Červený kód: Lucifer! (Záver 3/4)

Vankúše a jasnomodré čalúnenie Dreinej modernej pohovky bolo vlhké a fľakaté od soplíkov a sĺz. Do klbka skrútená Adelaida sa držala z chudé kolienka a otriasala sa v tichých vzlykoch. V takom istom stave bola už niekoľko hodín a Lalo od bezmocnosti nevedel, čo so sebou. Ak dievča práve neobjímal, nervózne pochodoval po Dreinom byte sem a tam a skleslo si niečo hundral popod nos. Všetko sa to skončilo tak, že Drea nemusela upokojovať len Adelaidu, ale napokon aj jej otca. Odviedla Lala do kuchyne, usadila ho na vysokú stoličku k predĺženej časti pultu a uvarila mu silný čaj. Do šálky si dolieval rum tak dlho, kým mu Drea fľašu nezobrala. Už sa začínalo stmievať a Adelaida sa po takmer celom dni plaču so súmrakom zázračne utíšila.
„Vďakabohu,“ vzdychol si Lalo, keď sa po tom, ako ju skontroloval, vrátil do kuchyne a sadol si späť k svojmu čaju. „Myslím, že zaspala.“
„Chúďatko,“ povzdychla si aj Drea. Opierala sa o linku hneď oproti Lalovi. „Je mi jej tak ľúto.“
„Aj mne.“ Lalo bezradne pokrútil hlavou a znovu si odpil pár veľkých glgov.
„Nemal by si ju v takomto stave ťahať preč,“ povedala Drea. „Ostaňte tu, kým jej trošku neodľahne.“
„Ďakujem, že nás tak pekne opatruješ, Drea. Ani v päťhviezdičkovom hoteli by nám nebolo lepšie. Hovoril som s otcom a o všetkom ho informoval. Aduška u neho mala nejaký čas ostať, Kivini rodičia odcestovali na dovolenku. Vieš, Kivi a malá bývali spolu s nimi.“
„A už vedia, že Kivi...?“
„Ešte nie,“ pokrútil zvesenou hlavou. „Je naozaj ťažké sa s nimi spojiť.“
„Takže čo plánuješ robiť teraz?“
„Otec sem príde a vezme si malú k sebe. Ja všetko vybavím a potom,“ pokrčil plecami, „no, pracovné povinnosti teraz odložím. Ostanem s Aduškou.“
Drea prikývla. „To je dobre. Teraz ťa bude potrebovať.“
Lalo prikývol tiež a dorazil svoju šálku.
„Nepi toľko!“ karhala ho Drea. „Už si mal dosť.“
„V takejto situácii by som nemal dosť nikdy,“ namietol.
„Choď si ľahnúť! V hosťovskej ešte nikto nespal, budeš ako v tvojom päťhviezdičkovom hoteli. Ja uložím malú v obývačke.“
„Nie, nie,“ zdvihol prst a na vysokej stoličke sa zaknísal. „Ja ju uložím. Moja dcéra je to.“
Drea prevrátila oči. Opil sa. Vstala, stiahla ho na zem a prehodila si jeho ruku cez plecia. Napoly ho odviedla, napoly odtiahla do zadnej hosťovskej izby a posadila ho na celkom novú posteľ. Lalo spolupracoval, nebol až v takom zlom stave. Skopol si topánky a tak ako bol, s nohami cez okraj matraca, sa zvalil na posteľ. Drea usúdila, že ďalšia manipulácia nie je potrebná. Nechala ho teda tak, zhasla svetlo a vybrala sa za dievčaťom.
Adelaida ležala stočená na kraji pohovky. Drea ju pomerne ľahko zodvihla do náručia a zmorené dievča sa nezobudilo. Voľnou rukou postrkala vankúše na zem, spravila viac miesta a potom dievčatko znovu položila. Zo spálne doniesla podušku a prikrývku. Stiahla dievčaťu nohavice aj ponožky a potom ju prikryla. Ostala pri nej chvíľku kľačať, a keď aj na ňu doľahla únava, pobozkala dievča do vlasov a vrátila sa do svojej spálne.

Na ďalší deň pred obedom sa ukázal Lionel Lowell. Keď Drey vrátnik oznámil, že ju zháňajú, zišla až do haly. Lalovho otca si pamätala a až na oveľa šedivejšie vlasy sa vôbec nezmenil.
„Pamätáte sa na mňa, pán Lowell?“ spýtala sa ho, keď k mužovi pristúpila a vystrela k nemu ruku. „Som Andrea Fullerová.“
„Na vás nemožno len tak ľahko zabudnúť, milá slečna,“ povedal pán Lowell a vrúcne jej stisol ruku. „Ďakujem vám. Tisíckrát vám ďakujem, že ste pomohli môjmu synovi aj vnučke. Ste živý anjel.“
Drea sa začervenala. „To nevravte. Prosím, poďte.“
Lala a Adku našli v kuchyni. Dievča sedelo za stolom nad miskou cereálií, v ruke lyžica, ktorá sa však nehýbala. Skormútene hľadela do sklenenej misky a kým jej Lalo zapletal dva vysoké vrkôčiky, milo sa jej prihováral. Obaja si všimli pána Lowella, no len Lalo k nemu otočil hlavu.
„Ahoj, otec,“ povedal hneď Lalo, no jeho pozdrav bol len povzdychnutím. „Pozri sa, Aduška, dedko prišiel.“
Dievčatko bez štipky radosti pozrelo na starého otca. „Ahoj,“ ozvalo sa hláskom, ktorý takmer všetkých rozplakal.
Pánu Lowellovi zovrelo srdce a hneď k vnučke podišiel. Čupol si k nej a silno si ju privinul. Adka sa mu rozplakala na pleci.
„Neboj sa, zlatko malé, so mnou a s tetou Ester ti bude dobre. Zabavíme sa, jasné? Máme pre teba veľké prekvapenie,“ vravel dievčatku pán Lowell. Potom zdvihol hlavu k synovi. „Cesta je krásne voľná. Netrvala mi ani tri hodiny. Raz-dva bude u nás, nemusíš sa obávať. Postrážim ti ju, kým neprídeš.“
„Vďaka, otec. Veľmi si to cením,“ povedal mu Lalo vážne.
„Veď sme rodina,“ odvetil mu iba. „Ako dlho sa zdržíš?“
„Najviac pár dní. Musím ísť na políciu, potom ešte do nemocnice... Niektoré podrobnosti nehody ešte nie sú objasnené. Len čo všetko vybavím, hneď vyrazím za vami.“
„Rozumiem,“ povedal pán Lowell.
Ostal na obed a po mnohých neúspešných pokusoch dostať do dievčaťa aspoň trochu jedla ju na rukách zniesol do svojho auta. Lalo išiel s jej taškou hneď za nimi. Dlho sa lúčil s dcérkou, no sľúbil jej, že za ňou rýchlo príde. Po dlhom objatí ju pripútal k sedadlu, vtisol jej na čielko posledný milujúci bozk a potom jej spolu s Dreou mával, až kým auto neodbočilo z ulice.
„To by sme mali,“ povzdychol si Lalo. Pozrel na Dreu. „Teraz tá horšia časť.“
„Mám ti s niečím pomôcť? Administratíva, vybavovačky, to je moja vec.“
„Nie,“ usmial sa na ňu vďačne. „Hovorila si, že dnes ešte musíš skočiť do práce. Pokojne choď, zvládnem to aj sám. Už si pre nás spravila dosť, Drea.“
„Ak by si chcel...“ nadhodila, „ostaň u mňa, kým si všetko nevyriešiš.“
Trochu sa prekvapil. „A... bolo by to v poriadku?“ uisťoval sa.
Drea prikývla. Nechcela, aby v takýchto zlých chvíľach ostával sám v hoteli. A ani ona nechcela byť sama. „Poviem vrátnikovi. Kód bytu je 11771. Zapamätáš si to?“
„Áno. Naozaj ti ďakujem, Drea,“ povedal jej. Keď nasadala do svojho auta, žartovne doložil: „Kým sa vrátiš, uvarím čaj.“
Drea sa usmiala a potom sa už ponáhľala do nemocnice.

„Dnes sme domov pustili dve bábätká. Chlapcov, dvojičky. Obľúbila som si ich tak veľmi, až mi budú chýbať,“ vravela Drea Lalovi nad chutným jedlom. Neostali doma. Len čo sa vrátila, prekvapil ju pozvaním na večeru. Obaja si potrebovali zlepšiť náladu, a tak rada súhlasila.
„Práca na pediatrii sa ti hodí,“ skonštatoval Lalo. „Je veľmi zodpovedná, no človek k nej potrebuje aj veľa láskavosti.“
Drea sa usmiala. „A čo potrebuje podnikateľ?“
„Peniaze,“ zasmial sa Lalo.
Večer bol fantastický. Boli v malej talianskej reštaurácii, cestoviny zapíjali drahým vínom a zhovárali sa. Onedlho vedeli o tom druhom všetko podstatné aj nepodstatné, čo sa prihodilo za ten dlhý čas, čo sa nevideli. Drea si uvedomovala, že Lalo nehovorí ani tak o sebe, ako o svojej dcére. Spomenul ju takmer v každej svojej vete. Drei sa to páčilo. A tiež aj jeho žiarivé oči plné hrdosti, keď jej rozprával o nejakom Adkinom úspechu. Drea sa dozvedela, že Aduška chodí už tri roky na balet a podľa toho, ako ju chválil Lalo, z nej jednoznačne raz musí vyrásť tá najúžasnejšia tanečnica pod slnkom. No Drei neprekážalo, že rozhovor sa točí len okolo nej. Naopak, počúvala o Adke rada. A ešte radšej hľadela na Lalov výraz, keď o nej rozprával. Tak nežný a šťastný, Drea z neho nemala dosť ani po dvoch hodinách.
Na prechádzke smerom naspäť sa už smiali a celkom zabudli na starosti okolitého sveta. A aj na svoje vlastné. Vína bolo priveľa a obom sa trochu plietli nohy. Keď sa dostali domov, vrátnik nenápadne spustil noviny a ponad ich okraj pozrel na Dreu. Poznal ju ako vážnu a nesmierne zodpovednú ženu takmer bez spoločenského života. Nemocnici odovzdala dušu. Nikdy nebola nápadná, hlučná ani netaktná. A teraz, hľadel na hlasno smejúcu sa ženu, oveľa krajšiu a uvoľnenejšiu, akú si ju pamätal, ako sa potkýna o vlastné nohy a potom tlačí do výťahu muža, ktorý sa rozhodne nepodobá na jej snúbenca. Keď zmizli, vrátnik len skryl nadvihnuté obočie za dvojstránkou venovanou športu.
Keď Drea zatvorila vchodové dvere svojho bytu, oprela sa o ne. Usmievala sa a už ani nevedela prečo. Lalo na ňu pozrel, a keď uvidel ten jej úsmev, zalialo ho nové teplo. Zastal rovno pred ňou a dlane si z oboch strán pozdĺž jej hlavy oprel o dreve. Potom sa k nej priklonil o kúsok bližšie a na drevo položil aj lakte.
„Tvoje vlasy,“ povedal potichu. „Sú znovu dlhé.“
Drea sa pozrela k pásu, kde sa jej vlnili konce rozpustených vlasov. „Áno,“ odvetila s úsmevom. „Nechala som si ich narásť.“
„Presne ako keď som ťa spoznal,“ zašepkal Lalo.
„Áno,“ potvrdila znovu.
„Vieš... ja som ťa nikdy neprestal milovať.“
Drea si pomaly siahla k retiazke na krku a vytiahla ju spod goliera. Natiahla ju na ukazovák a malý prívesok s červeným kamienkom podoprela bruškom prsta tak, aby ho Lalo videl.
Chvíľu si v tichu hľadeli do očí, nosy sa im takmer dotýkali. Ani jeden z nich nebol až takí opití, aby si neuvedomoval, čo robí. Drea bola pri zmysloch, keď ho objala okolo pliec, privinula sa k nemu a potom mu dovolila, aby ju pobozkal. Lalo ju pritlačil ku dverám a po chvíli jej na nich prichytil obe ruky. Aj on vedel, čo robí. Energicky ju bozkával a srdce mu bilo šťastne a ešte rýchlejšie ako krídla kolibríka. Keď mu bozky neprestávala vrúcne oplácať, pustil jej zápästia. Podchytil jej kolená a potom si ju zdvihol do náručia. O pár sekúnd sa spolu zvalili do postele v priestrannej hosťovskej izbe. Lalo si hneď zvliekol košeľu a Drea ho po celý čas silno objímala stehnami. Pohladil ju po nich a ona zaklonila hlavu a snažila sa potlačiť vzdych. Keď si na ňu ľahol a začal jej rozopínať krátke nohavice, otvorila oči. Dlane si oprela o jeho hruď a jemne zatlačila.
„Drejka?“ spýtal sa šeptom a pobozkal ju na bradu.
„Počkaj. Toto je zlý nápad.“
„Podľa mňa,“ vydýchol, „práve naopak.“
„Lalo, nie, prosím ťa.“ Zamračila sa a potom sa nadvihla. Lalo sa posadil, no stále ju objímal okolo pása. Mračil sa ešte viac ako ona.
„Je to pre Kivi?“ chcel vedieť.
Drea pokrútila hlavou a krátko ho pobozkala. „Nie. Nie pre ňu. Jednoducho to nemôžem urobiť. Nie, kým som zadaná.“
Lalo zúfalo zastonal. „Nemiluješ ho!“ zvolal rozrušene.
„Ako to s tým súvisí?“ nechápala.
„Nič ťa k nemu neviaže!“
Drea zdvihla ruku a zavlnila prstami rovno pred jeho tvárou. Snubný prstienok sa len tak zaleskol.
„No dobre, toto možno áno,“ pripustil Lalo. „Ale...“
„Žiadne ale,“ zastavila ho, keď priložila prsty na jeho pery. „Čo ma nepoznáš, dočerta?“
Lalo vyzeral, že a rozplače. „A kedy sa vráti?“ spýtal sa napokon.
„No... vieš, ten čas letí tak rýchlo, ani sa nenazdáš a...“
„Kedy?“
„O dva mesiace,“ spustila plecia.
Lalo sa na ňu vydržal ešte chvíľku pozerať, potom sa uškrnul. „Snívaj ďalej, láska,“ povedal a znovu sa na ňu zvalil.
„Lalo!“ prekvapila sa. „Okamžite...!“
Umlčali ju jeho pery. Pobozkal ju tak náruživo, až na Johnnyho na pár chvíľ celkom zabudla. Objímal ju, tlačil k sebe a zbožňujúco bozkával po celej tvári.
„Ten chlapík je blázon?“ spýtal sa Lalo, keď znovu zaklonila hlavu a hlasno vzdychla. „Vážne ťa necháva tak dlho samú?“
Až to jej znovu pripomenulo, čo chcela spraviť. Odtisla Lalove ruky z gombíkov svojich nohavíc. Opäť ju však pevne chytil za zápästia a ruky jej vytiahol nad hlavu. Pritlačil sa k nej a znovu ju začal s vášňou bozkávať. Nemohla si pomôcť, celé roky čakala iba na neho. Hneď ako prestala protestovať a znovu sa jeho perám celkom podvolila, zápästia jej chytil len do jednej ruky. Druhou jej hneď prebehol po tele a začal ju znovu vyvliekať z nohavíc. Zmizli z nej prekvapivo ľahko.
„Lalo,“ vypustila z pier, keď jej ich uvoľnil a skĺzol ku krku. Pri jej stone sa celý zachvel. Nedalo sa zrátať, koľkokrát si ju tak predstavoval, koľkokrát hádal, akoby asi znel jej hlas. Realita bola úžasnejšia ako hociktorá z jeho fantázii. Celkom jej pustil ruky, zvedavý či sa ho znovu pokúsi odtlačiť. Usmial sa. Mocne ho objala.

Drea sa zobudila, keď na nahom chrbte pocítila jemné, známe hladkanie. Rozospato zamraučala a natiahla si nohy. Nešlo jej to veľmi dobre, keďže boli zapletené do tých Lalových. Na druhej strane veľkej miestnosti sa za bledými hranatými stĺpmi nesúcimi červeno-sivý kazetový strop cez obloky do izby vlievali lúče ranného slnka. Okná boli francúzske, s červenou dekoratívnou mriežkou znásobenou na vrchu sklenej tabule. Prenikajúce mäkké svetlo šteklilo zaľúbencov na koži a nedovolilo im dlhšie vyspávať.
„Dobré ráno,“ počula šepkať jeho hlas. Nemusela sa na neho pozrieť, aby vedela, že na perách má úsmev. „Vstávaš do práce,“ pripomínal jej.
„Kto povedal?“ zamumlala. Otočila sa na bok, tvárou k nemu a pritúlila sa. Nadýchané snehobiele prikrývky ju hladkali ešte jemnejšie ako on, keď sa pohla.
„Ešte máš čas,“ povedal potichu. Odhrnul jej z tváre ohnivé vlasiská. Mala ich všade. Husté a dlhé, zakrývali jej celý chrbát, a keď sa nadvihla, aj oveľa viac, ako si želal. Padli jej okolo hrude, no útechou mu mohlo byť aspoň to, ako si na neho ľahla a pevne sa k nemu pritisla. Znovu ju pohladil po chrbte.
„Ako si mi to mohol spraviť, ty jeden bezohľadný sebec,“ hundrala mu Drea do krku.
„Bezohľadný?“ pobavil sa. „To vážne?“
„Veľmi vážne!“ zaúpela a silno mu postrčila nosom do brady. „A ešte si ma aj prinútil.“
„Drejka!“ zvolal ohromene zastretým hlasom. „To vôbec nie je pravda! Všetko si chcela!“
Zaklonila hlavu a usmiala sa mu do tváre. „Prinútil si ma tým, aký si krásny.“
Dlaňou jej odhrnul vlasy z čela a pridržal ich na temene. Tiež sa usmial. „Kto je tu krásny?“
„Chcela som to od momentu, ako som ťa prvý raz zbadala,“ zašepkala a perami sa mu pri tom obtrela o líce. „Tak strašne si sa mi páčil a ja som ťa musela odmietať, stále znova a znova.“
„Aj ja som ťa vždy chcel. Nevieš si ani predstaviť ako veľmi.“ Objal ju voľnou rukou okolo chrbta a pritlačil ju k sebe ešte tesnejšie. „Jediné, čo ma mrzí,“ vydýchol, „je, že Flynn ťa mal tak dlho a tiež najprv.“
„Nezáleží na tom,“ povedala mu naliehavo. „Milujem ťa. Celý svoj život som čakala iba na teba.“
„Tak ako ja na teba,“ usmial sa znovu. „Je také nádherné zobudiť sa s tebou. Všetko je tu nádherné. Ty, toto miesto...“
„Už len seba si vynechal,“ pripomenula mu veselo.
Obchytil ju aj druhou rukou a pevne, pevne ju objal.
„Lalo, udusíš ma,“ zalapala po dychu. „Aj keď som lekárka. Sama sebe prvú pomoc veľmi nedám.“
„Ostaň dnes doma,“ zapriadol.
„Takto to nefunguje,“ usmiala sa. „Nie s mojou prácou.“
Sledoval, ako vstala a úsmevom ušla pod sprchu. Lalo sa načiahol k čiernej drevenej podlahe a z nohavíc si vytiahol mobil. Toto musel povedať nahlas. Keby to nespravil, neveril by, že to všetko bolo skutočné.
Toby mu to zdvihol takmer okamžite.
„Zdravím ťa, vnútrozemec!“ ozval sa. Prehnaná veselosť Lala v dôsledku nedávnych šťastných udalostí vôbec neprekvapila.
„Ahoj, Tobo. Ako sa tom mávate? Čo malý?“
„Je perfektný. Pozajtra si ho berieme domov,“ dostalo sa mu blaženej odpovede. „Aj Liz sa má fajn.“
„Počúvaj, toto je dôležité,“ povedal mu Lalo vážne. „Práve som zažil tú najhoršiu a hneď po tom najlepšiu noc v celom svojom živote.“
„Ako to?“ spýtal sa ohromene Toby. „Rozprávaj, človeče!“
Lalo mu čo najstručnejšie rozpovedal všetko o havárii, oznámil mu, že Kivi už nie je medzi nimi, zahovoril sa o skľúčenej Adke a napokon mu povedal o stretnutí s Dreou a tiež o tom, že s ňou práve strávil noc. Toby sa pár chvíľ nezmohol na slovo. Bolo to priveľa informácii naraz, to si uvedomoval aj Lalo.
„Pánabeka, kamoško, to všetko myslíš naozaj vážne?“
„Žartoval by som o takých veciach, ty trkvas?“ oboril sa na neho Lalo.
„A... ako sa cítiš?“ spýtal sa ho Toby opatrne.
„Neviem...“ povedal Lalo neisto. „Je mi divne. Blbo z Kivi, nesmierne blbo, kamarát, a naopak z Drey...“ nemohol to popísať, tak si len povzdychol. „Ty vieš, čo pre mňa tá kráska všetko znamená.“
„Stále je pekná, vravíš?“ Lalo počul, že Toby sa uškiera.
„Ešte krajšia, ešte krajšia, kamarát.“
„Super! Keby som tu netrčal s protinožcami, poriadnu si s tebou tľapnem! A ako to teraz medzi vami bude? Hmm... ja sa len tak pýtam ale... nevydáva sa?“
„Nie! Flynna odpálim ako on futbalku, keď sa ukáže.“
„Ak si dobre pamätám na vašu poslednú bitku...“ začal Toby.
„Drea má rada mňa, povedala mi to,“ oznámil mu Lalo.
„Chápem, potom ti gratulujem, kamarát. A počuj, to s Kivi ma fakt nenormálne mrzí. Keď budeš s Aduškou, povedz jej, že tu na ňu myslíme, jasné?“
„Diky, Tobo. Zatiaľ sa maj.“
Lalo si natiahol nohavice a vyšiel do kuchyne. Onedlho tam vbehla aj Drea namaľovaná iba s jedným okom, s nesprávne pozapínanou blúzkou a skackajúca na jednej nohe, keďže podľa všetkého niekde zakopla. Rýchlo si nalievala kávu.
„Čo sa stalo? Máš ešte pol hodiny, nie?“ nerozumel Lalo.
„Kiežby! Zavolali mi z nemocnice, musím ísť hneď, je to súrne. Volali z urgentného príjmu, že k nám vezú nejakého chlapca. Vyzerá to na výplach žalúdka, dúfam, že sa neotrávil.“
„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa prekvapený Lalo, ktorý na podobné hektické rána nebol vôbec zvyknutý.
„Podľa všetkého zjedol svoje temperové farbičky,“ oznámila Drea, už sa obúvala. Lalo ani nevedel ako a už aj bola hotová. Pribehla k nemu a rýchlo ho pobozkala. „Keď sa vrátim, pozhovárame sa, dobre? Milujem ťa. Ahoj, musím letieť.“
„A kedy sa vrátiš?“ volal za ňou.
„Neviem, podľa chlapcovho stavu, ahoj!“ Zabuchla za sebou dvere.
Lalo sa na ne ešte hodnú chvíľu ohromene díval. Potom v diaľke začul pišťanie pneumatík.

Dohodli sa, že Lalo odíde za svojou dcérou a Drea počká, až sa vráti Johnny a ukončí to s ním. Nečakala na ňu ľahká úloha a z úcty k Johnnymu Lala požiadala, aby to tých pár týždňom vydržali bez seba. Skončilo sa to tak, že Lalo Dreu zviedol aj ďalšiu noc. Keď sa zobudila s ťaživým pocitom viny, Lala čím skôr vypoklonkovala zo svojho bytu so sľubom, že hneď ako sa s Johnnym rozíde, ozve sa mu. Nelúčili sa ľahko. Vlastne im to trvalo celú noc. Len neradi sa zase rozchádzali.
Dni utekali Drei veľmi rýchlo, zamestnala sa prácou v nemocnici. Brala si viac nočných služieb, aby sa unavila a nemusela myslieť na to, ako jej Lalo chýba. Problémy jej robili hlavne telefonáty s Johnnym. Cítila sa veľmi nepríjemne, keď jej občas pred spaním zavolal a pustil sa do vykladania o tom, ako mu veľmi chýba a ako už chce byť s ňou. Nechcela mu klamať, tak na väčšinu jeho náruživých slov nereagovala a neskôr sa snažila telefonáty čo najviac obmedzovať. Vyhovárala sa na prácu, na dlhé služby a náročné prípady a tiež na to, že je unavená. S Johnnym sa jej nežilo zle. Vždy k nej bol mimoriadne pozorný a bol to príjemný spoločník. Aj na rozhovory, aj na všetko ostatné, čím sa Drea rada nechala rozptyľovať vo svojom prázdnom živote. Už si na neho zvykla a aj na jeho náručie. Keďže to bol jediný milenec, akého kedy mala, dve noci s Lalom jej pripadali ako nová, šialene vzrušujúca skúsenosť, po ktorej znovu túžila hneď v tom okamihu, ako od nej odišiel.
Večer čítala vo svojej posteli, keď sa ju Johnny rozhodol prekvapiť. Nepovedal jej, že príde o týždeň skôr. Do bytu vošiel potichu ako zlodej so širokým lišiackym úsmevom žiariacim v šere. Cez otvorené dvere Dreinej spálne pomaly strčil dovnútra bielu ružu. Keď začul jej prekvapené zhíknutie, vynoril sa spoza rámu a ukázal jej svoj krásny obrovský úsmev.
„Prekvapenie, miláčik,“ povedal a hneď sa za ňou vybral.
„Jo! Nepovedal si, že prídeš už dnes!“ zvolala ohromene.
Odpovedal jej iba tým, že sa k nej sklonil, oprel silné ruky o rám postele a pobozkal ju. „Chýbala si mi. Bože, tri mesiace, poď sem, mačiatko. Poď ku mne.“
„Jo, počkaj,“ namietala, keď sa zvalil vedľa nej a mocne ju k sebe pritiahol.
„Neblázni, Drea,“ vravel jej tlmene do pleca. „Už nejdem zhasnúť. Vieš, že sa mi hocijako páčiš. Nevadí, ak si do seba po celý čas kým som tu nebol, znova hádzala sladkosti, naozaj nič nevidno,“ mrmlal, kým ju hladkal po nohách. „Rovnako krásna ako vždy. Poď už sem, miláčik. Tak sa teším, že som doma. Aha, toto nepotrebuješ, hej, ani toto tu...“
„Počkaj, myslím to vážne. Potrebujem s tebou hovoriť,“ povedala dôrazne, aj keď váha jeho tela ju takmer pripravila o dych.
Keď počul jej neprístupný tón, zamrzol. Prestal ju vyzliekať z nočnej košele, pozrel jej do tváre a v tichom podráždení jemne spojil žlté obočie. „Nepočká to do rána?“ spýtal sa jej.
„Nie. Nechcem s tebou spať, pusti ma.“ Vykliesnila sa spod neho a posadila sa. Pozrela do jeho kamennej tváre. Jeho ostré mužné črty, veľké jasnomodré oči, svetlé strnisko, všetko jej bolo tak dôverne známe, no predsa sa rozhodla po všetkých tých spoločných rokoch Johnnyho zapudiť.
„Jo,“ povedala čo najpokojnejšie, „stretla som sa s Lalom.“