Príbeh Keiko

Tmavou ulicou išlo mladé dievča. Bolo oblečené v čiernych šatách a tak ju nebolo skoro vôbec vidieť. Všimli by ste si ju len vďaka krásnym zeleným očiam, ktoré v žiare mesiaca priam svietili, a tiež vďaka jej dlhým blond vlasom. Toto dievča sa volá Keiko. Jej oči aj napriek tomu aké boli krásne boli veľmi smutné. Totiž nemala zo života žiadnu radosť. A dnes si na všetko zaspomínala.

Keiko si kľakla a jej vlasy sa dotýkali zeme. Spojila svoje ruky a zavrela oči.

"Už je to dlho čo si ma opustil." A pozrela sa na hrob, ktorý bol pred ňou. Bolo na ňom nemo Shuichi Akio.

" Spomínam si bola som ešte malá keď som ťa stretla. Nemala som nikoho. Na ničom mi nezáležalo. Neznášala som tento svet a ľudí čo boli okolo mňa. Vtedy som išla zo školy. Mala som na sebe tú našu odpornú čiernu uniformu. Tie hnusné šaty, ktoré zničili naše osobnosti a robili z nás úplne rovnakých ľudí. Išla som práve dolu schodmi ale šmyklo sa mi. Zastavila som sa až úplne dolu. Mala som pár škrabancov a ranu na kolene, ktorá silno krvácala. Bolelo to veľmi až som sa rozplakala.

Okolo mňa prechádzali ľudia a robili akoby som tam ani nebola. Bolo mi z nich zle. Ale potom si prišiel ty. Povedal si : Také pekné dievča ako ty by nemalo plakať. Podal si mi ruku a pomohol vstať. Bola som cudzí človek ale aj tak si mi pomohol. Od toho dňa sme sa stretávali na tom mieste denne. Vďaka tebe som sa zmenila. Mala som ťa veľmi rada. Ale ty si ma pred 8 rokmi opustil a ja dúfam, že sa čoskoro stretneme."

Keiko stieklo niekoľko sĺz po tvári. Vedľa hrobu teraz stál malý chlapec. Prišiel ku Keiko bližšie a položil jej ruku na tvár.

"Tvoje šťastie ťa ešte len čaká. Neponáhľaj sa toľko za mnou."

Postavila sa a pomaly odchádzala od hrobu. Pozrela sa naspäť na hrob znovu si prečítala meno. Smutne sa na neho pozrela a začalo liať.

Na druhý deň stále pršalo. Vzala si svoj čierny dáždnik. A v čiernom kostýme odišla preč. Išla po ulici plnej ľudí ale cítila sa ako by tam bola sama. Prišla ku schodom do metra. Dážď stekal po nich dolu. Pomaly išla dolu keď sa jej zvrtla nohy a dopadla na kolená. Sedela tam na zemi a pozerala sa do zeme. Kolo nej chodili ľudia, ktorý mali svoje životy a nikoho ani jej si nevšimli. Pozrela sa na svoj dáždnik keď tu ho niekto zdvihol a šiel pomaly k nej.

"Dúfam, že sa vám nič nestalo."

A mladík s krásnymi hnedými vlasmi a modrými očami jej podal ruku aby jej pomohol vstať.

"Nie. Som v poriadku."

Keď sa chcela postaviť zabolelo ju koleno z ktorého jej tiekla krv.

"Poďte. Ošetrím vám to."

"Ďakujem." pozrela sa na svojho záchrancu. "Ale zišla som tie schody rýchlo." A rozosmiala sa.

"Mimochodom volám sa Shuichi. Kanzaki Shuichi." A mladík sa pousmial.

"Shuichi?"

"Áno. Deje sa niečo?"

"Nie? Len to meno mi niekoho pripomenulo."

"Priateľa?" Pomohol jej sadnúť si na lavičku v metre a pomaly jej začal čistiť ranu.

"Nie kamaráta."

Potom jej prelepil ranu.

"Tak a je hotovo."

"Ďakujem vám." Pousmiala sa. "A ja sa volám Keiko. Hamicu Keiko."