Padlý anjel

„Dobré ráno trieda! Dnes k nám príde vaša nová spolužiačka a chcem vás požiadať aby ste ju medzi seba prijali. Je to príjemné a milé dievča a tento týždeň sa prisťahovali do mesta. Tak ďakujem za pochopenie hodina začína za 15 minút zatiaľ dovidenia.“ Hneď ako dokončila vetu opustila triedu. Bola to trieda 4. B na strednej obchodnej škole v Tokiu. V tom momente sa už ku škole blížila všetkými očakávaná nová spolužiačka.

Takže toto je moja nová škola. Z vonku vyzerá veľká a moderná. Snáď zdanie neklame. Tak či tak najdôležitejšie je aby tu mali plno mimo školských aktivít pretože naozaj nechcem byť doma..
„Hina! Ponáhľaj sa snáď nechceš tvoj prvý deň v škole meškať. Ponúkla som sa že pôjdeme spolu do školy ale nechcem meškať.“ Kana Shin (šin) bola moja prvá kamarátka v tomto meste. Bola to moja suseda spoznali sme sa hneď ako som sa prisťahovala a ponúkla sa že so mnou dnes pôjde do školy veď budeme spolužiačky.
Dorazili sme spolu ku našej triede. Vošli sme dnu trieda bola veľká a plná mojich nových spolužiakov ktorý ma pohľadmi skúmali. Vydala som sa k poslednej lavici vzadu v ktorej bolo jediné voľné miesto. Bolo to miesto vedľa nejakého chalana. Mal čierne krátke vlasy a modré oči. Vyzeral smutne a zároveň odmerane. Ako som kráčala smerom k lavici zastavilo ma jedno dievča.
„Ahoj volám Lucy Otomi “
„Ahoj ja sa volám Hina Mabuii rada ta spoznávam.“
„Ja teba tiež Hina. Som predsetkyňa tejto triedy. Vítam ťa medzi nami a dúfam že sa ti tu bude páčiť. Ak budeš hocičo potrebovať príď za mnou rada ti pomôžem.....a dám ti radu...na toho chalan pri ktorom budeš sedieť si dávaj pozor...je to čudák.“
„Hm...ďakujem“
To dievča, Lucy, vyzerala celkom príjemne ale prečo tak rozpráva o tom chlapcovi? Aký ma na to dôvod? Pomaly som prišla až k nemu a posadila sa.
„Ahoj moje meno je Hina Mabuii, vyzerá to tak že budeme spolu sedieť dúfam že budeme dobrý priatelia.“ Bol ticho. Mal sklonenú hlavu a pohľad uprený do lavice. No potom otočil hlavu pozrel sa na mňa a povedal.
„Na to môžeš zabudnúť...“
Zostala som zaskočená no nezdalo sa mi to. Vyzeralo to že tu nemá vôbec priateľov. A asi preto že sa s nikým kamarátiť nechce. No bolo v ňom niečo čo mi nedovoľovalo len ho tak odignorovať. Začala hodina. Bola rýchla ani som si nevšimla že sa začala a už sa skončila.
Každý sa cez prestávku ponáhľal za nejakým kamarátom či kamarátkou a za mnou prišla Kana s jedným chlapcom a Lucy.
„Ahoj Hina chcem ti niekoho predstaviť. Toto je Lucy a jej brat Keitaro. Sú to dvojičky.“
„S Lucy sa už poznám a teba rada spoznávam Keitaro. Moje meno je Kana“
Keitaro bol vysoký chalan ale hneď na prvý pohľad vyzeral ako flákač. Na rozdiel od jeho sestry ktora vyzerala a správala sa skutočne reprezentatívne.
„Ahoj Hina rád ťa spoznávam. Počul som že si šla ráno do školy s Kanou dúfam že ti nepokazila deň hneď na ráno jej rečami.“ Povedal a zasmial sa. No to čo nasledovalo potom bolo ako z akčného filmu. Kanina ruka pristála na jeho tvári a on pristál ohromnou rýchlosťou na zemi.
„Keitaro! Ty malí smrad ako si to dovoľuješ!!! Ešte raz si zoberieš moje meno do úst tak ja ti ukážem čo je to peklo!“ Kana stála nad Keitarom a pritom ho pravidelne trieska knihou po hlave. Lucy ku mne pristúpila.
„Nič sa neboj Hina toto budeš za tento rok vidieť asi každý deň. Vždy sa hádajú a bijú. Teda ona bije jeho...Ale nie sú nič ako pár neviem prečo podľa mňa by im to klapalo.“
Kana sa ukludnila a Keitaro vstal zo zeme a tváril sa ako zlomený otrok. Lucy spustila.
„Hej braček! Prečo už konečne nepozveš Kanu niekam von?“ Zasmiala sa a čakala jeho reakciu. Keitaro aj Kana sčervenali ale Keitaro sa vynašiel a zase skóroval.
„Pche prečo by som s touto príšerou niekam išiel“ Neprešla ani sekunda a na jeho hlave pristála poriadne hrubá kniha a scenár sa opakoval.
„Ty malý trest boží! Prečo by dáma ako ja chodila von s takým dementom?!“
Pokračovalo dlhé kričanie nadávanie a pravidelné údery. No ja som bola rozumom úplne mimo. Kto je ten chalan? Čo je príčinou jeho správania? To všetko a viac chcem určite zistiť.
Začala sa druhá hodina a potom ďalšia a ďalšia až sa škola skončila. Kana Keitaro a Lucy išli ešte nakupovať no ja som s nimi nešla.

Vyšla som pred školu a zbadala som toho chlapca. Bežala som za ním.
„Ahoj, vyzerá to že ideme tým istým smerom tak môžeme ísť spolu. Mám namierené do miestneho divadla vraj tam skúšajú každé poobedie huslisti a idem sa na nich pozerať,
vždy som chcela mať vlastné husle.....hm ani neviem prečo ti to hovorím.“
Kráčal vedľa mňa pohľad mal uprený do zeme a ruky vo vrecku. Nehovoril ani slovo len ticho kráčal.
„Ty si asi odtiaľto že? Ja som sa sem teraz prisťahovala s mojim....otcom. Moja mama pred 3 rokmi zomrela“ On sa zastavil, keď som to povedala zostal stáť. Zdvihol pohľad a pozrel na mňa. Videla som v jeho očiach niečo s čím strašne bojuje. Nech je to hocičo ja na to musím prísť. Zvyšok cesty bolo ticho prišli sme pred divadlo a ja som sa chystala odisť vyzeralo to že si nevšíma že odchádzam no v tom zastal. Neotočil sa smerom ku mne len povedal.
„Kanashi....Kanashi Dame...“
Zostala som zarazená bola som ticho.
„To je moje meno...“
Prvý krát som ho počula rozprávať a aj keď sa tváril ako frajer a ignorant smútok bolo cítiť aj z jeho hlasu.
„Rada ťa spoznávam Kanashi.“
Spravil ešte jeden krok dopredu no potom zastal a dodal.
„Ale to že nikdy nebudeme priatelia platí...ja priateľov nemám a nikdy som nemal....a nechcem mať...zbohom..“
Zostala som stáť nepovedala ani slovo len som sledovala ako odchádza. Jeho slová sa ťažko počúvajú ale musí byť dôvod prečo je taký. A ja som si istá že ja ho odhalím. No teraz idem do divadla pretože naozaj nechcem ísť domov...

Druhý deň ráno ma pred domom čakali Lucy Kana a Keitaro. Rozprávala som sa s Lucy o tom ako to na škole chodí o krúžkoch o žiackej rade a tak. Kana a Keitaro však mali vlastný program. Hádali sa či je pravda že ženy dospievajú skôr ako muži. Lucy to však vyriešila rýchlo.

„Prestaňte sa hádať nemá to zmysel, aj tak obaja dospejete až keď konečne spolu pôjdete von.“ A zase tie isté červené tváre ale Kana sa tento krát bránila dopredu.
„Keitaro ak ťa napadne k tomu zas niečo povedať roztrhám ťa!“
„Nič nepoviem, bojím sa že ma budeš v noci strašiť.“
Táto poznámka ho vyšla na asi 20 faciek za minútu. Bola celkom sranda sledovať ich boli naozaj ako zamilovaný.
Keď sme prišli do školy on tam už bol. A bol tam aj nejaký iný chalan stál pri tabuli a niečo tam čmáral. Lucy ma hneď varovala že je to miestny grázel a mám si na neho dávať pozor. Išla som k lavici a sadla si k nemu. Mal sklopený pohľad ako vždy.
„Dobré ráno Kanashi, dneska to vyzerá na pekný slnečný deň, aké máš na dnes plány?“
Nezdvihol hlavu len spustil.
„Prečo by som ti niečo také hovoril? Pochop to...nezaujímaš ma...ani ty ani nikdo...“
Jeho slová naozaj boleli...Začala sa hodina, bola nudná tak trvala pre mňa dlho no potom konečne skončila. Sedela som a bola som zamyslená. Odzadu ku mne pristúpil ten miestny grázel a povedal.
„Hej ty, ty nová, s kade si?“
Bola som zamyslená v triede bol hluk vôbec som ho nevnímala no to čo povedal potom som započula veľmi dobre.
„Tvoja mama musí byť pekne blbá keď ta nevie poriadne vychovať.“
Tie slová mi prepichli srdce. Zovrela som päste a snažila sa potlačiť slzy nechcela som ukázať že som slabá. No to čo sa stalo potom ma prekvapilo tak že ma všetok ten smútok prešiel. On, Kanashi, sa odrazu postavil a podišiel k tomu hlupákovi. Pozrel sa mu do očí a behom mihnutia jeho päsť pristála priamo na jeho tvári. Ten grázel skončil na zemi po chvíle sa otriasol a za pomoci kamarátov odišiel. Kanashi si sadol naspäť vedľa mňa.
„Ďakujem....Kanashi...“
Pohľad mal stále uprený do lavice no prehovoril.
„Liezol mi na nervy....tvoje problémy ma nezaujímajú....nečakaj že ich budem niekedy riešiť.....nikdy sa mna nespoliehaj. “
Tieto slová boleli viac ako inokedy no zároveň som tušila že nie je v skutočností bezcitný ako sa tvári.

Poobede som išla domov s Kanou a vyzerala šťastne úplne celá žiarila.
„Kana? Čo sa dnes stalo? Úplne celá žiariš no tak sa pochvál.“
Kana sa začervenala a spustila.
„Vieš to Keitaro, dnes ma konečne pozval von, tie naše hlúpe hádky sú len preto lebo sa v skutočnosti lúbime....už sa teším na zajtra. Budeme spolu v zábavnom parku a večer budeme sledovať hviezdy. Už roky sa spolu hádame a teraz prišiel konečne ten čas kedy si povieme ako sa ľúbime. Po 3 rokoch konečne budeme zajtra spolu, a nič nám to neprekazí.“
Kana vyzerala naozaj šťastne. A na tieto slová ktoré mi povedala už nikdy nezabudnem....

A ďalšie ráno je ďalšia vec na ktorú nikdy nezabudnem. Ráno som zaspala a do aj keď som bežala do školy som stíhala len na druhú hodinu. Už keď som bola pred školou zo školy vybehla Lucy vyzerala byť úplne mimo schmatla ma za ruku ťahala ma za sebou.
„Poď Hina, bežme.“ Kričala bežala a plakala.
„Keita...Kietaro....ráno ho prepadli, je mŕtvy....“ Bežala som ďalej ale svet okolo mňa sa zastavil. Kietaro je mŕtvy...to nie je možné. Lucy ma prebudila tým že pokračovala.
„Kana sa to dozvedela a zmizla bojím sa že si ublíži. Musíme bežať ku nej domov jej rodičia sú v práci.“ A tak sme bežali k nej keď sme prišli k nej v kuchyni nebola, nebola ani v obývačke tak sme išli do jej izby. Tam sme našli list bolo v ňom napísané toto:

Drahý priatelia a rodina. Ste pre mňa dôležitý a mám vás rada. Konečne som našla lásku a niekto mi ju chcel zobrať. No to nedovolím. Povedala som že dnes s ním budem a nič nám to neprekazí, vôbec nič. Odpusťte mi. Kana.

Lucy padla na kolená plakala ešte viac. Bola na dne. Vedela som že ju musím nájsť. Bežala som do jej kúpeľne a tam ležala....zaliata krvou bez známok života. Bola mŕtva, už boli spolu...Potom si už veľa nepametám prišli policajti lekári, Lucy zobrali preč Bola psychicky na dne. Mňa poslali domov. Po ceste domov som plakala a plakala a potom so ho uvidela. Kanashi, stál kúsok predo mnou a pozeral sa na mňa.
„Keitaro, Kana, sú mŕtvy“ spustila som zo zúfalstva.
„Oni sú preč...už navždy....“ Plakala som no on sa len otočil a kráčal preč.
„Stoj! Si naozaj taký bezcitný? Vôbec nemáš srdce? Nenávidím ťa! Si hrozný človek!“
Kričala som ako zmyslov zbavená. No v tom zastal a otočil sa ku mne. Po tvári mu tiekli slzy.
Vyzeral tak zraniteľne. A začal úplne po tichu.
„Môj otec bol stále na služobkách....mal som 10 rokov....stále som bol len s mamou...mali sme strašne silné puto. Boli sme bohatá rodina nechodil som do školy mal som doma učiteľov a nechcel som nikdy odchádzať od mami. Bola chorá mala takú čudnú chorobu. Niekedy v noci dostala záchvat a potrebovala lieky ináč by umrela. Preto som bol vždy pri nej. Spal som keď u nás bola teta to bolo tak 3 krát do týždňa. Nevládal som. Jednu noc som tvrdo zaspal. Keď som sa ráno zobudil strašne som sa na seba hneval a chcel som sa ísť ospravedlniť mame tak som ju išiel tiež zobudiť...no ona sa nezobúdzala...už sa nezobudila...v noci dostala záchvat a ja som spal...ona zomrela...môj otec sa hneď vrátil. Povedal mi že som zlyhal...že moja mama sa na mňa spoliehala a že ja som ju sklamal. Odišiel nechal mi kopu peňazí a dom.“
Zastavil sa a slzy už pokrývali celú jeho tvár. A potom začal kričať.
„Chápeš to?!! Nič o mne nevieš! Už nikdy nechcem aby sa mňa niekto spoliehal! Môj otec mal pravdu zlyhal som! Už nechcem žiadne puto s nikým! Už nechcem nikoho sklamať!“
Pokračoval a ja neviem prečo ale hodila som sa na neho a objala ho. Myslela som si že ma odstrčí ale nie. Moje ruky boli okolo jeho trupu a jeho ruky ma zrazu prikryli ako krídla anjela. Strašne silno ma objal a plakal ešte viac. Úplne zúfalo plakal. A ja s ním. Ale po dlhom čase som sa cítila bezpečne....
Neviem koľko času do vtedy prešlo ale ukludnila som sa a tak trochu aj on. Potom ma pustil nepovedal ani slovo ja som tiež nebola schopná vydať zo seba ani slovko a odišiel. Išla som domov videla som že sa svieti. Prvé čo ma napadlo bolo „On je doma...“. Moja mama zomrela pred troma rokmi. pri autonehode. Mala som skúšky na umeleckú školu. Mala som hrať na husliach. Peňazí sme veľa nemali ale mama mi sľúbila že ak ma zoberú na školu kúpi mi vlastné husle. V deň skúšky nebola bola v práci, otec prácu nemal. Sľúbila mi že príde. No nechceli ju pustiť z práce a musela sa strašne ponáhľať aby stihla. Vonku snežilo a cesty sa šmýkali. Jej auto dostalo vo vysokej rýchlosti šmyk a havarovala. Na mieste bola mŕtva. Ja som skúšku nespravila pretože som sa hnevala na mamu že neprišla. Až keď som došla domov dozvedela som sa čo sa stalo mame. Otec potom začal piť a obviňovať ma s toho čo sa stalo. Preto nechcem byť doma. Bolí to počúvať ho rozprávať ako som spôsobila matkinu smrť keď je opitý. A keď je triezvy neprehovorí so mnou. Tak či tak nemám na výber musím tam ísť.

Sobota prešla rýchlo celý deň som preplakala v izbe a otec sa túlal opitý niekde po meste alebo spal v kuchyni. V nedeľu som sa išla poprechádzať do parku ktorý sme v meste mali. Chcela som konečne prísť na nejaké iné myšlienky. Za posledné dni sa toho stalo toľko že sa čudujem že ešte žijem. No v parku som znovu stretla Kanashiho. Sedel tam na lavičke a kŕmil kačky. Vyzeralo to dosť komicky. Ten arogantný chalan tam sedel a kŕmil malé kačky. Prisadla som si a začala som rozprávať.
„Ahoj Kanashi. Rada ťa znovu vidím.“
On len sedel a mlčal no ja som vedela že ma počúva. Povedala som mu všetko. Všetko o mame. Chvíľu mlčal no potom vstal a povedal.
„Poď.“ A začal kráčať smerom preč z parku. Tak som sa zdvihla a kráčala za ním. Išli sme o pár ulíc ďalej pred jeden veľký rodinný dom. Vošiel dnu a ani neviem prečo vošla som za ním. Dom bol z vnútra čistý a zachovalý. Vošiel do jednej z izieb. Nevedela som čo sa deje potom vyšiel von a v ruke držal husle ktoré vyzerali úplne ako nové.
„Sú tvoje....ja by som ich len vyhodil...a teraz...odíď.“
Srdce sa mi takmer zastavilo. V rukách som držala husle ktoré boli už vraj moje. Boli dar od neho. Odišla som bola som v šoku. Prišla som domov a hrala som. Až dlho do noci.

Ďalší deň v škole Lucy nebola ani na jednej hodine. Chápem to. Sedela som vedľa neho a celý deň bolo ticho. Po škole sme išli zas tým istým smerom takže sme išli „spolu“ . No teraz som to celé už nechcela nechať tak.
„Kanashi...je mi ľúto že som na teba pred tým kričala, mal si tiež strašne ťažký život. A myslím si že vo dvojici bude všetko ľahšie.“
„Už som vravel že nepotrebujem..“
„Nie! Prestaň! Buď ticho! Hovor si čo chceš ale ja budem tvoja kamarátka. Vždy budem pri tebe a spolieham sa na teba! Ja ti verím!“
Nepovedal nič len šiel vedľa mňa ďalej. Mala som strach nevedela som čo sa deje. Potom som už odbáčala iným smerom ako išiel on. Zastavil sa a povedal.
„Ak to bude treba s tohto mesta aj odídem, nepotrebujem ťa.“
Tieto slová ma položili. Čo ak naozaj odíde? A prečo sa toho bojím? Toľko otázok v hlave a strach s toho že odíde mi nedovolil celú noc spať.

Ďalší deň bol utorok. Prišla som do školy no on tam nebol. Nebol tam ani v stredu. Celý týždeň neprišiel. Mala som strach že on naozaj odišiel. V sobotu večer som sedela v izbe a hrala na husliach od neho. V tom niekto zaklopal na dvere. Otvorila som dvere a pred dverami stál Kanashi. Nevedela som čo povedať no ticho prerušil on.
„Ahoj....Hina....prišiel som pre teba či nejdeš von.....to predsa kamaráti robia....či nie?“
Dojal ma. Začala som plakať. Vedela som že niekde v ňom sa skrýva chlapec s obrovským srdcom. Išli sme spolu do parku sedeli sme na lavičke a ja som mu rozprávala všetky moje zábavné príhody. Potom otočil hlavu smerom ku mne a usmial sa. Zostala som ticho. Nič okolo mňa ma nezaujímalo. Keď som uvidela ten úsmev všetko som pochopila. Len to teraz povedať jemu. Sklonila som hlavu a začala.
„Kanashi...chcem ti povedať že...ja..ja...“
No skočil mi do reči.
„Aj ja teba....Hina....a chcem ťa počuť hrať na husliach“
Jednu ruku si položil na moju tvár pritiahol ma k sebe a pobozkal ma. Vedela som že šťastnejšia už v živote nebudem. Potom sme ešte chvíľu sledovali hviezdy a potom sme sa vydali smerom von z parku. Ako sme tak išli s tmy vyskočil nejaký chlap so šatkou cez tvár. V ruke držal pištoľ a mieril ňou na mňa.
„Daj mi kabelku lebo ťa zastrelím!“ Kričal po mne bála som sa no keď som sa pozrela na Kanashiho všetko zmizlo. Stál a vyzeral ako keby mal každú chvíľu vybuchnúť. A potom sa postavil predo mňa.
„Chceš sa hrať na hrdinu? Tak na!“ Ten chlap vystrelil no výstrel počula hliadka ktorá prechádzala poblíž. Ten hajzel utiekol. Kanashi padol na zem guľka ho zasiahla do brucha. Vzala som ho do náručia a prosila som ho nech ma neopúšťa. On sa na mňa pozrel a povedal.
„Nesklamal som ťa....však? Ochránil som ťa...“ Potom zavrel oči a padol do bezvedomia. Prišla sanitka a zobrala ho preč. Stratím ho teraz? To nesmiem dovoliť! Prišla som za ním do nemocnice a lekári mi povedali že ak sa do rána neprebudí budú ho musieť odpojiť s prístrojov a zomrie. Plakala som. Bola som na dne. No pozbierala som sa a bežala som domov pre husle. Postavila som sa k nemu a začala som hrať. Ako som hrala a hrala. Premietalo sa mi toho veľa hlavou. Ja ho nemôžem stratiť to nikdy. Ja to neprežijem.
A potom vbehla do vnútra sestrička a lekár.
„On sa preberá! Preberá sa!“ Behali okolo neho a robili čo mohli. A ja som stále hrala a plakala stále viac a viac. Až sa nakoniec prebral. Trvalo dlho kým sa dal úplne do kopy.
Ale potom ma zobral z domu preč. K nemu. Boli sme rodina. Mali sme svadbu na ktorej sme boli len dvaja. Ale aj tak som bola šťastná. Pretože sme konečne boli spolu. A vedela som že sa na svojho anjela môžem spoľahnúť...