Spomienky

Je horúca letná noc... Okolo mňa sa rozprestiera len tráva a kvety osvetlené mesiacom a hviezdami. V ušiach mi znie cvrlikanie cvrčkov, občasné zahúkanie sovy a šum trávy, kvetov a neďalekých stromov pohybujúcich sa v teplom vetre. Sem-tam zapiští aj nejaký malý vtáčik. Pomaly kráčam a dýcham z plných pľúc... Chcem si túto chvíľu navždy zapamätať. Chcem do seba nasať všetku krásu tejto noci, tejto minúty, tejto sekundy. Už nikdy sa nebude opakovať.
Zhlboka sa nadýchnem a do nosa mi udiera jemná nevtieravá vôňa trávy a kvetov. Kľaknem si a tvár zaborím do zeme. Po lícach mi začnú stekať slzy a ja sa konečne uvoľním...
Nechám zo seba vyplaviť všetok strach, bolesť a smútok. Udriem päsťami do hliny a trhám okolo seba trávu. Začnem kričať. Kričím z plných pľúc ako o život až kým nezachrípnem. Ľahnem si do trávy a pozriem sa na mesiac. Je spln. Presne takéto isté noci som vždy milovala. A stále milujem. Ale už to nie je také ako predtým. Niečo chýba. Niečo veľmi podstatné. Niečo, s čím sa neviem stále zmieriť, nech sa snažím akokoľvek. Preto nemôžem nájsť samu seba, neviem čo chcem.

Všetko, čo bolo kedysi, dnes už nie je. Všetko sa skončilo a nič už nebude také ako predtým. Kedysi som mala všetko. Rodinu, priateľov, psa, peniaze. A teraz? Teraz nemám nič. Moja partia sa po roku, najkrajšom roku, aký som kedy zažila rozpadla. Nikdy nezabudnem na tie párty strávené v Ďurčine. Na lacný chľast a tú bezstarostnosť, ktorú som s nimi prežívala. Bolo iba tu a teraz. Nič iné. Toľko cigariet, ktoré som vyfajčila, toľko štamprlíkov, ktoré som vypila, toľko smiechu, toľko hodín...to už nikdy nebude. Prečo? Prečo čo raz začalo musí aj skončiť? Prečo nič nemôže trvať večne? Ja ich chcem späť! Chcem späť naše chvíle, chcem späť naše priateľstvo! Chýbate mi... Síce ste za rohom, ale ste na večnosť vzdialení odo mňa. Už sa to nedá vrátiť späť. Nikdy.

Bolesť. Jeden pocit, ktorý môže človeka zmeniť, alebo zničiť. Niekoho posilní a niekoho dostane do hrobu. Človeka, na ktorom mi v živote najviac záležalo, dostal do hrobu. Bolo to 28.5. 2010 a ja sa s tým stále nedokážem zmieriť.
Prestane to niekedy? Skončí sa tá bolesť? Zmierim sa niekedy s tým, že človek, ktorý bol pre mňa otcom tu už nie je? Bolesť mi trhá žily, saje krv, preniká mi do špiku kostí ako jed a spaľuje ma zvnútra. Mám pocit, že celá zhorím a neostáva mi už nič iné iba kričať a ničiť všetko okolo seba a každého aby to nezničilo mňa.
Už to viac neznesiem! Už to nechcem! Nenávidím to! Pohlcuje ma to už takú dlhú dobu a ja neviem čo s tým robiť! Nechcem...už nie!
Nech to už prestane. Prosím nech to už prestane. Nech mi niekto pomôže. Už takú dlhú dobu kričím o pomoc a nikto ma nepočuje. Vysielam signály a nikto ich nevidí. Ako si mám pomôcť sama? Nie som silná. Som slabá, som zbabelec a priznám si to. Potrebujem človeka o ktorého sa môžem oprieť. A nemám ho!

Kedysi, rok po jeho smrti som mala kamaráta, ktorého som považovala za jeho náhradu. Každý druhý deň sme sa prechádzali po cintoríne a rozprávali, fajčili. Bolo to úžasné, boli sme najlepší kamaráti, to on ma vzal do tej super partie. Vždy sme sa rozprávali o všetkom, verili sme si, ja jemu a on mne. Bolo to úžasné! Prežili sme spolu také párty, také zážitky ako som neprežila s nikým. Bol mojou oporou, vytiahol ma z takých ho***n... Vždy mi povedal, čo mám robiť a čo nie.
A teraz tu už nie je. Opustil ma, tak ako ma opustí každý. Len čo videl, že je všetko v poriadku a že som šťastná, nechal bremeno života na mne. Lenže šťastie je prelietavé, zase prišli mraky ale ja som ostala sama. Ale on sa už neobzrel.

Myslím na nich každý deň. Nemôžem ich dostať von zo srdca. Čo si ho mám vytrhnúť celé z hrude? Môžem sa postaviť, môžem začať odznova. Musím! Ale snáď to ide, keď ma ku dnu sťahujú spomienky? Nemôžem vymazať sedemnásť rokov zo dňa na deň! Nemôžem na nich všetkých zabudnúť počas jednej noci. Ale ako dlho sa už snažím? Za chvíľu budem mať osemnásť a bolí to len o kúsoček menej. A keď rok zabúdam na živých...
Ako dlho budem zabúdať na toho ktorý zomrel? S ktorým som prežila skoro celý život? Ako dlho to bolí? Alebo to tak bolí iba mňa? To iba ja sa neviem zmieriť so smrťou milovaného? Prečo je život taký krutý? Nie som naň ešte pripravená. Ak toto znamená byť dospelým, tak chcem byť opäť dieťa.
Chcem sa vrátiť späť...aspoň na hodinu. Chcem sa aspoň rozlúčiť.