SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Tadashiho zabudnuté roky

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Tadashi bol zložitá osobnosť. Bál sa ľudskej náklonnosti a citov, ktoré mal prejavovať či prijať. Málokedy si niekoho pustil k telu, ale ak sa tak stalo, zranila ho od tej osoby aj maličkosť. Ak aj niekomu prejavil náklonnosť, neveril, že tá osoba mu ju vráti a preto ju prejavoval len málo. Slová ,,Mám ťa rád“ a ,,Milujem ťa“ pre neho znamenali ďaleko viac než pre iných. Jediným dvom osobám veril bezvýhradne a cítil sa s nimi skutočne v bezpečí. Všetko zapríčinili tri roky jeho detstva. Tri roky, ktoré boli ich obrovským tajomstvom. Tri roky, ktoré s ním museli prežiť Kaoru a Rushia, aby získali status Tadashiho druhej rodiny.

Pred dvanástimi rokmi

Pred neveľkým bielym domom zastavilo svetlomodré auto so značkami cudzieho mesta. Malé, asi sedemročné hnedovlasé dievčatko s šibalskými tmavohnedými očami sa rozbehlo k bráničke, aby videlo, kto prišiel. Vedela, že budú mať nových susedov keďže len včera sťahovacie auto priviezlo nábytok do domu, ktorý bol už niekoľko mesiacov prázdny. Vybehla až na ulicu a s úsmevom sledovala osoby, ktoré vystupovali. Z miesta šoféra vystúpil starší vysoký tmavovlasý muž v obleku. Bol v celku nezaujímavý a nevýrazný. Prešiel k druhým dverám auta a pomáhal vystúpiť tehotnej plavovlasej žene v dlhých zelených tehotenských šatách. Dievča v kútiku duše dúfalo, že sa prisťahuje niekto s deťmi, aby sa mala s kým hrať a chodiť von. Troška sklamane si povzdychla, keď muž starostlivo odprevádzal ženu k domu a zdalo sa, že už z auta nevystúpi nikto iný. Keď sa chystala už vrátiť späť do domu, otvorili sa zadné dvere auta. Pozorne sledovala osôbku, ktorá z neho vystúpila. Bol to drobný čiernovlasý chlapček. Vyzeral tak na päť rokov a hneď ako vystúpil vyčaril na tvári neskutočne hrejivý úsmev. V tmavých očiach mu lietali iskierky a energia z neho vyžarovala viac ako z atómovej elektrárne. Otočil sa a rozbehol priamo k nej.
,,Budeme kamaráti?“ Spýtal sa hravo detským hláskom a úsmev ešte viac, aj keď sa to zdalo nemožné, rozžiaril. Dievča sa rozosmialo.
,,A chceš byť môj kamarát?“ Spýtalo sa na oplátku dievča. Chlapec len horlivo prikývol a uprel na dievča dokonalý štenací výraz.
,,Dobre. Tak sme kamaráti.“ Privolila a jemne sa zahanbením červenala. ,,Ako sa voláš? Ja som Rushia a bývam vedľa, v tom peknom dome.“
,,Aj náš dom je pekný.“ Našpúlil dotknuto malé detské pery a ublížene po nej zazrel.
,,Tak bývame v dvoch pekných domoch.“ Rozosmialo sa dievča. Chlapček sa znova usmial.
,,Tadashi!!!“ Ozvalo sa zvolanie spoza nich. Žena v zelených šatách s úsmevom mávala na svojho syna a volala ho dnu. ,,Poď miláčik. Hrať sa môžeš ísť potom.“ Zavolala na neho znova.
,,Aha, ty si Tadashi?“ Spýtala sa zo záujmom. Chlapec znova len prikývol, obdaroval ju ďalším širokým úsmevom a rozbehol sa smerom k svojej mame.
,,Potom sa príď hrať, Tade! Budem ťa čakať!“ Zamávalo mu dievča a rozbehlo sa do domu. Týmto jednoduchým detským a nevinným rozhovorom sa začalo priateľstvo na život a na smrť. Od tej chvíle boli neprestajne spolu a rok za rokom rástli po boku toho druhého. Neskôr spoznali Kaoru bývajúceho o pár domov ďalej, ktorý bol síce o pár rokov starší, no napriek tomu ich mal rád. Po Tadashiho nástupe do školy prišla Keiko, ktorá bola jeho spolužiačkou a ešte neprejavila povahu, akou v skutočnosti oplývala. Štyria nerozlučný kamaráti. Jediný štyria, ktorý poznali Tadashiho osobné peklo. Iba traja z nich však boli priami účastníci. Tadashiho matka sa po smrti jeho otca druhý krát vydala. Nevlastný otec dostal prácu v Kurobe a preto sa museli presťahovať. Tadashiho bral ako vlastného syna. Avšak iba do istého dňa. Neskôr sa Tadashimu narodila malá sestrička, Misa. Malé blonďavé modrooké stvoreniatko. Bolo to skutočne krásne dieťa a Tadashi ju zbožňoval. Vždy hovoril, že bude jej veľký brat a bude ju strážiť, lebo mama mu to prikázala. Neustále ju chcel nosiť na rukách a chodiť s ňou von. Asi o tri roky neskôr sa začali diať isté...povedzme zvláštne veci. Tadashi mal asi osem keď sa to všetko začalo. Jeho večná energia sa nejakým spôsobom vyparovala a úsmevy už neboli také úprimné a časté. Čoraz viac mu temnel pohľad a stránil sa ľudí a akýchkoľvek dotykov. Samozrejme okrem svojich troch kamarátov. Trvalo to už dosť dlhú dobu a určité zmeny boli neprehliadnuteľné. Zo začiatku sa to nezdalo dôležité a keďže boli deti, nikto si nepomyslel, že za jeho netypickým správaním sa niečo skrýva. Všetko sa zmenilo v deň, keď sa Rushia náhodou hrala na dvore svojho domu. Od Tadashiho dvora ich delil živý plot, za ktorým bolo ešte pletivo. Hrala sa s ryšavým mačiatkom, ktoré sa k nim zatúlalo, keď započula hluk. Vychádzal z Tadashiho dvora. Chvíľu nehybne stála a započúvala sa, či sa jej to nezdalo. Znova. Čísi hlas rozzúrene kričal a v pozadí bolo počuť tichý plač. Pristúpila bližšie k plotu a cez medzierku medzi vetvami sa zahľadela k ich terase. To čo zbadala sa jej naveky zarylo do mysle. Tadashiho nevlastný otec držal chlapca pod krkom prirazeného k stene domu a niečo na neho kričal. Nepamätá si čo, nevnímala to. Jediné, čo v tú chvíľu vnímala, bol tichý prosebný nárek chlapca a neustála snaha vymaniť sa zo zovretia ruky, ktorá ho držala. V tom prišiel úder do tváre a chlapec sa s plačom zosunul k zemi. Od šoku sa nemohla ani pohnúť a skoro nedýchala. Vďaka kríkom ju muž nemohol vidieť, no aj tak sa podvedome viac prikrčila. Dospelý muž sa napriamil, ešte raz znechutene pozrel na chlapca na zemi a odišiel preč. Rushia počula naštartovať auto a tak tušila, že jeho otčim odišiel mimo domu. Rýchlo sa pozbierala zo šoku a vybehla zo svojho domu cez bránku do toho jeho. Pred cieľom spomalila krok, akoby stále chcela uveriť tomu, že všetko čo videla, bol len nejaký zlý sen. Zastavila za rohom a započúvala sa. Neprestajný tichý plač a bolestivé zastonanie bolo bohužiaľ dôkazom, že to sen nebol. Nadýchla sa a vyšla spoza rohu. Do očí sa jej pri tom pohľade okamžite nahrnuli slzy. Chlapec sedel schúlený pri stene a ticho plakal. Hlavu mal opretú o kolená a skrytú pažami, ktorými si kolená objímal. Pribehla k nemu a pevne ho objala. Chlapec stuhol.
,,Č-čo tu robíš?“ Vydesene zo seba dostal. Rushia ho iba pevnejšie zovrela v náručí a horúce slzy jej stekali po tvári.
,,Prečo si niečo nepovedal?“ Zúfalo zašepkala a hladila ho nežne po vlasoch. Tadashi sa neprestajne triasol. Prerývane dýchal a nedokázal vysloviť ani hlásku. Nakoniec nevydržal nápor emócií a znova sa horko rozplakal.
,,Rush, ja sa bojím.“ To bolo jediné, čo dokázal povedať. Bolo to prvý krát, čo si to priznal a vyslovil to nahlas. Ten deň sa v ňom čosi zlomilo.
,,Pšt, bude to dobré.“ Upokojovala ho a preklínala osud, ktorý dopustil niečo tak ohavné. On mal vtedy len jedenásť a ona iba trinásť, no v tú chvíľu obaja dospeli. Detská hravá osobnosť ustúpila a dala prednosť tej, ktorá mala ešte roky driemať pod povrchom. Ani jeden z nich netušil, ako dlho tam plakali, kým sa obaja upokojili.
,,Poď so mnou.“ Zdvihla sa Rushia po chvíli a podala chlapcovi ruku. Ten na ňu nechápavo hľadel, ale ruku po chvíli prijal. Až vtedy si Rushia všimla, aké zlé je to s chlapcom. Na krku mal podliatiny a na opuchnutom líci sa mu objavila veľká modrina. Znova sa jej chcelo plakať, no udržala sa. Podoprela ho a pomalými a opatrnými krokmi mierili k neďalekému domu, v ktorom býval jeden z ich kamarátov. Kaoru mal devätnásť a študoval prvý ročník na vysokej škole. Sedel vo svojej izbe a niečo sa učil, keď z okna zbadal dvojicu kráčajúcu k jeho domu. Šli zvláštne, pomaly. Akoby to ani neboli tie neposedné deti, ktoré poznal a mal tak rád. Trocha viac zaostril a oči sa mu doširoka roztvorili zdesením, keď zbadal dobitého Tadashiho. Rýchlo vybehol schodmi von a zamieril priamo k nim.
,,Preboha! Čo sa deje? Kto mu to urobil?“ Vykríkol, keď konečne pribehol až k nim.
,,Kaoru, prosím ťa, pomôžeš mi s ním? Dnu ti poviem.“ Kaoru len prikývol a vzal chlapca na ruky, aby ho mohol zaniesť do svojej izby a ošetriť ho. Tadashi sa len schúlil v náručí, ktorá ho niesla a po chvíli od vyčerpania stratil vedomie. Položil ho na svoju posteľ a znova si ho pozorne prezrel. Drobné telíčko bolo samá modrina a z očí mu stále tiekli slzy aj napriek tomu, že ich mal zavreté. Postupne sa mu začali objavovať malé sinky po rukách a podliatiny na krku a líci takmer sčerneli. Vybehol z izby a z kuchyne priniesol lekárničku a vrecko s ľadom. Rukami postupne prehmatal celé jeho telo, aby sa uistil, že nemá nič zlomené, čo chvalabohu nemal, a otvoril lekárničku. Priložil mu fľaštičku z amoniakom k nosu, aby ho mohol prebrať. Chlapec pomaly otvoril oči a rozhliadol sa po izbe. Vyplašene pozrel na dvojicu kamarátov a pokúsil sa posadiť. Starší mladík mu v tom zabránil a donútil ho znova si ľahnúť. Do malého bledomodrého uteráka vložil ľad a opatrne ho priložil k opuchnutému lícu chlapca. Ten sykol bolesťou a rukou si prichytil predmet sám.
,,Drž si to tam. Zmierni to opuchnutie.“ Prikázal mu mäkko a postavil sa, aby mohol odniesť lekárničku späť do kuchyne a priniesť nejaký čaj na upokojenie. Späť do izby sa vrátil asi o pätnásť minút a v rukách niesol podnos s čajom a čokoládou. Položil všetko na stolík k posteli a jeden hrnček podal Rushii, ktorá ho mlčky prijala. Odlomil kúsok čokolády a podal ju Tadashimu.
,,Zjedz to. Dodá ti to troška energie a upokojí ťa to.“ Oboznámil ho a aj jemu podal šálku s čajom. Rushia presne vedela kam má ísť. Kaoru často hovoril o tom, že chcel byť lekárom, no jeho otec by to nikdy nedopustil. Chcel mať z neho manažéra a svojho plnohodnotného nástupcu v rodinnej firme, takže medicína neprichádzala v úvahu. Kaoru si povzdychol a posadil sa k Rushii na zem vedľa postele.
,,Tak. A teraz mi vysvetlite čo sa preboha stalo?“ Tekal pohľadom z jedného na druhého. Tadashi odvrátil pohľad a sklopil nešťastné oči k zemi.
,,To jeho otec.“ Vypadlo po chvíli z Rushie.
,,On nie je môj otec!“ Ohradil sa Tadashi ostro a prudko sa posadil. Bolestivo zasyčal a vrecko z ľadom si znova priložil k lícu.
,,Upokoj sa a ľahni si.“ Prikázal mu starší mladík a zrak stočil k Rushii.
,,Nechápem. To jeho otčim ho takto doriadil?“ Spýtal sa nechápavo. Rushia iba sklopila uslzené oči k zemi a prikývla. Kaoru chvíľu nevedel ako zareagovať, len pohľadom neustále prechádzal z uplakaného dievčaťa na dobitého Tadashiho.
,,Čože? Prečo?“ Vyletelo mu z úst. ,,A ty to vieš ako?“ Spýtal sa dievčaťa vedľa seba.
,,Videla som to cez plot. Videla som ako ho držal pri stene, ako ho udrel, aj...aj...“ Náhle sa rozvzlykala pri spomienke na tú scénu. ,,Videla som všetko!“ Skryla si tvár do dlaní a rozplakala sa. Kaoru dievča jemne objal okolo pliec a pohladil ju po hnedých vláskoch.
,,Neboj. Už je dobre.“ Otočil sa na Tadashiho, ktorý pohľadom stále hypnotizoval čosi na podlahe. ,,Prečo to urobil?“ Spýtal sa ho opatrne. Aj keby urobil niečo príšerne, stále je to dieťa a nikto by sa k dieťaťu nemal takto zachovať. On tiež nie raz dostal za ucho, ale toto bolo priveľa. Bolo vidieť, že človek, ktorý to urobil, pociťoval zlosť a nenávisť. Tadashi iba prebehol pohľadom po tvári staršieho, kým sa vrátil očami znova k zemi a mykol plecami.
,,Stalo sa to prvý krát? A neklam mi.“ To bola zásadná otázka. Rushia, ktorá sa už mierne upokojila, zo záujmom vzhliadla k svojmu kamarátovi. Po čiernovláskovej tvári sa znova rozkotúľali slzy. Záporne zakrútil hlavou. Nie. Rushia sa pritisla k svojmu staršiemu kamarátovi a znova sa rozplakala.
,,Ako dlho sa to deje?“ Klamal by, keby tvrdil, že si nevšimol zmenu v mladšieho správaní. Ticho. Žiadna odpoveď, len ťažký povzdych.
,,Tadashi, ja viem, že sa to hovorí ťažko, ale musím to vedieť.“ Povzdychol si Kaoru a rukou, ktorou neobjímal Rushiu si prehrabol svetlé vlasy. Tadashi sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.
,,Neviem...Nepamätám si...Dlho...Asi keď Misa začala chodiť do škôlky...“ Začal rozprávať. ,,Najprv to bol iba krik a výčitky, neskôr prvá facka a potom ani neviem...“ Hlas sa mu zlomil plačom. Kaoru a Rushia ho nehybne počúvali. Nemohli uveriť tomu, čo počujú. Tri roky. Dlhé tri roky si nechal ubližovať tým netvorom. Chlapec sa znova zhlboka nadýchol, aby potlačil vzlyky a mohol pokračovať. ,,Nikdy to nedošlo až sem. Neviem prečo mi to robil. Mama nič nevie a ak aj vie tak sa tvári, že nevidí.“ Kaoru vydesene hľadel na chlapca a nedokázal reagovať. Zalapal po dychu a znova si prehrabol vlasy. Rushia mu neprestajne plakala v náručí.
,,Prečo si nám to nepovedal? Dobre vieš, že ja by som s tým niečo urobil.“ Spýtal sa po chvíli Kaoru otázku, ktorá ho pálila na jazyku najviac. ,,Panebože! Takže to znamená, že tie modriny a odreniny, čo si tvrdil, že máš s pádov na korčuliach, neboli...“ Začal si spájať maličkosti, ktoré prehliadal, dokopy. Tadashi k nemu vzhliadol.
,,Kaoru, korčuľujem od piatich rokov. Myslíš, že by som padal tak často?“ Trocha ublížene na neho pozrel. ,,Bolo to jednoduchšie, ako povedať pravdu.“
,,Jednoduchšie? Nemyslím si!“ Vybehol po ňom Kaoru. ,,Tri roky si sa nechal mlátiť a tajil to pred nami! Čo ak by ťa zabil?“ Tadashi nečakal takú prudkú reakciu. Nevedel, že niekto má o neho strach. Boli to síce jeho kamaráti a mal ich naozaj rád, ale počas posledných troch rokov akosi stratil vieru v to, že ak má niekoho rád on, bude mať tá osoba rada aj jeho. Vzťah, ktorý mal s otčimom si vzal ako príklad a predlohu pre iné vzťahy. Mal ho rád ako otca a on mu to opätoval surovosťou a neprestajnými fyzickými útokmi.
,,Kde je tvoja matka?“ Prísne sa spýtal Kaoru a vstal.
,,Dnes sa vracia zo školenia. Už by mala byť doma.“ Odpovedal mu prekvapene.
,,Fajn. Ideme za ňou a po ceste volám políciu.“ Oznámil im obom a vzal si zo stola telefón.
,,Čože???“ Vyhŕkol rýchlo Tadashi a nechápavo hľadel do tváre staršieho mladíka. Ten ho chytil za rameno a pomohol mu vstať. Podoprel ho jednou rukou a aj s ním sa vydal bez slova von z domu. Prsty druhej ruky mal prepletené s prstami Rushie, ktorá sa už upokojila a oboch ich viedol k Tadashiho domu.
,,Po-počkaj! Nemôžeš volať políciu!“ Vydesene sa pozrel po staršom.
,,Dosť! Tadashi, toto je trestný čin a on za to bude potrestaný! Už nikdy sa ti ubližovať nebude! To ti sľubujem!“ Ubezpečil ho rozhodne Kaoru a hneď na to vytočil policajnú stanicu. Hliadke trvalo len chvíľu, kým sa dostavili pred Tadashiho dom. Vypočuli najstaršieho mladíka a vybrali sa priamo do domu. Kaoru zaklopal a počkal, kým sa vo dverách objaví Tadashiho matka. Tá s nechápavým výrazom hľadela na policajtov, uplakanú Rushiu a svojho syna, ktorý sa skrýval za Kaorom.
,,Čo sa deje? Tadashi, o čo...“ Zháčila sa, keď sa Kaoru uhol a ona zbadala svojho doráňaného syna. ,,Čo sa ti stalo? Preboha! Tadashi, kto ti to urobil?“ Natiahla ruky k svojmu synovi, no Kaoru ju zastavil.
,,Je váš manžel doma?“ Spýtal sa na rovinu.
,,Môj manžel? Nie, je teraz v práci. Mal nejakú súrnu poradu. Čo to má spoločné s mojim manželom?“ Nechápavo hľadela mladíkovi do očí.
,,To on takto doriadil vášho jedenásťročného syna.“ Hodil jej Kaoru do tváre holú pravdu.
,,Čože? To nie je možné. Môj manžel má Tadashiho rád ako svojho syna. Nikdy by mu neublížil.“ Obraňovala ho žena a do očí sa jej začali hrnúť slzy.
,,Nie! Nemá ho rád!“ Vykríkla Rushia so slzami v očiach. ,,Zbil ho! Ja som to videla!“
,,A to nie je všetko.“ Pokračoval Kaoru chladne. ,,Trvá to už tri roky. Týra ho tri roky, madam. Čo ste to za matku?“
,,Tomu neverím. Tadashi, je to pravda?“ Otočila sa na svojho syna a uprene sa na neho zahľadela. Tadashimu po líci stiekla slza. Zahľadel sa matke do očí a prikývol.
,,Áno mami. Všetko.“ Potvrdil jej obavy a rozplakal sa. Tadashiho matka až vtedy pochopila, čo vlastne tri roky prehliadala, keď neustále pracovala. Horko sa rozplakala a vrhla sa synovi okolo krku.
,,Prepáč, že som to nevidela. Bože, odpusť mi tak strašný čin.“ Tadashi mamu objal a ešte viac sa rozplakal. Žena sa od syna po chvíli odtiahla a pohladila ho tvári. ,,Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“ Otočila sa na policajtov a hrdo sa napriamila.
,,Páni, mohli by ste ísť so mnou? Asi by sme mali navštíviť manžela v práci. Kaoru, prosím, postaraj sa na chvíľu o deti.“ Oznámila im, utrela si slzy a vydala sa k policajnému autu. Kaoru sa spokojne usmieval a díval sa za miznúcim autom. Rushia pevne objala Tadashiho a pohladila ho po čiernych vláskoch.
,,Vidíš? Všetko bude fajn.“ Usmiala sa na neho a znova ho zovrela v náručí.

Jeho nevlastného otca odsúdili na šesť rokov nepodmienečne. Presťahovali sa s matkou a Misou do bytu a postupne zabudli, že sa čosi stalo. Prešiel však rok a Tadashi sa stále bál akéhokoľvek bližšieho kontaktu s ľuďmi. Okrem Rushii, Kaora a Keiko si nikoho nepustil bližšie, ako na meter od seba. Snažili sa mu pomôcť, no nič nepomáhalo. Rushiu vtedy napadla prelomová myšlienka. Tadashi miloval športy a ona mala známeho v škole kenda. Zaviedla tam Tadashiho a predstavila mu kamaráta a šport, ktorý by mu mohol pomôcť nájsť stratenú istotu. Výhoda kenda bola v katane. Vďaka nej, museli byť súperi dostatočne vzdialený, aby mohli na seba útočiť. Bol to ideálny šport pre niekoho, kto potreboval chodiť medzi ľudí a predsa si od nich držať odstup. Tadashi si to zamiloval a postupne znova nachádzal stratenú sebaistotu a dôveru v ľudí. Začal sa znova usmievať a prekypovať energiou. Nebolo to síce rovnaké ako predtým, ale bol to vynikajúci začiatok. Všetci vedeli, že mladík už nikdy nebude ako predtým a bude sa na neho musieť ísť v istých situáciách zľahka. Keiko nepoznala úplne celý príbeh a ako jediná sa k nemu správala rovnako, ako doteraz. Kaoru a Rushia na tom boli inak.

Sedeli na lavičke pri rieke. Čakali na Tadashiho, ktorý ich tam zavolal a práve sa mal vrátiť z tréningu. Rushia sa mu automaticky hodila okolo krku, keď prišiel a objala ho.
,,Ahoj, Tade! Ako bolo?“
,,Ahojte. No fajn. Zatiaľ mi to ide.“
,,Prečo si nás sem vlastne zavolal?“ Spýtal sa Kaoru a premeriaval si čiernovláska skúmavým pohľadom. Tadashi si povzdychol a zahľadel sa na oboch prenikavým pohľadom.
,,Ja...Chcel som...No...“ Snažil sa vykoktať. Zavrel na chvíľu oči a zhlboka sa nadýchol. ,,Fajn. Chcel som vám poďakovať.“ Vypadlo z neho v rýchlosti. Dvojica stojaca pred ním nechápavo hľadela.
,,A začo akože?“ Spýtala sa Rushia a zamávala teatrálne rukou vo vzduchu. Najmladší z nich si prehrabol čierne vlasy a znova si povzdychol.
,,Veď viete. Za to všetko. Za ten deň. Za to, že ste sa ma zastali.“ Pripomenul im opatrne. Nerád na ten deň spomínal a dnešok nebol výnimkou. Kaoru aj Rushia na seba pozreli a rozosmiali sa.
,,Zlatko, za také veci sa neďakuje.“ Oznámila mu hnedovláska a šibalsky po ňom mrkla.
,,Ale...“ Začal, no vzápätí bol prerušený starším kamarátom.
,,Nikdy neďakuj za niečo, čo bolo našou povinnosťou.“ Upozornil ho prísne a vážne sa mu zahľadel do očí. ,,Pamätáš si, čo som ti v ten deň povedal? Že ti už nikdy nebude ubližované. Sľúbil som ti to a ja sľub vždy dodržím.“ Usmial sa na neho blonďák s rukou na srdci a objal ho okolo pliec.
,,A ja ti sľubujem, že nech sa stane čokoľvek, vždy tu budem pre teba. V dobrom aj v zlom. Kedykoľvek budeš potrebovať za mnou prísť a povedať mi čo ťa trápi, urob to bez váhania.“ Odprisahala mu taktiež s rukou na srdci a objala ho z druhej strany.
,,A ja vám prisahám, že kedykoľvek a kdekoľvek, vždy sa budete môcť na mňa spoľahnúť. Nikdy vás nezradím.“
Tadashi ich objatie vrúcne prijal a obdaroval ich širokým hrejivým úsmevom, ktorý dokázal vyčarovať jedine on. Ten deň bol pre nich viac, než len prázdne slová detí. Tieto tri deti totiž tým slovám verili a žili podľa nich. Ich priateľstvo sa upevnilo ešte viac a nič na svete ich nemohlo rozdeliť, kým oni sami verili, že ten druhý svoje slovo stále drží. A každý z nich ten sľub drží dodnes.

Dodatek autora:: 

no, takže to sem predsa dávam...nie je veľa, čo by som k tomu napísala...asi iba to, že vďaka tomu, čo sa tam stalo, sa zmenil môj pohľad na svet a možno pochopíte Tadashiho pocity a reakcie lepšie...samozrejme je to troška poupravené, ale základ je reálny...skúste sa nad tým zamyslieť...ďakujem za podporu a príjemne čítanie Smile

4.857145
Průměr: 4.9 (7 hlasů)