho chlapca ti poviem neskôr, dôležité je, že bude celkom v poriadku. Mám však pre teba aj ďalšiu správu.“
Drea na neho pozrela, a keď zbadala jeho výraz – neistý a súcitný, už vedela, čo príde. Slzy mala v očiach skôr, ako prehovoril.
„Je mi to veľmi ľúto, Andrea, no tvojej priateľke pred hodinou zlyhalo srdce. Nedalo sa nič urobiť, odišlo viac dôležitých orgánov naraz. Naozaj ma to mrzí.“ Stisol Drei plece silnejšie, keď pocítil, ako sa rozochvela. Zhostil sa svojej úlohy dobrého kamaráta a poskytol Drei rameno, na ktorom sa mohla vyplakať.
O chvíľku však bola v poriadku. Opäť sa narovnala a trhane sa zhlboka nadýchla. Doktor Morven jej podal pohár vody. Keď zaliala zármutok, pomaly vstala. V umývadle vedľa malej chladničky v rohu miestnosti si umyla tvár a potom opäť od doktora Morvena prijala pohár, tentoraz plný silnej kávy.
„Ďakujem,“ zachripela. Kofeín jej onedlho znovu rozprúdil krv a trochu vyjasnil myseľ. Teraz sa nemohla poddať smútku, to dobre vedela. V pacientskej izbe mala dievčatko, ktorému práve umrela mama. Ono bude trpieť oveľa viac a Drea sa s tým všetkým musela rýchlo zmieriť.
„Ak chceš, postarám sa o rodinu, keď sa niekto prihlási k Adelaide,“ ponúkol sa doktor Morven. „Choď sa domov vyspať, Andrea. Mala si náročný deň. Ráno, keď ti bude lepšie, sa môžeš vrátiť. Chlapec je stabilizovaný, dvojičky som skontroloval cestou sem a dievča spí. Noc bude pokojná. Len choď, potrebuješ si oddýchnuť, možno sa ešte vyplakať.“
„Ďakujem ti za všetko, Mark. Máš pravdu. Pôjdem si domov trochu pospať, no hneď ráno sa vrá...“
Prerušilo ju zazvonenie telefónu. Drea bolo k stolu najbližšie a len mávla rukou, keď sa doktor Morven pohol, aby ju odbremenil od ďalších nepredvídateľných udalostí. Zodvihla slúchadlo a ucho jej okamžite zalial zvonivý hlas recepčnej.
„Blízka rodina Adelaidy Lowellovej,“ oznámila žena. „Môžem poslať hore?“
Drea na krátku chvíľku zatvorila oči a potom neochvejne vydýchla. „Áno.“
„Rozumiem,“ odvetila recepčná.
Keď Drea zložila, otočila sa k doktorovi Morvenovi. „Rodina dievčaťa. Prosím, nechaj mňa zariadiť to. Už som v poriadku. Dokážem všetko oznámiť aj sama. Čo ak to z úst známeho bude aspoň o niečo ľahšie?“
„Si si istá?“ spýtal sa jej. „Rád by som ti pomohol aspoň takto.“
„Zvládnem to, no ďakujem, naozaj ďakujem. Aj ty si potrebuješ oddýchnuť, Mark. Tak teda idem.“
Pevnejšie si utiahla strapatý drdol vysoko na hlave, poriadne si pretrela unavené oči a vyšla na chodbu. Vybrala sa smerom k výťahom a zastavila v polceste, pri izbách pacientov a aj samotnej chuderky Adelaidy. Stála jemne opretá o stenu a čakala na stretnutie, na ktoré nikdy nemohla byť pripravená. Recepčnej sa nespýtala, kto z rodiny prišiel. Zdalo sa jej to zbytočné. Ak osud mal aspoň ten najmenší zmysel pre zvrátený humor, Drea vedela, kto vyjde dverami výťahu.
Keď sa po krátkej chvíľke pomaly otvorili, Drea odstúpila od steny a zatajila dych. Svetlo vo vnútri kabínky výťahu vrhalo pás žiary na tmavú chodbu. V šere bolo ostré, až Dreu zaboleli jej citlivé oči. A vtedy z toho jasu vystúpil Lalo.
Dvere výťahu sa zavreli a v opätovnom prítmí Drea rozoznala všetko, čím sa Lalo, ktorého si tak dobre pamätala, líšil od muža, čo práve dlhými rozhodnými krokmi kráčal jej smerom. Hriva čiernych vlasov, trblietajúce sa náramky, prívesky, reťaze, prstene a vybíjané opasky, tmavá bunda a dokonca aj namyslená ľahkovážna chôdza, to všetko bolo navždy preč. Keď sa vlna Dreinho očakávania konečne prelomila a ťažko dopadla na jej dušu ako na prázdne, nekonečné pobrežie, zanechala po sebe iba chaotický pocit neznáma. Všetko, čo na Lalovi poznala, už dávno ukradli dlhé roky odlúčenia. Vlasy boli skrotené, rovnako čierne, no o niečo kratšie a vzadu v nesmierne urodzenom dojme schytené kratučkou stuhou. Všetky kovové doplnky boli nahradené jedine luxusnými švajčiarskymi hodinkami a oblečenie decentné a vkusné, akoby vytiahnuté rovno zo šatníka riaditeľa banky.
Ako sa blížil a Drea mala náhle možnosť vidieť aj jeho tvár, pocítila zmätok. Bolo to, akoby zo starého Lala nezostalo vôbec nič, no zároveň v ňom bolo všetko. Tie isté čokoládové oči, tie isté krásne pery... Ako ho Drea nespoznávala, tak jej bol blízky. Keď šokovane zastal a pozrel do jej tváre, srdce sa jej roztĺklo sto ráz rýchlejšie.
„Drea,“ vydýchol ohromene. „Si to ty.“
„Som to ja,“ povedala.
„Ako? Prečo?“ jachtal, neschopný pochopiť tú neskutočnú zhodu náhod.
„Som lekárka,“ pomohla jeho zmäteniu. „Pracujem tu.“ Ukázala si na plášť.
Podišiel bližšie a s nemiznúcim zaskočeným výrazom sa jej uprene zahľadel do tváre, akoby chcel mať istotu, že je skutočná. „Drea,“ vydýchol znovu. „To je neuveriteľné. Mňa tuším porazí, vážne si to ty!“ Hneď ako užasol, rýchlo pokrútil hlavou, akoby sa snažil zahnať rozptýlenie. „Prosím,“ povedal naliehavejšie, keď na ňu znovu pozrel, „kde je moja dcéra? Ako sa má? Je v poriadku?“
Drea ho upokojila najprv pohľadom a potom aj slovami. „Má len zopár drobných povrchových zranení, ináč je v úplnom poriadku. Mala obrovské šťastie. Teraz spí, nemusíš sa obávať.“
Lalovi sa tak uľavilo, až sa oprel chrbtom o stenu a hlasno si povzdychol. „Vďakabohu,“ zašepkal. „Keď som sa o všetkom dopočul, myslel som, že zošaliem. Posadil som sa na prvé lietadlo a po celý ten čas takmer ani len nedýchal, prisahám.“
Drea ho sledovala. Zmietalo ním toľko emócii, až ju to úprimne dojímalo. Kivi jej vravela úplnú pravdu, Lalo svoju dcéru nesmierne ľúbi. Spravila pár krokov, aby sa nemusela zhovárať s jeho profilom a znovu sa postavila pred neho.
„Je tu aj niečo iné,“ povedala mu potichu.
Lalo na ňu pozrel a jemne sa zamračil. „Niečo s Aduškou?“
„Nie, maličká je v poriadku, ako som povedala.“
Lalovi to došlo. Zatvoril oči. „Kivi,“ šepol.
„Mrzí ma to,“ povedala Drea a sklonila hlavu. „Je mi to ľúto ako nič na svete. Kivi... umrela pred necelými dvoma hodinami.“
Hneď ako to počul, spustil sa pri stene k zemi. Hlavu si silno zovrel v rukách a čelo oprel o kolená. „Ako... ako to poviem Adke?“
„Bude to ťažké pre všetkých,“ povedala mu jemne Drea. Čupla si a bradu zapichla do prekrížených rúk na kolenách. „Aj pre mňa.“
Lalo prikývol. Zdvihol hlavu a znovu sa na Dreu zahľadel. Ticho trvalo a jeho krásne hnedé oči sa vpíjali do tých jej. „Veľmi sa pre ňu trápiš?“ spýtal sa.
„Veľmi,“ potvrdila Drea potichučky. „A ty?“
Zaklonil hlavu a oprel si ju o stenu. Hľadiac na hladký biely strop nemocničnej chodby, pokojne odvetil: „Trápim sa pre Kivi, pretože to bola mama mojej dcéry. Aj keď k nej ani teraz nemôžem cítiť viac, možno ani viac ako ty, kvôli Aduške ma bolí, že je preč.“
„Hovorila som s Kivi,“ povedala tíško Drea. „Rozprávala mi, ako máš tú maličkú rád.“
Lalo sa slabo usmial a prikývol. „Veľmi rád,“ súhlasil. „Môžem ju vidieť? Môžem pri nej ostať?“ spýtal sa náhle.
Drea sa nadvihla. „Môžem to zariadiť.“
Aj Lalo vstal. „Ďakujem ti,“ povedal odovzdane. „Naozaj veľmi.“
„Poď za mnou.“ Drea ho po chodbe viedla k Adelaidinej izbe. Otvorila mu dvere a vpustila ho do peknej jednolôžkovej miestnosti s čistými tmavomodrými stenami, hladkou dubovou podlahou, širokými oknami a s pohodlným zariadením. Nemocnica bola moderná vo všetkých smeroch, no tiež si za svoje prvotriedne služby a jedinečné zaobchádzanie žiadala svojrázne ceny. Drea, doktor Morven i všetci ostatní zamestnanci nemocnice boli vo svojich odboroch takmer povestní. Vynikajúci špecialisti pozbieraní z celej krajiny ako tie najvzácnejšie perly a spolu zamestnaní v jedenej z najlepších nemocníc široko-ďaleko.
Drea ho pozorovala odo dvier, ako si sadol na posteľ vedľa dievčaťa, ako sa k nemu skláňa a ihneď ho bozká na čelo. Len jemne, aby ho nezobudil, no Drea v tom rozoznávala o to viac lásky.
„Počká to do rána,“ zašepkal dcére Lalo, hladkal ju po svetlých vláskoch. „Počká to, všetko počká.“
„Zvládneš to?“ spýtala sa potichu Drea. Pristúpila k nemu bližšie. „Rozmysli si, ako jej to povieš. Bude to deň, ktorý si zapamätá do konca života.“
Lalo prikývol. „Hrozný deň. Ten najhorší zo všetkých.“
„Áno.“
„Nemusíš si robiť starosti. Zvládnem to. Ja... v noci niečo vymyslím a hneď ráno jej všetko...“
„Dobre,“ povedala krátko. „Čím skôr, tým lepšie.“
Lalo sa k nej otočil. Zadíval sa na ňu a potom potichu povedal: „Aj ty si to mala ťažké. Viem, ako si mala Kivi vždy rada.“
„Áno, mala,“ prikývla Drea. Únava jej dovoľovala len čoraz kratšie odpovede. Vedela, že na dnes toho mala už priveľa. „Dnes v noci má službu doktor Morven. Ak by sa v noci zobudila a na čokoľvek sa sťažovala, oznám mu to. Pomôže vám. Ja sa teraz vrátim domov, slúžim až ráno.“
Lalo prikývol a znovu sa otočil k Adelaide. „Za všetko ti ďakujem, Drea,“ šepol ticho.
Ešte chvíľku na neho hľadela. Potom sa však otočila a vybrala sa ku dverám. „Dobrú noc,“ zaželala a vykĺzla na chodbu. Ponáhľala by sa, no jej nohy odmietali spolupracovať. Odmietala myslieť na Lala, na ich stretnutie po toľkých rokoch, pretože pri Kivinej smrti sa jej to zdalo morbídne. Veľmi sa prekvapila, keď za sebou niečo začula. Otočila sa a zbadala, že vyšiel za ňou von.
Lalo sa vybral k Drei a po zopár dlhých krokoch bol hneď pri nej. Pozrel na ňu oveľa dôvernejším pohľadom, na ktorý predtým nebolo možností, a v slabých obavách pokrčil čelo. „Drea, počkaj, prosím ťa,“ riekol ticho. „Ja som bol... tak zaskočený, že som ťa stretol práve teraz,“ jemne pokrútil hlavou, „a práve na takomto mieste.“
„Nie viac ako ja, keď som sa dozvedela, že ošetrujem tvoju dcérku,“ odvetila Drea rovnako potichu. Na silnejší hlas by aj tak už nemala síl.
„Áno, bola to veľká náhoda,“ povedal a znovu sa na ňu uprene zahľadel. „Alebo osud?“
Drea iba pomaly, unavene mykla plecami.
„Si príliš vyčerpaná,“ povedal starostlivo. „Nechceš, aby som ťa zviezol tvojím autom?“
„Lalo,“ vydýchla Drea a podišla k nemu ešte bližšie. Tiež sa na neho zadívala. „Prosím. Dnes sa toho stalo tak veľa. Nevládzem ani rozmýšľať. Kivi... to, že odišla... ma veľmi zabolelo. Tento deň bol dlhý, veľmi dlhý a ťažký.“ Tvár sa jej trochu uvoľnila a kútiky úst slabučko nadvihli. „No zajtra,“ povedala, „zajtra bude krajší deň.“
Aj Lalo sa uvoľnil. Hľadel jej do tváre a čokoláda v očiach sa mu topila. „Dobre teda,“ povedal pokojne. „Dávaj si pozor. A oddýchni si.“ Tiež sa jemnučko usmial. „Uvidíme sa zajtra.“

Drea bola ráno rovnako zmorená, ako keď si v noci ľahla do postele. Oči mala znovu opuchnuté, lebo kým sa jej podarilo zaspať, znovu plakala. V tme sa k nej zakrádali všetky spomienky na Kivi, veselé i bolestivé. A potom ľútosť. Ľútosť, že nechala ich vzťah taký, aký bol, ľútosť, že Kivi už skôr nevyhľadala a nepomerila sa s ňou. Drea za nemohla zbaviť ozveny jej slov z ich posledného rozhovoru. Vrývali sa jej do srdca ako kamarátkino posledné želanie. No postarať sa o Adelaidu? Má predsa otca a dokonca aj starých rodičov. Ale Drea vedela, ako Kivi všetko myslela. Dúfala, že Drea a Lalo po jej smrti ostanú spolu a budú dievčatku rodičmi. Maličkú jej predsa zverila. Kivi to povedala veľmi presne. Želala si, aby nie jej matka, ale práve Drea sa stala ďalšou najdôležitejšou ženou v Adelaidinom živote. Ako nad tým Drea sama v noci uvažovala, veľké slzy jej kropili vankúš. Horko-ťažko zaspala, keď ju premohla úplná únava.
Keď vstala, mala pocit prázdna, no už netrpela. Zármutok zo seba už dostala a teraz bola pokojná a uvoľnená, spadlo z nej všetko napätie. Po káve a horúcej sprche sa cítila ešte lepšie. Aj keď nemala veľmi chuť, dobre sa najedla. Ako predpokladala, aj to jej zdvihlo náladu. Obliekla sa, schytila vrece so smeťami a pobrala sa k autu. Keď dorazila do nemocnice, boli dve minúty po šiestej. Kývla si s doktorom Morvenom, ktorý naopak práve do auta nasadal a jemne sa na neho usmiala, aby ho uistila, že je v poriadku. Vošla do nemocnice, a hneď ako si obliekla plášť zburcovala sestru, aby sa mohla pustiť do vizity. Skontrolovala chlapca po ťažkej operácii a potom dvojičky. Adelaidu si nechala ako poslednú.
Keď vošla do jej nemocničnej izby, Lalo sa strhol z ľahkého spánku. Pohovka vzadu pri stene bola dosť veľká aj dlhá na to, aby si ľahol, no on ostal po celý čas sedieť, akoby chcel byť pripravený okamžite vyskočiť na nohy, keby ho dievča zobudilo. Zbadal Dreu a postavil sa. „Dobré ráno,“ zamrmlal rozospato.
Sestrička na neho pozrela a Drea si bola istá, že keby nemala pleť tmavohnedú ako kapučíno, bola by červená aj za ušami. Lalo si jej rozpaky nevšimol alebo sa ich len rozhodol ignorovať a podišiel o pár krokov bližšie k spiacej Adelaide.
„Je v poriadku,“ oznámila mu po krátkej prehliadke Drea. „Sestra, pripravte všetko pre prepustenie pacienta.“
Žena sa znovu spod mihalníc letmo pozrela na Lala. „Áno, pani doktorka,“ povedala a potom hneď rýchlo odišla.
Lalo sa usmial. „Pani doktorka,“ zopakoval s jemným pobavením.
Aj Drea sa usmiala. Narovnala sa a odstúpila od dievčaťa. „Ešte ju radšej nechajme spať,“ povedala. „Ak chceš, ukážem ti, kde si môžeš kúpiť niečo pod zub.“
Ochotne prikývol.
O chvíľu na to už sedeli za malým stolíkom na prízemí nemocnice. Drea si dala iba kávu a sledovala, ako do seba Lalo láduje polovicu jedla z výkladového pultu. Aspoň niečo sa nezmenilo.
„Kivi sa s malou vybrala na výlet k môjmu otcovi,“ rozhovoril sa. „Je to dlhá cesta. Možno bola nepozorná alebo unavená... No zatiaľ sa nevie, kto spôsobil tú nehodu.“
„Vravela mi niečo o tom, že je to jej vina, no nebola som si istá, na čo konkrétne myslí,“ povedala Drea.
Lalo sa na ňu zvedavo zahľadel. „Čo ešte ti povedala?“
„Že si veľmi dobrý otec,“ odvetila a svoj úsmev skryla do šálky, keď sa napila. „Je to pravda?“
„No, ako sa to vezme,“ povedal Lalo. „Snažím sa. Veľa pracujem, no keď mám čas, vždy za Aduškou prídem.“
„Naozaj? A čo robíš?“
„Trošku z toho, trošku z tamtoho,“ usmial sa. „Podnikám vo viacerých oblastiach. Rozbehnúť sa mi pomáhal otec a teraz mu to občasnou spoluprácou oplatím.“
„A darí sa ti?“ spýtala sa ho so záujmom Drea.
„Áno,“ prikývol. „Áno, veľmi. Práve som bol v Spojených štátoch, keď ma kontaktovali.“
Drea zavrtela hlavou. „Neuveriteľné, no nie? Ty v Amerike, Toby v Austrálii...“
„Len včera som s ním hovoril,“ povedal Lalo a usmial sa, ako spomínal. „Neviem či vieš, že...“
„Viem,“ prerušila ho Drea. „Mne zas volala Lizzy.“
Usmiali sa na seba. Spájali ich nie len rovnakí priatelia, ale aj tá istá radosť.
„Hádam sa im bude dobre dariť,“ povedal Lalo.
„Áno, dúfajme,“ pritakala Drea.
„Takže... ty už tiež máš rodinu?“ spýtal sa opatrne.
Drea si všimla, ako švihol pohľadom k jej prsteňu. Zdvihla ruku a na prstenníku si ho potočila. „Nie,“ odvetila s očami stále na prste. „Ja som sa zatiaľ stihla len zasnúbiť. Určite si pamätáš na Johnnyho.“
Na Johnnyho Flynna? Hlupáka, ktorému mal každý boží deň posledných osem rokov chuť rozbiť hubu? Toho Flynna, ktorý si pokojne žil jeho najtajnejší sen? Áno, dobre si ho pamätal. „Och,“ vydýchol sucho. „Jasné. Takže ste od školy spolu?“
Drea prikývla. „S prestávkami. Vieš, dosť som sa venovala štúdiu a potom práci. Jo sa zase dal profesionálne na futbal a tiež sa mu veľmi darí. No veľa cestuje. Hlavne počas sezón.“
„To je samozrejmé,“ pokýval hlavou Lalo. „A kedy teda plánujte svadbu?“
„Vlastne nemáme určený dátum,“ povedala vyhýbavo.
Keď Lalo počul jej tón, mal chuť objednať si ďalšie tri chody. Ovládol však aj seba, aj svoju náhlu škodoradosť. „Uhm,“ zamrmlal iba a ruky s prepletenými prstami si zložil na stôl.
„A ty si... mal si aj ty nejaké vzťahy? Alebo aj máš?“ vyzvedala Drea.
„Nie naozaj,“ povedal Lalo nenútene a oprel sa o mäkké operadlo stoličky. „Vlastne vôbec nie.“
„Vôbec nie?“ prekvapila sa.
„Môj život je práca a dcéra,“ povedal jej, ruky si zložil za hlavou. „Na nič iné čas nemíňam.“
Drea nadvihla jedno obočie. „Dá sa predpokladať, že v tomto smere si sa dosť zabavil už vo svojej skorej mladosti?“
Lalo sa pobavil, no potom prikývol. „Dalo by sa to tak povedať. Tie zmätené časy sú vďakabohu dávno preč a moje priority sa trošku prehádzali. No ako vidím...“ povedal zamyslene a ukazovákom kývol k Drei, „tvoje prešli dlhou cestou tiež.“
„Ako to myslíš?“ spýtala sa okamžite.
„Napríklad tvoja práca,“ odvetil. „Je úžasná. Toto je jedna špičková nemocnica, v ktorej len tak hocikoho nezamestnajú. Dotiahla si to veľmi ďaleko, Drea.“
Sklopila oči a znovu sa napila kávy.
„Chcela si niečo úplne iné, nie?“ pokračoval. „Ostať blízko priateľov, mať krásny vzťah... a tiež rodinu.“
„To stále platí,“ zašomrala. „Len som sa trochu odklonila z dráhy.“
„Drea,“ povedal a znovu položil ruky na stôl, priklonil sa k nej bližšie a dôvernejšie. „Čo to má byť s tým Flynnom? Ak si s ním, mala by si byť šťastná. Ak nie si šťastná, prečo máš ten prstienok?“
„Odkiaľ vieš, že nie som?“ spýtala sa s očami znovu na prste.
„Vidím to.“
„To je pre to, že včera umrela Kivi. Som smutná.“
„Možno,“ súhlasil Lalo. „A kedy ste sa teda tak šťastlivo zasnúbili? Len teraz? Alebo už niekedy dávnejšie?“
Drea spojila obočie. „Len čakáme na vhodný čas.“
„Obaja? Alebo len ty?“
„Prečo ma vypočúvaš?“ vzpriečila sa náhle.
Lalo sa odklonil a tentoraz si ruky prekrížil na hrudi. „Nevypočúvam. Som len zvedavý, lebo...“ stíchol.
„Lebo?“
„Lebo som na teba veľa myslel,“ odvetil a nervózne uhol pohľadom.
„Aha,“ povedala Drea, značne vykoľajená z jeho náhlej úprimnosti. „Aj ja som...“ preglgla, „aj ja som občas myslela na teba,“ priznala sa.
Lalo na naozaj prekvapil. Vzhliadol k nej s mierne rozšírenými očami. „Vážne?“
Jedenkrát rázne prikývla. Mala pocit, že sa červená.
„A čo na to povedal Johnny?“
„Na nos som mu to práve nevešala,“ zahundrala Drea. „A to sa aj tak stávalo iba vtedy, keď práve niekde hral a bol dlhšie preč.“
„A býva preč celú sezónu?“ spýtal sa Lalo.
„Áno. Vždy. Aj pár mesiacov.“
„A ty zatiaľ usilovne pracuješ,“ podotkol Lalo.
„Usilovne pracujem aj vtedy, keď je doma,“ usmiala sa.
Hneď ako Drea dopila, Lalo sa zodvihol zo stoličky. „Hádam sa pôjdem pozrieť, či už náhodou nevstala,“ povedal. Potom si povzdychol. „Idem jej pokaziť deň. Alebo možno celý život.“
Aj Drea vstala. „Lalo.“
Otočil sa k nej, na jeho tvári sa náhle usadila mrzutosť.
„Pôjdem s tebou.“