Neviem cítiť 4.kapitola

Vtom na mňa zhora kvapla kvapka. Opatrne som otvoril unavené oči. Ohňovlások sa nado mnou skláňal a … čo to? Z oka mu vytiekla slza a kvapla mi na líce. Nechápal som. Zrazu sa Ohňovlások sklonil ešte nižšie a pobozkal ma. Jeho ohnivé vlasy ma takmer celého schovali a zabalili do úžasnej vône. Posledné čo som pocítil predtým ako som upadol do sladkej nevedomosti bola chuť Orbitky na perách.

* * *

Zobudil som sa. To bol fakt. Nie som mŕtvy. Otvoril som oči a posadil som sa. Čakal som bolesť. Ale neprišla. Čo sa to tu ku*va deje?!! Tak znásilnil ma ten ryšavý chumaj alebo nie??? A kto d******e má kľúče od môjho bytu??? Áno! Som vo svojom byte. Už druhýkrát som sa dostal do svojho bytu bez svojho vedomia. Myslím, že ich má ten ryšavý chumaj. Na čo by boli niekomu inému? Ale som nažive a som rád že ma nebolí zadnica. Ak ma aj znásilnil, som rád, že o tom neviem. Tú potupu by som už druhýkrát neprežil.

Pozrel som sa na hodinky na nočnom stolíku. Pol piatej popoludní. Mohol by som už pomaly vstať, naraňajkovať sa a pripraviť do práce. Ach jo, tak sa mi nechce. Bojím sa, že kým budem preč, ten chumaj pôjde na prechádzku do môjho bytu. Ako môže toto skončiť? Skôr či neskôr na okradne a zabije. Nemal by som dať vymeniť zámky? Ale všetci normálni ľudia pracujú do piatej. To znamená, že aj zámočník. Len ja som taká sova. Do piatej nestíham. Kašľať na to. Ak ma sleduje tak ako hovoril, nič nezmôžem ani keď si vymením zámky. Zoženie si nový kľúčik a som hlboko... niekde.

Pomaly som sa odhrnul, nechcelo sa mi ísť preč z tej teplučkej vyhriatej postieľky, vstal som sa prešiel do kúpeľne. Automaticky som napustil vaňu a vzal som do rúk zubnú kefku. Vytlačil som na ňu trochu zubnej pasty, pozrel som sa do zrkadla a... skoro ma porazilo! Ježišmária svätý Jozef!!! Celý krk som mal červený. Samá modrina, samý cucflek. Zubná kefka mi vypadla z ruky a do očí sa mi nahrnuli slzy. Čo som komu urobil? Za čo ma Boh trestá? Hodil som sa do vane a zatvoril som oči. Zazeral som na žiletku a v mysli sa mi formulovala myšlienka, že všetko ukončím, ale nakoniec som to vzdal. Nedokážem to. Nedokážem si vziať život. Budem tu trpieť ako pes, kým nezdochnem! Po líci sa mi skotúľala jedna osamelá slza a ja som si vylial do vane celú penu do kúpeľa. Poriadne som sa vydrhol, lebo som mal stále pocit, že som špinavý. Po necelej hodine som vyliezol a nahý som prešiel do kuchyne...

...kde na prestretom stole čakala na mňa obrovská hostina.

„Kur*a! Ozvi sa ty kre*én! Kde sa schovávaš! Vylez a poď sa biť ako muž!“

Nikto nevyliezol. Nečakane.

„Ozvi saaa! Už mi daj pokoj! Alebo mi povedz čo odo mňa vlastne chceš! Vylez! Už ma netráp! Prosííím! Užil si si tak čo ešte chceš???“

V byte bolo maximálne ticho. Iba hodinky tikali. Pripadalo mi to ako bomba. Bola však v mojom srdci. Mal som pocit, že mi praskne hlava, že sa zbláznim, že zinfarktujem. Bol som zúfalý. Bol som na pokraji šialenstva. Vtom som si všimol že o vázičku s ružou uprostred stola je opretý nejaký list. Prekonal som slabosť a začal som čítať.

Drahý William, dúfam, že Ti budú moje raňajky chutiť. Dobrú chuť. Neboj sa, nie je to otrávené. S pozdravom... to by si chcel vedieť čo?
Roztrhal som list na čo najmenšie kúsočky a vyhodil von z okna. Potom som hodnú chvíľu chodil hore-dolu po kuchyni. Bol som podráždený ako nadržaný farár. Nakonic som sa na všetko vykašľal a sadol som si k stolu a najedol sa. Ten chumaj ale dobre varí!!! Ale po dvoch rokoch na vifonkách a pizziach by mi chutilo čokoľvek. Pred dvoma rokmi som sa odsťahoval od rodičov a našiel som si „lásku“ ale ona mi nikdy nič nenavarila lebo to nevedela. A ja som príliš lenivý na to aby som si navaril sám. Keď som sa najedol, uvedomil som si, že som stále nahý. Obliekol som si džínsy a biele tričko, učesal som sa a vyrazil som do práce. Nemal som čas upratovať po sebe taniere. Niekedy o dva týždne to urobím ak sa to dovtedy neurobí samo čo je v mojom terajšom rozpoložení celkom pravdepodobné.

* * *

V práci mi dnes volali samé ženy. Bol som taký šťastný až mi skoro šelest odpadol. Ale potom... akoby ma pochovávali zaživa.

„Will?“
„Áno, pane?“
„Máš prácu.“
„Na ktorej linke, pane?“
„Na žiadnej. Choď za Sayuri, treba ťa vyfintiť, ideš k zákazníkovi.“

Nie.

„Ale, pane! To nebolo v zmluve!“
„Ale bolo tu, vidíš? Tými malými písmenkami!“

Prosím, nie!

„Choď za Sayuri.“
„Nejdem!“
„Ku*va pôjdeš!“

Zdrapil ma za vlasy a zavliekol ma ku kozmetičke, ktorá líčila dievčatá a chlapcov živiacich sa vlastnými telami. Sotil ma na stoličku a Sayuri ma okamžite začala maľovať. Keď som sa rozplakal dal mi facku. A za ňou druhú, tretiu...

„Prestaň ho mlátiť! Čo si ten človek pomyslí, keď ho uvidí takého domodrinovaného?“
„Na to si tu ty!“
„Ale po sexe sa predsa bude uňho sprchovať, ten mejkap sa zmyje. Ešte nás udajú.“
„Počúvaj, ty kvietko, kto tu je šéf? Ja či ty?“
„Vy pane.“ Odpovedala vystrašená Sayuri.
„A ty,“ obrátil sa na mňa, „ak čo len cekneš o tom, že som ti dal facku tak ťa zabijem rozumieš? Povieš, že ti ten monokel urobil klient! Ak ti tamten neurobí ďalšie, hahaha!“

Nieee!

Už som nevnímal okolie. Nejakí dvaja chlapi ma dovliekli do taxíka. Po asi dvadsiatich minútach taxík zastal. Niekto otvoril dvere a vyvliekol ma z auta. V nohách som cítil slabosť a spadol som do kaluže. Taxík odišiel. Niekto si ku mne kľakol a podával mi ruku. Pozrel som sa mu do tváre.

Mokré blonďavé vlasy mu padali do usmiatej tváre a hlboké modré oči si ma celého premeriavali. Mal na sebe rozhalenú bielu košeľu a nohavice z obleku. Na nohách čierne Armani. Bohatý. Aj ja som kedysi býval bohatý.

„Prosím, to je omyl. Ja neposkytujem erotické služby. Prosím, nechcem sex. Prosím nie.“
„Ale, čo sa bojíš? Kto tu kedy hovoril o sexe? Potrebujem len spoločníka na noc. Trošku sa porozprávame.“
„Ale nič mi neurobíte, že nie?“
„Neboj sa, nič ti neurobím, William."
„Odkiaľ viete moje meno, pane?“
„Bolo napísané v brožúrke call&eskort centra. A nemusíš mi vykať, budeme predsa kamaráti nie? Som...