Červený kód: Lucifer! (Záver 4/4)

„Týchto pár týždňov bolo stokrát horších ako všetky tie roky,“ vydýchol Lalo s úľavou, keď Dreu silno zovrel v náručí. „Konečne. Ach, konečne si tu.“
„Lalo...“ Aj Drea ho pevne objala. Pritlačila si líce na jeho hruď a začula, ako bláznivo rýchlo mu bije srdce. „Áno. Konečne som tu.“
Zdvihol zo zeme jej cestovnú tašku a so šťastným úsmevom ju voľnou rukou objal okolo pása. Spolu sa vybrali ku krásnej, drevom obloženej chate. Ťahala sa skôr do výšky ako šírky a Drea odhadovala, že môže mať aj tri poschodia. Vôňa okolitého ihličnatého lesa sa jej zdala omamujúco nádherná. Ľúbila prírodu a miesto, kde sa pán Lowell pred niekoľkými rokmi rozhodol pre kúpu horského domu, jej pripadalo absolútne vhodné pre vychutnanie si najšťastnejších dní svojho života, ktoré na ňu práve čakali. Auto nechala na úzkej príjazdovej ceste a spolu s Lalom sa pustila po zľahka stúpajúcom chodníčku hore k širokej verande chaty.
„Mám prekvapenie,“ povedal Lalo veselo.
„Naozaj? Aké?“
„Uvidíš vnútri. Poď,“ otvoril vchodové dvere a kývol jej, aby vošla prvá. „Myslím, že tak o tri... dva...“
„Ježišikriste, Drea! Ahoj! Bolo to tak dávno!“
Keď Drea zbadala, ako sa k nej chodbou rúti Lizzy, celá šťastná sa ihneď pustila oproti nej. Stretli sa v silnom objatí a Drei až zaslzili oči. Tak toto naozaj nečakala.
„Vrátili ste sa!“ zvolala stále neveriacky. „Lizzy, tak sa teším! Ako sa máš? Je tu aj Toby, aj malý?“
„Sú hore,“ usmiala sa na ňu Lizzy. „Vrátili sme sa len pred pár dňami. Nič som ti nepovedala, prepáč, no s Lalom a Tobim sme sa dohodli, že ťa prekvapíme. Ostaneme tu chvíľu všetci spolu.“
„Ach, Lizzy,“ vzdychla si Drea pri návale emócii a znovu priateľku objala. „Tak si mi chýbala. Stalo sa toľko vecí...“
„Ja viem,“ povedala a pohladila ju po dlhých vlasoch. „O všetkom si pohovoríme, teraz na to bude času.“
Zo zadnej miestnosti prikvitli na chodbu ďalší dvaja ľudia. Obaja sa usmievali.
„Dobrý deň,“ pozdravila ich Drea a podišla k nim, aby im mohla podať ruku. „Pán Lowell, pani Browersová.“
„Sme radi, že ste prišli, veľmi radi,“ povedal jej Lalov otec. Tobiho matka horlivo prikyvovala.
„Aj ja som rada, že som tu,“ odvetila a jemne sa usmiala na Lala vedľa seba.
Úsmev jej hneď opätoval. Chytil ju za ruku a pevne ju vo svojej dlani zovrel.
„Lalo, prečo neukážeš Drei vašu izbu? A určite si aj zvedavá na malého, nie?“ spýtala sa Lizzy, keď k nim podišla tiež. „Poďme hore!“

Drea a Lizzy s maličkým Tobim v náručí sedeli samé v jednej z podkrovných izieb, v ktorej bol len prebaľovací pult, kolíska a vedľa nej dve kreslá. Hneď po tom, ako sa Drea vybalila v Lalovej izbe o jedno poschodie nižšie a vystískala Tobiho, ušla s Lizzy hore, aby sa mohla zoznámiť s jej synčekom.
„Toby bol s prácou hotový už pred dvoma týždňami, no zdalo sa nám, že na takú dlhú cestu bol tento náš pokladík ešte primalý. Však? Všakže áno, Tobinko?“ prihovorila sa mu radostne Lizzy. „No už si hotový obor, veru si.“ Usmiala sa na Dreu. „Rastie tak rýchlo, až sa mi chce plakať.“
„Má len dva mesiace, Lizzy. Neboj sa, ešte chvíľku to takýto maličký chutnučký krpček bude,“ vravela Drea a jemne pri tom kývala chlapčekovou rúčkou.
„Tu sme už mimo zvedavých uší, Drea. Ako to išlo s Johnnym?“ spýtala sa Lizzy.
Drea si povzdychla. „No... trochu sa prekvapil. Možno som bola až príliš necitlivá. Nechcela som to naťahovať a tak som mu hneď povedala, ako som sa s Lalom stretla v nemocnici a ako som po tom prehodnotila svoj život. Myslím, že som mu poriadne ublížila. Ani ti nebudem opisovať jeho výraz, keď som mu vracala prsteň. No on rovnako ako ja dobre vedel, že náš vzťah bol o všetkom možnom, len nie o úprimnej láske. Potrebovala som ho vo svojej samote a on vedel, že ho nemilujem. Určite mu so mnou toho veľa chýbalo Lizzy, inak by sa predsa nebol občas stretával aj s Ash.“
„Och, áno,“ povedala sucho. „Tak o tomto si vedela.“
Drea prikývla. „Nakoniec som mu to aj tak nevyčítala, Lizzy. Veď aj ja som ho s Lalom podviedla.“
„Aj keď som to Ashley nikdy neschvaľovala,“ povedala Lizzy, „sľúbila som, že o tom nebudem hovoriť. Prepáč mi, Drea. Dalo by sa povedať, že bola vo veľmi podobnej situácii ako ty. Johnnyho na rozdiel od teba miluje. Už od strednej, presne ako ty Lala. Možno teraz už konečne dozrel čas na to, aby sa všetko upratalo.“
„Ja by som bola rada, keby im to spolu vyšlo, Lizzy. Nehnevám sa ani na jedného z ich.“
„Mohla by si,“ povedala Lizzy, prstom hladkajúc Tobinka po tváričke, „mala by si na to právo.“
Drea mávla rukou. „Všetci sme sa trápili, Lizzy. Chcem hľadieť už len dopredu.“
„To je dobre,“ usmiala sa.
„Ako...to teraz je s tvojou prácou, Lizzy?“ spýtala sa Drea opatrne. „Nerozmýšľala si... že by si prestala? Hlavne teraz, keď máš synčeka. Nie je ten najvhodnejší čas?“
Lizzine črty tváre náhle trochu zdrsneli, ako mierne zaťala zuby. „To nie je také ľahké, Drea. Pochop to.“
„Rozumiem.“ Pozrela do zeme a zamračila sa.
„Teraz mám od práce pokoj. No skôr či neskôr sa budem musieť vrátiť. Marisa sa výhovorke s dieťaťom smeje. Zaujíma ju len to či splním úlohy podľa jej očakávania, nie ako sa pri tom nadriem, alebo či to robím s veľkým bruchom.“
Drea sa na ňu vážne zahľadela. „Mala by si to povedať Tobimu. Všetko.“
Lizzy sa len usmiala a pokrútil hlavou. „To som mala urobiť už dávno. Teraz... je už tá šanca dávno premrhaná. Drea, nepozeraj tak na mňa a prosím, nesúď ma. Ty nevieš, čo znamená uživiť rodinu, ak sa tvoj muž rozhodol odmietnuť všetky ponuky najlepším právnickým firmám, aby mohol byť komediantom a točiť programy pre deti. Teraz si nemysli, že ho obviňujem, vôbec to tak nie je. Milujem ho. Milujem ho taký, aký je a on je úžasný. A za mňa aj za malého by dal všetko na svete. A ja by som zase za neho urobila všetko. Preto so svojou prácou nikdy neskončím.“
„Mám ťa rada rovnako, Lizzy. Mne je jedno, čo robíš.“
„Možno by nebolo,“ povedala potichu.
No Dreu nezastrašila. „Nehovorím, že o tom chcem počuť, aj keď by si mi podľa všetkého nesmela nič povedať, no rozumiem tvojej situácii. A aj tomu... ako si sa ku všetkému dostala.“
„Nehovorme už o tom,“ povedala uvoľnenejšie, škrabúc si náhle svrbiacu jazvu na dlani. „Povedz mi o sebe a Lalovi. No jedna radosť hľadieť na vás dvoch.“
Drea sa jemne začervenala. „Som taká šťastná,“ zamrmlala.
„Jasné, že si, dievča! A aj ja som z vás šťastná. Všetci sú! O Lala si už robil starosti najmä pán Lowell. Jeho samotársky život sa nikomu nepáčil. No teraz je to hneď všetko iné, čo? Ty jedna neskrotná, nezabudnuteľná ženská,“ zasmiala sa.
„Lizzy! Prečo ma tak nazývaš? Nebuď taká.“
„Lebo chlapom pletieš hlavy,“ zabávala sa. „Dobre, prepáč. Chcela som sa ťa spýtať na niečo iné.“ Trochu zvážnela. „Myslíš, že budeš schopná... prijať Adku?“
Drea sa zamračila. „Samozrejme, že áno. Čo by mi malo vadiť, že je Kivina? O to viac ju ľúbim.“
Lizzy sa usmiala. „Tušila som, že to povieš. Chvalabohu, chcela som si to overiť.“
„Vyzerá oveľa lepšie. A šťastnejšie,“ povedala Drea. „Kým som sa vybaľovala, videla som, ako sa s ňou Lalo hrá.“
„Áno, to najhoršie zvládla,“ súhlasila Lizzy. „Ester a pán Lowell ju tu naozaj rozmaznávali. Bola v dobrých rukách. Na takomto krásnom mieste človek nevydrží dlho smútiť. Ešte si nevidela hory, to je naozaj voľačo.“
„Lizzy, mohla by som sa ťa niečo spýtať? Ako si sa cítila... myslím fyzicky, keď si zistila, že čakáš?“
Otvorila ústa, že jej hneď odpovie, no potom sa zrazu zarazila a zažmurkala. Začudovane pozrela Drey do tváre. Chvíľu nič nevravela, len skúmala priateľkinu tvár a potom... „Ó,“ dostala zo seba. „Ó,ó,ó. Ó!“
Drea rozpačito sklopila zrak.
„Drea!“ zvolala so smiechom. „Ty si myslíš, že...! Myslíš, že...!“
„Počkaj, počkaj, ja neviem,“ povedala Drea náhle.
„Ako to, že nevieš? Veď si doktorka, preboha!“
„Napadlo mi to len dnes ráno! Hneď by som sa dala vyšetriť, no tašky boli už zbalené, dovolenka vypísaná, nechcela som ísť do nemocnice len preto, že ma trochu boleli prsia. No myslím, že... asi by to bolo možné. Asi tak na osemdesiat percent by som povedala, že...“
„Osemdesiat percent?“ zvolala Lizzy. „Veď to je už takmer isté! A s Lalom si bola tak... pred necelými dvoma mesiacmi? Áno?“
Drea našpúlila pery a jemne prikývla.
„O-ou,“ povedala z ničoho nič Lizzy a čelo sa jej stiahlo. „A... s Johnnym si bola...?“
„Naposledy ešte pred tým, ako odcestoval! To bolo už dávno! Okrem toho, keď odišiel, tak som si vysadila tabletky, lebo z nich priberám asi tak trikrát rýchlejšie ako normálne. A odvtedy mi cyklus ešte stále nenabehol. Preto teraz neviem či náhodou nie som tehotná alebo sa všetko ešte len spustí.“
„A s Lalom si sa o tom už bavila?“
„Kedy, prosím ťa?“
Lizzy sa usmiala. „Drea, podľa mňa si v tom. Z čoho by si mala tie bolesti? A nebolo ti niekedy aj nevoľno? Nepamätáš sa?“
„Nie,“ odpovedala s istotou. „Ale...“ hlas sa jej zrazu zlomil, „v posledných dňoch som vôbec nevládala na nočných službách. Akosi rýchlo som sa unavila.“
Lizzy sa na ňu širokánsky zaškerila. „Ja som na tom bola úplne rovnako.“

Po vynikajúcom obede si všetci dospelí posadali na verandu. Lizzy sa podarilo uspať svojho syna a Aduška zaspala v Esterinom náručí len chvíľku po tom, ako sa prepchala dezertom. Lalo ju vyniesol hore do jej izbičky a potom sa vrátil k ostatným. Hneď ako si sadol na lavičku vedľa Drey, položil jej ruku do lona a ona ju pevne zovrela. V dvoch prútených kreslách trónili pán Lowell a Toby. Lizzy a Ester sedeli spolu na ďalšej lavičke hneď vedľa nich. Pani Browersová mala svoju nevestu pod dohľadom už nejakú chvíľu. Neustále jej hovorila do všetkého, čo sa malého týkalo a Lizzy často poučovala. Kvôli zachovaniu dobrých vzťahov v rodine sa Lizzy snažila byť za jej poznámky vďačná, no Drea ju dobre poznala a na priateľkinom dobre skrývanom podráždení sa iba zabávala.
Ester odložila svoju šálku kávy na kruhový sklenený vrch prúteného stolíka pred sebou a usmiala sa na Dreu. „Určite bolo veľmi náročné vypracovať sa na vaše miesto, Andrea. Veľmi vás za to obdivujem,“ povedala.
„Ďakujem,“ jemne sa začervenala Drea.
„Ako ste to len dokázali? Lalo nám hovoril, že aj taká mladá ste vychýreným špecialistom.“
Drea sa tentoraz skromne usmiala. „Nebolo to jednoduché. Ak by ma v rozvoji kariéry nepodporovali okolnosti, nikdy by som sa nedala na nič také náročné. Štúdiu som však mohla venovať celkom všetok svoj čas a v podstate som to aj spravila. Viete... ja... naozaj som sa potrebovala niečím zamestnať, aby som sa vyhla istým myšlienkam,“ povedala váhavým tónom.
„Šprtala sa, aby sa bez Lala nezbláznila,“ preložil Toby s úškrnom.
„Tobias!“ zahriakla ho matka. „Prečo si vždy tak neznesiteľne netaktný?“
„To je v poriadku, Ester,“ chlácholila ju hneď Drea. Potom sa usmiala na Lala. „Veď má aj tak pravdu.“
„Keby sme sa stretli neskôr, možno by si sa dovtedy v práci zodrala k smrti,“ povedal Lalo, keď ju jemne chytil za bradu a otočil si jej tvár ku svojej.
„Tak sme mali šťastie,“ zamumlala a on ju letmo pobozkal na usmiate pery.
„No nie sú milí?“ nadchýnala sa Ester potichu.
„Prečo som ti ja milý nepripadal, keď som pred tebou pobozkal Liz?“ ublížene sa hneď pýtal Toby. „Iba si hundrala niečo o tom, aký som nevychovaný a ako ju stále obťažujem. Čo je toto za spravodlivosť?“
„Lebo si ju naozaj neprestajne obťažoval,“ odvetila mu britko Ester. „Je jasné, že som mala pravdu, veď výsledkom je, že mám vnuka.“
„Nie je to po desiatich rokoch, čo som spolu s Liz, úplne normálne?“ takmer zajačal Toby.
„Deviatich,“ povedali Ester a Lizzy jednohlasne.
Toby teatrálne zaklonil hlavu a prevrátil oči.
„Musíš sa jednoducho zmieriť s tým, Tobo, že som oveľa atraktívnejší než ty, a že sa na mňa jednoducho lepšie pozerá,“ vyškieral sa na kamaráta Lalo.
Toby si vytiahol spod zadku vankúš a vrhol ho na Lala. Ten ho svižne zachytil tesne pred tým, ako by zasiahol Dreinu tvár a šmaril ho späť, až sa Toby vo svojom kresle takmer prevalil.
„No tak, no tak, prestaňte,“ napomínal ich pán Lowell otrávene, akoby to vždy boli len malí chlapci. Nakláňal sa nad svoju šálku a pred vankúšovou bitkou ju chránil vlastným telom. „Ester, drahá, nejdeme sa prejsť do lesa? Tieto bojové podmienky sú hádam vhodnejšie pre mladých.“
Zasmiala sa a súhlasila. Keď boli preč, Toby si presadol na matkine miesto vedľa Lizzy a zjavne uvoľnenejšie nadhodil: „Drea, včera sme v telke videli dačo fakt zaujímavé. Ja som to aj nahral.“
„To si urobil? A prečo, preboha?“ spýtala sa ho Lizzy.
„Keby to Drea náhodou chcela vidieť, jasné, nie?“ odvetil jej a potom sa znovu pozrel na Dreu. „Musela si o tom počuť, teraz je to v telke všade.“
„Ja nepozerám televíziu,“ odvetila Drea. „Naozaj nemám kedy.“
Toby sa na ňu zoširoka usmial. „Pamätáš na Kristy?“
Drea sa zamračila. „Akoby som sa na ňu nemohla pamätať, Toby? Jasné, že áno!“
„To som si aj myslel. Predstav si, v telke bola ona! Teraz je z nej veľká politička! Neverila by si, ako vyzerá a ako šikovne sa vykrúca! Všetci sú z nej celí preč, stavím sa, že svojmu otcovi vyhrá voľby.“
„Vážne?“ Drea bola skutočne ohromená.
„Jasné, to len Lalo tvrdí, že Kristian Farley je jej rodina. Mňa presvedčilo to meno. Verejnosť o tom určite nevie, takto sa im podvádza určite stokrát pohodlnejšie.“
„Už nemá svoje dievčenské meno,“ vysvetľoval Lalo Drei. „Vydala sa.“
„Tak ja som skoro zletel zo stoličky, keď som počul, za koho,“ povedal Toby. „Ale Lala to zjavne veľmi neprekvapilo. Ty si o niečom vedel, čo?“
Lalo len pokrčil plecami.
„Počkajte, o čom sa to tu bavíte?“ vyzvedala Drea. „Toby, za koho sa vydala?“
„Dnes sa volá Kristiana Springová,“ odvetil jej. „A to meno aj používa.“
„Springová?“ Drea sa pošúchala po čele a potom bezradne pozrela na Lizzy.
„Pamätáš na chalana, ktorý býval vedľa Lala a Tobiho?“ nahovárala jej.
Hneď si spomenula. Ohromene sa obrátila na Lala. „Kristy? Tá Kristy, ktorú sme poznali, sa vydala za niekoho takého? Je snáď z neho milionár?“
Lalo sa zasmial. „Pokiaľ viem, milionárka je Kristy. Kornelius doteraz sedí na svojom zadku a robí presne to isté, čo som ho videl robiť naposledy pred rokmi. Hrá.“
„Ten by nemal ani na jedlo, keby si ju nevzal,“ povedal Toby. „Ako to pre boha dokázal?“
„No...“ nadhodil Lalo, „pamätám sa, ako sa mi sama priznala, že s ním mala opletačky. Nezabudol som na to, lebo ma to vtedy veľmi prekvapilo, keďže ešte chodila so mnou.“
Tobi sa zachichotal. „Tvoja hrdosť je v troskách, kamoško.“ Objal Lizzy a ďalej sa jej potichu smial do krku.
Lalo sa naklonil ku Drei a na Tobiho ukázal palcom. „No nemáš chuť zabiť ho?“
Usmiala sa. „Neboj sa, Lalo. Tvoja hrdosť je celkom v poriadku. Ja ti ju postrážim.“
„Vďaka,“ odvetil pobavene a naklonil sa, aby ju znovu pobozkal.
„Pozri, Liz, už zase. Prečo nejdú do svojej izby?“ sťažoval sa Toby.

Osamote sa im podarilo ostať až večer. Chata bola tichá, čo bolo po hlučnom a veselom dni naozaj nezvyčajné a Lalo s Dreou boli konečne vo svojej posteli. V malej izbičke bolo úžasne útulne. Steny boli obložené lakovaným drevom a po oboch stranách postele na nočných stolíkoch svietili tmavočervené lampičky. Vzduch bol presiaknutý sviežou vôňou pilín, hôr a lesa. Za malým štvorcovým oknom na konároch jedlí húkali sovy a v tráve svrčky cŕkali na mesiac v splne.
Lalo hladkal Dreine nádherné dlhé vlasy. Pokojne mu ležala na hrudi a užívala si, ako sa s nimi hrá. Ľúbila, keď sa prstami prehrabával v jej hustých prameňoch. Po pleciach i chrbte jej vtedy vždy behali zimomriavky. Keď uvážila, že je vhodný čas, chytila ho za ruky a nadvihla hlavu, aby mu mohla pozrieť do tváre.
„Aké máš so mnou plány?“ spýtala sa ho potichu. „Povedz mi to úprimne.“
Veselo sa pousmial. „Chceš počuť, aká mám s tebou plány teraz? Alebo až v budúcnosti?“
„V budúcnosti,“ usmiala sa.
„Dobre teda,“ zašepkal. „Ja ti presne poviem, čo plánujem.“ Nadvihol jej bradu a jemne ju pobozkal. „Vezmem si ťa. Skoro. A potom budeme mať aspoň tri malé Andrejky.“
„A čo malý Lalovia?“ spýtala sa.
„Bože, nie! Chlapcov chceme tiež, ale nebudú to žiadni Lalovia. To by som im nikdy nespravil.“
„Máš krásne meno,“ povedala mu do ucha. „Staré a nádherné. A Adelaida je rovnaké. Máš to už v rodine.“
„Nie,“ odmietol kategoricky. „To je moja podmienka. Aj ty si môžeš jednu určiť, ak chceš.“
„Ešte porozmýšľam,“ odvetila pobavene. „Ale Lalo...“ znovu mu pozrela do očí, „myslím, že s tou svadbou si potrebujeme pohnúť.“
„Naozaj?“ zasmial sa. „No ja nie som proti. Musíme sa len dohodnúť na tom správnom čase, prihliadajúc na tvoju aj na moju prácu.“
„Lalo,“ ozvala sa znovu, no o niečo výraznejším hlasom. „Vieš, hovorím to pre to, lebo aj keď si ešte nie som úplne istá, myslím, že... no, že... pouvažovať nad menom pre chlapca by bolo príhodné čím skôr.“
Cítila, ako jeho hruď znehybnela, keď prestal dýchať. Uprel na ňu doširoka roztiahnuté očiská, výraz mal úplne ohromený. „Ty myslíš, že...?“
Usmiala sa. „Čo by si na to povedal? Možno by malý Tobinko mohol mať kamaráta.“
„Drejka!“ vydýchol naradovane. „Naozaj?“
„Treba to overiť,“ vravela mu náhle. „No aj keby to nebola pravda, ja nechcem ďalej čakať. Celé roky som prežívala iba zo dňa na deň, pomaly a ťažko, dúfajúc, že môj život sa už čoskoro začne... A teraz, keď sme konečne spolu, chcem žiť naplno. Nepremrhať jediný deň, jedinú príležitosť.“
„Aj ja to tak chcem,“ povedal ihneď. „Cítil som sa rovnako. Súhlasím, súhlasím s tebou, Drejka. Majme dieťa. Chcem si ťa vziať, chcem s tebou žiť až do konca svojho života, chcem byť s tebou.“
„Lalo.“ Šťastne sa k nemu pritisla. „Myslíš to vážne?“
Objal ju, spolu sa zvalili na bok a potom sa k sebe pevne pritisli. „Celkom vážne, láska moja.“