Saxton Love Company 22

V miestnosti vládlo napätie. Všetci čakali či Zain bude súhlasiť s tým, že sa pozhovárame sami. Hľadel mi do tváre a odhadoval moje úmysly.
„Chápem vaše obavy,“ povedala som a prvý raz sa skutočne usmiala. „Naše posledné stretnutie nedopadlo veľmi dobre. Pre vás.“
Smelý úsmev mi oplatil. V jeho očiach akoby sa zaiskrilo. „Odíďte,“ prikázal svojim mužom. „Fathi, aj ty.“
Kývla som hlavou a naznačila Rasselovi, aby nasledovali Zainových chlapov von. Zdvihol sa vietor, ako sa tie hory svalov naraz pohli a rozrazili vzduch, ktorý za nič nemohol. Mala som pocit, že ešte aj zem sa trasie. No o chvíľku bolo po všetkom. Fathi po mne spoza Zainovho chrbta hodil ešte jeden uprený pohľad, ktorému som celkom nerozumela, no potom vyšiel aj on a zatvoril za sebou dvere.
Atmosféra sa okamžite uvoľnila. Ja som sa uvoľnila. Nepáčila sa mi taká reakcia, keďže by som práve naopak mala prejsť do úplnej ostražitosti, no keď boli cudzí pozorovatelia, pripravení zastreliť ma na jediné Zainovo slovko, preč, predsa len mi odľahlo.
„To kreslo ti pristane,“ prehovoril Zain. Jeho zjavná sebadôvera sa tým, že sme osameli, ešte viac nafúkla. Prirodzene prechádzal do tykania vždy, keď sa medzi nami pokúšal vybudovať most – či už priateľstva alebo zastrašovania. „Nechcela by si ho vlastniť?“
„Pekný pokus.“ Preplietla som si prsty a celého si ho premerala, uvažujúc, ako bude postupovať tentoraz.
„Prezeráš si ma?“ spýtal sa s ľahkým prekvapením. „Znovu ma chceš oklamať tým svojím špeciálnym spôsobom? Uznávam síce, že ti schvaľujem také vyjednávanie, ale...“ pobavil sa, „dopredu ťa varujem, že teraz už nenaletím.“
Na kratučký okamih som si spomenula. Jeho ruky na mojom páse a jeho ústa na mojich... To, ako na mňa hľadel, prezrádzalo, že si tiež pamätá.
„To v žiadnom prípade nemám v úmysle,“ ubezpečila som ho. Vybrala som sa k oknám a na chrbte cítila jeho oči. „V rámci možností – rada by som jednala čestne. A bola by som rada rovnaký spôsob uvítala aj z vašej strany.“ Zahľadela som sa dolu na husto rozmiestnené budovy priemyselného centra veľkomesta. Uvedomovala som si, že mužovi ako Zain Noor je nebezpečné otáčať sa chrbtom, no jeho pohyby som mohla kontrolovať v odraze skla. „Chcem sa dohodnúť. Dospieť k rozumnému kompromisu.“
Zain Noor nemal rád kompromisy. Pri tom slove sa jeho tvár v odraze skrútila nesúhlasom.
Otočila som sa. „Poviem vám svoje požiadavky, vy mi poviete tie svoje a potom skúsime nájsť cestu. Súhlasíte?“ Nebola som až taká hlúpa, aby som si namýšľala, že ho dokážem poraziť sama a bez ujmy. Dohoda bola jediná možnosť.
„Páči sa mi, ako si veríš,“ odvetil s jemným pobavením. „Čo ťa napĺňa tou neochvejnou istotou, že pri tebe urobím výnimku a zmením svoje zvyčajné postupy?“
„Mám Lily,“ pripomenula som.
V pochybovačnom výraze nadvihol obočie a nevzrušene sa na mňa zadíval. „Myslel som, že to sme už prebrali. Berúc do úvahy, že tvoje čestné vyjednávanie ti bráni čo len škaredo na ňu pozrieť, nemáš absolútne nič. Aj keď uznávam, že tento tvoj ťah ma prekvapil.“
„Naučila som sa ho od toho najväčšieho odborníka.“
„Toľko lichôtok ako dnes som nepočul už dávno. A ty si tvrdila, že nemáš nič za lubom.“
„Nič iné okrem našej dohody.“
„Ani pomstu? Neverím.“
„Nie som pomstychtivá žena. Aj keď je pravda, že ste mi ublížili...“ pomalým, obozretným krokom som sa vybrala jeho smerom, „teraz si neželám nič iné, ako tento spor uzavrieť.“
„Myslíš si, že mne sa tieto naťahovačky páčia? Spôsobujú viac problémov ako úžitku.“
„Tak ich ukončime,“ povedala som a zastala len na dva kroky od neho. „Ja pustím Lily, vy mi dáte pokoj.“
Usmial sa. „Takto to nepôjde.“
„Ako teda?“
„Ty sama si chcela kompromis. A to značí obojstranné ústupky. Čo podľa teba obetuješ, keď ju pustíš? Nič. A ja, keď sa vzdám bohatstva, ktoré som ti vložil do rúk? Prídem o všetko, o čo sa po celý čas snažím. Zdá sa ti táto strata rovnocenná?“
„Ale ja som strácala až doteraz!“ Zaťala som päste. „A vy ste neprišli vôbec o nič! To tiež nie je spravodlivé!“
„Ach, áno,“ povzdychol si s ľútostivým úsmevom, „musí to byť naozaj zlý pocit. Vôbec ti ho nezávidím,“ vysmieval sa mi.
Nazúrene som na neho zazerala.
„No ja ti neponúkam len jednu možnosť, ktorá ťa spolu s tvojím drahým Saxtonom stiahne až na dno, to dobre vieš. Už som ti povedal, že môžeš spolupracovať aj so mnou,“ vravel hlbokým vábivým tónom. Zdalo sa mi to alebo práve naozaj zatrepotal mihalnicami? Pery roztiahol do jemného úsmevu, vôbec nie posmešného ani chladného ako mal vo zvyku. „Ty sa rozhoduješ.“
„Nezradím Talena,“ zasyčala som.
„Ale on sa už potápa a ťahá so sebou všetko vo svojom okolí,“ povedal. „Pustil som ho, no stále ostáva sledovaný. A tiež v mojej moci.“
„Naša nová firma neskrachuje, on sa o to postará.“
„Iba ak mu to dovolím...“ šepol mi ako tajomstvo a žmurkol na mňa.
Zahryzla som si do jazyka a zastavila prúd nadávok, čo ma šteklil v ústach. „A ak by ste dovolili,“ začala som opatrne, „čo by ma to stálo?“
„To by si pre neho urobila? Si naozaj veľmi zvláštna. Veď o teba už nestojí, nie?“
Silno som zaťala zuby. „To je vaše dielo.“
„Áno,“ vydýchol značne spokojný. „Moje.“
„A tiež by ste prestali ohrozovať moju rodinu. Ak je to možné, celkom rada by som sa už zbavila tých ozbrojencov.“
„Ešte niečo?“ pobavil sa.
„Áno.“ Uprene som sa na neho zadívala. „Nebudem vaša milenka.“
Zain tentoraz ani brvou nemihol. Už som si myslela, že niečo zlomyseľné poznamená, alebo sa začne vysmievať, no keď to neurobil a s vyrovnaným výrazom prekonal tie dva kroky medzi nami, prekvapil ma.
„Hmm,“ zamumlal iba a ukazovákom mi pomaly prešiel po koži na krku až k priehlbinke medzi kľúčnymi kosťami. „Škoda.“
Ani som sa nepohla. Keď spustil ruku, konečne sa mi znovu pozrel do očí. Chvíľu sme stáli a len na seba hľadeli, potom som však o krok ustúpila.
„Takže,“ ozvala som sa a prelomila zvláštne ticho, „čo to znamená pre mňa?“
Zain sa namiesto odpovede len uškrnul. Otočil hlavu ku dverám a zvolal: „Fathi!“ Keď sa o pár sekúnd dvere otvorili a vysoký blonďavý fešák sondujúc pohľadom po celej kancelárii vošiel dovnútra, Zain mu spokojne oznámil: „Pani Saxtonová súhlasila. Odteraz pracuje pre mňa. Okamžite sa pusti do toho najdôležitejšieho.“
„A Lily?“ spýtal sa napäto. Aspoň niekomu úprimne záležalo na osude toho dievčaťa.
Zain sa na mňa otočil.
„Rassel!“ zvolala som. Keď sa ochrankár s dupotom dovalil ku dverám, nakázala som mu: „Odveďte tohto muža,“ kývla som hlavou k Fathimu, „za Willsom a potom mu odovzdajte to dievča.“
Prikývol, že rozumel. Fathi mal naponáhlo a tak Rassel rýchlo vyrazil za ním.
Zain mi s rozžiarenými očami pozrel do tváre. „Partnerka?“ povedal a nastavil svoje rameno.
Nemala som inú možnosť, ako ho prijať.

Tento týždeň to bola už tretia noc, ktorú ma nakopená práca uväznila za stolom. Po mesiaci plnom vyjednávania, prehovárania a napokon aj prosíkania, sa mi podarilo prilákať zopár klientov a tým zachrániť aspoň toľko, aby firma nemusela vyhlásiť krach. Bol som ponížený, zruinovaný a plný hnevu. S pokojným svedomím som mohol prehlásiť, že posledné týždne boli tie najhoršie v mojom živote a to som rátal aj tie po otcovej smrti.
Musel som sa napiť.
Potreba alkoholu silnela každým dňom bez Temiry viac a viac. Fľašu som mal našťastie poruke. Nalial som si a chytil pohár do dlane. Chvíľu som koňak v ruke zohrieval, potom som vdýchol jeho vôňu a napokon si odpil. Ani tento tmavojantárový zázrak mi však nedokázal pomôcť, ba čo viac, mal som pocit, že mi už pomaly začína škodiť. Nepotreboval som sa pri všetkých svojich problémoch stať ešte aj alkoholikom.
Keď ma rozbolela hlava, odtisol som papiere na stole, vstal a trochu stlmil svetlo v miestnosti. S unaveným povzdychom som sa zviezol na pohovku s chladným tmavozeleným poťahom, na ktorom po včerajšku ostali stopy môjho úbohého podnapitého stavu. Rozlial som po ňom toľko červeného vína, a rovnako aj po koberci, že mi neostávalo nič iné ako poškodený nábytok vyšmariť.
Sedel som a silno si šúchal spánky, kým ma nevyrušil mobil. Chvíľu mi trvalo uvedomiť si, z ktorého vrecka v nohaviciach sa zvonenie šíri, no keď som si spomenul, že mám len jedno, tento hlavolam značne stratil na náročnosti.
„Prosím?“ zatiahol som otrávene.
„Talen, zase si pil?“ spýtala sa matka. Dokázala to uhádnuť z jediného môjho slova.
„Takmer vôbec,“ odvetil som.
„To tvoje takmer vôbec včera skoro na smrť vystrašilo Paolu. Pamätáš sa ešte na svoju sekretárku? Tú, čo si včera so svojou najdôležitejšou zmluvou s Holanďanmi zabudol v Amsterdame a vrátil si sa do Londýna bez nej?“
„Bola to nehoda, matka. Veď sa sem napokon dostala, nie?“
„Áno, ale musela letieť najhoršou triedou akýmsi podivným lietadlom plným Arabov, ktorí ju celú cestu obťažovali, aby ti stihla doručiť tú zmluvu na čas. Zbláznil si sa? Ako si na ňu mohol zabudnúť?“
Pošúchal som si čelo. „Mrzí ma to, dobre? Zajtra jej kúpim kyticu a dám jej vyššie odmeny, aj keď ešte neviem z čoho.“
Chvíľu bolo ticho. „Je toho na teba priveľa, synček, viem to,“ ozvalo sa napokon. Matkin hlas bol o niečo jemnejší. „No ty to zvládneš. Tak ako vždy.“
„Tak na to som naozaj zvedavý,“ pobavil som sa na vlastnom nešťastí.
„Talen,“ povedala, „nemal si dnes čas na čítanie novín, však?“
„Vyzerám, že mám čas na čokoľvek iné ako prácu?“ zavrčal som nepríjemne.
„Na popíjanie si čas zjavne nachádzaš.“
Nechcel som jej odvrknúť nič neslušné, tak som radšej len mlčal a zašmátral rukou naokolo. Zdalo sa mi, že ráno som akési povaľujúce sa noviny zahliadol. Keď som ich zbadal na nízkom sklenenom stolíku pred sebou, zistil som, že som sa nemýlil. Natiahol som sa po ne. „Čo také dnes vyšlo? Je v nich tvoja fotka?“ spýtal som sa listujúc.
„Nie,“ odvetila akosi čudne. „Moja nie.“
„Aha. Tak to bude moja? Nejaké fiasko? Čo o mne napísali? Mám sa vôbec odvážiť zajtra na ulicu?“
„Ani teba sa to netýka, Talen. Možno som to vôbec nemala spomínať.“
No už bolo neskoro brať niečo späť. Oči sa mi zasekli na siedmej strane.
„Talen?“ ozvala sa matka neisto.
„Ozvem sa zajtra,“ povedal som ostro.
„Talen, počkaj, nemal by si –“
Čo by som nemal, som sa už nedozvedel, pretože som zložil a mobil odhodil na zem. Zvalil som sa späť do pohovky. Mal som pocit, že nebude na škodu, ak zaujmem nejaká stabilnú polohu, keď na mňa o dve sekundy príde nenormálna zlosť.
Približne o sekundu a päťdesiatpäť stotín som zúrivo vykríkol. Roztrhol som noviny napoly a potom ich postláčal v dlaniach do gule. Tú som následne silno šmaril cez celú miestnosť.
Fotografiu, ktorú som uvidel len na okamih, som mal pravdepodobne už doživotne vypálenú v mysli. Očarujúco sa usmievajúca Temira stojaca vo vernej blízkosti Zaina Noora bola ako nečakaná facka. Obaja boli dokonale upravení a oblečení. Náhly príval zlosti a následná deštrukcia mi síce zabránili zistiť, na akom večierku sa zúčastnili, no hlúčik dôležitých osôb okolo nich mi napovedal, že to bolo veľmi významné spoločenské stretnutie.
Rozrušenie ma zdvihlo na nohy. Jemne knísavou chôdzou som nahnevane dupotal po celej miestnosti tam a naspäť. Keď som trasu od knižnice na protiľahlej stene až k svojmu zapratanému stolu prekonal aspoň osemkrát, náhle som zastavil. So sklonenou hlavou som tupo civel na tmavú podlahu, potreboval som čas všetko to stráviť.
Moju myseľ mučilo jediné slovo. Pichalo ma čoraz silnejšie a silnejšie, až som ho nemohol ignorovať.
Zrada.
Temira ma zradila. A bolo viac ako pravdepodobné, že aj podviedla. S tým prekliatym Noorom! Po tej dôvernej fotografii by som sa tomu vôbec nedivil.
Dobre som vedel, ako strašne Zaina zaujala. Síce sa o nej predo mnou často vyjadroval nepekne vždy, keď sa jej podarilo narobiť mu problémy, no v jeho hlase som často odhalil obdiv a fascináciu. Jej smelosť, priebojnosť a tvrdohlavosť mu nekonečne imponovali. Nepochyboval som, že k tomu v istej miere prispel aj jej príťažlivý vzhľad. Ak si ten podliak zaumienil, že je dostane celú, tak sa mu to skôr či neskôr podarí. Samozrejme, pokiaľ sa tak už nestalo. A keď si ešte aj spomeniem na ten očarený pohľad, ktorý na neho Temira vrhala, keď sme sa spoznali...
Mal som chuť spiť sa do nemoty. Vrátil som sa k pohovke a priamo z fľaše vychľastal posledné dúšky koňaku, o ktorých som už počas prehĺtania úplne nešťastný vedel, že zďaleka nepostačia. Nemal som žiadny ďalší alkohol. Takže to bolo jasné.
Schmatol som kľúče do jednej ruky, prázdnu fľašu do druhej a s hlasným štikútaním sa vybral do najbližšieho baru.
O dve hodiny som si za nič na svete nedokázal spomenúť na svoje priezvisko. Lámal som si nad tým hlavu, kým som zízal na poloprázdny pohárik od whisky. Niekto ho však očividne poznal. Keď som za chrbtom začul nejaký povedomý hlas zvolať: Ježkove oči, Saxton, čo to tu vystrájaš?, spomenul som si, že moje meno predsa len nie je Norton, Borton a už vonkoncom nie Porton, čo sa mi poslednú hodinu zdalo najpravdepodobnejšie.
Na vysokú barovú stoličku hneď vedľa mojej sa na po troch nevydarených pokusoch zadkom napred vyštveral Jimmy Heartley. Prekvapene som na neho pozeral. Keď sa zvrtol a natočil k pultu, zaškeril sa. Vyzeral, že pod čapicou mal len o trochu menej ako ja.
„A ty tu čo robíš?“ hlesol som stále v údive.
„Spoznali ťa tu,“ odvetil a ukazovákom pichol do pultu. „A zavolali mi.“ Priložil si otvorenú dlaň k uchu. Na chvíľku sa do nej oprel lícom a zdalo sa, že zadriemal. Potom však hlasno zachrochtal a znovu otvoril oči.
Jimmy bol môj priateľ. Najlepší, keď sme boli deti, no posledné dva roky nás rozdielne pracovné povinnosti zaviedli do iných končín sveta. Posledný mesiac som s ním však úzko spolupracoval. Aj jeho pomoci som vďačil za to, že Erling Sonnet sa ešte drží na hladine.
„Čo zapíjaš?“ spýtal sa Jimmy a mávnutím na čašníka si tiež objednal. Z nepochopiteľných dôvodov mal vo svetlohnedých vlasoch fialovú sponku.
Neodpovedal som. Snažil som sa zabudnúť. Keby som začal hovoriť, všetko by sa vrátilo. Radšej som dopil, čo som mal pred sebou.
„Zase si niekde zabudol Paolu? Netráp sa! Veď sa objaví!“
Párkrát som výrazne prikývol. „Nazbieral som jej kvety,“ informoval som Jimmyho a siahol po kytici pod stoličkou.
„Krásna,“ povedal Jimmy so smrteľne vážnym výrazom, keď si vzal stoh trávy zviazaný šnúrkou od topánok s jedinou sedmokráskou v strede. „Nemôžeš ju dať mne?“
„Nie,“ zháčil som sa a vzal si svoju kyticu späť. „Táto je pre Paolu. Ako osprave... ospravelenie... ospradevelenie.“
Jimmy si vytrel slzy z modrých očí. „Je taká krásna.“
„A tebe sa čo stalo?“ otočil som sa na neho.
„Dnes mám tridsiate druhé – nie, počkaj, dvadsiate tretie narodeniny a Jill na mňa zabudla,“ bedákal s rukami znovu na očiach. „Asi ušla so svojím novým frajerom. Keby som vedel, kto to je, prisahám, že by som ho...“ Len divo pokrútil hlavou a hrkol do seba celý pohárik.
„Všetko najlepšie,“ povedal som a po krátkom premýšľaní mu strčil pod nos svoju kyticu.
Jimmy sa na mňa šokovane zadíval a oči mu znovu vlhli. Tentoraz slzami dojatia. „To by si pre mňa urobil?“ spýtal sa ma.
Prikývol som a svoj dar mu vopchal do prázdneho pohára ako do vázy.
Jimmy zvädnutú trávu šťastne ovoňal a na tvári sa mu zjavil blažený úsmev. Keď sa trochu upokojil, znovu na mňa pozrel. „Čo sa stalo tebe?“ domŕzal znova.
„Asi to isté, len dnes nemám narodeniny.“
„Tvoja žena?“ spýtal sa.
Spustil som hlavu a čelo si udrel o pult. Vydýchol som. „Áno.“
„Videl som ju v novinách,“ povedal Jimmy. „S Nainom Zorom. Ale nemal škrabošku,“ zamračil sa.
„S ním bola,“ pritakal som. „Jim, vybrala si jeho.“
Jimmy ma potľapkal po chrbte. „To bude dobré, Saxton.“
Na barový pult som si zložil aj ruky. „Žiadny Norton, kdeže.“ Aj moje oči navlhli. „Mám s ňou rovnaké iniciálky. Nechcem s ňou mať rovnaké iniciálky. Rozvediem sa.“
„Ako sa volala predtým?“
„Sonnetová.“ Až som zakvílil, keď som si to zrazu uvedomil. Zdvihol som sa. „Nepôjde to,“ zaplakal som na Jimmyho ramene. „Aj potom by sme mali rovnaké iniciálky. Vždy sme ich mali. Nemôžem sa rozviesť.“
„No tak, Saxton, vezmem ťa domov.“
„Vezmi ma za ňou!“ zavyl som, vzpierajúc sa jeho rukám, čo ma ťahali zo stoličky. „Pozbieram ďalšie kvety!“
Jimmy bol viac pri zmysloch, ako sa tváril. Cítil som, ako ma podoprel a potiahol ku dverám. „Dobre, dobre,“ chlácholil ma. „Pozbierame, čo len chceš.“
Keď som sa o deväť hodín zobudil natiahnutý v posteli vo svojom londýnskom byte, naozaj som si nedokázal predstaviť, čo robili na mojom nočnom stolíku v pivovom pohári zapichnuté listnaté konáriky ozdobené fialovou sponkou do vlasov.

„Tu je šesť zmlúv, podpísaných všetkými oslovenými klientmi v Bruseli a tu štyri, ktorých platnosť som včera zaistila na ceste z Viedne. Ďalej osem od tých Talianov, na ktorých chýba ešte váš podpis a zajtra ráno sa z New Yorku vráti Fathi s novými zákazkami, ktoré nám vyplnia plány a zaistia stabilitu najmenej na pol roka. A napokon zmluva s pánom Brentom.“
Na úhľadnú kôpku na Zainovom stole som položila posledný dokument. S referátom aj prácou na tento týždeň som bola hotová. Zdvihla som k nemu oči a zahľadela sa na jeho spokojný úsmev.
„Zdá sa mi to alebo naozaj robíš zázraky,“ povedal.
„Robím ich,“ odvetila som chladne.
Nechcela som ho pobaviť, no Zain sa krátko zasmial. Natiahol sa k zmluvám pred sebou, vzal do ruky ťažké značkové pero a postupne začal na papieroch zvečňovať svoj dlhý elegantný podpis.
„Odviedla si dobrú prácu,“ povedal, aj keď vedel, že o jeho chválu som nestála. Na chvíľku sa zasekol. „Kde je zmluva s Holanďanmi?“
„V Earling Sonnete,“ odvetila som vecne.
Zain zaťal zuby a zdvihol ku mne svoje náhle zlovestné čierne oči. „A čo tam robí?“
„Čaká na podpis Talena Saxtona.“
Zain silno tresol dlaňou o stôl. „To som nedovolil!“
Len som na neho pokojne hľadela, aby videl, ako pramálo ma jeho hnev rozrušil. Prenechala som Talenovi túto korisť, pretože som mala pocit, že Zain nedrží svoje slovo. Sľúbil, že náš nový podnik v Londýne prežije, no veľa pre jeho záchranu nerobil. Zdevastoval ho a jediné, čo sa mu zatiaľ dalo rátať k dobru bolo, že oň stratil záujem. Podporu však neposkytol.
„Plním každý bod našej dohody,“ pripomenula som mu. „Môžete tvrdiť to isté?“
Hnev ho prešiel. Zaklonil sa, pohodlne sa oprel vo svojom kresle a potom sa uškrnul: „Áno.“
Až na Talenovu zlú situáciu som naozaj nemohla veľmi namietať. Moja rodina bola v bezpečí aj bez najatých ochrankárov a ja relatívne tiež. Zavládlo obdobie drahocenného prímeria. Navyše, ak som nebrala do úvahy jeho pohľady, Zain nenaliehal, aby medzi nami okrem pracovného vzťahu vznikol aj iný, osobnejší. Dodržiaval všetky dohovorené pravidlá.
„Ty si tá, čo kľučkuje medzi dohodou, ktorú sme uzavreli,“ obvinil ma. „Napríklad teraz. Povedal som, že budeš robiť všetko, čo ti prikážem,“ jeho výraz stvrdol. „A ty ma za mojím chrbtom pripravíš o drahocenný obchod.“
Bolo to tak. Výmenou za bezpečie celej mojej rodiny, a najme Talenovo, som mu sľúbila poslušnosť. Povedal, čo mám vybaviť a ja som to vybavila. Povedal, čo mám podpísať a ja som podpísala. Moje bohatstvo obracal vo svojich rukách, ako sa mu zapáčilo. Na jeho nariadenie som investovala tam, kam chcel. Bez reptania. Taká bola dohoda.
„Našla som kompenzáciu,“ povedala som sebavedomo. „Všetky škody budú nahradené. Vy o nič neprídete a tiež sa nemusíte obávať o kondíciu Erling Sonnetu, ktorú ste sľúbili chrániť, no teraz ju zaryto ignorujete a zanechávate vlastnému osudu. Iba som odobrala bremeno z vašich pliec, mali by ste mi byť vďačný.“
Prekvapene na mňa zazeral. „Si príliš opovážlivá,“ zavrčal napokon. Sklonil sa však k ďalším dokumentom a pokračoval v podpisovaní. Netrvalo to dlho a bol hotový. Vstal a z operadla kresla si vzal sako. Obliekol sa a kývol hlavou k zmluvám.
Ako na rozkaz som ich bleskovo pozbierala a vzala do náručia. Teraz som nebola len jeho pracovná sila, ale aj slúžka.
Kým kráčal ku dverám, diktoval mi: „Po Fathiho treba poslať auto, zmluva s Brentom bola podozrivo výnosná, zajtra mi ho zavolaj, do hodiny chcem mať na linke ministra zahraničných vecí, odkáž tej klebetnej ženskej na recepcii, nech okamžite odovzdá svoju výpoveď na personálnom a...“ náhle sa zastavil a ja som drobčiac za ním so zápisníkom v jednej a so zmluvami v druhej ruke takmer vrazila do jeho chrbta, „pobaľ sa.“ Zain na mňa pozrel cez plece.
„Prosím?“ prižmúrila som oči.
„Vravím, aby si sa zbalila. O dve hodiny odlietaš do Mexika.“
Zažmurkala som. Celý týždeň som drela, lietala ako blázon z miesta na miesto, pracovala, pracovala a pracovala a teraz, keď bolo všetko vybavené a hotové, konečne som si vydýchla.
„V žiadnom prípade,“ odmietla som kategoricky.
„Čože?“ Teraz prižmúril oči aj on.
„Potrebujem voľno.“ Bola to pravda. Dnes ráno som po dvojhodinovom spánku nedokázala vstať z postele, a keď som sa napokon predsa len donútila, vracala som. Ranné nevoľnosti sa stupňovali a ja som cítila, že musím uvoľniť tempo, inak si ublížim. A možno nie len sebe.
„Načo?“ spýtal sa príkro.
„Na oddych.“
„Môžeš oddychovať v lietadle.“
„Nepôjdem do Mexika. Pošlite tam hneď zajtra Fathiho. Alebo zrušte svoje zvyčajné piatkové ničnerobenie a choďte tam vy osobne.“ To bolo už trochu drzé.
Potvrdil mi to jeho výraz. Otočil sa ku mne celý a zatarasil dvere – jediný únikový východ v miestnosti, ak sa niekto nerozhodol vyskočiť oknom a preplávať dvesto metrov vzduchu. „Pôjdeš tam,“ oznámil mi.
„Nie,“ trvala som na svojom.
„Vidíš? Znovu sa snažíš porušiť našu dohodu.“
Preglgla som. Mal pravdu.
„Dobre teda,“ povedal a ja som si dovolila v kútiku duše sa nádejať. Hneď som však pochopila, že to bola chyba. Zain Noor by nikdy neustúpil. „Ak môžeš dohodu porušovať ty, môžem aj ja. Ak dnes stráviš moje zvyčajné piatkové ničnerobenie so mnou...“ po tvári sa mu roztiahol pomalý prefíkaný úsmev, „nemusíš odísť do Mexika.“
Zarazene som na neho pozerala. Bolo to tu. Jeho prvý návrh.
Podvedome som o krok ustúpila a zaželala si, aby som namiesto peknej blúzky a úzkej sukne mala na sebe hrubý pršiplášť. Cítila som na sebe jeho oči. Neuveriteľne som znervóznela.
„Kedy mi letí lietadlo?“ spýtala som sa bez dychu.
Zain nadvihol obočie a vzal to ako moju odpoveď. „ O siedmej.“
Bez slova som sa okolo neho prešmykla a rýchlo vykĺzla von dverami. Bola som unavená a sklamaná, že za tvrdú prácu nedostanem žiadnu odmenu, no Zain mi nedal na výber. Vlastne dal, ale to nebola skutočná voľba. Nedokázala som ujsť svojim bujným neposlušným predstavám, no nikdy by som nepristúpila na niečo, čím by som porušila manželský sľub, ktorý ma viazal k Talenovi.
O dve hodiny som s rukami na ústach zadržala dych, keď sa lietadlo odlepilo od zeme, aby som premohla náhly príval nevoľnosti. Zatvorila som oči a začala uvažovať, ako presvedčím radu v Mexiku, že Zain je jediný, s kým sa im naozaj oplatí obchodovať.

Moja výprava sa skončila katastrofou. Po pristátí ma vyzdvihol môj poverený sprievodca a tlmočník v jednom a odviezol ma do hotela. Nervozita z nečakanej novej úlohy nebola neobvyklá, no keď som kvôli nej nedokázala zaspať ani v obrovskej posteli päťhviezdičkového apartmánu, vedela som, že mi spôsobí väčšie problémy ako zvyčajne. Po prebdetej noci ma čakal náročný deň, no do stiahnutého žalúdka som ráno nedostala ani len džús. Tri hodiny pred stretnutím s Mexičanmi som sa zrútila. Pamätala som si iba silnú bolesť hlavy a potom ďalšie vlny nevoľnosti. Keď som sa prebrala v nemocnici, bola som zmätená. Ešte viac ma prekvapilo, že sa dívam na tvár Fathiho Baldwina. Mračil sa.
„Čo... čo tu robíš?“ vydýchla som. Môj hlas sa ešte nezobudil.
„Dokončil som tvoju prácu,“ odvetil potichu. „A keď ťa zajtra pustia, vezmem ťa domov.“
Prikývla som. Nevládala som hovoriť.
„Keď sa Zain dozvedel, čo sa stalo, poslal ma sem. Mám mu zavolať. O obchode aj o tebe.“
„Fathi.“ Prekvapil sa, keď som ho chytila za ruku. „Nehovor mu to,“ šepkala som, „nehovor.“
Zháčil sa. Podľa toho som zistila, že naozaj všetko vie. Niekto mu musel povedať o mojom stave, o dieťati.
Pozeral na mňa svojimi hlbokými jasnomodrými očami, no napokon prikývol. „No čo chceš robiť? Niečo také nedokážeš dlho tajiť.“
Na jeho otázku som nemala odpoveď.