Láska je niekedy skutočná 6.

Falošný priateľ je horší ako nepriateľ. Nepriateľa sa totiž strániš, ale naopak priateľovi veríš.

Na oblohe už dávno svietilo slniečko, no v Tadashiho byte panovala vďaka roletám tma. Tadashi pokojne spal schúlený v Natsumeho náručí. Ten bol už nejakú dobu bdelý a s úsmevom sledoval jeho spiacu tvár. Premýšľal nad tým, čo sa v noci stalo a nežne sa preberal Tadashiho uhľovými vlasmi. Bol šťastný. Tak neskonale šťastný, že to ani sám nechápal. Tadashi sa mierne zamrvil a pomaly otvoril hnedé oči. Zrak zdvihol k svojmu priateľovi a hneď nato ho sklopil a viac sa zachumlal do prikrývky. Tvár mu sčervenela a srdce začalo biť na poplach.
,,Dobré ráno.“ Usmial sa Natsume a jemne mladšieho pobozkal do vlasov.
,,Hm. Dobré.“ Ešte viac sa prikryl.
,,Deje sa niečo študentík?“
,,Ehm...nie, nič.“ Prehovoril potichu Tadashi. Neustále hľadel kdesi do prikrývky. Natsume ho dlaňou donútil vzhliadnuť k nemu. Neubránil sa širokému úsmevu, keď si všimol jeho červenajúcu sa tvár a vyhýbavý pohľad.
,,Ty sa hanbíš?“ Spýtal sa možno trocha nadšenejšie, ako chcel.
,,Ja...no...bolo to prvý krát...“ Snažil sa formulovať slová a znova sklopil oči k prikrývke. Natsume sa usmial ešte viac a privinul si čiernovláska k telu. Mladšieho rozpaky sa mu istým spôsobom páčili.
,,Nemáš sa začo hanbiť.“ Nepreháňal. Tadashi sa skutočne nemal začo hanbiť. Postavu mal vyšportovanú vďaka bojovému umeniu, ktoré ovládal a korčuliam. Nemal síce povestné tehličky na bruchu, ktorými sa pre zmenu mohol pýšiť Natsume, ale svalstvo mal jemne rysované. ,,Si najlepší chlap, s ktorým som kedy ležal v posteli.“
,,To bude tým, že som jediný chlap, s ktorým si kedy ležal v posteli.“ Poznamenal Tadashi potichu. Jeho rozpaky vyplývali z jediného. Oficiálne boli spolu len pár dní a on sa s ním hneď vyspal. Bál sa, že to tým pokazil. Bál sa, že niečo neurobil správne, a že sa to Natsumemu nepáčilo tak ako jemu. Bál sa, že ho vymení.
,,Ale no tak. Všetko bolo skvelé. Už to bude iba lepšie, študentík.“ Pobozkal ho do vlasov a pohladil po nich. Natsume ani netušil, čo pre mladšieho tie slová znamenajú. Bol to akýsi druh prísľubu toho, že ho nevymení. Tadashiho to neskutočne potešilo. Pousmial sa a jemne Natsumeho pobozkal na pery.
,,Teba ten ,študentík´ neprestane baviť, však?“ Usmial sa na neho. Natsume mu úsmev opätoval a bozk vrátil.
,,A ako ťa mám inak volať? Veď študentík sa k tebe hodí.“
,,Čo tak Tadashi, hm?“
,,To sa mi nepáči.“ Zamračil sa Natsume a chvíľu rozmýšľal. ,,Čo tak Teddy? To sa mi páči.“ Oznámil mi nadšene.
,,Vyzerám snáď ako plyšový medveď?“ Spýtal sa Tadashi s povytiahnutým obočím.
,,No, niekedy ten pocit mám.“ Pousmial sa na oplátku.
,,Zostaneme radšej pri študentíkovi.“ Prehodil zo zmiereným hlasom a hodil sa na vankúš.
,,Ale mne sa práve zapáčil Teddy.“ Nenechal sa odbiť Natsume. ,,Taký malý a rozkošný.“
,,Ja nie som malý.“ Urazene sa po ňom pozrel.
,,Ale si. Môj malý študentík Teddy.“ Usmial sa na mladšieho a pohladil ho po nahom boku.
,,Prestaň. To šteklí.“ Rozosmial sa Tadashi a zaprel sa dlaňami do jeho hrude.
,,Hm, myslíš toto?“ Usmial sa na neho starší a začal ho štekliť ešte viac. Tadashi sa len smial a snažil sa ujsť pred dotykmi druhého. Zarazila ho až tupá bolesť v spodnej časti tela. V tvári sa mu objavil bolestivý výraz a z hrdla mu vyšiel ston. Natsume okamžite prestal z doterajšou činnosťou a zhrozene sa zadíval na Tadashiho. Keď bolesť trocha ustúpila, Tadashi pozrel do zelených očí pred sebou a milo sa usmial.
,,Neboj sa. Som v pohode.“ Mal tušenie, že ráno to nebude zrejme prechádzka ružovou záhradou. ,,Berme to ako daň za príjemné chvíle.“ Natsumeho výraz sa zmenil z vydeseného na ľútostivý.
,,Prepáč.“ Vedel, že to nie je potrebné, no nejako mu to samé vypadlo z úst.
,,To nič. Poležím si vo vani a budem ako rybička.“ Samozrejme, že vedel, že to nebude také ľahké, ale musel staršieho nejako upokojiť. Ten sa na neho len usmial a viac si ho pritiahol k telu. Dlho ležali v objatí a užívali si jeden druhého. Bozky a nežné dotyky už u nich boli samozrejmosť a láskyplné pohľady prirodzenosť.

Tadashi zabalený v uteráku vychádzal s kúpeľne. Chôdza mu stále robila menšie problémy, no už to bolo lepšie. Natsume odišiel asi pred hodinou. Tadashi si navliekol na seba svetlomodré nohavice od pyžama a ľahol si späť na ešte stále roztiahnutú pohovku. Zaboril hlavu do vankúša, na ktorom spal starší a nasával vôňu, ktorá na ňom po Natsumem zostala. Jemne sa pousmial pri spomienke na včerajšiu noc. Z myšlienok ho vytrhol zvuk zvončeka pri dverách. Horko ťažko vstal a dvere otvoril. Dovnútra sa ako neriadená strela vrútila Rushia.
,,Prečo nedvíhaš telefón?!“ Nahnevane na neho vybehla hneď vo dverách.
,,Čo? Ah, prepáč. Mal som vypnuté zvuky. Nevšimol som si.“ Odpovedal jej, keď sa konečne spamätal. Pomaly prešiel do obývačky, kam ho Rushia nasledovala a zdvihol zo stola telefón. ,,Dvadsaťpäť zmeškaných hovorov? Rush, ty si nemala doma čo robiť alebo čo?“
,,Bála som sa o teba ty ignorant. Chodíš s človekom, s ktorým ste sa chceli dva mesiace dozadu pozabíjať. Nikdy nevieš kedy sa tá nenávisť medzi vás vráti.“
,,Čo si sa bála, že mi ublíži?“ Prekvapene na ňu zamrkal.
,,No, skôr som sa bála, že ty prizabiješ jeho a utečieš do Ameriky.“ Odpovedala už relatívne kľudne a posadila sa na pohovku.
,,Ver mi, že to už sa určite nestane.“ Prehodil Tadashi s tajomným úsmevom na tvári.
,,Čo tým myslíš?“
,,No...vieš...stalo sa to.“ Posadil sa do kresla oproti nej a zahľadel sa do zeme.
,,Čo sa akože stalo?“
,,No, veď vieš.“ Nebolo najľahšie povedať svojej najlepšej kamarátke, že včera v noci mal sex. A ešte k tomu s Natsumem.
,,Nechápem.“ Fakt jej to nedochádzalo. Niekedy bola vážne natvrdlá. Premýšľala čo mohol tým TO myslieť. A vtedy jej to došlo. Oči doširoka roztvorila a prekvapene sa zadívala do jeho tváre. ,,P-p-počkať!!! Tým TO myslíš TO čo si myslím, že to znamená?!“ Tadashi len prikývol. Rushia od úžasu onemela. Vedela, že to raz príde, len nečakala, že tak skoro. Veď len včera o tom hovorili a tvrdil, že sa bojí a dnes jej oznámi, že s ním spal. Oprela sa dlaňami o pohovku a pozrela na ňu. Stiahla ruku, akoby sa popálila a prudko vstala. Pohľadom prechádzala z pohovky na Tadashiho a znova späť. Tadashi pochopil, na čo sa chcela spýtať a prikývol jej skôr než to vôbec stihla. Chvíľu mlčky stála a upierala hnedé oči k svojmu kamarátovi. Podišla k nemu, posadila sa mu na kolená a objala ho rukami okolo krku.
,,No, na môj vkus trocha skoro, ale očividne pre vás dvoch bolo ťažké sa udržať na uzde.“ Usmiala sa na neho. ,,Aké to bolo?“ Prekvapene sa na ňu zadíval. Nieže by tú otázku nečakal, ale odpovedať bolo ťažké.
,,Hmm, povedzme, že iné, ale príjemné. Až na to ráno.“ Odpovedal trocha rozpačito.
,,Aha. Takže si dole. Myslela som si, že to tak skončí.“ Pokojne poznamenala a úsmev prehĺbila. ,,Chcel by si si to zopakovať, však?“ Spýtala sa s šibalským úsmevom na tvári. Tadashi cítil ako sa mu do tváre hrnie krv. Nevidel sa síce, no tak nejak tušil, že farbu jeho tváre by mu závidela aj paradajka. Trafila do čierneho. Keby Natsume nemusel odísť, nebolo ďaleko k druhému kolu a popravde, Tadashi sa veľmi nebránil. Bol to práve on, čo provokoval.
,,Ten hajzlík Natsu mi ťa kazí. Stáva sa z teba nadržaný úchylák.“ Zasmiala sa.
,,Ale no tááááák. Nie som úchylák.“ Ublížene k nej vzhliadol.
,,Ale to, že si nadržaný nepopieraš.“
,,Ehm, vieš, dlho som nemal priateľku a Natsume...no...akoby som ti to...“
,,Fajn, nepokračuj. Chápem a o podrobnosti nemám záujem.“ Usmiala sa a pohladila ho po vlasoch. ,,Si šťastný?“ Tadashi obtočil ruky okolo jej pásu a žiarivo sa usmial. Prikývol. Rushia ho pevne objala.
,,Konečne aj ty a nie len Keiko.“
,,Čo?“ Odtiahol sa od nej a zadíval sa jej do očí.
,,Ty si si to nikdy nevšimol, že? Tade, ty si dobrák. Vieme to všetci a vieš to aj ty. Vždy si jej ustupoval. Točil si sa okolo nej, ochraňoval ju a robil jej po vôli.“
,,To je predsa jasné. Je mi ako sestra.“
,,Ja viem a chápem to. Poznám vás oboch už od dôb, keď sme ťahali za sebou kačičku. Vždy si ju mal rád a chránil ju. Ale robil si to na úkor vlastného šťastia.“
,,To je blbosť. Ja som bol šťastný.“ Oboril sa na ňu.
,,Rozmýšľaj, Tade. Vždy si si všetko zlízol za ňu. Ticho si znášal každý trest a nikdy si ju nezradil. Boli sme deti a nemalo to žiadny význam, ale pred rokom to prehnala. Myslím, že vieš o čom hovorím.“ Tadashi sklopil zrak a nepatrne prikývol. ,,Chápem, že si ju chcel ochrániť a asi každý by tak zareagoval. Ale mohol si skončiť vo väzení a tá mrcha sa tvárila, že sa nič nestalo. Dala by som ruku do ohňa za to, že keby bol súd, bez problémov by svedčila proti tebe. Ani ti len nepoďakovala. Odvtedy sa bojíš sám seba a nepúšťaš si nikoho k telu. Díval si sa mlčky na jej šťastie a svoje odsúval stranou. Dokonca si prestal s kendo, v ktorom si mal budúcnosť.“
,,Ale to bolo inak. Proste ma to prestalo baviť. Nič viac nič menej.“ Prerušil ju.
,,Klam si koho chceš, ale na mňa to nefunguje. Predsa ťa poznám. Miloval si ten šport a viem, že doteraz miluješ. Prestal si, lebo ťa o to požiadala.“
,,Čože?“ Prekvapene sa pozrel. Ako to môže vedieť? To jediné mu prebehlo mysľou.
,,Nie som hlúpa. A aj keby som bola, ona sama mi to povedala v deň tej bitky. Bála sa ťa a myslela si, že za všetko môže ten, podľa nej, hlúpy šport. Ale to je jedno. Chcem tým povedať, že aj ty máš právo byť šťastný. Možno nie je správne, že je to s jej bývalým, ale zaslúžiš si to.“ Pohladila ho po tvári a láskavo sa mu do nej zahľadela. On stále iba vykoľajene na ňu pozeral.
,,Mýliš sa v nej. Viem, aká je, ale zostali ste mi len vy. Ty a Kaoru máte už vlastný život a ona bola stále po mojom boku. Po tej bitke sa mi každý otočil chrbtom kvôli strachu. Proste som rád, že ju mám. Požiadala ma síce, aby som prestal s kendo, ale keď by som nechcel tak neprestanem. Bolo to moje rozhodnutie.“
,,Zostala pri tebe, lebo jej to vyhovuje. Využíva ťa a každý to vidí, len ty nie. Vďaka tebe má zabezpečenú ochranku a dobré známky.“
,,Ja to predsa viem, Rush!“ Prerušil ju Tadashi. ,,Veľmi dobre viem, prečo je stále so mnou.“ Rushia prekvapením iba zamrkala. Vedel to a aj tak to všetko znášal? ,,Ty ju asi nemáš moc v láske, hm?“
,,Nieže by som ju nemala rada, len mám iný názor na priateľstvo. Vyrastali sme spolu, takže sa nedá povedať, že by som ju neznášala, ale nepáči sa mi ako ťa využíva.“
,,To je jedno. Kašli na to. Je mi fajn a v tejto chvíli nemám chuť, ani potrebu rozoberať môj vzťah s Keiko. Mám ju rád a aj keď sa ti to nezdá, viem, že ona mňa istým spôsobom tiež.“ Bol šťastný a nechcel si to kaziť. Obaja sa zhodli, že túto tému proste hodia za hlavu. Vrátili sa radšej k aktuálnejšej téme, ktorou bol jeho vzťah s Natsumem. Rozprával jej, ako celý ich vzťah začal. V podstate to všetko vedela, keďže jej hlásil cez internet každú maličkosť, ale počuť to priamo z jeho úst a tak nadšeným hlasom akým to hovoril, bolo niečo úplne iné. Zaujato ho počúvala a usmievala sa. Odišla až neskoro večer. Tadashi sa vysilene zosunul na posteľ a behom chvíle zaspal.

,,Kaoruuuuuuuu!!!“ Ozvalo sa od dverí Himizu a dovnútra vtrhla Rushia. Hodila sa mu okolo krku a nadšene ho objímala. Kaoru bol v tej chvíli rád, že nič nedržal v rukách. Pripravovali sa na silvestrovskú party. Podnik bol ešte zavretý a otvoriť ho chystali okolo ôsmej večer.
,,Rushia! Nemôžeš ma tu tak ľakať!“ Upozornil ju Kaoru.
,,Tak prepáč. Nechcela som ťa vydesiť. Prišla som vám troška pomôcť.“
,,Pekné od teba, že prídeš vtedy, keď už je všetko hotové!“ Ozvalo sa spoza baru. Stál tam Tadashi s širokým úsmevom na tvári a leštil poslednú poličku pohárov.
,,No a? Hlavná je ochota.“ Mykla plecami Rushia.
,,Jasné. Vždy ide o princíp či ako to vy dvaja hovoríte.“ Zasmial sa Kaoru. Vyrastal s nimi na jednej ulici. Bol najstarší z nich a zo srdca neznášal Keiko. Vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch zdedil budovu po svojom dedkovi a za dva roky v nej vybudoval jeden z najlepších podnikov v meste. Patril medzi najlepšiu partiu v okolí. Mladý, úspešný vysoký fešák s blond vlasmi a veselými hnedozelenými očami. Mladé ženy mu padali ku kolenám pri jedinom úsmeve. Bol tu však jeden problém. On zamilovaný bol. Trvalo to už dlhý čas, ale nikdy to tej osobe nepovedal. Bál sa odmietnutia.

Himizu bolo už vyše hodiny otvorené. Podnik sa rýchlo zaplňoval a Kaoru s Tadashim a ostatnými čašníkmi mali plné ruky práce. Rushia sedela pri bare a sem tam obišla podnik a pozbierala prázdne poháre. V dverách sa objavil Natsume. Tadashiho oči zaiskrili a na tvári sa usídlil nadšený úsmev. Naposledy sa videli pred troma dňami. Natsume sa žiarivo usmial a zamával mu. Tadashiho nadšenie však opadlo, keď sa za Natsumem objavila hnedovlasá osoba. Keiko. Vošla dovnútra a vliekla za sebou Natsumeho a pár svojich kamarátok k baru.
,,Ahojte. Dlho sme sa nevideli.“ Pozdravila nadšene.
,,A pre pár ľudí z nás to bol raj.“ Ozval sa potichu Kaoru a radšej odišiel späť medzi hostí.
,,Ahoj Keiko.“ Pozdravila ju chladne Rushia. Tadashi len stále hľadel nechápavo do Natsumeho očí a telepaticky si žiadal vysvetlenie. Ten len zakrútil hlavou a sklopil oči k zemi. Keiko už spokojne vykladala zážitky, čo zažila s rodinou a nejaké tie jej malicherné poznámky a postrehy.
,,Oh, inak toto je Natsume.“ Predstavila ho Rushii. Tá len obarene zostala stáť a podávala chlapcovi ruku.
,,Takže ty si Natsume.“ Skonštatovala a premerala si ho od hlavy k pätám. ,,Rushia, Rushia Hokubei a ten truhlík, čo odišiel je Kaoru, ale toho už asi poznáš.“ Predstavila sa a natiahla sa k druhému uchu. ,,Neviem, čo sa tu deje, ale mal by si mu to vysvetliť.“ Natsume prekvapením zamrkal a hneď na to si spomenul, čo hovoril Tadashi. Ona predsa o nich vie.
,,Tade? Myslím, že by si mal ísť do skladu. Treba doplniť chladničku s džúsmi.“ Oznámila Rushia a mrkla na neho. ,,Myslím, že budeš potrebovať pomoc. Natsume, mohol by si?“
,,Jasné, kľudne.“ Začali hrať rozohratú hru. Prešli obaja ku skladu a Tadashi odomkol dvere. Len čo sa za nimi dvere zavreli, Natsume na ne prirazil druhého a pobozkal ho najnežnejšie ako vedel.
,,Ahoj. Chýbal si mi.“ Zašepkal mu, keď sa po chvíli odtiahol.
,,Hm. Si si istý? Nevyzerá to tak. Mohol by si mi vysvetliť, čo tu robíš s ňou?“ Tadashi si skrížil ruky na prsiach a nervózne podupkával nohou.
,,Stretol som ju v meste na ceste sem. Pozvala ma. Že vraj ako ospravedlnenie za ten náhly rozchod či čo.“ Teatrálne zamával rukami a oprel sa o jeden z regálov. ,,Žiarliš študentík?“
,,Samozrejme, že áno.“ Vyletelo okamžite s Tadashiho. ,,Teda, no, nie. Len ma to prekvapilo. Nič viac.“ Snažil sa zachrániť predošlú situáciu. Otočil sa k staršiemu chrbtom a tvár chytala červený nádych. Natsume sa len rozosmial a objal ho odzadu okolo pása.
,,Nemáš prečo žiarliť. Nechcem s ňou už mať nič spoločné.“
,,Ale to bude problém.“ Ozval sa Tadashi a oprel sa o svojho priateľa. Nebol nahnevaný. Len prekvapený.
,,Aký problém?“ Šepkal mu do ucha a jemne ho bozkával po krku.
,,JA som to spoločné medzi vami.“ Oznámil mu.
,,Ale kdeže.“ Protestoval a neprestával bozkami pokrývať jeho krk. ,,Ty si môj a nie jej, takže nemáme nič spoločné.“
,,Hovoríš o mne ako o veci.“ Otočil sa k nemu čelom a zavesil sa mu rukami okolo krku.
,,Samozrejme. Môj malý plyšový medvedík.“ Usmial sa na neho starší a znova sa vpil do pier pred sebou.
,,Aj ty si mi chýbal." Priznal sa mu. ,,Musím sa vrátiť do práce.“
,,Viem.“ Usmial sa druhý a naposledy ho pobozkal na nos. Vyšli zo skladu, každý v ruke jednu plastovú bedničku s nápojmi a blaženým úsmevom. Rushii pri pohľade na tých dvoch cukli kútiky smerom nahor. Medzitým sa Keiko dostala od príbehov s rodinou až k jej novému účesu a mejkapu. Bolo vidieť, že má vypité. Rushia ju vnímala len naoko a pozorovala Tadashiho spokojnú tvár. Udivovalo ju ako veľmi ho Natsume zmenil. Nešlo o to, že je z neho gay. To jej ani v najmenšom nevadilo. Jeho úsmevy a pohľady boli iné. Nieže by sa neusmieval, len teraz ten úsmev skutočne žiaril. Celá jeho aura bola žiarivejšia.
V podniku sa to začínalo roztáčať. Všetci, vrátane Tadashiho, Rushie a Kaoru už mali vypité. Keiko sa neustále vešala po Natsumem, ktorý ju neustále odbíjal a utekal pred ňou. Tadashi ich stále pozoroval. Kaoru zas pozoroval inú osobu. Stál opretý o bar a oči nespúšťal z tancujúcej Rushie.
,,Mal by si jej to povedať.“ Ozval sa hlas vedľa Kaoru.
,,Eh? Prepáč? Hovoril si niečo?“ Otočil sa smerom k hlasu. Vedľa neho stál opretý Natsume a hľadel tým istým smerom, ktorým hľadel on.
,,Vravím, aby si jej to povedal.“ Zopakoval svoju poznámku.
,,Ehm, neviem o čom hovoríš.“
,,Ale vieš. Máš ju rád nie?“
,,Jasné. Je to dlhoročná kamarátka a je samozrejme, že ju mám rád. A...“
,,Bla, bla, bla.“ Prerušil ho Natsume. ,,Fajn to poznáme. Koho sa snažíš oklamať? Na mňa to nejako nezaberá.“
,,O čo ti vlastne ide?“ Zadíval sa mu do zelených očí.
,,O nič.“ Mykol plecami a zberal sa na odchod. ,,Povedz jej to skôr, než bude neskoro.“ S týmito slovami odišiel a zanechal za sebou prekvapeného Kaoru. Pozrel znova k Rushii, ktorá sa na neho milo usmiala a zamávala mu. Otočil sa späť k baru a hlavu si vložil do dlaní. Natsume sa oprel o stenu pri parkete a jedným očkom pokukoval po Tadashim. Ten behal pomedzi hostí s podnosom a nemal čas sa ani len na chvíľu zastaviť.
,,Natsume, miláčik, prečo sa nebavíš?“ Prehovorila na neho Keiko, ktorá sa okolo neho začala vrtieť.
,,Toho miláčika si odpusti.“ Zazrel po nej. ,,Ja sa bavím priam výborne.“ Odpovedal jej a znova pohľadom hľadal Tadashiho.
,,Nevyzerá to tak, že by si sa bavil.“ Pristúpila k nemu bližšie. ,,Odviaž sa trocha.“
,,Ja som spokojný tak ako som.“ Ohradil sa. Nebavila ho hra, ktorú dievča začalo.
,,Viem zariadiť, aby si bol spokojnejší.“ Zašeptala mu pri uchu a rukou ho pohladila po krku. Natsume je od seba odstrčil.
,,Nezájem. Za prvé si opitá, za druhé je nechutné, že sa mi tu ponúkaš, ako nejaká lacná št*tka a za tretie, ja už niekoho mám.“ Spustil na ňu rozhorčene a zberal sa na odchod. Dievča sa však nenechalo odbiť. Chytila Natsumeho za zápästie a prirazila ho k stene. Bolo prekvapivé, akú silu mala.
,,Predtým ti nevadilo, že sa ti ponúkam.“ Prehovorila na neho a znova podišla bližšie.
,,Ale vtedy sme spolu chodili.“ Znova po nej zazrel. ,,A ak ti to mám zopakovať, tak ja už niekoho mám.“
,,Čo oči nevidia, srdce nebolí.“ Odvetila mu na to a obmotala mu ruky okolo krku. Než stačil Natsume nejako zareagovať, pobozkala ho. Ruky jej položil na boky a snažil sa ju odstrčiť. Prestala, až keď započula za sebou rinčanie dopadajúceho skla. Konečne sa od neho odtrhla a obzrela sa. Stál tam Tadashi a na zemi ležal podnos aj so všetkým čo na ňom bolo. Stál s bolestným výrazom v tvári a hľadel na vydeseného Natsumeho. Pribehla k nemu Rushia a Kaoru a spýtavo hľadeli na Tadashiho. Rushia stočila zrak k miestu kam hľadel. Zarazila sa pri pohľade, ktorý sa jej naskytol. Stála tam Keiko, ruky obmotané okolo Natsumeho krku a smiala sa. Natsume len vyjavene hľadel na Tadashiho. Ten sa po chvíli spamätal a zohol sa k podnosu. Pozbieral porozbíjané poháre na podnos a rýchlo odišiel k baru. Natsume sa konečne zbavil Keiko a rozbehol sa za ním. Zastavila ho Rushiina ruka. Prekvapene na ňu pozrel. Iba zakrútila hlavou a vydala sa aj s Kaoru za mladým čiernovlasým barmanom. Stál za barom a hľadel do prázdna. Nervózne poklepkával nohou a obhrýzal si nechty.
,,Ehm, si v poriadku?“ Spýtala sa Rushia a jemne ho chytila za rameno.
,,Áno...asi...ja neviem.“ Zúfalo stočil zrak k zemi.
,,Choď sa prevetrať. Teraz sa ti to zíde. S Kaoru to vybavím.“ Navrhla mu a láskavo ho objala. Prikývol jej, vzal si bundu a stále oblečený v barmanskom vyšiel z Himizu. Chvíľu sa túlal ulicami, kým došiel na známe miesto. Posadil sa na múrik v parku, pritiahol si kolená k brade a objal ich rukami. Po líci sa mu zviezla slza. Jedna jediná slzička bolesti.