Neviem cítiť 7.kapitola

Ohňovlások ma objal. Schoval ma vo svojom náručí a jemne ma prikryl vlasmi akoby to boli krídla. Bol ako môj anjel...

Každý má svojho anjela. Strážneho anjela, ktorý na nás dáva pozor. Nevieme v akej podobe sa objaví. Niekedy ako starec, inokedy ako dievčatko. Ale nenechajme sa ich podobou zmiasť, môžu byť rovnako desiví ako nejaký drak. Ale nie sú tu na to aby bojovali naše bitky, iba nám našepkávajú do sŕdc a pripomínajú nám, že sme to my, je to na každom z nás. My máme moc nad svetom, ktorý tvoríme. Môžeme existenciu anjelov popierať, môžeme sa presviedčať, že nie sú skutoční, ale oni sa aj tak ukážu, na zvláštnych miestach a v zvláštnych chvíľach. Môžu hovoriť skrz ktorúkoľvek postavu, akú si predstavíme. Dokážu prekričať aj démonov keď musia. Prebúdzajú v nás vôľu, vyzývajú nás k boju...

Môj anjel...

„Will, ja som ti nikdy neublížil. Ja som to neurobil.“
„Ale...ale kto? Kto to urobil? Kto ma znásilnil? Veď si tam bol. Alebo nie?Ako ti mám veriť?“
„Ja som ťa nikdy tak nedotkol. Chcel som, ale bol tam niekto kto ma ovalil bakuľou po hlave a ja som omdlel. Keď som sa zobudil ležal si v kaluži krvi. Vzal som ťa domov, umyl a uložil do postele. Nikdy by som ti nedokázal ublížiť. Nedokázal by som zneuctiť tvoje telo."
„Ale prečo? Prečo?“
„Ja..."

Ohňovlások ma pustil a odvrátil sa odo mňa. V tej chvíli sa do mňa zahryzol chlad a bolesť sa znásobila. Roztriasol som sa. On si to všimol a vzal ma do náručia, už som sa mu nebránil.Nevedel som či mu môžem veriť, ale ubránil by som sa snáď? Keby chcel zabije ma mihnutím oka. Keby chcel, bol by som už mŕtvy. Ale on ma doniesol ma do kúpeľne a nežne ma položil do vane. Napustil ju horúcou vodou, vzal moju hubku v tvare jahôdky, vylial na ňu skoro celý gél s jahodovou vôňou a začal ma pomaly hladiť po doráňanom tele. Bolo by ma to bolelo zmysly som mal otupené... telo necítilo. Cítil som iba krásnu jahodovú vôňu a videl som strach v jeho očiach, ktoré upieral na mňa.

„Prečo to robíš?“
„Čo? Prepáč ublížil som ti? Snažím sa umývať ťa jemne ale aj tak ťa to asi štípe a bolí, prepáč.“
„Nie. Nebolí. Nič necítim. Prečo sa o mňa staráš, hm?“
„Prečo sa ma to pýtaš, keď to aj tak vieš?“
„Pretože to chcem počuť.“
„Nemôžem.“

Sklonil som hlavu a pritiahol som si kolená k hrudi. Ohňovlások ma ďalej jemne umýval a potom ma preniesol do postele. Uložil ma a prikryl. Potom odišiel preč.

* * *

Tma. Bolesť. Štípance. Kopance. Sex. Blondiakov hlas. Áno. Blondiakov. Nie Ohňovláskov. Blondiakov hlas. Bol to blondiak. Bolesť. Bolesť. Bolesť. To Christian ma znásilnil. Vtedy aj teraz.

„Áááúúú! Nieee! Prosím! Nechaj ma. Už mi to nerob! Prosím! Nerob mi to už.“

Do izby vbehol Ohňovlások s nožom v ruke a zašibrinkoval s ním pred posteľou.

„Kde je ten hajzeľ?“
„N...nikto tu nie je.“
„Tak prečo tak kričíš?“
„Mal som nočnú moru.“
„Nočnú moru?“
„Áno.“
„Čo to je?“
„Zlý sen. Ty si nikdy nemal zlý sen?“
„Nie.“Vtom prikročil ku mne a z líca mi zotrel osamelú slzu. Zachvel som sa pod jeho dotykom. Pod jeho teplými rukami voňajúcimi po Orbitkách. Mimovoľne som sa obtrel o jeho dlaň.

„Čo to robíš?“
„Nič.“

Odtiahol som sa od neho. On si prisadol ku mne na posteľ a natiahol ku mne ruku.

„Rob čo chceš. Ja budem len sedieť, prisahám.“

Sedel blízko mňa a ja som cítil jeho teplo, vôňu a počul som ako pomaly a pokojne dýcha. Priblížil som sa k nemu. Dotkol som sa jeho líca. To som chcel urobiť už vtedy, keď som ho uvidel prvýkrát. Chcel som sa presvedčiť či je naozaj také jemné ako vyzerá. Bolo ešte jemnejšie. Akoby som sa dotýkal osamelého lupeňa sakury, ktorý zavial ku mne letný vánok. Pohladil som ho, priložil som nos k jeho vlasom a zhlboka som sa nadýchol. Tak kúzelné... Napadlo ma, že sa pozriem či má chlpatú hruď, ale ten nápad som hneď zavrhol. A tak som sa len oprel o jeho plece a dýchal som. Bolo to také príjemné, myslel som na svoje detstvo. Raz keď som bol s otcom v meste, mi kúpil žuvačky. Bola to prvá aj posledná vec, ktorú mi kúpil. Potom vždy keď som bol smutný, kúpil som si žuvačky a myslel som na otca. Ktovie kde je teraz.

Zrazu som si uvedomil čo mám robiť, aby mi bolo lepšie. Z oka sa mi skotúľala slza. Po nej druhá. Tretia. Začal som zúfalo plakať. Nariekal som, celé telo sa mi triaslo, hlava a pľúca ma boleli ale ja som neustával. Plakal som viac a viac, začal som do Ohňovláska udierať rukami a neuvedomoval som si, že ho to bolí a môže mi urobiť čokoľvek ak sa nahnevá. On ma však objal. Nežne. Znova sa ma dotkli motýlie krídla. Znova som bol medzi lupeňmi sakury. Jemne ma pohladil po vlasoch a zašepkal.

„Vyplač sa Will, všetko to zo seba dostaň.“

Ešte dobrú chvíľu som zo seba robil blázna a potom som sa ako tak upokojil. Bol som však po tom všetkom vysilený. Ohňovlások videl ako zaspávam opretý o jeho rameno, a tak ma uložil do perín. Vstával.
„Prosím. Nenechávaj ma samého.“
„A kam si mám ľahnúť?"

Chvíľu som rozmýšľal.

„Poď ku mne.“
„Si si istý?“
„Však ja na jeden koniec postele a ty na druhý.“

Ľahol si. Keď som zaspával, tak sa mi zase do mysle votrela nočná mora ale Ohňovlások ma pohladil po hlave a zašepkal mi upokojujúce slová.

„Neboj sa, ja som pri tebe. Už ti nikto nikdy neublíži. Sľubujem. Prisahám. Ochránim ťa Will. Aj keby som mal zomrieť.“

Zachvel som sa. Takéto veci mi ešte nikdy nikto nepovedal. On si asi myslel, že mi je zima a lepšie ma prikryl. Ja som sa však pretočil tvárou k nemu a schúlil som sa v jeho náručí. Prekvapene sa na mňa pozrel ale objal ma a prikryl nás oboch.

„Nádherne voniaš.“ povedal som mu.
„Ďakujem.
„To... to ja ďakujem tebe.“

Cítil som jeho srdce. Bilo mu pomaly a pravidelne. Upokojovala ma myšlienka, že ma niekto stráži. Nemal by som mu veriť. Ale nemohol som byť sám. Možno ma v noci okradne, znásilní, zabije. Ale teraz... teraz ma objíma. A ja som šťastný. Aspoň na chvíľku, na túto malú chvíľku netrpím. Tak dlho som čakal na teplo ľudského tela. Tak dlho som čakal na lásku niekoho iného. Nikto mi nikdy neprejavil toľko pozornosti ako Ohňovlások v jednej vete: ,Neboj sa, ja som pri tebe. Už ti nikto nikdy neublíži. Sľubujem. Prisahám. Ochránim ťa Will. Aj keby som mal zomrieť.´ Ani rodičia. Nemohol som sa ovládať. Nemôžem tomu zabrániť. Je to síce muž, ale na tom mi už nezáleží. Potrebujem to... Potrebujem to cítiť.

„Nemáš za čo Will. Musel som to urobiť.“

Sklonil sa s tým, že ma pobozká na čelo, no ja som zdvihol hlavu a jeho pery sa dotkli mojich. Pootvoril som vyprahnuté ústa túžiace po bozku a on mi ich zvlhčil svojimi slinami. Jemne jazykom preskúmaval moje pery, jazyk a pohrával sa so mnou. Robil to pomaličky, akoby sa bál, že sa vystraším. No ja som sa nebál ničoho. Čakal som už všetko. No na to čo urobil som nebol pripravený.

Odtrhol sa odo mňa a odvrátil hlavu.

„Nerob to, Will. Ja nechcem."

On ma normálne odmietol!!!

„Dobrú noc teda.“povedal som trošku nahnevane.
„Sladké sny."

No teraz už nebudú.

Znovu som sa uvelebil v jeho náručí a vtom ma napadla otázka.

„Ako sa vlastne voláš?“