Keď sa topí ľad

Môžeš sa ma dotýkať, bozkávať moje pery a hladiť mi tvár. Môžeš mať moje telo, ale patriť ti nikdy nebudem.
Volám sa Aimi Sawa a toto je moje vyznanie.
Dnes som sa opäť prebrala v cudzej posteli, vedľa mňa ležal nahý chlapec. Mal asi devätnásť rokov. Hlava ma bolela z lacného vína, ktorým sa ma snažil celý večer opiť. Poobzerala som si byt, keď som našla kúpelňu, dala som si rýchlu sprchu a obliekla som sa. Bez slova som odtiaľ odišla. Keď som otvorila dvere bytovky, zistila som že sa nachádzam niekde v severnej časti Tokia. Môj byt bol presne na opačnej strane mesta. Zapálila som si cigaretu, chcela som hľadať akýkoľvek druh hromadnej dopravy. Keď som sa však pozrela do kabelky, zistila som, že mám asi šesťdesiat jenov. Možno sa mi podarí ísť na čierno metrom. Keď som našla vchod do metra, nebadane som prekĺzla cez turniket spolu s mužom náhliacim sa predo mnou. Tak toto by sme mali. Našla som si spoj, ktorý išiel do časti Tokia, kde bývam. Rýchlo som si sadla a tvárila som sa nenápadne. Napriek mojej snahe ľudia na mňa civeli. Nedivila som sa im. Mala som na sebe veľmi úsporné trblietavé minišaty, s hlbokým výstrihom a bola som bosá, lebo z lodičiek čo som mala večer obuté, som našla iba jednu.
Mám iba dvadsať rokov a dosiahla som svoje dno. Rodina so mnou prerušila kontakt, priateľom som sa vyhýbala a láska to so mnou už vzdala.
„Slečna môžete mi ukázať lístok prosím,“ prerušil ma z môjho zadumania nízky revízor.
Skvelé nielen, že budem musieť ísť pešo, bude to ešte aj s pokutou. Tak som sa pokúsila o ten najzvodnejší úsmev a spýtala sa: „Nemohli by sme sa nejak dohodnúť pane?“ Chalan sediaci oproti mne sa uchechtol.
„Ak máte čím zaplatiť, tak sa dohodneme Môžete si lístok zakúpiť u mňa a ak nie, budete si musieť vystúpiť na najbližšej zastávke, vyhovuje vám táto dohoda?“
„Ehm, tak to si asi vystúpim.“
„Pane, ak to nebude vadiť ja to zaplatím,“ povedal ten uchechtávač. Bolo mi to jedno, ak sa chcel hrať na gentlemana, nech sa páči! Tí dvaja si to medzi sebou vybavili a chalan si vedľa mňa sadol.
„Nemáš zač,“ povedal a usmial sa.
„O nič som ťa neprosila, dúfam že nečakáš, že sa s tebou teraz vyspím,“ inak som fakt nechápala o iné čo mu ide.
„To bol len dobrý skutok a bude mi zaň úplne stačiť, ak si so mnou zájdeš na kávu, máš zajtra čas?“ To mi akože kúpil ten lístok len preto, aby som s ním išla na rande... Zúfalec.
„Nie, radšej ma nechaj tak, prinášam smolu.“
„Nie som poverčivý, takže zajtra o druhej v Amatsuki Cafe čo je hneď pri tejto zastávke, ja tu vystupujem, budem ťa čakať,“ žmurkol na mňa a odišiel.
Zvyšok cesty už nebol ničím zaujímavý. Keď som odomkla dvere na byte, šokoval ma ten bordel. Nikdy som nebola poriadkumilovná, ale toto bolo moc. Pustila som sa do upratovania, počas ktorého som našla prázdne obaly polotovarov a množstvo starých ústrižkov mojich článkov. Tie mi sem priniesla Yuri. Jediná, ktorá to so mnou nevzdala. Jej snaha bola ukázať mi, že vo mne ešte niečo je. Ja som ich v záchvate hnevu rozmetala po byte.
Pracovala som pre miestne noviny, čo mi vyhovovalo, väčšinu času som tak trávila doma. Mala som na starosti kultúrnu časť. Kedysi ma písanie skutočne bavilo, teraz to bola nutnosť, aby som mala z čoho vyžiť.
Zobrala som si pár tabletiek, po ktorých som bola do dvadsiatich minút tuhá. So spánkom som mala problémy vždy, teraz to však riešili alkohol a tabletky.
Ráno som sa prebudila s čistou hlavou bolo jedenásť hodín doobeda. Ja som musela byť o póljednej v malej tokiijskej galérií, kde mám dohodnuté stretnutie s ich kurátorkou. Robila som článok o ich vystavovaných exponátoch. Vôbec sa mi tam nechcelo a presne podľa mojich očakávaní ma čakala naškrobená stará rašpľa. Boli to nekonečné dve hodiny.
Keď som vychádzala z galérie, cestou som hľadala stánok, kde by som si kúpila cigarety. Do očí mi udrel neónoví nápis Amatsuki Cafe. Boli tri hodiny, takže na toho chalana som tam už naraziť nemohla. Vbehla som do vnútra, postavila sa ku pultu a čakala na obsluhu. Bolo to neskutočné, ale uchechtávač tam bol. Stál za pultom a obsluhoval zákazníkov. Chcela som sa otočiť kým si ma nevšimne, ale bolo neskoro.
„Ideš neskoro,“ povedal hneď, keď ma zbadal.
„Myslela som si že tu nebudeš,“ poznamenala som.
„To vysvetľuje ten vydesený pohľad keď si ma zbadala.“
„Chcela som nebadane zmiznúť, ale nedal si mi šancu.“
„Odpusť, skús to aj zajtra touto dobou. Znovu ťa rád vydesím. Tak prečo si tu?“
„Jedny cigarety prosím, Mild Seven Lights“ ten chlapec ma pobavil. Napriek môjmu odmeranému postoju, sa ma pokúšal zbaliť.
Otočil sa a priniesol jej balíček cigariet a šálku kávu.
„Ale kávu som nechcela.“
„To je na mňa, keďže tú o druhej si nestihla,“ usmial sa.
„Tak vďaka.“
Zaplatila som za cigarety, zobrala si kávu a sadla si do kúta malej kaviarne. Keď som ju vypila, medzi dvermi som zakývala uchechtávačovi a vykročila som von. Ako som kráčala, zapálila som si cigaretu. Prvý šluk pre mňa bol, ako pre milovníka prírody vôňa borovíc.
Nasadla som na autobus domov. Môj byt bol na piatom poschodí bytovky. Moje prefajčené pľúca odmietavo chrapčali vždy, keď som bežala hore schodmi a ja som nadávala, že bývam asi v jedinej budove bez výťahu. Yuri ma čakala pred dverami môjho bytu. Kontrolovala ma. Vedela som, že vždy odo mňa odchádzala k mojim rodičom.
„Kde si bola? Už pol hodinu ťa tu čakám,“ povedala mi miesto pozdravu.
„Práca. Bola som v galérii,“ odomkla sa a ona sa vrútila do vnútra.
„Prekvapuje ma ten poriadok,“ povedala a zamierila k skrinke kde mám lieky. „Od vtedy čo som tu bola naposledy z tých tabletiek vôbec neubudlo! Iba tie na spanie. Mala by si ich pravidelne brať, aspoň kvôli ľuďom, ktorím na tebe záleží,“ vravela mi to, síce vedela že toto hranie na city so mnou nič nerobí. „ Ako si dopadla na tej firemnej akcii?“
„So synom šéfa v posteli,“ pousmiala som sa a opäť som si zapálila.
V tom momente Yuri vyštartovala ku mne a vytrhla mi cigaretu z ruky. Hodila ju do umývadla a pri tom mrmlala: „Si skazená.“
„Drahá Yuri to nie ja, to svet okolo mňa je skazený.“
„Prosím ťa, koľko ich ešte bude, kým ťa to prestane baviť?“
Ja som sa v tej chvíli hrala s krabičkou mojich cigariet. Až teraz som si všimla, že tesne pod značkou je rukou pripísané: „,Zajtra 21:00 Amatsuki Cafe, dúfam že nečakáš, že sa tam s tebou vtedy vyspím. Koji Jurasa“
Rozosmiala som sa.
„Čo sa stalo,“ pozrela na mňa Yuri.
Hodila som jej krabičku a povedala: „Čítaj!“
Yuri sa po dočítaní pousmiala: „Ďalší?“
Ja som som nadvihla obočie a odpovedala: „Ďalší.“

Na druhý deň som v mojich sexy čiernych šatoch s pätnásť minútovým meškaním, bola pred kaviarňou. Už v nej bolo prázdno. No len čo som sa postavila pred dvere Koji pribehol a odomkol mi.
„Nebudeš mať problémy od majiteľa?“
„Majiteľ je pohoďák a aj veľký sympaťák, je fakt milý. Okrem toho, teraz stojí pred tebou,“ usmial sa a odsunul mi stoličku.
Často som mávala stretnutia s mužmi. Zvyčajne to boli jednorázové záležitosti. Ak som sa s nimi vyspala a stretla druhýkrát, zvyčajne mi pripadali otravní. Ale s týmto chalanom to bolo iné, najskôr mi pripadal otravný, a teraz zisťujem, že je to celkom zaujímavý kúsok. Dokonca je aj pekný. Vždy sa mi páčili vysoký, mlado vyzerajúci muži s dlhšími tmavohnedými vlasmi.
„Možno by malo pánu majiteľovi sfúknuť ego, lebo sa sem za chvíľu nezmestím.“
„Prezradíš mi tvoje meno,“ spýtal sa ma a zamieril za pult.
„Sora,“ málokedy som mužom vravela moje pravé meno. On zatiaľ priniesol spoza baru dve šálky čaju, položil ich na stolík a sadol si oproti mne.
„Takže Aimi, ty sa na mňa asi nepamätáš,“ úplne ma šokoval. Bola som zahanbená, že odhalil moje klamstvo. Toto sa mi zatiaľ nestalo.
„A odkiaľ presne by som si ťa mala pamätať?“
„Na vyššej strednej sme spolu chodili do triedy,“ bavil sa na mojom výraze úplneho prekvapenia. V tom momente som si spomenula na malého chlapca v okuliaroch, s hlavou neustále v knihách.
„Prepáč, ty si sa úplne zmenil, vôbec som ťa nespoznala.“
„To vidím, aj tak som odišiel už po prvom ročníku na inú školu, ale na teba som nezabudol. Páčila si sa mi.“
„Cítim sa tak hlúpo. Ospravedlňujem sa za to meno, je to ochrana pred úchylmi.“
„Takže už ma za úchyla nepokladáš?“ Zodvihol pri tom obočie a rukou mi pod stolom prešiel po stehne.
„Malý šprt Koji a úchyl?“ Obaja sme sa rozosmiali. V tej kaviarni sme spolu pri jednej šálke čaju sedeli do jednej ráno. Potom ma odviezol domov, kde sme sa rozlúčili. V ten večer som prvý krát zaspala aj bez tabletiek.

Ďalší večer sme sa stretli opäť. Chcela som mu ukázať moju obľúbenú galériu, ku ktorej som vďaka dobrým vzťahom so správcom, mala kedykoľvek prístup. Ukázovala som mu všetky moje obľúbené obrazy a on sa mi posmieval, podľa neho sa mi páčila každá deprimujúca machľanica. Páčila sa mi jeho úprimnosť. Celý čas som ho držala za ruku a ťahala z miesta na miesto. Nakoniec som ho zaviedla do malej japonskej záhrady, ktorá bola súčasťou galérie.
„Na obrazy máš síce vkus príšerný, ale toto miesto je skutočne krásne,“ povedal a pritiahol si ma k sebe. Cítila som sa pri ňom malinká. „Keď som tu však s tebou, nejak nedokážem všetky jeho krásy vychutnať.“
Zdvihol ma a položil na kamenný múr ktorý oddeľoval terasu od záhrady. V tej chvíli boli naše tváre v tej istej výške. Cítila som ako mi horí tvár a tak som zatvorila oči a priložila moje pery k tým jeho. Môj mozog vtedy úplne prestal fungovať. Jednou rukou som mu neustále držala tú jeho a tou druhou som ho hladila po jeho vlasoch a krku. V tej chvíli som pochopila, že jedine tomuto mužovi sa podarilo prebudiť vo mne chuť žiť.

Polroka sme sa s Kojim takmer denne stretávali. Ja som mu ukazovala galérie a on ma brával do ZOO, kina a na romantické večere večere. Môj život sa tak nejak upokojil. Dokonca som kvôli nemu prestala fajčiť a opäť som sa stretla s rodinou. Keď som ho zoznámila s Yuri, okamžite z nich boli najlepší priatelia. Bola som nadšená. Svet pre mňa prestal byť sivý.

„Už si mu to povedala?“ Pýtala sa ma Yuri už asi stí raz .
„Nie.“
„Vieš, že je to voči nemu nefér. Vidím na ňom ako ťa zbožňuje.“
„Čo bolo kedy voči mne fér?! Len si nechcem všetko kaziť, keď som skutočne šťastná.“
„Má právo to vedieť. Už ti do toho však nič vravieť nebudem. Máš vlastnú hlavu.“
Mala pravdu, mala som vlastnú hlavu a tá vedela, že skôr či neskôr mu to budem musieť povedať, napriek tomu, že strach z reálnosti tej chvíle bol obrovský.

Bol to jeden z mnohých večerov, keď sme ležali u mňa v posteli a zaspávali. Prstom mi kreslil rôzne obrázky na chrbát.
„Ak uhádneš toto, pani kritička, tak začnem tvoju prácu brať seriózne,“zasmial sa. Neustále si zo mňa a mojich článkoch o umení robil posmech.
„Je to strom,“zamrmlala som ospalo.
„Ako je možné, že to vždy uhádneš?“
„Okrem mačky, slniečka a stromu, nevieš nič nakresliť,“škodoradostne som sa zasmiala.
Oblapil ma rukami a privinul si ma k sebe. Potichu mi zašepkal do ucha: „Milujem ťa.“
Toto bolo prvýkrát čo mi to povedal nahlas. Toto bolo prvýkrát čo mi to povedal nahlas. Z jeho očí som to videla vždy, keď sa na mňa pozeral pri vychutnávaní jeho kávy, keď sme sa spoločne smiali, alebo keď som sa zahľadela na nejaký obraz. To že to povedal nahlas, pre mňa veľa znamenalo.
Otočila som sa k nemu tvárou a povedala: „Mám rakovinu žalúdka. Som v záverečnom štádiu.“
Vedela som že to nebolo najlepšie načasované, ale nemohla som mu to dlhšie tajiť. Bol ticho a ja som sa nemohla na neho pozerať. Sadla som si na posteli, keď mi prvá slza stiekla po líci, tie ďalšie som už nemohla zastaviť. Keď mi povedali, že som chorá neplakala som, hnev na tú nespravodlivosť bol silnejší ako smútok. Dnes som však plakala, kvôli tomu že celý čas som sa len hnevala a nebojovala. Zrazu ma odzadu objal. Takto sme tam sedeli a minúty plynuli. Nikdy mi nič nevyčítal, ani teraz to, že som mu to až doteraz tajila. Tušil aké ťažké to bolo pre mňa nahlas priznať. Nakoniec preťal ticho otázkou: „Koľko máme času?“
„Pol roka. Možno menej, možno viac.“
„Miluješ ma?“
V tej chvíli som už plakala tak veľmi že som nebola schopná mu odpovedať a tak som len prikývla. On mi dal dlhý a vášnivý bozk. Chytil mi tvár do jeho veľkých dlaní a povedal mi: „Chcem s tebou žiť, nasťahuj sa ku mne.“
Súhlasila som. Tú noc sme sa ešte milovali. Pomaly a nežne. Ráno nás prebudili lúče slnka, ktoré narúšali našu intímnu a pochmúrnu chvíľu lásky.

Keď som sa presťahovala ku Kojimu, začala som pravidelne užívať moje lieky. Koji na mňa neustále dozeral. Chodil so mnou do nemocnice a pripravoval mi diétne jedlá, ktoré so mnou aj jedával. Občas si zašiel na poriadne jedlo ku svojej matke, ale mne nič nepovedal aby som sa kvôli tomu netrápila.
Po piatich mesiacoch som prvýkrát vracala krv. Koji bol práve v práci a ja som ležala v kúpelni na studenej zemi. Vytočila Yurine číslo na mobile.
„Prosím prídi.“
Yuri prišla za necelých dvadsať minút. Keď ma našla na zemi objala ma a sedela tam tak so mnou. Doktor mi vravel, že to príde a že sa s tým nedá nič robiť. Bola to moja cieľová rovinka.
„Tento posledný rok, si z celého svojho života cením najviac,“ hovorila som jej tichým hlasom.
„Si strašne hlúpa Aimi, mohla si tu byť omnoho dlhšie.“
Keď Koji prišiel domov a dozvedel sa čo sa stalo, videla som na ňom ako sa potichu hnevá, že som zavolala Yuri a nie jeho. Nedával to však nijak najavo. Objal ma a dal mi bozk do vlasov.
Rozhodol sa, že v kaviarni najme ďalšieho čašníka a on tak bude neustále so mnou. Nežiadala som to od neho, ale bola som rada. Jeho prítomnosť bola omnoho účinnejšia ako všetky tabletky od bolesti.

Vedela som keď prišiel ten deň. Kojimu som povedala aby ma odviezol do nemocnice. Celý čas ma držal za ruku a keď ja som už odchádzala, šepol mi do ucha : „Navždy moja, navždy tvoj, navždy svoji.“