Šťaštie v nešťastí? (7)

Tadeo

Ráno som sa prebral dosť skoro. Snívalo sa mi, že som ležal s Ryanom v objatí u mňa v izbe. Počkať! To nebol sen. Roztvoril som oči a rozhliadol sa po izbe. Otočil som sa na druhý bok a zbadal pred sebou jeho tvár. Spal. Nevedel som ako mám zareagovať. Pohladiť ho? Pobozkať? Alebo jednoducho zmiznúť? Bol včera opitý a možno ani nevedel, čo hovorí a robí. Možno si to nebude ani pamätať ako naposledy. Nemal by som tu zostávať. Čosi ma však v tom byte držalo. Mal pravdu. Ak by som nechcel byť v jeho spoločnosti, odišiel by som už včera večer. Potichu som vstal a presunul sa do kúpeľne. Opláchol som sa studenou vodou a zahľadel sa do zrkadla.
,,Tak, Tadeo, a teraz čo?“ Spýtal som sa svojho odrazu v zrkadle, no presne ako som čakal, odpoveď som nedostal. Najradšej by som čelom tresol o stenu a privodil si tak kómu, no asi by to nebol najlepší nápad. V prvom rade som potreboval kávu. Včera som toho síce veľa nevypil, ale predsa sa na mne čosi odzrkadlilo. Posadil som sa do kuchyne s hrnčekom neskutočne silnej kávy a uvažoval nad situáciou. Mal by som vziať veci a odísť preč. Nič ma tu nedrží. Nič až na jednu osobu. Osobu, ktorá to včera akosi prehnala s alkoholom a v podstate kvôli nej chcem odísť. Ale aj nechcem. Ako sa mám vlastne k nemu chovať? Čo si vlastne o sebe myslí? Najprv ma odmietne, potom sa o mňa snaží starať a skončí to hádkou, ktorá vyvrcholí bozkom.
,,Čo sme v mexickej telenovele?“ Zašomrem si a prasnem hlavou o stôl.

Ryan

Prebral ma vyzváňajúci telefón. Rozospatý som zdvihol a neobťažoval som sa ani len otvoriť oči.
,,Haló.“
,,Ahoj zlatíčko. Ako sa má môj milovaný synček?“ Ozval sa hlas mojej matky.
,,Mami, čo chceš?“ Prehodil som sa na druhý bok so stále zavretými očami.
,,Zabudol si? Chcem vedieť kedy konečne prídeš. Dohodli sme sa predsa.“ Posadil som sa a konečne rozlepil viečka. Chvíľu som rozmýšľal, čo robím v tej izbe, kým som si nespomenul na včerajšiu noc. V noci som zaspal v jeho posteli, keď sme dohovorili. Z nočného stolíka som vzal okuliare a založil si ich na oči.
,,Halóóó, Ryan, ja s tebou hovorím.“ Ale v izbe som sám. Kde je Tadeo?
,,Mami, na ničom sme sa nedohodli a už som ti povedal, že ja do Ameriky nepôjdem a už vôbec nebudem pracovať v otcovej agentúre. Zabudnite na to.“ Kufre sú na mieste, takže neodišiel.
,,A ja som ti povedala, že ak nepôjdeš dobrovoľne, tak ťa donútim.“
,,Nevyhrážaj sa mi, nemám na to náladu. Nikam nejdem a bodka. Maj sa a pokiaľ mi budeš volať znova kvôli tejto somarine, ani sa neobťažuj.“ Asi bude v kuchyni. Vstal som a pomaly vychádzal z izby. V hlave mi nepríjemne trešťalo. Vošiel som do kuchyne a zbadal ho s hrnčekom kávy, ako si búcha hlavu o stôl.
,,Čo to robíš?“ Ozval som sa s úsmevom opretý vo dverách. Očividne som ho vydesil pretože prudko zdvihol hlavu a prekvapene sa na mňa zadíval.
,,Ehm, nič?“ Jeho výraz bol neskutočný. Nedalo sa nad tým nezasmiať. Prešiel som k linke a nalial si kávu. Sadol som si oproti nemu a odpil si z hrnčeka. Sedel tam s hlavou sklopenou k zemi a nervózne zvieral v rukách hrnček.
,,Prepáč za včerajšok.“ Začal som po chvíli. ,,Nevedel som, čo hovorím. Poznáš ma predsa. Keď si vypijem, nejako sa to zo mňa sype samo a bez rozmyslu.“ Pozrel na mňa a znova oči sklopil k zemi.
,,V pohode. Chápem to.“ Vstal a so sklamaným pohľadom odchádzal do izby. Chvíľu som sedel, kým som sa vybral za ním. Prezliekal sa. Tak ten pohľad teda stál za hriech. Ustlal posteľ a prešiel ku kufrom.
,,Počkať! Čo si myslíš, že robíš?“ Nechápavo som vyhŕkol.
,,Odchádzam.“ Odpovedal mi bez toho, aby sa na mňa pozrel.
,,A to už prečo? Veď som sa ti ospravedlnil. Už sa to nestane. Sľubujem.“ Pribehol som k nemu a vzal mu kufor z ruky.
,,A ja ti odpúšťam, ale aj tak odchádzam.“ Povedal a snažil sa mi znova vziať kufor z rúk. ,,Nebudem ťa viac využívať.“
,,Nikoho nevyužívaš.“ Nervózne som na neho vybehol. ,,Neblbni a vybaľ sa. Ja nechcem, aby si odišiel.“
,,To je všetko pekné, ale pomyslel si niekedy aj na to, čo chcem ja?“
,,Ty nechceš odísť. Viem to ja a vieš to aj ty.“ Chytil som ho za ramená a prudko s ním zatriasol. ,,Priznaj si to konečne. Ty nechceš ísť nikam.“
,,Ako to môžeš vedieť?“
,,Proste to viem.“ Odvrátil som zrak. ,,To včera...to čo sa stalo...ja som to myslel vážne.“
,,Čo si myslel vážne?“
,,Všetko.“
,,Bol si opitý. Nevedel si ani čo robíš.“ Neveril mi. Nečudujem sa mu. Snažil sa ma obísť a prejsť k dverám. Zastavil som ho a stiahol si ho k telu. Prekvapene zamrkal a rukami sa mi zaprel do hrude. Sklonil som sa a zahľadel sa mu do očí.
,,Ale teraz som triezvy.“ Usmial som sa spojil svoje pery s tými jeho. Chvíľu len nečinne stál, kým mi začal bozky oplácať. Po chvíli sa však znova zaprel a odtrhol sa odo mňa. Zadýchane a vydesene na mňa pozrel a cúvol pár krokov dozadu.
,,O čo ti vlastne ide? Chceš sa mi vysmiať alebo ma ponížiť?“ Nechápavo som na neho hľadel.
,,Čože? Samozrejme, že nie. Myslíš, že som až taký hajzel?“
,,Tak prečo?“ Jeho hlas sa stíšil.
,,Včera si sa nepýtal.“
,,Včera si bol opitý a predpokladám, že by som sa bohvieakej odpovede nedočkal.“ Pristúpil som znova k nemu.
,,Pretože chcem. Pretože posledné dni nemyslím na nič iné len na teba. Pretože mi z toho všetkého ide prasknúť hlava. Pretože k tebe cítim viac než si myslíš.“ Znova som ho rukou stiahol k sebe.
,,Nerob to.“ Prehovoril, no neodtiahol sa. ,,Nie som pokusný králik, na ktorom si odskúšaš svoju orientáciu. A hračka nie som už vôbec.“
,,Svojou orientáciou som si istý, to len ty si mi poplietol hlavu a hračku by som si z teba nikdy v živote neurobil. Také veci nerobím.“ Jeho pohľad sa upokojil a konečne sa mi pozrel do očí. Tie smaragdové oči ma uchvátili už hneď na začiatku.
,,Ako vážne to so mnou myslíš?“
,,Možno až priveľmi.“ Usmial som sa a znova si ukradol jeho pery. Tento krát sa jeho ruky usídlili na mojom krku. Sám si ma viac pritiahol k telu a prehlboval bozk. Ruky som presunul na jeho boky a pomaly ho tlačil k posteli. Zvalil som ho na ňu a s ním som dopadol aj ja. Nechcelo sa mi od neho odtiahnuť. Tak krásne som sa cítil v jeho objatí.
,,Takže zostaneš?“ Potreboval som to vedieť.
,,Mám podmienku.“
,,Podmienku? Akú?“
,,Už nikdy v živote sa v mojej prítomnosti nenapiješ kvapky alkoholu. Ani jednej jedinej. Dokonca sa naň ani nepozrieš.“ Vyzeral fakt vážne.
,,Hm, tak skoro a hneď pod papučou?“ Podpichol som ho.
,,Zavoláš mi taxík ty alebo si ho zavolám sám? Tie tašky sú inak ťažké. Mohol by si mi ich pomôcť zniesť?“ Vrátil mi to.
,,Fajn, fajn.“ Usmial som sa. ,,Sľubujem. Zostaneš teda?“ V odpoveď mi prišlo iba prikývnutie a žiarivý úsmev. Znova som si ho pritiahol k bozku. Teraz vášnivejšiemu a hlbšiemu. Cítil som jeho ruky, ktoré mi hrnuli tričko vyššie. Rukou som mu vošiel do tmavých vlasov a užíval si bozk čoraz viac. Vtedy zazvonil zvonček pri dverách. Tadeo sa mierne odtiahol a mykol hlavou smerom k dverám.
,,Kašli na to.“ Prehodil som a znova sa k nemu sklonil.
,,Choď otvoriť. Veď pokračovať môžeme aj neskôr.“ Oznámil mi a vymanil sa z môjho zovretia,
,,Hm, to je síce pekné, ale ja som chcel pokračovať teraz.“ Poznamenal som urazene a vydal sa k dverám. Cestou som Tadeovi venoval ešte letmý bozk, keď popri mne prechádzal do kúpeľne. Otvoril som dvere a dovnútra vbehol Mikake.
,,Konečne. Trvalo ti to.“ Prefrčal okolo mňa a zamieril rovno do kuchyne. Pokrútil som hlavou a zavrel dvere. Vošiel som do kuchyne, kde si už Mikake spokojne popíjal kávu.
,,Chovaj sa tu ako doma.“ Poznamenal som ironicky a posadil sa k nemu.

Tadeo

Tak on si je svojou orientáciou istý, áno? To asi preto som ho zo seba nevedel striasť. Ale je milé sledovať jeho zmenu v správaní. Vychádzal som z kúpeľne a už vo dverách som počul Mikakeho hlas vychádzajúci z kuchyne. S úsmevom som prešiel do miestnosti a vzal si hrnček s nedopitou kávou.
,,Ahoj Mikake. Dnes si tu skoro.“
,,Ahoj. Prišiel som vás skontrolovať, či ste sa po včerajšku nepozabíjali.“ Prehodil spokojne. Prechádzal som okolo Ryana a šiel si sadnúť, keď ma zastavila jeho ruka a stiahla si ma na kolená. Než som stihol zareagovať vlepil mi na krk bozk a nadmieru spokojne sa usmial.
,,Ryan!!!“ Dostal som zo seba a snažil sa od neho odtiahnuť. Vydesene som pozrel na Mikakeho, ktorý sa nadšene rozosmial.
,,No konečne.“ Oprel sa rukami o stôl a zadíval sa na nás. ,,Kľud, viem všetko už dlhší čas.“ Jeho slová ma síce upokojili, no aj tak bolo divné sedieť tam v Ryanovom objatí pred Mikakem.
,,Počkať, počkať. Už viem prečo ti tak dlho trvalo otvoriť dvere. Pokazil som vám akciu alebo ste boli už po nej?“ Zasmial sa a znova pozrel po Ryanovi.
,,Mikake!!!“ Okríkol som ho.
,,No čo? Som len zvedavý.“
,,No povedzme, že veľa nechýbalo.“ Usmial sa Ryan a znova ma pobozkal na krk.
,,Viete čo? Vy dvaja ste sa našli.“ Poznamenal som si skôr sám pre seba a vstal od stola.
,,Kam zas ideš?“ Zazrel po mne Ryan.
,,Čo myslíš? Predsa prejsť sa s Kureiom.“ Oznámil som a zavolal si huskyho k sebe. Spokojne okolo mňa poskakoval a v svetlomodrých očiach mu žiarili iskričky. Vzal som vodítko a Ryanove kľúče a vybehol s chlpáčom von.

Ryan

,,Tak čo? Je to také hrozné ako si si myslel?“ Prehovoril na mňa Mikake po Tadeovom odchode.
,,Hm, ani nie. Bozkáva sa dokonca lepšie ako ženské, s ktorými som chodil.“ Priznal som.
,,No pekne.“ Rozosmial sa a oprel sa chrbtom o stoličku. ,,Ryan, ja ťa chcem len na niečo upozorniť.“ Zvážnel po chvíli. ,,Ten chlapec si už užil dosť bolesti. Skús ho nesklamať.“
,,Mikake, ja viem. Mám ho rád. Vážne.“
,,Ja viem, že ho máš rád, len nechcem, aby si mu ublížil. Pamätáš si predsa, čo sa stalo naposledy, keď nezvládol situáciu.“
,,To už nikdy nedovolím. Toho sa báť nemusíš.“ Nedovolím. Nikdy. Neodpustil by som si to. Medzitým sa Tadeo stihol vrátiť. Sadol si na stoličku vedľa mňa a uprel ku mne šťastný pohľad.
,,Fajn, hrdličky moje krásne, chvíľu ma teraz počúvajte.“
,,To oslovenie si si mohol odpustiť.“ Ohradil sa Tadeo.
,,Nebuď taký nedotklivý.“ Vyplazil mu Mikake jazyk a pokračoval. ,,No, včera sme s Hikari usúdili, že by nebolo zlé vás zoznámiť.“
,,To ako aj mňa?“ Spýtal sa Tadeo.
,,Samozrejme, že aj ty. Keď už nie preto, že si môj kamarát, tak momentálne si priateľ môjho najlepšieho kamaráta. Takže žiadne námietky. Chápeme sa?“ Obaja sme prikývli. Hm, môj priateľ. Znelo to inak, keď to povedal niekto iný. Do tej chvíle som si to vlastne ani neuvedomil.
,,To som rád.“ Pokračoval Mikake. ,,Takže, o dva dni odchádzame na chatu a vy dvaja idete s nami.“
,,Čože?“ Vykríkli sme obaja naraz.
,,Niečo sa vám nepáči?“
,,No to nie, len je to dosť narýchlo.“ Oboznámil som ho so situáciou.
,,To zvládnete. Veď o nič nejde. Odídeme na pár dní mimo mesta, opijeme sa a vrátime sa späť.“ Usmial sa a mykol plecami.
,,Ak ide Ryan piť, tak ja zostávam tu a budem sa starať o Kureia.“ Zazrel po mne Tadeo.
,,V podstate máš pravdu, Tadeo. Takže sa opijeme my a Ryan sa bude na nás dívať so sódou v ruke.“ Zasmial sa Mikake. ,,Mimochodom, ak nemáte kde nechať Kureia, vezmite ho zo sebou.“
,,Vieš čo? A prečo nie. Bude to zábava.“ Oznámil som a na oboch sa usmial. Tadeo z toho nebol veľmi nadšený, no neprotestoval. Dohodli sme sa ešte na detailoch a Mikake konečne odišiel preč. Tadeo ležal na pohovke a sledoval nejaký film. Ľahol som si za neho a rukami ho objal okolo pásu. Jemne sa pousmial a pritisol sa chrbtom na mňa. K ničomu inému nedošlo. Nasťahoval sa ku mne do izby a postupne som mal pocit, že Kurei ho má radšej než mňa. Prešli dva dni a my sme dostali maximálne k dosť vášnivým bozkom. Nieže by mi to vadilo, osobne som sám mal strach z toho, ako by to malo prebiehať, no nečakal by som, že Tadeo sa udrží na uzde.

Tadeo

,,Je to ešte ďaleko?“ Spýtal som Ryana po asi dvojhodinovej jazde autom.
,,Ešte chvíľu. Nebuď nedočkavý.“ Odpovedal mi bez toho, aby spustil oči z cesty. Nespokojne som si povzdychom a zahľadel sa z okna. Pršalo. Náladu mi to teda nedvíhalo. Kvapky bubnujúce na okno mi prišli neskutočne deprimujúce. Spomenul som si na mamu, s ktorou som vždy, keď pršalo sedel pred telkou zabalený v deke. Boli to fajn časy.
,,Tadeo? Je ti niečo?“ Ozval sa Ryanov hlas a prebral ma zo spomienok.
,,Nič, nič. Som v pohode. Ten dážď ma deprimuje.“
,,Neboj, bude lepšie keď už budeme na mieste.“ Usmial sa na mňa a pohladil ma po vlasoch. Jeho správanie sa rapídne zmenilo. Bola to príjemná zmena. Keď som sa znova zahľadel z okna konečne som zbadal cieľ našej cesty. Mikakeho rodinnú chatu. Zastavili sme pred vchodom a Mikake nás už vítal vo dverách.
,,Konečne ste tu. Poďme, poďme. Hikari nás už čaká.“
,,Je nejaký natešený, nezdá sa ti?“ Šťuchol do mňa Ryan lakťom.
,,A vieš, že máš celkom pravdu? Ale je to proste Mikake. Ja som ho ešte v zlej nálade nevidel.“ Mykol som plecami a vošiel do chaty. Bola celkom priestranná. V spodnej hale bol krb, pri ktorom bol postavený veľký gauč, na ktorom sa automaticky usídlil Kurei a dobový konferenčný stolík. Na poschodí sa zrejme nachádzali izby. Z kuchyne vyšlo roztomilé dievča. Mala svetlohnedé vlasy a orieškové oči. Nebola príliš vysoká. Mikake sa rozbehol k nej a nadšene ju objal.
,,Tak, chalani, toto je Hikari.“ Predstavil nám ju. ,,To je Tadeo a Ryan.“
,,Teší ma.“ Prehodilo nervózne dievča a milo sa usmialo. Úsmev sme obaja opätovali a prešli ku krbu. Niečo mi nahováralo, že to bude rozhodne zaujímavý výlet.