SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Nevrátim sa...(02)

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Preplietla som si prsty s jej a rozbehla sa chodbou. Tak rýchlo a ďaleko ako to len šlo.
Čo najďalej... od neho! Jeho tvár mi neschádzala z mysle.
Zastala som, pozrela na Michiko. Videla som na jej tvári prekvapenie, no i tak sa chodbou rozliehal jej zvodný smiech. Jej oči boli neuveriteľne hlboké a zastreté vášňou. Vedela som čo chce.
Čo chcem ja.
Tak dlho sme neboli sami. Chýbalo mi jej štíhle horúce telo. Hruď sa jej prudko dvíhala. Oči mala mierne privreté, ústa pootvorené. Zahryzla som si do spodnej pery a stisla jej ruku, stiahla do prázdnej triedy. Potrebovala som ju. Iba ona dokázala upokojiť rozbúrene pocity ktoré vo mne rozdúchal Tai. Neváhala ani sekundu. Jej prsty sa pohybovali s istotou, na zem dopadla moja blúzka.
Spoza pier sa mi vydral vzdych, keď jej dlaň vkĺzla znova pod moju sukňu. Vplietla som si prsty do jej krátkych hnedých prameňov. Telo sa mi naplo v slastnom očakávaní. Bože ako dlho to už bolo čo sme boli takto spolu, samé?... Už som si to ani nepamätala.
Obe sme boli priveľmi vyhladované aby nás zastavila skutočnosť, že sme boli ešte stále v škole...

„Konečne!“ Vzdychla som si a položila na dlážku poslednú krabicu s mojimi vecami. Práve som sa nasťahovala do môjho vlastného bytu. Potrebovala som súkromie. To bol jeden z dôvodov. Ale ten hlavný ktorý ma donútil aby som sa konečne odsťahovala bola moja matka. Nezvládla úplne psychicky to, že chodím s Michiko. Nedozvedela by sa to ak by nás nečakane nepristihla u nás doma v mojej izbe, keď mi tam bez akéhokoľvek varovania vrazila. Keďže to odmietla akceptovať a povedala, že už ju v živote nechce vidieť v mojej blízkosti, som si zbalila všetko ešte toho dňa a odišla. Dočasne som bola u Michiko. Našťastie sa mi podarilo zohnať behom troch dní celkom luxusný byt blízko centra.
Michiko sa usmiala a zavrela dvere. Chytila mi dlaň a stiahla na gauč. Rozkročmo sa na mňa posadila, do dlaní zobrala moju tvár. Celím telom mi prebehla horúčava. Jej jazyk plienil moje ústa a ja som sa už nevedela viac ovládnuť. Zvrtla som sa tak že ležala na gauči a ja som sa nad ňou týčila. Moje dlhé vlasy vytvárali akúsi provizórnu záclonu okolo našich tvári.
„Milujem ťa.“ Zašepkala ticho. Zľahka som ju pobozkala na pery.
„Viem .“ Šepla som jej do ucha a jemne ju uhryzla. Zjojkla a zachichotala sa. Milovala som jej zvonivý hlas. Boli sme spolu už asi päť mesiacov. Ale ani raz som jej nepovedala, že ju milujem. Z akéhosi dôvodu som ešte nebola schopná jej to povedať. Niečo vo mne sa tomu ešte bránilo. Ona to vedela, chápala to a nikdy to odo mňa neočakávala. To som na nej zbožňovala najviac. Ona jediná vedela o mojej minulosti. Vedela som...
... že to nikdy nikomu neprezradí nech by sa medzi nami stalo čokoľvek.

„Naomi je pravda, že bývaš sama?“ Vyzvedala Kimi. Práve som obedovala keď to na mňa vybafla a ja som sa skoro zadusila ryžou.
„Preboha odkiaľ to viete tak rýchlo? Len včera som sa nasťahovala a zatiaľ som to nikomu nevravela!“
„Včera som volala k tebe domov keď si mi nedvíhala mobil. Tvoja matka mi oznámila, že nevie kde si, že už tam nebývaš.“ Prebodla ma Yuko pohľadom. Pred očami sa mi vybavil včerajšok. Pamätala som si, že mi niekto volal ale boli sme s Michiko pohrúžene do niečoho a tak som nemala čas ani chuť zisťovať kto otravuje.
„Keď tak nad tým premýšľam bola dosť rozzúrená? Spravila si jej niečo?“ Pokračovala ďalej a mne po chrbte prebehol mráz.
„Vravela niečo?“
„Nie, iba to, že už tam nebývaš, to je všetko? Prečo? Mala?“ Jednu vec ktorú som na Yuko neznášala bola jej zvedavosť a to, že sa vedela vždy trafiť do čierneho bez toho aby to vedela či si to vôbec uvedomovala.
„Pohádali sme sa, už mi aj tak liezla na nervy jej panovačnosť. Preto som radšej odišla, bude to tak lepšie. Pre obe.“ Viac som sa už nezapodievala tým. Triedou sa ozval jakot a ja som skoro spadla zo stoličky ako mnou trhlo. Vo dverách stál Tai. V sekunde ho dievčatá obkolesili. Bol živým dôkazom toho, že som sa správne rozhodla. Bez slova som sledovala ako sa davom rozvášnených fanyniek prediera až ku mne. Nevedela som čo chce. A pravdu povediac ani som to vedieť nechcela. Tušila som, že ak dovolím môjmu srdcu čo i len malú nádej, zničím tým nadobro to čo mám. Kým sa stihol predrať k mojej lavici obišla som skupinku prešmykla sa cez dvere na chodbu. Tesne pred tým ako som zmizla za rohom som zbadala jeho hypnotizujúci pohľad. Moje srdce divoko bilo.
Ten jeho pohľad!...
Ničil ma ním. Keby si vôbec uvedomoval akú bolesť mi ním spôsobuje.
„Naomi? Naomi počkaj.“ Počula som ju zreteľne. Niečo mi však vravelo aby som nezastala. Nechcela som ju teraz vidieť. Michiko vždy vycítila keď som bola nesvoja alebo ma niečo trápila. Nemohla som jej to povedať. Zranilo by ju to a to bolo práve to posledné po čom som túžila. Keď som zrýchlila jej kroky ustali. Po tvári mi stiekla osamelá slza.
Prečo? Prečo musím vždy iba zraňovať ľudí ktorých milujem?...

Keď som sa vrátila do triedy nebol tam ani Tai, ale ani Michiko. Zlá predtucha sa ma začala postupne zmocňovať, ako keď sa okolo vás začne pomali omotávať had a vy viete, že je zbytočne sa brániť. Že to už nemá aj tak zmysel.
Ležala som na gauči. Sledovala zapadajúce slnko cez presklenú stenu, ktorá bola v obývačke namiesto okna. Bol to úžasny pohľad. Nedokážem to vyjadriť presne ako som sa pri tom cítila. Jedine ak by som to prirovnala k úplnému pocitu blaha. Aspoň na krátku chvíľu som unikla pred realitou.
Ale naozaj iba na krátku chvíľu!...
Pocit blaha zničilo naliehavé klopanie na dvere. Neochotne som sa zdvihla aby som sa pozrela kto otravuje. Dvere sa otvorili a ja som tam stála ako obarená...

Stál tam Tai. Nebola som schopná sa ani pohnúť. Iba tam stál a díval sa na mňa.
„Čo tu chceš?“ Nepýtala som sa odkiaľ vie kde bývam. Bol slávny, mal peniaze to mu dávalo právo vedieť všetko čo chcel o komkoľvek.
„Musel som ťa vidieť!“
To je všetko?
Moje srdce si prialo aby za tým bolo viac. Rozum mi zase vravel aby som mu zabuchla dvere rovno pred nosom.

Povezte mi kto z vás kedy počúvol rozum keď vás vaše srdce tak úpenlivo prosilo?

Ustúpila som.
On vošiel.
Dvere sa pribuchli a ja som viac neuvažovala nad ničím, keď jeho pery sa tak úpenlivo pritískali na moje. Vedela som, že sa hrniem do záhuby. Že tým zraním priveľa ľudí...

Bolo už dávno po polnoci.
Ležala som na gauči. Sledovala noční život mesta za oknami. Všade bolo plno malých farebných svetielok. Bol to neuveriteľný pohľad. Nedokážem to vyjadriť presne ako som sa pri tom cítila. Jedine ak by som to prirovnala k úplnému pocitu blaha. Aspoň na krátku chvíľu som unikla pred realitou.
Ale naozaj iba na krátku chvíľu!...
Pocit blaha zničilo naliehavé klopanie na dvere. Neochotne som sa zdvihla aby som sa pozrela kto otravuje. Dvere sa otvorili a ja som tam stála ako obarená...
Vo dverách stála Michiko a oči mala úplne červené a uslzené. Nedokázala som sa zmôcť ani na slovo. Ten pohľad ma úplne šokoval. Nikdy som ju takú nevidela.
Chvíľu tam iba tak stála s pohľadom plným bolesti a porážky. Nechápala som to. Odrazu sa mi vrhla okolo krku. Moje ruky ju automaticky objali a začali hladiť. Tvár mala zaborenú do môjho pleca, telom jej otriasali zvliky. Prešla asi hodina kým sa upokojila aspoň tak, že bola schopná slova.
„Michiko?“
„Prepáč.“
„Ale prečo? “
„Bála som sa.“
„Čoho?“
„Že ťa stratím.“
Srdce mi naplnila radosť i bolesť zároveň. Bože tak veľmi som ju milovala. V hlave sa mi vybavila spomienka čo sa udialo pred pár hodinami.

„Chcem ťa!“ Zašepkal. Jeho ruky boli snáď všade. Telo mi zvierala neuveriteľná túžba. Boh mi je svedkom ako veľmi som po ňom túžila. Ako veľmi som chcela cítiť jeho nahé telo na mojom. Ale bolo tu niečo čo mi v tom bránilo.
-Michiko!-
-Kde asi teraz je? -
-Kam zmizla?-
-Prečo sa mi ešte neozvala?-
Na chvíľu ma prestal bozkávať a zahľadel sa mi do očí.
„Poznám tvoje tajomstvo. Viem kto si Yokoto.“ Pravdu povediac vôbec ma to neprekvapilo. Akosi som to tušila.
„Tak potom vieš, že to musí ostať naďalej tajomstvom. Je to moje tajomstvo a iba ja mám pravo ho prezradiť verejnosti.“
„Viem to. Nikdy by som...“ Položila som mu prst na pery, keď utíchol nežne som ho pobozkala.
„Odíď!“

Odtiahla som ju aby som sa jej mohla zahľadieť do očí. Odstúpila som. Zavrela dvere a nežne ju oprela o ne. Sklonila sa k jej perám. Všimla som si, že sa je ešte stále chvejú. Zľahka som ju do nich uhryzla. Tichulinko zastonala.
„Už nikdy! Počuješ? Už nikdy sa neopováž takto ma vystrašiť!“ Pritlačila som sa k nej vyhladovaná strachom i túžbou po nej. Začala som ju bozkávať na krk a plecia.
„Videla som ho.“ Šepla ticho. Neprestávala som ju bozkávať.
„Ty ho miluješ však?“ Neodpovedala som.
„Naomi, prosím.“ V jej hlase zaznelo zúfalstvo ktoré ma trhalo na márne kúsky. Prešla som jej perami z pliec na krk až k uchu a perám. Môj jazyk plienil jej úst a jej prsty sa zabárali do môjho tela. Nebránila sa mi. Na tvári som cítila jej slzy. Pálili ma.
„On patrí do mojej minulosti Michi.“ Smutne som sa na ňu usmiala.
„To nie je odpoveď.“ Zvesila tvár. Prstami som jej jemne nadvihla bradu. Odvrátila tvár nabok.
„Pozri sa na mňa.“ Zavrela oči a zavrtela hlavou. Po lícach jej neprestávali stekať slzy.
„Michiko...“
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Bojím sa.“
„Čoho?“
„Že... že ak to urobím bude to naposledy čo ťa vidím.“
„Hlupáčik.“ Pobozkala som ju na čelo.
„Milujem ťa...“

Dodatek autora:: 

Nečakané ale predsa je to tak... nakoniec som sa rozhodla predsa len napísať ďalšie pokračko (má v tom samozrejme prsty sora, a aj to, že môj chalan absolutne nepochopil o čo ide v prvej časti...xD chlapi!...)... aj keď podľa mňa bola prva časť úplne dokonalá tak ako bola...
Konči hapy end-om tak ako väčšina mojich poviedok. Musím si tie pekne konce kdesi vybiť, keďže skoro každy anime, čo som doposial videla skončilo, divne, hlavny hrdina zomrel, či odišiel čo ma privádza do šialenstva.
Dúfam, že sa páčilo. Rada si prečítam vaše názory a dodatky.
P.S.:nepíšte mi, že tam mám veľa gram chýb. Uvedomujem si to a robím čo môžem. Avšak s dizgrafiou to nie je až také ľahké, často sa mi stane, že ich prehliadnem aj keď to kontrolujem pravidelne aspoň tri krát...

5
Průměr: 5 (6 hlasů)