Nechcem byť opäť sám

Bál som sa oňho. Už dva dni sa mi neozval. Zavolal som mu minimálne desaťkrát ale mobil mal vypnutý. To bol celý on! Vždy na pár dní zmizol a potom sa zase objavil a bez vysvetlenia sme pokračovali v našom symbiotickom spolunažívaní. Nikdy som sa nepýtal, nikdy som nevyzvedal ani neotravoval. Vedel som, že aj tak by mi nič nepovedal, iba čo by ho to rozčúlilo. Ale vždy, vždy som zomieral od strachu. Nemohol som spokojne spávať ani jesť, kým som nevedel, že je doma, že sedí v obývačke a robí veci ktoré dávajú zmysel iba jemu alebo skladá ďalšiu depresívnu vec.
Vždy keď nebol doma viac ako päť hodín striedali sa u mňa pocity zlosti s pocitmi beznádeje a strachu. Bol som nasraný! Prečo má ten idiot taký drahý telefón keď ho má neustále vypnutý? Prečo on otravuje mňa vždy keď nemám čas ale keď ja niečo potrebujem tak je nedostupný? Prečo sa správa akoby ho nikto nepotreboval? Ja... ja sa oňho aj bojím, to si neuvedomuje? Ja mám strach. Chcem vedieť aspoň či žije. Potrebujem mať istotu, že niekde neleží mŕtvy, okradnutý...znásilnený.
Pri tých myšlienkach mi zovrelo žalúdok. Predstava že je znásilnený alebo mŕtvy... Zrazu som nevedel čo z toho ma viac štve. Akosi...akosi som si už nevedel predstaviť život bez neho. Je to síce len môj spolubývajúci a nebývame spolu viac ako dva roky ale mám pocit, že môj život začal keď som ho spoznal. Nechcel by som už iného spolubývajúceho. Ak by sa mu niečo stalo alebo sa náhodou oženil a presťahoval tak by som bol radšej sám ako s niekým iným. Bol by som opäť sám. Neviem prečo, zvykol som si naňho. Mám ho rád. Viem, že raz už proste spolu nebudeme môcť bývať, nájde si lepšiu prácu a odsťahuje sa do iného bytu, ožení sa a bude mať deti a ja sa toho dňa neskutočne hrozím. Nechcem, aby odišiel! Nechcem, nechcem a nechcem! Chcem s ním bývať stále. Proste... až...do smrti. Som ja ale hlupák. d***l! Ja...
V mysli mi skrsla myšlienka, ktorá tam kdesi bola už nejaký ten deň ale ja som ju potláčal a snažil som sa na ňu nemyslieť. Chcel som ju udupať, zničiť, zabiť. Ale ona tam stále bola, čakala na vhodný čas kedy ma paralyzuje...

„Dobrý deň!“

Vo dverách sa zjavil vysoký, zahalený do čierneho plášťa, na tvári výraz akoby mu patrila všetka múdrosť sveta a vedel ju aj patrične využiť a svoj pohľad upieral na mňa. Vtom sa usmial a ja som zabudol na všetku zlosť a strach. Pohľad jeho svetlomodrých, takmer priesvitných očí ma ochromil a ja som mal v hlave prázdno. V tej chvíli som mu všetko prepáčil. Ten strach a hrôza, zlosť a beznádej, to všetko pochoval jedným, jediným vľúdnym pohľadom, ktorý mi venoval.

„Dobrý, dobrý Sherlock. Ako sa máš?“
„Teraz už dobre, keď ťa vidím.“

Moje vnútro oblial hrejivý pocit a ja som sa konečne, po dvoch dňoch dokázal uvoľniť, dokonca mi aj zaškvŕkalo v bruchu. Bodaj by nie keď som kvôli tomu čurákovi dva dni nič nezjedol.
Sherlock okolo mňa prešiel a sťažka dopadol do druhého kresla. Ako rýchlo som sa uvoľnil, tak rýchlo som aj stuhol.

„Mal si vypnutý mobil preto aby ťa nikto neotravoval, kým si v nejakej zasranej diere hulil a pil?“
„Ja som nepil, John.“
„To vieš komu hovor. Ťahá z teba ako zo suda!“
„Ja som naozaj nepil, možno smrdím pretože som bol s ľuďmi, ktorí pili.“
„Tak na mňa dýchni.“
„Ale no tak, nebuď smiešny, John, čo si moja matka aby si kontroloval či som pil alebo nie?“
„Možno som smiešny, ale ak si naozaj nepil tak na mňa dýchni.“
„Dobre vieš, že nie som taký hlúpy aby som si niekde nevyčistil zuby alebo nedal žuvačku ak by som to chcel pred tebou zatajiť.“

Bol som v koncoch. Vedel som, že naňho nemám. Sherlock si začal pomaly vyzliekať kabát. Vtom som si všimol jeho pokrčené a ufúľané rukávy na košeli. Skôr než si uvedomil kam sa pozerám schmatol som mu ľavú ruku a vyhrnul rukáv. Strelil som mu facku.

„Ty idiot! Takto mrhať svojím talentom! Ty si k****n! Imbecil! Mohlo sa ti niečo stať! Čo máš v tej hlave? Načo ti je ten geniálny mozog keď ho nevieš používať? Prečo si to urobil? Prečo si si zase pichal to svinstvo? Ja som išiel zomrieť od strachu a ty si sa zdrogovaný váľal v hovnách!
„John, nepreháňaj to, ja som sa proste potreboval trochu rozptýliť, veď viem aké množstvo si môžem dať aby sa mi nič nestalo, nie som hlúpy.“
„Rozptýliť?! Ty si sa potreboval rozptýliť? Väčšieho kreténa ako si ty fakt nepoznám. Keď si sa potreboval rozptýliť mohol si povedať mne a išli by sme sa spolu opiť. Ale ty namiesto toho ideš, zdroguješ sa a prídeš akoby sa nič nestalo!“
„Veď sa nič nestalo.“
„Ale stalo, Sherlock, stalo.“
„A čo sa teda stalo?“
„Ja som sa o teba naozaj bál.“
„Ale nekecaj John. Všetko hrozne preháňaš. Prečo by si sa o mňa mal báť?“
„Nemienim už s tebou ďalej diskutovať.“

Vzal som bundu a utekal som preč. Už som sa naňho nemohol proste viac pozerať. Ten idiot! Prečo nič nechápe? Prečo ničomu nerozumie? Čo má v hlave naozaj len kov a kolieska? Čo naozaj nechápe... že... ho mám rád? Ja, Lestrade, Molly, pani Hudsonová! Všetci ho máme radi a bojíme sa oňho. Bojíme sa aby zase nespadol do svojej závislosti!
Sám seba som klamal. Niekde vo svojom vnútri som to vedel. Ale stále som si to nechcel priznať. A tak som len utekal a utekal pred svojimi dotieravými myšlienkami. Ale pred nimi sa nedá ujsť. Doženú vás aj keby ste boli ten najlepší atlét na svete. Možno by dohnali aj mňa ale v tej chvíli som o niečo zakopol a vystrel som sa aký dlhý, taký široký na mokrej asfaltke.
Mokrej? Prší? Ani som si to neuvedomil. Čo to je? Kde som to? Kto to je?
Predo mnou stála vysoká, štíhla, blondínka navlečená v uzučkých červených minišatách. Zvýrazňovali jej dlhokánske nohy obuté v krikľavočervených ihličkách a poprsie za ktoré sa nemusela hanbiť. Nemohla mať viac ako dvadsať rokov. Usmievala sa na mňa ale ja som videl, že jej úsmev je falošný. Oči mala sklené, nevyjadrovali žiadny pocit. Vtom som zazrel ružovú fasádu domu, pred ktorým stála a nápis na lacno pôsobiacej neónke. Hneď mi bolo všetko jasné. Blondína vystrela ruku smerom ku mne.

„Môžem vám nejako pomôcť, pane?“
„Ako by ste mi už len vy mohli pomôcť?“

Vtom som si uvedomil, že ju moja odpoveď mohla uraziť. Prijal som teda rýchlo jej ruku a postavil som sa.

"Obávam sa, že asi nijako, ale môžete so mnou aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje problémy alebo oddialiť ťažké rozhodnutia. Nič viac vám ponúknuť nemôžem.“

Mlčal som.

„Samozrejme ak sa vám nepáčim, môžem vás zaviesť za svojimi kolegyňami. Možno máte rád tmavovlásky, alebo ryšavky, či dievčatá plnších tvarov...?“

Rozmýšľal som. Odkedy som spoznal Sherlocka, nemal som v posteli nikoho. Snažil som sa randiť, ale vždy ma vyrušil alebo to kvôli prípadu nejako nevyšlo. Možno som len frustrovaný z nedostatku sexu. Za skúšku nič nedám, veď mám v banke pekné úspory, keď niečo ubudne svet sa nezrúti a ja budem aspoň vedieť na čom a možno dokonca zničím tie myšlienky, ktoré mi nedovoila pokojne dýchať.
Vošiel som teda do bordelu a poprezeral som si všetky dievčatá. Nepáčila sa mi ani jedna. Neboli škaredé ale ani jedna z nich ma nevzrušovala. Boli to proste...ženy. Mladé ženy. Videl som ich postavy, prsia, vlasy, pery ale nevidel som v nich to čo iní chlapi. Sexy kozy, prdelky, šikovné plné pery. Pomyslel som si, že som len nevyspatý a preto sa so mnou nič nedeje keď ich vidím. Vybral som si teda tú blondínku, keďže bola najmladšia a bola na mňa milá pomyslel som si, že s ňou to už len nejako pôjde. Jej umelecké meno bolo Ľalia. Zaviedla ma do izby a ja som sa šiel osprchovať. Keď som sa vrátil ešte stále sedela oblečená na posteli.

„Ako začneme, pane?“
„J...ja neviem...skús mi najskôr urobiť krátky striptíz.“

Myslel som, že keď bude predo mnou vrtieť zadkom a dotýkať sa svojich intímnych partií, niečo to so mnou urobí. Omyl. Bola pekná, priam krásna. Bola mladá a jej pohyby boli pôvabné a vzrušujúce...ale pre iných. Keď videla, že striptíz ma nevzrušuje, prestala, vyzliekla ma a vzala si ho do úst. Pomalinky ho začala oblizovať a popritom mi masírovala vajíčka. Potom ho trochu drsnejšie začala sať a rukou mi šmátrala po bradavkách. Takto sa snažila asi desať minút ale so mnou sa opäť nič nedialo. Uľútostilo sa mi jej a sadol som si.

„Nepáči sa vám to so mnou, pane? Chcete iné dievča?“
„Robíš to dobre, skvele, doteraz mi to nikto nerobil tak dobre ako ty. Proste to nejde. Si krásna, šikovná ale..."
„Nepomohlo by vám, keby ste si predstavovali niekoho iného?“
„Nie! Vieš čo, zaplatím aj tej malej čiernovláske, zavolaj ju, predvediete mi niečo spolu.“

A tak som videl po prvýkrát v živote dve dievčatá ako sa spolu hrajú. Bolo to veľmi zaujímavé, dokonca sa mi to aj trochu páčilo, ale nevzrušilo ma to. Mal som z toho skôr estetický zážitok. Veď boli obe krásne. Jedna tmavá a malá a druhá blond. Jedna mala malé prsia a veľké pysky a druhá naopak. Dievčatá už boli zo mňa zúfalé. Striptíz ma nevzrušil, lesbičky ma nevzrušili, fajka ma nevzrušila...
„Pane, predstavujte si niekoho iného. Niekoho koho milujete, kto by vás naozaj vzrušil. Ste mladý, pochybujem, že ste impotentný.“
„Ty máš ale podrezaný jazyk, nebojíš sa že ti ho niekto odhryzne?“
„Nie. Naozaj, spomeňte si na niekoho koho milujete, či už je to žena alebo muž.

Tá čierna ma srala. Vyslovene ma srala! Muž? Muž... Sherlock. Nie! Nechcem naňho myslieť. Nie... čo sa to deje? Obe naraz mi ho... akoby to asi robil Sherlock? Nie! Tiež by mal takýto jemný a nežný jazyk? Obtieral by sa hruďou o moju hruď? Pobozkal by ma na krk? A na bradavky? Ja jeho jej. Dotýkal by som sa celého jeho tela, hladil by som ho všade kde by sa len dalo. Bozkával by som ho na pery, na hruď, na bruško. Vyzerá nádherne keď je nahý. Keď som ho vtedy nechtiac vyrušil pri sprchovaní a on mal po celom tele penu, vtedy som si prvýkrát uvedomil že... že...načo budem klamať sám seba? Snažil som sa to zničiť, ten pocit ktorý vo mne klíčil odvtedy čo sme sa spoznali. Keď mi povedal všetko čo som sa snažil pred ľuďmi utajiť, všetky moje pocity... prečítal ma ako knihu. Moju dušu vyzliekol donaha a to ma poznal sotva päť minút. Odvtedy to rastie, prediera sa to na povrch a ja sa to snažím márne zničiť. Tú burinu. Nejde a nejde to vyplevať nech sa snažím akokoľvek. Sherlock... ách, Sherlock, vieš čo k tebe cítim? Všimol si si to už? Všimol si si, že vždy keď sa ku mne priblížiš zrýchli sa mi pulz? Všimol si si, že pri tebe sa potím a srdce mi ide vyskočiť z hrude? Všimol si si, že len ty mi dokážeš vyčariť úsmev na tvári? Všimol si si, že už dlho po tebe túžim? Bojím sa, že keď zmizneš, ideš za nejakou ženskou. Desím sa toho, že nejaká štetka sa dotýka tvojho tela, že sa dotýka tvojej hodvábnej pokožky a ty vzdycháš... vzdycháš keď ťa chytá, keď si v nej. Prirážaš, chytáš ju a nakoniec sa ti tvár skriví a ty jej zmáčaš prsia svojím DNA.

„Ááách! Sherlooock!“

Vystriekal som sa pri myšlienke na Sherlockovu tvár poznačenú orgastickými kŕčmi. Bolo to neskutočné uvoľnenie, cítil som sa takmer šťastný. Takmer. Naozaj šťastný by som sa cítil, keby bol pri mne Sherlock. Dievčatá ma chceli urobiť ešte raz, ale ja som už nechcel. Uvedomil som si, že sa ma dotýkali na celom tele, obtierali sa o mňa a zrazu sa mi to hnusilo. Mal som však chuť na pár drinkov. Vytiahol som peňaženku a poslal som dievčatá pre fľašku whiskey. Doniesli Jacka Danielsa. Kvalitka. Pomaly sme popíjali a ony mi rozprávali ako sa dostali do bordelu. Ľalia, tá bloncka osirela keď mala sedemnásť. Rodičia jej zomreli pri autonehode. Do detského domova nechcela ísť a jej babka bola na ňu hnusná, a tak ušla a našla domov tu. Školu tým pádom nedokončila, a tak bude prostitútka kým bude mladá a pekná.

„A keď zostarneš?“
„Ak ma nebude milovať nejaký muž aj napriek tomu kto vlastne som, tak sa asi zabijem.“
„A čo ty, Ruženka?“
„Ja som sa dostala k prostitúcií kvôli drogám. Keď som mala asi pätnásť moji rodičia sa stále hádali a ja som bola psychicky na dne. Začala som chľastať a fajčiť, no po čase mi to už nestačilo. Niekto mi ponúkol trávu, to bolo lepšie ale aj drahšie tak som si sem-tam s niekým vrzla. Neskôr bola aj tráva slabá a potom prišiel pervitín. To som už musela sexovať častejšie. Skončila som v nemocnici, pretože som neodhadla dávku. Uvedomila som si, že potrebujem pomoc. Z drog som sa dostala ale zvykla som si, že k peniazom sa dá dostať ľahko. A tak, keď som skončila strednú školu prišla som sem. Ja mám na rozdiel od Ľalie aj výučný list a maturitu. Som kuchárka, takže keď zostarnem ak ma nenájde nejaký bohatý muž môžem sa zamestnať v nejakej reštaurácií.“
„Ale kuchárčina je drina, Ruženka“
„A ty si myslíš že toto je najľahšia práca na svete? Síce sa tu nenadriem a nemám mozole, ale každú chvíľu na napína na vracanie keď príde spotený, chlpatý a vulgárny zákazník. Keď ma fackuje a ťahá za vlasy. Mnohokrát končím s monoklami.“
„Pred chvíľou si povedala že sú to ľahko zarobené peniaze.“
„Je to tá najľahšia práca akú poznám. Ale nebudem ju môcť robiť do smrti. A keď už nebudem môcť budem kuchárka.“

Neviem prečo, mám pocit, že Ruženka kuchárka nikdy nebude. Nedokáže to. Aj napriek monoklom a fackám bude prostitútka. Je mi ich tak ľúto. Nie sú zlé. Sú len... výsledok doby. Slabé duše, ktoré sa nedokázali vzoprieť životu a bojovať. Nech Boh dá, aby nakoniec neskončili obe na drogách a smrti. Viem, že z bordelu ich vyhodia keď prekročia dvadsaťpäť rokov. Čo budú robiť potom? Budú v tom pokračovať na vlastnú päsť? Zomrú. Budú si hľadať normálnu prácu? Neverím tomu.

„A tebe sa čo stalo? Keď som ťa zbadala bežať po ulici vyzeral si hrozne smutný. Bolo mi ťa strašne ľúto, nemám rada keď ľudia trpia. Kvôli komu si tu? Kto je ten Sherlock, ktorého meno si kričal pri orgazme?“

Mlčal som. Nechcel som sa o tom rozprávať.

„Prepáč, Ľalia ale nechcem o ňom hovoriť. Sám neviem čo mi je, čo mám robiť. Radšej mi porozprávaj niečo o ostatných dievčatách.“
„Tá ryšavka je vlastne ešte len študentka. Chodí si sem privyrábať poobede a cez víkendy na svoju výšku. Má ešte dve sestry a jej rodičia jej nedokážu školu zaplatiť. Majú hrozne nízky plat. Chodila sem už počas strednej školy, pretože chcela ísť študovať ďalej. Jej snom je stať sa profesorkou dejepisu a literatúry na strednej škole. Sociálne štipendium nedostala pretože jej rodičia pracujú a kvôli tejto práci sa nemala čas učiť tak veľa aby získala prospechové. Tak sexuje, školu si platí a budúci rok už bude mať titul.

Zrazu mi prišlo zle a musel som sa poriadne napiť. Čo je toto za svet aby museli študentky robiť prostitúciu kvôli škole? Kam sme sa to dostali? Čo má toto znamenať? Je toto vôbec normálny svet? Pili sme a pili až kým sme nevypili celého Jacka Danielsa. Bolo mi zle z toho čo som urobil, bolo mi ľúto tých dievčat a najviac ma bolelo to, že Sherlock bol zasa na drogách. Ani som nevedel ako, zrazu ma Sherlock ťahal z taxíka a pomáhal mi po schodoch. Keď ma sotil do postele, trochu som sa spamätal.

„Sher...Sherlock!“
„Čo chceš, John?“
„Ostaň so mnou, nech...cem byť sám.“
„Spoločnosť k****v ti nestačila?“
„Sher...lock, počkaaj!“
„John, si úbohý keď si musíš platiť za sex! Myslel som si o tebe viac, no očividne som sa v tebe sklamal. Nikdy by som nebol povedal, že pôjdeš do bordelu aby si sa tam odreagoval kvôli nejakej poondiatej hádke. Nevedel som, že ženy berieš len ako mäso na predaj. Ty úbožiak.“
„Sher... lock! Ne...nadávaj mi! Ty si úbožiak! Ja som si síce zaplatil za sex ale ty si si platil drogy! Ty si ničíš zdravie, ja som sa proste zdravo odbavil. Veď koľké štúdie dokazujú aký je sex prospešný telu. A navyše, ty si ma k tomu dohnal.“
„Nechci ma rozosmiať John, pozri sa na seba. Si celý špinavý, páchneš od alkoholu a od ženských parfumov. Ledva kokceš. Vyspi sa a zajtra sa porozprávame.“
„A ty … ty si nepáchol keď si sa vrátil z toho drogového dúpäťa?“
„Ale no tak, John, nado mnou nikdy nevyhráš. Len mi povedz jednu vec. To ti tak veľmi chýbala žena, že si si ju musel zaplatiť?“
„Ja som tam šiel kvôli tebe! Bol som nahnevaný! Koľkokrát ti mám hovoriť, že som sa o teba bál? Celé dva dni si sa mi neozval, myslel som si, že ťa niekto zastrelil! Bál som sa, ty idiot! Bál som sa o teba! Ja... nechápeš? Stále to nechápeš?“
„Ale John, koľkokrát ti mám hovoriť, že viem akú dávku si mám dať? A keby som to aj prepískol, tak čo? Aspoň to bude rýchlo. Je to len smrť. To sa raz stane každému.“

Vytriezvel som. Okamžite som sa postavil oproti nemu a zabodol som pohľad do jeho očí. Myslel som si, že si strieľa ale on bol natoľko drzý že to čo povedal, myslel vážne.

„Ja z teba snáď zošaliem. Ty to myslíš naozaj vážne? Neuvedomuješ si... ty si stále neuvedomuješ, že ja o teba nechcem prísť? Nechcem aby sa ti niečo stalo. Ja nechcem aby si bral drogy. Sherlock... prosím.“
„Prečo?“
„Sherlock! Ja....vieš čo, kašli na to. Rob či čo chceš. Máš pravdu. Nie som tvoja matka. Choď a zabi sa. Pichaj si to aj naďalej. Veď prečo by si ma počúval? Nie som nič viac len tvoj spolubývajúci.“

Sklonil som hlavu. Už viac som nedokázal zniesť pohľad tých bledých očí. Stál som tam a čakal. Ani neviem na čo. Dobre som vedel kým Sherlock je. Poznal som jeho povahu. Dnes som prekročil jeho hranice. Toľko emočného vypätia snáď nezažil za celý svoj život. Postavil som ho príliš veľkej výzve. A on...odišiel. Potichu za sebou zavrel dvere a nechal ma tam. Sám. Bol som opäť sám. O chvíľu som počul ako buchli vchodové dvere. Ide si pichnúť? Pozrel som sa cez okno. Chvíľu tam stál. Prečo? Načo čakal? Potom sa však otočil a pomaly odkráčal, možno v ústrety svojej smrti. Cítil som sa zle. Nevedel som čo so svojimi myšlienkami a tak som si vzal dve tabletky na spanie. Vďaka Jackovi zaúčinkovali rýchlo a ja som upadol do slastného bezvedomia ani nie za päť minút.

Tresli dvere. Niekto hrozne dupal na schodoch. Otvorili sa druhé dvere. Rachot. Vyskočil som z postele a vbehol do obývačky. Sherlock ležal na zemi a na čele a líci mal trochu krvi. Vedľa jeho hlavy bolo nejaké sklo. Priskočil som k nemu.
„Si v poriadku? Sherlock?!“
„Áno, nič mi nie je John, nekrič!“

Pomohol som mu vstať a zamierili sme ku gauču. Zosypal sa tam a zavzdychal akoby mal osemdesiat rokov. Chcel som mu vyzliecť kabát ale strhol sa.
„Sherlock...ty...nepichal si si zase, však nie?“

Mlčal.

„Ty k****n! Idiot!“

Myslel som si, že sa rozplačem.

„Sherlock! Prečo?“

Vtom ma chytil za ruku a strhol ma k sebe. Na sekundu som zazrel pohľad jeho chladných očí a potom ma pobozkal.