Šťastie v nešťastí? (6)

Tadeo

Neviem ako dlho som sedel v chodbe, kým som bol schopný sa pozbierať. Oči som mal opuchnuté a v hrudi ma neustále pichalo. Prešiel som do obývačky a opatrne sa rozhliadal. Nič sa nezmenilo. Na zemi sa stále váľala škatuľka od liekov a vedľa nej prázdna fľaša. Možno by predsa bolo lepšie keby ma nenašli. Prešiel som cez izbu do maminej spálne. Zapol som svetlo a zadíval sa na jej posteľ. Spomenul som si ako som s ňou niekedy v nej ležal, keď som bol ešte dieťa. Privinula ma v náručí a svet sa hneď zdal krajší. Na nočnom stolíku stál rámik s fotografiou. Vzal som ho do rúk a premýšľal. Na tú chvíľu na fotke si pamätám. Bolo to dva roky po otcovej smrti. Boli sme v zoo a celý deň sa poflakovali po meste. Mala narodeniny. V tú chvíľu ma znova prepadal smútok a na rámik dopadla prvá slza. Posadil som sa na zem a chrbtom sa oprel o posteľ. Nemal by som v tomto byte zostávať. Príliš mi to tu všetko pripomína. Vylovil som z nohavíc telefón a otvoril kontakty. Postupne som ich prechádzal a zastavil na Mikakeho čísle. Chvíľu som rozmýšľal, kým som prstom posunul čísla ďalej. Vytočil som a čakal.

Ryan

Na displeji svietilo TADEO. Mal som trocha strach zdvihnúť a hlavne po rozhovore s Mikakem.
,,Haló.“
,,Ja...Ryan, viem že som iba pred pár hodinami odišiel a je už dosť neskoro, ale mohol by si prísť?“ Posledné slová povedal tak potichu, že som ich skoro nepočul. Na hlase bolo počuť, že plače.
,,Daj mi pätnásť minút. Hneď som tam.“
,,Dvere budú otvorené.“ Odpovedal mi a zložil telefón. Bez rozmyslu som vybehol z bytu a nasadol do auta. Cesty boli plné a tak mi cesta trvala dlhšie, ako som plánoval. V duchu som sa modlil, aby to nebolo také vážne , ako to znelo. Strach o neho bol silnejší ako rozum, ktorý mi hovoril, aby som sa ukľudnil, že ten chlapec pre mňa nič neznamená. Ale čo ak predsa niečo znamená? Bolo by to vážne také hrozné? Konečne som zastavil pred jeho domom. Vybehol som po schodoch a prudko otvoril dvere. V celom byte bola tma okrem jednej jedinej izby. Potichu som prechádzal bytom. Vošiel som do dverí a videl Tadea sediaceho pri posteli. Sedel a v rukách držal rámik s fotografiou. Posadil som sa vedľa neho a pozorne ho sledoval.
,,Vždy bola tak veselá. Dokonca aj po otcovej smrti sa snažila udržať si úsmev na tvári.´´ Hovoril roztraseným hlasom a prstom hladil fotku svojej mami. ,,Vždy hovorila, že otec by si neželal, aby plakala. Hovorila, že by chcel vidieť úsmev na jej tvári.´´
,,Tak je to správne. Ani ona by nechcela vidieť teba plakať.´´ Snažil som sa ho utešiť. Po líci sa mu znova zviezla slza.
,,Tak prečo to nedokážem? Prečo na to stále myslím? Prečo sa s tým neviem vyrovnať? Prečo...´´ Nedokončil vetu. Hlas sa mu zlomil a nedokázal potlačiť vzlyk. Objal som ho okolo ramien a snažil sa ho ukľudniť. Nevedel som čo mu mám povedať. Frázy ako ,Bude to dobré´ alebo ,Všetko zahojí čas´ by mu určite nepomohli. Bol som bezradný. Nechal som ho proste iba vyplakať sa na mojom ramene.

,,Prepáč. Nechcel som ťa vytiahnuť tak neskoro von.´´ Prehodil, keď sa trocha upokojil. Otrel si slzy a odtiahol sa odo mňa.
,,To je v poriadku. Vezmi si pár vecí a pôjdeme ku mne. O ostatné sa postaráme neskôr.´´ Odpovedal som a pomaly sa dvíhal zo zeme. Tadeo tam stále nehybne sedel.
,,Nechcem ti byť na príťaž.´´ Prehovoril potichu a oči upieral k zemi.
,,Nie si príťaž. Už dlho som chcel spolubývajúceho.´´ Usmial som sa a snažil ho trocha rozveseliť. ,,Keby som nechcel, tak ti to nenavrhnem.´´ Podal som mu ruku, aby som mu pomohol sa konečne postaviť a prešiel s ním do jeho izby. Zbalil si pár vecí a kozmetiku a vydali sme sa ku mne domov. Zložil som ho v hosťovskej izbe a nechal ho vybaliť. V kuchyni som pripravil čaj na upokojenie a priniesol mu ho do izby. Sedel na posteli a iba neprítomne hľadel z okna. Ani si nevšimol, že som tam. Sadol som si k nemu, čo spôsobilo, že sebou vyľakane trhol a podal mu čaj. Poďakoval a pomaly si odpil.
,,Vieš, tie veci, čo som povedal v Tacticu...´´ Prehovoril po chvíli.
,,Tadeo, nerieš to. Nechaj to-´´
,,Nie. Počúvaj ma teraz chvíľu.´´ Prerušil ma. Zarazene som zostal sedieť a počúval som. ,,Myslel som všetko vážne. Prerástlo mi to cez hlavu, ani som nevedel ako. Viem, že je pre teba asi ťažké byť so mnou už len v jednej miestnosti, keď o tom vieš.´´
,,Tak to nie -´´
,,Neprerušuj ma prosím.´´ Znova ma prerušil. ,,Takže viem, že to nie je jednoduché a prisahám ti, že už nikdy nestratím kontrolu. Budem sa ovládať a nechám tie city zmiznúť.´´ Nevedel som, čo povedať. Toto som od neho nečakal. Hovoril o tom akoby to šlo z dňa na deň. A to zrovna vtedy, keď som nad tým začal uvažovať ja.
,,Tadeo. Nechcem-´´
,,Prosím, nehovor na to nič. Zabudni na to. Ak to dokážeš. Už nikdy sa k tomu nebudeme vracať.´´
,,Dobre.´´ To bolo jediné na čo som sa zmohol. Asi to bolo zbabelé, ale v tej chvíli to bolo najlepšie riešenie. ,,Mal by si spať.´´ Povedal som a dvíhal sa z postele. Zastavila ma jeho ruka na zápästí. Prekvapene som sa obzrel.
,,Mohol by si tu zostať? Iba dnes, aspoň kým nezaspím. Nechcem zaspávať sám.´´ Váhavo sa spýtal. Chvíľu som premýšľal, či je to dobrý nápad, kým som sa navrátil späť k nemu. Posteľ bola veľká takže sme sa tam bez problémov vošli. Prikryl som ho prikrývkou a pohladil po vlasoch ako dieťa, ktoré ukladáte spať. Ľahol som si vedľa neho a zadíval sa mu do tváre.
,,Ďakujem.´´ Šepol a zavrel oči.
,,Za málo.´´ Netrvalo dlho a zaspal. Díval som sa na neho a premýšľal. Možno mi ten chlapec naozaj nie je ľahostajný. Istým spôsobom ma priťahoval vždy. Má tak dobrosrdečnú a veselú povahu. Keď sa červená, je tak rozkošný a vždy mi to vyčarí úsmev. Naopak teraz mi zvieralo srdce, vidieť ho takto. Možno naozaj nezáleží na tom či je to muž či žena. Asi je skutočne možné zamilovať sa do rovnakého pohlavia. Aj keby to tak bolo, teraz je to už jedno. Prisahal, že sa tých pocitov zbaví. Že nestratí nad sebou kontrolu. Pozoroval som jeho pokojne spiacu tvár. Rukou som ho pohladil po vlasoch, ani sám neviem prečo. Proste som to potreboval urobiť.
,,Možno je to inak ako si myslíš. Možno chcem aby si si tú kontrolu neudržal. Možno by som sa cez to vedel preniesť. Možno.´´ Šepkal som a sám sa pomaly oddával spánku. Mikake mal zrejme pravdu. Cítim k nemu viac než som si myslel.
Ráno ma prebudil mobil. Mikake. Rýchlo som vybehol z izby, aby som nezobudil Tadea. Ten si teda vie vybrať čas na telefonát.
,,Čo je?´´ Zhúkol som podráždene do telefónu.
,,Vstal si s postele ľavou nohou? Čo tá zlá nálada?´´
,,Zobudil si ma.´´ Prehodil som unavene a zívol do telefónu.
,,Jaaaaaaaj. Prepáč, prepáč, nechcel som. Za dvadsať minút som u teba.´´
,,A kvôli tomu mi voláš?´´ Je on vôbec normálny?
,,Vkuse sa sťažuješ, že k tebe vpadnem bez toho aby som ti to dal dopredu vedieť a teraz sa hneváš? Nie si ty nejaký divný?´´
,,Fajn, fajn, chápem. Prines aspoň nejaké pečivo. Inak je tu aj Tadeo.´´ Prehodil som len tak mimochodom.
,,Čože? Prečo? Stalo sa niečo? A hlavne stalo sa niečo medzi vami?´´ Sypal na mňa otázku za otázkou.
,,Nezabudni na to pečivo. Čau.´´ Zložil som a už teraz som videl jeho nedočkavý výraz.

Sedeli sme v kuchyni, pili kávu a ja som pomaly začal chystať raňajky. Mikake ma neustále sledoval. Nespúšťal ma z očí.
,,Nejaký problém?´´ Tázavo som sa na neho zahľadel.
,,Už mi konečne vysvetlíš, čo sa tu včera dialo?´´
,,Nič. Čo by sa malo diať? Večer mi zavolal, bol zúfalý, tak som ho vzal k sebe.´´ Mykol som plecami.
,,A?´´ Stále na mňa zvedavo pozeral.
,,Čo a?´´
,,Už si si konečne utriedil myšlienky? Prehodnotil si to všetko?´´
,,Možno áno.´´ Nechcelo sa mi s ním o tom rozprávať.
,,Ryan, ak mi okamžite všetko nepovieš, tak to z teba vymlátim.´´ Začal sa vyhrážať.
,,Prečo ťa to tak veľmi zaujíma?´´
,,Si môj najlepší kamarát a chcem aby si bol šťastný a ak to má byť s tým chlapcom, tak tu chcem pomôcť. A Tadea mám tiež rád a dosť ma užiera vidieť ho v takomto stave.´´ Mykol pre zmenu plecami on a spokojne sa oprel o stoličku.
,,Na to sa vykašli. Je neskoro. On chce na to zabudnúť.´´ Sklopil som zrak späť k stolu.
,,Takže k nemu predsa niečo cítiš?´´ Nepatrne som prikývol. ,,Ja som to vedel!!! Bolo to jasné ako facka!!!´´ Vykríkol.
,,Buď ticho ty somár. Ešte spí.´´ Nahnevane som na neho vybehol.
,,Čo budeš robiť? Povieš mu to?´´ Ten vážny tón k nemu naozaj nesedí.
,,Počúval si ma? On chce na všetko zabudnúť. Už to nemá zmysel.´´
,,Chce na to zabudnúť, lebo si myslí, že ti to vadí. Ak mu to povieš bude to iné.´´
,,Nechaj to tak. Je to tak lepšie. Má teraz dosť vlastných problémov.´´
,,Fajn, ale robíš somarinu. Miluješ ho, on miluje teba, tak by ste mali byť predsa spolu.´´
,,Ja som nepovedal, že ho milujem. Iba že k nemu niečo cítim, tak to nepreháňaj.´´
,,To je skoro to isté.´´
,,To teda nie je.´´

Tadeo

,,Možno je to inak ako si myslíš. Možno chcem aby si si tú kontrolu neudržal. Možno by som sa cez to vedel preniesť. Možno.´´
Prudko som otvoril oči. V hlave mi zneli stále tie zvláštne slová. Sen? Asi áno. Posadil som sa na posteľ a pretrel si oči. Hodiny ukazovali jedenásť. V izbe som bol sám. Z kuchyne som počul akési hlasy. Vyšiel som a zamieril priamo k nim. Sedel tam Mikake s Ryanom a vyzerali, že sa hádajú. Keď ma zbadali, razom stíchli.
,,Eh, prišiel som nevhod?´´ Rozpačito som prehovoril.
,,Nie, samozrejme, že nie.´´ Usmial sa Mikake. ,,Iba som tuto Ryanovi vysvetľoval, že niekedy je lepšie prehovoriť ako mlčať.´´ Pokračoval a zvláštne sa na Ryana pozrel. ,,Nemám pravdu?´´ Ryan po ňom hodil iba zlostný pohľad a otočil sa, aby nalial kávu.
,,Záleží, na tom, o čom má dotyčný mlčať.´´ Prehodil som a sadol si za stôl. Mikake sa už nadychoval, že niečo povie, no skočil mu do toho Ryan.
,,To je fuk. Mlčanie je niekedy zlato. Určitým osobám by sa to mohlo vypomstiť.´´ Pozrel na Mikakeho a silne mu stlačil rameno.
,,Áno, áno. Už som ticho.´´ Bolestne zo seba dostal. Ryan si už so spokojným úsmevom sadol a podal mi hrnček s kávou. Nechápavo som na nich hľadel.
,,Neviem o čo tu ide, ale mám strach, že by sa mi to nepáčilo.´´ Mikake sa znova nadýchol, ale Ryan ho pod stolom kopol.
,,Aaaaau!!! To bolo začo?´´
,,Len pre istotu. Ak by si chcel náhodou trepať somariny.´´ Tak dnes majú ozaj podivnú náladu.
,,Len som sa chcel spýtať ako sa vyspal.´´ Urazene pozrel Mikake po Ryanovi. Ten ho zas iba stále prepaľoval nahnevaným pohľadom. Musel som sa nad tou situáciou zasmiať. Boli ako malé deti na pieskovisku, ktoré sa hádajú o formičky. Obaja na mňa prekvapene pozreli.
,,Som rád, že sa smeješ. Už vyzeráš lepšie.´´ Skonštatoval Ryan a odpil si z kávy.
,,Myslím, že už sa aj cítim trocha lepšie. Ale bolí to stále.´´
,,Bolieť to bude ešte dlho. S tým nič nenarobíš.´´ Ozval sa pre zmenu Mikake. ,,Je lepšie to zo seba dostať ako dusiť to v sebe. Však Ryan.´´ Ryan ho chcel znova kopnúť pod stolom, ale Mikake zdvihol nohy a Ryan trafil do nohy stoličky. Zanadával a rukou si šúchal udreté miesto, kým Mikake mu vyplazil jazyk a smial sa. Vážne ako malé deti.

Pár dní nato ako som sa nasťahoval k Ryanovi sa konal pohreb. Prišlo tak veľa ľudí. Priatelia, kolegovia z práce, dokonca aj pár študentov. Prišla aj mamina sesternica s manželom, ktorý mi navrhli, aby som žil s nimi. Ryan však skočil do rozhovoru a uistil ich, že sa o mňa postará. Nechápem, čo to do neho vošlo. Popravde, chcel som tu možnosť zvážiť, ale odradila ma diaľka. Žili stodvadsať kilometrov od mojej školy, čo by bolo dosť náročné. Mohol som síce prestúpiť na školu bližšie nich, ale takto mi to vyhovovalo. Domov sme prišli až neskoro večer. Vyčerpane som sa zložil na gauči. Bol som unavený, zmätený a neustále ma bodalo v hrudi.

Ryan

Ležal na gauči a zamyslene hľadel do stropu. Pohreb znášal prekvapivo dobre. Neplakal už dlhšiu dobu a vyzeral už trocha lepšie. Bolo to zvláštne. Nechcelo sa mi veriť, že by sa z toho tak rýchlo dostal. Zdalo sa, že všetko je v poriadku, ale bolo cítiť, že ho stále tá bolesť zožiera.
,,Si v pohode?´´ Spýtal som sa po chvíli.
,,Hmm? Jasné. Som okey.´´ Posadil sa a žiarivo sa usmial. Vážne roztomilý.
,,To som rád. Nie si hladný?´´
,,No niečo by som zjedol.´´ Odpovedal mi a presunuli sme sa do kuchyne. ,,Nezájdeme večer niekam?´´
,,Hm? Čože?´´
,,Vieš, dlho som nikde nebol a dnes by som ocenil trocha rozptýlenia. Ale ak si proti tak v pohode.´´
,,Nie, nie, nie som proti, len ma to trocha prekvapilo. Jasné, môžeme niekam zájsť.´´
,,Vážne?´´ Tomu jeho nadšenému výrazu by neodolal asi ani svätec. Bože, kde sú tie časy keď som ho ešte tak nevnímal.
,,Jasné, pôjdem rád.´´
,,Dobre. Zavolám ešte Mikakemu, či nepôjde s nami.´´ Zase Mikake. Ani som si to neuvedomil, a začal som žiarliť na najlepšieho kamaráta. Bol s ním neustále odkedy býval u mňa. Tadeo okolo neho skákal ako pojašené šteniatko a mňa to rozčuľovalo. A Mikakeho to náramne bavilo.

Desať hodín večer. Sedím v bare a lejem do seba už asi siedmy pohárik. Tadeo s Mikakem sa veľmi dobre zabávali. Mysľou mi prebehlo pár celkom dobrých scenárov, ako Mikakeho prizabiť, no hneď som ich zahnal tam odkiaľ prišli. Objednával som si ďalší pohárik keď ma podnapitým hlasom zastavil Tadeo.
,,Nemal by si toľko piť.´´
,,Hovorí ten pravý. Tiež nevyzeráš veľmi triezvo.´´ Poznamenal som len tak mimochodom a oprel som sa o stoličku. Keď si vypijem som ozaj neznesiteľný.
,,Stále vyzerám lepšie ako ty.´´ Usmial sa na mňa a rukou si podoprel bradu.
,,To nepopieram, aj keď by si mal byť práve zronený a ležať s plačom v posteli.´´ Tak toto som prestrelil. Mikake hneď pochopil, že to nedopadne dobre a snažil sa situáciu zahovoriť nejakými hlúposťami. Tadeo sa však nenechal odradiť.
,,Čo tým chceš povedať?´´ Privrel oči a zlostne sa na mňa zadíval.
,,Nič, len si sa nejak rýchlo zo všetkého pozbieral.´´ Odpovedal som mu a hodil do seba ďalší pohárik. Alkohol mi vždy akosi zatemňuje myseľ a rozprávam hlúposti.
,,Vadí ti snáď, že sa snažím postaviť tomu ako chlap a neplakať nad rozliatym mliekom?´´ Už nebol tak pokojný ako sa zdalo.
,,Ale mne to nevadí. Rozhodne nie. Len vravím, že si sa z toho dosť rýchlo a v podstate bez pomoci pozbieral. Asi som bol pre teba zbytočný.´´
,,Nič nechápeš!´´ Rozčúlene na mňa vybehol. Vstal a odchádzal preč. Mikake sa ho snažil zastaviť, no nepočúval ho.
,,Čo to do teba vošlo Ryan? Zbláznil si sa?´´ Vybehol na mňa pre zmenu Mikake.
,,Ty sa tiež neozývaj. Máš priateľku a šaškuješ tu s Tadeom.´´
,,Ryan, oddnes ti zakazujem piť. Čo myslíš tým šaškujem? S nikým nič nerobím. A Hikari vie kde som. Podľa mňa ti začínajú tie tvoje city k Tadeovi liezť na mozog.´´
,,Nič mi nelezie na mozog!!!´´ Ale lezie. Mal úplnú pravdu.
,,A uvedomuješ si, ako veľmi si mu práve ublížil? Už tak je dosť rozhádzaný a ty to ešte viac komplikuješ. Ten chlapec ťa má rád a musí sa držať na uzde lebo si myslí, že ty ho pošleš do čerta. Čo myslíš ako mu je?´´ Nekričal po mne, no jeho tón hlasu vo mne vyvolával rešpekt. ,,Snaží sa tváriť, že je všetko v poriadku, ale vidieť mu na očiach ako veľmi sa trápi. Prišiel o matku a človek, ktorý mu pomáha ho tesne predtým odmietol a musí s ním byť každý deň. Nechápem, že ty sám to nevidíš, keď si s ním každý deň.´´
,,Ja som pomoc ponúkol a on ju prial. Nemusel keby nechcel.´´
,,Ty si mu tú pomoc v podstate vnútil, ale to je jedno. Poviem ti to inak. Ja som mu tiež ponúkol pomoc a aj tak zavolal tebe. To isté, čo pre neho robíš ty, som bol ochotný pre neho urobiť aj ja a aj tak je s tebou. Chce byť s tebou aj keď si ho odmietol, lebo tak má pri sebe aspoň jednu milovanú osobu, ktorú stratil. Mamu už späť nevráti, ale tebe môže byť nablízku aj keď iba ako kamarát. Už to chápeš?´´ Zarazil som sa pri jeho slovách. Nikdy som sa na to takto nedíval. Neuvedomoval som si aké je to vážne.
,,Mal by si ísť za ním.´´ Prehodil Mikake a zberal sa na odchod. V tej chvíli som sa spamätal a vystrelil z podniku. Stopol som si taxík a rýchlo sa vydal domov. Dúfal som, že šiel tam. Otvoril som dvere a vošiel do bytu. Všade bola tma a ticho. Počul som len tiché kuňučanie vychádzajúce z Tadeovej izby. Domyslel som si, že je to Kurei. Otvoril som dvere do jeho izby a opatrne vošiel. Ležal na posteli s Kureiom. Na druhej strane izby boli zbalené tašky.
,,Choď preč.´´ Prehovoril potichu, keď si uvedomil, že nie je v izbe sám.
,,Čo znamenajú tie tašky?´´
,,Zajtra ráno odchádzam. Už to vieš tak choď preč.´´
,,Prečo?´´ Zhrozene som sa spýtal.
,,Nie je to jasné? Nechceš ma tu, takže ťa už viac nebudem obťažovať.´´
,,Tadeo, to čo som povedal som nemyslel vážne. Proste som trepal. Sám dobre vieš, že keď si vypijem, stane sa zo mňa somár.´´
,,Ale myslel. Hovorí sa, že opitý a deti vždy hovoria pravdu.´´ Nepohol sa. Ležal stále otočený k stene, no z jeho hlasu bolo cítiť, ako veľmi ho tie slová bolia. Pristúpil som bližšie a posadil sa na posteľ.
,,Nechápeš slovám choď preč? Nestojím o tvoju spoločnosť. Obzvlášť nie teraz.´´
,,Ale stojíš, inak by si tu nebol a šiel by si preč už dnes. Byt, v ktorom si býval s mamou je stále prázdny.´´
,,Aha, chápem.´´ Začal sa dvíhať z postele. ,,Už idem.´´ Chytil som ho za ruku a posadil ho späť na posteľ. Konečne som zbadal jeho tvár. Z očí mu tiekli potoky sĺz a tvár mal utrápenú.
,,Tak som to nemyslel. Nechcem, aby si odišiel.´´ Hovoril som k nemu jemne a mäkko, no jeho výraz sa nemenil.
,,Nemá to význam. Myslel som, že to zvládnem, ale nejde to. Nemôžem tu s tebou zostať.´´
,,Ale môžeš. Ja ťa nepustím.´´ Snažil som sa ho objať, no vytrhol sa mi a postavil sa predo mňa.
,,Ryan, ty to nechápeš.´´ Vykríkol a ustúpil pár krokov dozadu. ,,Netušíš ako mi je. Chcel som na všetko zabudnúť, ale ono sa to nedá a ty mi to neuľahčuješ. Niekedy mám sto chutí ťa chytiť a priraziť ťa k stene a inokedy ma rozčuľuje už len myšlienka, že si niekde inde a nie so mnou. Snažil som a stretával sa radšej s Mikakem, aby som na to nemyslel. Ono sa to nedá. Nechcem takto žiť. Nemôžem.´´ Zúfalo sa zrútil na kolená a hlavu si skryl do dlaní. Rozplakal sa. Takže Mikake bol iba rozptýlenie? To by ma v živote nenapadlo. Kľakol som si pred neho a objal ho najsilnejšie ako som vedel. Nepohol sa iba stále plakal.
,,Nemusíš odísť. Nechcem aby si odišiel.´´ Šepkal som mu.
,,Prečo? Prečo mi to robíš?´´ Dostal zo seba medzi vzlykmi. ,,Nedokážem vedľa teba byť bez tých myšlienok.´´
,,Nikto ti tie myšlienky nezakazuje. Možno je to inak ako si myslíš.´´ Tadeo sa zarazil. Prestal plakať, no bol ticho. Až po chvíli potichu šepkal.
,,Možno je to inak ako si myslíš. Možno chcem aby si si tú kontrolu neudržal. Možno by som sa cez to vedel preniesť. Možno.´´ Zdvihol zrak a zahľadel sa mi do tváre. ,,To si bol ty? To nebol sen?´´ Sakra. On to počul. Neodpovedal som.
,,Hovor. Musím to vedieť.´´ Chytil ma za ramená a prudko mnou zatriasol.
,,A čo ak áno? Čo sa zmení?´´ Uhol som pohľadom do zeme. On len nechápavo hľadel s doširoka otvorenými očami. Pustil moje ramená a sklopil oči k zemi.
,,Prečo mi to hovoríš? Je to len kvôli tomu, aby som tu zostal?´´ Zdvihol som zrak od zeme. Teraz alebo nikdy. To jediné mi preblesklo hlavou. Chytil som mu tvár do dlaní a donútil ho zdvihnúť zrak. Zahľadel som sa mu do očí a pomaly sa skláňal. Nebránil sa. Stále mi pozeral do očí až kým sa naše pery nespojili. Zvrel som oči a nechal to prúdiť samé. Jeho ruky sa mi obtočili okolo pásu a jazykom mi prenikol do úst. Bolo to rozhodne iné ako zo ženou, no určite nie horšie. Neprestávali sme ani po dlhej chvíli. Obom nám dochádzal kyslík, no obom to bolo úplne jedno.