Drowned love

"No tak, Ruki, nerob to! Zíď odtiaľ, porozprávame sa!" kričal svetlovlasý mladík do tmy, zatiaľ čo vystrašene stál a hľadel kamsi pred seba. "Ruki..." znova zopakoval meno, avšak jeho slová akoby odvial vietor, zostali bez odozvy. Prerývaný dych, roztrasené kolená a srdce, ktoré vynechávalo údery. Čas plynul, avšak jemu sa zdalo, akoby tam stál hodiny. Stál a upieral zrak na svojho milovaného chlapca... Milovaného? To sotva. Keby ho skutočne tak miloval, nikdy by mu neublížil. Nikdy by ho nedoviedol na pokraj smrti. Tak prečo osud chcel, aby sa to takto zvrtlo?

"Ruki, milujem ťa. Prosím, ver mi!" ďalší hlasitý výkrik opustil Uruhove pery.

Útle telo hnedovlasého mladíka nepatrne stuhlo. Vzhliadol a konečne odvrátil zrak od hlbín kalnej vody tečúcej niekoľko desiatok metrov pod jeho nohami.

"Vravíš -milujem-?" zasmial sa hnedovlasý a vzhliadol druhému do tváre. Jeho oči sa však nesmiali. Zaliate slzami len tíško hľadeli na bezmocného Uruhu pred ním. Bol tak nádherný! Svetlé vlasy lemujúce jemné črty jeho tváre a ten neodolateľný pohľad. Ruki by bol kedysi schopný za ten pohľad obetovať i pol života. A teraz? Len zrada sršala z očí, ktoré tak miloval. Kde sa vytratila tá vrúcnosť? Kam sa podel jeho prívetivý, milujúci pohľad? Ach áno. Už si spomína. NIEKTO ho ukradol. Hanebne ulúpil a egoisticky si ho privlastnil. Už nikdy mu ten pohľad nebude patriť. Aspoň to si hnedovlások myslel. Pri tejto myšlienke mu po tvári skĺzla nejedna slza. Máčala tvár posiatu bolesťou, a zatiaľ čo kvapky sĺz dopadali na zem, slová opúšťali jeho ústa:

"Prosím, nemusíš mi viac klamať, Uruha. Chápem. Nemiluješ ma... prečo inak by si bozkával toho muža? A láskal sa v jeho náruči? Ja viem.. Tvoje srdce už patrí inému." Pretrel si rukou oči a ľahostajne zostúpil zo zábradlia vysokého mosta, na ktorom stáli a prežívali najťažšie chvíle svojho života. Len on, most vie, koľko sĺz uschlo na tvárach bezmocných samovrahov. Len on to vie a nikdy nikomu to neprezradí. Pretože kameň zostane vždy len nemým kameňom...

"Zrejme som nebol dosť dobrý," vzdychol si Ruki a chladný vietor mu sčesal tmavé vlasy do tváre. Ale bol rád. Aspoň naoko zakryjú tú urputnú potupu v jeho tvári. Potupu a poníženosť. A pocit viny, ktorý vrhal v ústrety oproti stojacemu svetlovláskovi. Ach, ako len túžil opustiť tento svet...

Ruki pristúpil k svetlovlasému mladíkovi. Na okamih pocítil neuveriteľnú túžbu vrhnúť sa na neho a už po miliónty krát ochutnať jeho pery. Tú však zahnala hrozná spomienka, ktorá mu pridala ďalšiu jazvu na jeho krehké srdce... Prečo sa to všetko muselo stať?

Rukiho srdce razom už nebilo tak splašene, ako kedysi. Inokedy v blízkosti Uruhu strácal vedomie a nechal sa hltať jeho zvodným pohľadom. Vdychoval jeho úžasnú vôňu a očami sledoval každý milimeter jeho krehkého tela. Dnes akoby to všetko pominulo a ostala len spomienka nesúca v sebe toľko krásy a útechy. A pravý dôvod vedel jedine Uruha. Vedel ho a plne si to uvedomoval.

"Prosím, Ruki, nehovor také veci. Milujem ťa, chápeš? Milujem ťa najviac na svete a..." odmlčal sa na chvíľu gitarista a sklonil hlavu. "A to s ním... bol len... len chvíľkový ošiaľ. Neviem, prečo som to urobil. Ja... b-bol som zmetený... Ale nič pre mňa neznamená! Prisahám! Prosím, musíš mi veriť, Ruki," vzlykal Uruha a z očí sa mu drali kvapôčky slaných perál.

"Prosím... odpusť..." prosil a plakal. Vedel, že urobil chybu, ktorá sa nedá odpustiť. Nevedel však, ako len mohol vykonať taký čin. Ako len mohol spraviť niečo tak neodpustiteľné? Ako ho len mohol podviesť? Jeho nerozvážne konanie a zaslepenosť priniesli trápenie obom. Táto skutočnosť spaľovala jeho vnútro a trhala na kúsky jeho zmetené srdce. Rukou si otrel kvapky neutíchajúcich sĺz a roztvoril náruč. Donedávna sa v nej túlilo telo drobného speváka, avšak tie časy sú preč. Rukiho nahradil niekto iný. A nikto predsa nechce byť nahradený.

"Poď ku mne, Ruki. No ták," kvílil Uruha a jeho pocity ho načisto ovládli. Srdce mu búšilo divoko do hrude. Oči chŕlili nezastaviteľné potoky sĺz a jeho telo sa v návale zúfalstva začalo chvieť. Najprv nepatrne, no po Rukiho reakcii sa začalo nekontrolovateľne triasť:
"Nie, Uruha. Je koniec. Definitívny. Zrejme k sebe nepatríme. Sám si toho svedkom... Ostáva už len jediná možnosť." Bez ďalších okolkov vstal, vyšplhal sa na kovové zábradlie mosta a ostal na ňom stáť. Nechcel počuť Uruhovo vysvetlenie. Beztak by mu len horko-ťažko uveril. Slová sú zbytočné. Len činy prezrádzajú pravý zámer človeka, tak znela Rukiho životná idea.

V Uruhových očiach sa mihla vlna nesmiernej bezmocnosti.

Chladný vietor neustále vial okolo mladého speváka, ktorý svoje telo dobrovoľne vystavoval jeho sile. Pomaly zavrel oči a snažil sa na nič nemyslieť. Nemyslieť na krásnu budúcnosť, ktorú s Uruhom plánoval. Snažil sa zabudnúť na všetky krásne okamihy, ktoré spolu prežili. Spoločné detstvo, koncerty, letmé dotyky a prvý bozk. Ešte teraz cíti na perách chuť gitaristových pier pripomínajúcich sladkosť medu. Ich chuť mu vždy rozprúdila krv v žilách a privodila závrat... Teraz však dúfal, že spomienky odveje vietor kamsi ďaleko odtiaľto, na miesto, kde ich nikdy nikto nebude môcť nájsť. Dúfal v zabudnutie. Ach, koľká nerozvážnosť. Nejeden človek by si prial, aby sa problémy riešili tak jednoducho. Avšak nech sa snažil akokoľvek, nemohol zabudnúť. Jeho srdce mu to nedovoľovalo.
A v ten moment si to konečne uvedomil. Celá jeho bytosť prahla po jedinom. Po jeho milovanom Uruhovi. I po tom všetkom ho nedokázal prestať milovať. Trápila ho však jediná vec. Bol presvedčený, že Uruhova láska k nemu už navždy pominula.

Spevák len mlčky otvoril oči, dovolil posledným kvapkám sĺz opustiť jeho oči a zadíval sa na oblohu posiatu hviezdami. Upokojovala ho. Vždy ho upokojovala. Aká krásna noc, pomyslel si a sklamane sa usmial, len škoda, že bude poznačená hriechom.

Uruha stále sledoval svojho milovaného. I napriek všetkému ho stále miloval. Avšak stačil jeden jediný okamih a všetko sa zmenilo. Spravil chybu, za ktorú bude pykať do konca života. Zradil človeka, ktorý mu bol drahší než vlastný život. Podviedol ho. Zradil! Navždy pochoval lásku, ktorá medzi nimi bola... Netušil, prečo ten čin spáchal. Aj keď sa akokoľvek snažil, nemohol nájsť odpoveď. Cítil len obrovské bremeno viny na svojich pleciach...

V Uruhových očiach sa následne odzrkadlilo odhodlanie. Teraz alebo nikdy, pomyslel si a načiahol sa smerom k Rukimu. Avšak, osud doprial mladému spevákovi akýsi náskok. Náskok, ktorý ich navždy rozdelil. Len pár sekúnd a všetko mohlo skončiť úplne inak...

Milujem ťa, prebleskla Rukiho hlavou posledná myšlienka...

Uruha cítil v prázdnej dlani len jemný vánok vzďaľujúceho sa tela. Tela, ktoré práve letelo v ústrety istej smrti.

Ticho...

"Niéééé!!!" len hlasitý výkrik sprevádzal posledný okamih, kedy obaja spoločne spočinuli na tomto svete. Ticho, prerušované len pádmi ťažkých sĺz, ktoré sa trieštili o kamenný most, drásalo uši. A nie len uši. Drásalo i srdce svetlovlasého. A v okamihu, keď polomŕtve telo jeho drahého narazilo na hladinu vody, sa definitívne rozletelo na milión kúskov.
Hľadel dolu ešte dlho potom, čo sa rozčerená hladina opäť upokojila. Nemo stál a takmer nedýchal. Rukou siahol na svoju hruď v oblasti srdca. Tá bolesť! Nechtami zaryl hlboko do nej a nebyť jeho odevu, krv by už dávno stekala po jeho hrudi až na zem.

Posledná slza sa vytrácala z jeho oka. Posledný výdych opustil jeho pľúca...

Prásk!

A hladina vody sa opäť rozčerila. Prijala ďalšie nehybné telo. A vzala život dvom milujúcim.

Miesto, kde pred chvíľou obaja stáli bok po boku, ostalo opustené. Len zasychajúce slzy na povrchu mosta boli dôkazom, že tu donedávna stáli dvaja milenci. Tak skúšaní láskou...