SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Hračka bez mena

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Rok 1837- mesto Edo (dnešné Tokyo)

,,Dedko, nezomieraj! Prosím, nenechávaj ma tu samého!"
,,T-to je v poriadku, Jun-chan. Si mojím vnukom a navyše s... samurajovia neplačú..."
,,DEDKO, NIÉÉÉÉ!"
Mraky zatienili slnko a moja jediná najbližšia osoba, zomrela...

Rok 1842- mesto Kawasaki

Bolo mi len päťnásť rokov, keď dedko zomrel. Jediné čo zanechal, boli jeho bojové schopnosti, ktoré mi vštiepil do hlavy.
`Samurajovia neplačú.´ Táto veta vo mne zostala hlboko zakorenená. Ubehlo päť dlhých rokov a za ten čas som na sebe nedal poznať žiadnu emóciu. Len jedna pochmurná osoba, ktorá nemala vlastného pána a len chodila z miesta na miesto, a vraždila pre peniaze. Koľko je to už vlastne ľudí, ktorých som zabil? Osemdesiat? Sto? V každom prípade, nech je to ako chce, je ich už mnoho. Kôli tomuto všetkému, som musel často utekať z dediny do dediny. Nech som bol, kde som chcel, všade ma dobehla moja prezývka, ktorú vymysleli niektorí ľudia: ,,Čierny drak!"
,,Áále, pozrime sa! Nie je to náhodou známy, `Čierny drak?´" Obklúčila ma akási svorka ožratých id*otov. Nenávidím, ak ma niekto vyrušuje pri premýšľaní. To ma vie pekne rozzúriť! Navyše dnes je to presne päť rokov, od dedkovej smrti. Nemám absolutne náladu na id*otov.
,,Háá? To si hovoril na mňa?" Postavil som sa zo zeme a nahodil vražedný pohľad. Ako na povel cúvli o krok späť.
,,Koho by napadlo, že `Čierny drak´ bude také dievčatko?! Hahaha, vtipné, hahaha!"spustil sa jeden z nich do hlasitého rehotu. Zrejme vodca. Nech už mám akúkoľvek postavu, dáva mi to pár výhod v boji. Jednou z nich je aj šikovná obratnosť.
,,Nevieš, že pred samurajom, ktorý kráča pred tebou, sa máš ukloniť? Ak sa tak nestane, samuraj vyššej hodnoty nad dotyčnou osobou, má právo ho okamžite sťať."zaškeril som sa.
,,Nemachruj! Navyše mi neprídeš, ako niekto, kto má vyššiu hodnosť. Si len slobodný samuraj na voľnej nohe. Kto by o takého vraha stál?"
,,Mysli si, čo chceš! Kôli niekomu ako ste vy, nebudem tasiť katanu. Sayonara!"
,,Ty možno nebudeš, ale ja áno." Vynorila sa z kríkov neznáma postava.
,,Kto ste?"spýtal som sa.
,,Asogi. Po týchto darebákoch už idem hodnú chvíľu. V hostincoch najprv omámia ženy a potom ich unesú."
,,A-Asogi? Ten Asogi? Najtvrdší samuraj, cisárovej osobnej ochranky? Chlapi, zdrháme!" Zavelil jeden z nich a už aj mizli za vetvami stromov. Pozeral som na nich, ako teľa na nové vráta.
,,Ehm, ehm!"odkašlal si, ,,Po pravde, tá banda ma nezaujíma. O nich sa už postará obyčajná cisárska armáda. Viacej ma však zaujímaš ty!"
,,Ja? A to už prečo?" Nestihol som sa zadiviť, pretože niečo malé sa zapichlo do môjho hrdla.

**************
Chcel som otvoriť oči, ale nešlo to. Chcel som pohnúť rukami, ale nešlo to. Chcel som niečo povedať, ale nešlo to. Len som ležal na niečom neuveriteľne mäkkom.
,,Óó, vyzerá to, že si sa už prebral." Ucítil som na tvári letmý dotyk a vzápätí mi z úst zmizla nejaká látka.
,,To ste vy? Ten Asogi?" Spoznal som jeho hlas.
,,Vyzerá to, že máš dobré zmysly! Áno, som to ja. Zabudol som sa ťa opýtať, ako sa voláš?"
,,Ak mi odpoviete, prečo som, neviem kde spútaný, tak vám možno odpoviem."
,,Hohó! Vyjednávanie. Chceš vedieť, prečo si spútaný? Odpoveď je jednoduchá. Páči sa mi tvoje telo! A teraz mi už konečne povieš, ako sa voláš?"
,,Nebudem sa baviť s nejakým únoscom!"
,,Myslím, že nemáš na výber."
Chcel som mu niečo drzé vmietnuť do tváre, ale nešlo to. Strčil mi prsty do úst.
,,Mal som v pláne ísť na teba pomaly, ale vidím, že to máš radšej tvrdšie." Háá? Tvrdšie?
,,Hič hemám hád tvhšie!" Chňapol som ho za prsty. Na líci mi pristála presne mierená facka.
,,No, no, no! Nekúsať!" Prstom obkrúžil moje pery. ,,Nemusíš sa obťažovať. Či chceš, nechceš, tvoje telo bude moje!" Druhou rukou zablúdil k môjmu rozkroku. Až teraz som si uvedomil, že som nahý.
,,Rád sa dívam ľudom do očí."zašepkal a dal mi dolu šatku. Na prvý pohľad mi do tváre udrela Asogiho žiarivosť. Dlhé blond vlasy zapletené do vrkoča, zelené oči zo zvodným pohľadom a pekne stavané telo, ktoré je len tak mimochodom, tiež nahé. To musel byť dar od Boha, narodiť sa tak krásny. Dobre viem, že toto všetko je len maska za ktorou sa skrýva pekný sv*niar! Celého som si ho premeriaval očami, rovnako ako on mňa. Pozeral na mňa s tak perverzným výrazom, až ma mrazilo. Sám si priznám, že som na seba hrdý. Veď, čierne vlasy a hnedé oči nemusia byť na zahodenie? Lenže tentoraz ma môj vzhľad dostal do pekelného problému.
,,Nepovieš mi meno? Fajn! Budeš mojím osobným zvieratkom."povedal a sklonil sa ku mne. Jazykom mi prešiel po perách a vnikol do nich. Vyzval môj jazyk do tanca. Nechcel som to, ale vedel som, že ak nezačnem spolupracovať, skončím zle. Je pravda, že radšej by som bol mŕtvy, než takto ponižovaný. Je ten chlap normálny? Bozkávať sa s iným chlapom? Rukou mi hladil zadok, zatiaľ čo druhá, stále opracovávala môj úd. Netrvalo dlho a vyvrcholil som mu do ruky.
,,Máš také citlivé telo. Páčiš sa mi."
,,P-pres..."nedopovedal som. Znovu ma umlčal bozkom. Nebol nijako extra nežný. Drzo si išiel po svojom vlastnom uspokojení a to sa prejavilo, keď mi surovo vrazil tri prsty do zadku. Bez predohry, bez všetkého.
,,Ne-nechaj... t-toho!!!"zvrieskol som po ňom. Civel na mňa ako na blázna. K môjmu prekvapeniu ich vytiahol. Konečne je po všetkom! Teda, aspoň to som si myslel. Priam až násilne do mňa vnikol. Nebral ohľad na to, či ma to bolí, alebo že to vôbec nechcem. Vyhodil si moje nohy na plecia a veselo pokračoval. Vnikal hlbšie a hlbšie. Každý jeden príraz bolel ako čert. Plakal som, preklínal a dokonca sa znížil k proseniu. Nič nezabralo. Mohlo mi ísť aj zadok pretrhnúť. Proste nič. Cítil som ako mi po stehnách tečie krv a zanecháva za sebou červený pramienok. Jediné čo mi už zostávalo, bolo čakať. Čakať, kedy bude koniec a skončí sa toto strašné peklo. Počítal som minúty do konca tohto utrpenia. Trvalo nekonečne dlho, kým sa "vyprázdnil" do môjho tela. Ak som si myslel, že teraz je už navždy koniec, že vezme Wakizashi a bodne mi ju do brucha, mýlil som sa.
,,Prečo? Prečo mi už nevezmeš život? Dobre vieš, že nie je nič horšie pre samuraja, ako stratiť česť. No tak, urob to! Zabi ma!" Ako hlupák som prosil o slobodu. Nič nepovedal. Len sa škodoradostne usmial a sklonil sa k mojim bradavkám. Jednu z nich vzal do úst a začal ju sať. Na bruchu ma zatlačil jeho, už znovu, tvrdý úd.
,,Už... už d-dosť, prosím!"
,,Nie. Ešte nie. Stále nemám dosť."zašepkal vzrušene.
Tento živočíšny, krvou preliaty akt trval ešte asi hodinu. Nevedel som, koľkokrát sme obaja vyvrcholili. Jedno mi však bolo isté, že moju rozbitú pýchu nezlepí, nič.

*************
Celý ďalší týždeň ma Asogi nenechal vydýchnuť. Len čo sme sa najedli, bol znovu vo mne. Užíval si so mnou celú noc, až do skorého rána. Už som si na to tak zvykol, že behom jeho "milovania" som nevydal, ani hlásku. Ani jeden, jediný raz, som mu nepovedal svoje meno. Moje fyzické aj psychické zdravie bolo na dne. Menšia nádej zasvietila jedného večera....

,,Za chvíľu budem späť. Podám jedno bežné hlásenie a o chvíľu sa ti budem venovať. Neurob nijakú hlúposť, zvieratko moje." Pritiahol si ma k sebe a vášnivo ma pobozkal. Na znak, že rozumiem, som iba pokýval hlavou. Asogi sa spokojne usmial, nasadol do koča a odišiel. Len čo koč zmizol za rohom, utekal som dovnútra. Vonku bola hrozná zima, ale nie tak ako v mojej duši. Dobehol som pred kuchynské dvere a načúval či tam nie je niektorá z kuchárok. Opatrne som nazrel dnu a spokojne si oddýchol. Uff, vzduch čistý! Prišiel som k jednému zo šuplíkov a vytiahol z neho kuchynský nôž.
,,Môj život sa skončil už pred týždňom. Prosím, Bože, dovoľ mi vykonnať seppuku. Odpusť hriešnikovy ako som ja a privítaj ma do svôjho Kráľovstva večného."
Studená čepel sa zabodla do môjho brucha. Prenikala mnou ako slnečné lúče cez mraky. Skrz ostrú bolesť som len ťažko vnímal Asogiho hlas. Kričal niečo v tom zmysle, ako: ,,Neumieraj, láska moja!"
,,J-je ko..niec Asogi. Ch-chce.. l... Chcel si ve-vedieť moje meno? Jun. Môžeš mi h-ho napísať na náhrobný.... kameň." Zomrel som ako pravý samuraj.

THE END

Dodatek autora:: 

Prosím, neočakávajte happy end! Dnes som mala mizernú náladu, takže z toho vznikla táto jednorázovka.
Dúfam, že sa bude páčiť. Smile
Pekné čítanie! Wink

4.588235
Průměr: 4.6 (17 hlasů)