This is my life

Je horúca letná noc...okolo mňa sa rozprestiera len tráva a kvety osvetlené mesiacom a hviezdami. V ušiach mi znie cvrlikanie cvrčkov, občasné zahúkanie sovy a šum trávy, kvetov a neďalekých stromov pohybujúcich sa v teplom vetre. Pomaly kráčam a dýcham z plných pľúc...chcem si túto chvíľu užiť. Chcem do seba nasať všetku krásu tejto noci, tejto minúty, tejto sekundy. Už nikdy sa nebude opakovať. Zhlboka sa nadýchnem a do nosa mi udiera jemná nevtieravá vôňa trávy a kvetov. Kľaknem si a tvár zaborím do zeme. Po lícach mi začnú stekať slzy a ja sa konečne uvoľním...Nechám zo seba vyplaviť všetkok strach, bolesť a smútok. Udriem päsťami do hliny a trhám okolo seba trávu. Začnem kričať. Kričím z plných pľúc ako o život až kým nezachrípnem. Potom si ľahnem do trávy a pozriem sa na mesiac. Je spln. Presne takéto noci som vždy milovala. A stále milujem. Ale už to nie je také ako predtým. Niečo chýba. Niečo veľmi podstatné. Niečo s čím sa neviem stále zmieriť nech sa snažím akokoľvek. Preto nemôžem nájsť samu seba, neviem čo chcem.

„Prečo plačeš?“
„Nemôžem?“
„Ani sa nepozrieš kto som?“
„Nepotrebujem to vedieť.“
„A čo potrebuješ?“
„Pokoj.“
„Ten hľadám aj ja.“
„Tak hľadaj inde.“
„Snáď si si toto pole zarezervovala?“

Posadila som sa, ale neobťažovala som sa zotrieť slzy z tváre keď si už tá osoba všimla, že plačem. Bol asi o hlavu vyšší ako ja, jeho blonďavé kučeravé vlasy lietali okolo hlavy vo vetre a vytvárali nádhernú korunu. Oblečené mal biele tričko a trojštvrťové nohavice.

„Nie, ale sú tu aj iné, môžeš ísť tam.“
„Ale to môžeš aj ty!“
„Nebudeš ma vyhadzovať z môjho poľa!“
„Nie je tvoje!“
„Chodím sem len ja!“
„Tak od dnes sem chodím už aj ja!“

Postavila som s tým že s ním poriadne zatrasiem ale on sa uhol. Oči mi stále slzili a nechcela som aby bol ešte niekto svedok môjho smútku.

„Vypadni odtiaľto!“ zvrieskla som po ňom.
„Prečo ma vyhadzuješ keď ti to tu nepatrí? A navyše, ja som ti chcel iba pomôcť!“
„Ale ja nechcem pomoc!!! Choď preč!“
„No už idem, idem. Aby si sa neposrala.“

Otočil sa a šiel preč. Ja som spadla do trávy, hlava v dlaniach, a znova som začala nariekať. Srdcervúco som plakala za všetkým o čo som prišla a čo som nedosiahla. Zrazu ma niekto objal. Strhla som sa. Bola to tá osoba čo sa mi votrela na moje pole. Nedokázala som ju však znovu odohnať. Nech si robí čo chce.

„Síce ťa nepoznám, ale človek čo chodí po nociach plakať na pole nemôže byť až taký zlý. Neviem čo sa ti stalo ale nebudem to z teba ťahať. Zaspievam ti niečo. Dúfam, že sa ti to bude páčiť.“

Oprel sa o mňa chrbtom a začal mi spievať. Ani neviem prečo, upokojovalo ma to. Pozerala som sa na mesiac a počúvala jeho nádherný spev. Keď dospieval odtiahla som sa od neho a chystala som sa na odchod.

„Akože po tom čo som ti tu spievala odídeš?“
„No.“
„To nemôžeš!“
„Prečo?“
„Pretože ja som sa tým chcel vlastne zoznámiť!“
„Tak to máš smolu.“

Chystil ma za ruku.

„Pusti ma!“

Strhol ma na trávu a ja som spadla na neho. Asi minútu som na neho zírala snažiac sa prísť na to akú ma vlastne farbu očí ale v tom slabom mesačnom svite som toho veľa nevidela. Asi sa mu to zdalo divné pretože sa prekotúlil a teraz som bola dole ja.

„Ja ti chcem len pomôcť! Všimol som si, že sem chodíš noc, čo noc! Prechádzaš sa tu asi dve hodiny a potom ideš domov. Vidím ako trpíš a hnevá ma to.“

Mlčala som.

„Neviem čo si porobila ale každý má šancu na nápravu. Ak chceš pomôžem ti zmeniť tvoj život.“
„A čo ak nechcem?“ zapichla som pohľad do jeho očí nedefinovateľnej farby.
„Taaak, to je potom horšie. Tak načo tu chodíš vyplakávať?“
„Nemiešaj sa do vecí do ktorých ťa nič nie je.“

Zdvihol si a sadol si vedľa mňa.

„Každý máme svoj život a svoje trápenie. Ale je len na nás ako s ním naložíme. Ak budeš po nociach vyplakávať a nič neurobíš cez deň, ako chceš byť potom šťastná?“
„Nevieš vôbec čo sa deje cez deň. Ako mi môžeš dávať rady?“
„Tak mi to povedz!“
„Veď ťa ani nepoznám!“
„Volám sa Gatts! Tak hovor!“
„To že viem ako sa voláš neznamená, že ťa poznám.“
„A ako ma chceš spoznať? Môžeme ísť von ak chceš.“
„Však už sme!“ rozhodila som rukou. Gatts sa zasmial.
„Nemyslel som to tak. Poď so mnou do útulku.“
„Načo?“
„Pracujem tam, pomôžeš mi.“
„Dobre.“
„No vidíš ako sme sa dohodli.“
„Nejdem tam kvôli tebe, ale že mám rada psy.“
„Ty si ale milá! Ako sa vôbec voláš? Ty už moje meno vieš.“
„Kiryuu.“

Gatts sa nado mňa naklonil. Neuvedomila som si, že stále ležím na tej tráve. Bolo to tak príjemné. Tráva ma zospodu chladila a zhora ma ofukoval teplý vietor.

„Máš krásne meno, Kiryuu.“

Nereagovala som na jeho poznámku a on sa na mňa uprene pozeral. Zrazu mi chytil ruky a položil mi ich vedľa hlavy. Preplietli sme si prsty a on sa naklonil ešte nižšie. Jeho vlasy ma pošteklili na tvári jeho dych v nose. Bola to chvíľka ako zo sna. Zo sna vo sne... Vtom sa jeho pery dotkli tých mojich a splynuli sme v dlhom a romantickom bozku so slanou príchuťou mojich sĺz. Stále držal moje ruky v zajatí a tak som sa nemohla brániť. Ani som nechcela. Po toľkých útrapách bol balzamom na moju dušu a … aj na moje telo. Vtom však pustil moju ruku a vošiel mi pod tričko. V tej chvíli som ho z celej sily odsotila a vyskočila na nohy. Zúfalo som sa rozplakala a rozbehla som sa preč. Vedela som, že všetci chlapi sú rovnakí. Ako som mu mohla uveriť? Ako som si mohla aj keď len na tú mizivú chvíľku myslieť, že môže byť iný? Chcel len moje telo, rovnako ako všetci ostatní. A ja som znova naletela. Znova. Ubližujem si sama. Tým že im verím. Nesmiem veriť ani svojmu vlastnému tieňu. Už nie. Už nikdy... Utekala som dlho, dlho dlho a pritom som nebývala ďaleko od lúky. To len môjmu zničenému srdcu sa to tak zdalo. Len čo som vbehla dnu, zamkla som a zviezla som sa po dverách na zem. Sadla som si a hlavu som schovala do dlaní. Nikto ma nemohol vidieť, ale ani ja som nechcela vidieť tú strašidelnú tmu. Bála som sa tmy. Strašne. Mala som pocit že z nej každou sekundou môže vyskočiť nejaký duch a vcucnúť moju dušu. Alebo sa na mňa vyrúti zabijak s katanou a odtne mi hlavu. Ale najviac som sa bála, že v tej tme ostanem navždy a sama. Budem sa až do smrti báť duchov a zabijakov a nikto ma nepríde zachrániť. Tak strašne som sa bála. Roztriasla som sa akoby som bola v snehovej víchrici a zviezla som sa na studené obkladačky mojej verandy. Škrábala som si hlavu pýtajúc sa sama seba či je bláznovstvo, že túžim mať po svojom boku niekoho kto ma pred tou tmou ochráni. Prečo proste niekto nepríde a len tak nezištne ma neobjíme? To žiadam od Boha tak veľa? Veď ma predsa vidí... vidí môj osud... vidí čo som si prežila... vidí že potrebujem liek, balzam na dušu, nejaké antibiotikum, najlepšie v podobe lásky. Tak prečo? Prečo mi nič nedá, keď mi už vzal všetko čo som mala? Prečo ma nikto neochráni pred tou strašnou tmou? Prečo si nikto nepritúli moje telo bez toho aby mi musel ublížiť? Prečo? Prečo? Prečo? Príliš mnoho otázok a žiadna odpoveď... a tak som sa postavila, prešla do kúpeľne, potme nahmatala britvu z čias keď som chodila ešte na spojenú školu, odbor kaderníčka a zaryla ju hlboko do kože na zápästí. Tam kde som mala žily. Nechcela som sa zabiť, chcela som si len čo najviac ublížiť. Ale nešlo to. Nič som necítila. Necítila som žiadnu bolesť, necítila som ani prúdy krvi stekajúce po mojej ruke. Moja koža bola už tak zjazvená, že som nič necítila. V poličke som videla akúsi krabičku. Vzala som si ju a otvorila som ju. Boli tam už iba štyri tabletky. Ostatné som už pojedla. Hodiac tie posledné štyri do úst som vliezla do vane a napustila som ju teplou vodou. Ďalej som sa hrala s britvou a voda sa čoraz viac sfarbovala do červena. Zrazu prišla tma.

Zobudila som sa na neskutočnú zimu a vidiac, že ležím v nejakej čiernej tekutine som zamrela od hrôzy a z celej sily som zvrieskala. Vyskočila som von z vane, no šmykla som sa na klzkej podlahe a spadla som. Znovu prišla tma.

Zobudila som sa. Hlava ma neskutočne bolela a cítila som v nej každý úder srdca. Bolo to hrozné. Poobzerala som sa okolo seba. Moja kúpeľňa vyzerala hrozne. Pozrela som sa na svoju ruku. Moja ruka vyzerala STRAŠNE! Okamžite som si ju vydrhla mydlom a poliala vodkou, pretože peroxid som doma nemala ale alkoholu aj dva kartóny. Taká dezinfikovaná dostala oblečenie z fáču a čiernej štucne. Potom som vypustila z vane vodu a vypláchla som ju čistou. Ako ma mohla v noci vystrašiť voda natoľko, že som si rozbila držku? Potom som si vyzliekla aj mokré oblečenie a hodila som ho do práčky. Zo skrine som vzala prvé čo mi prišlo pod ruku a šla som von. Len čo som za sebou zamkla dvere a otočila sa, skoro ma šľak trafil. Predo mnou stál Gatts.

„Čo tu do čerta chceš?“
„Aj tebe dobrý deň, sľúbila si mi, že pôjdeš so mnou do útulku.“
„Ja som ti nič nesľúbila!“
„Bude lepšie ak pomôžeš trpiacim nemým tváram ako robiť úplné ho**o na lúke nie? Oni pomoc potrebujú a tebe to nič neurobí. Alebo máš problém s tým vyvenčiť a nakŕmiť pár psov?“

Úplne ma odrovnal. Mal pravdu to áno... ale len málo ľudí dokáže pravdu niekomu takto vychrstnúť do tváre.

„Nebuď ku mne drzý!“
„Ja nie som drzý, ja som len úprimný! Alebo chceš aby som tu klamal, ľutoval ťa a hovoril ti aké si strašné chudiatko? Ja taký nie som. Ponúkam ti pomoc a priateľstvo, nie faloš a klamstvo.“

Bola som úplne ohúrená jeho slovami až kým mi mysľou neprebleskol jeho včerají výstup. To ako ma násilím pobozkal a ako mi ruku vopchal tam kde nemal.

„A prečo by som mala ísť pomáhať práve do útulku v ktorom pracuješ po tom čo si ma včera obchytkával? Je mnoho iných útulkov v ktorých môžem pomáhať!“
„Heh, ale iné útulky sú ďaleko a nikde nedovolia len tak niekomu cudziemu aby si chodil hore dole po ich pozemkoch. Ja ten útulok vlastním a môžem si dovoliť priviesť hocikoho!“

Chvíľu som nad jeho slovami rozmýšľala. Ten chumaj mal vo všetkom pravdu a ja som nutne potrebovala nejaké rozptýlenie pretože sa môže stať, že tie svoje nočné záchvaty strachu neprežijem. Potrebujem nový zmysel života... okamžite!

„Okej, beriem tvoju ponuku ale pod jednou podmienkou...“
„Prosím? To nie je žiadna ponuka, evidentne si nepochopila čo od teba chcem, alebo skôr nechcem! Nechcem od teba nič! Pomáhať mi môže x iných ľudí! Ja chcem niečo dať tebe! Svoju pomoc. Tým pádom som ja ten, kto tu kladie podmienky.“
„A aké sú tvoje podmienky?“
„To zistíme dnes večer...“
„Čo si to dovoľuješ?“
„...až po tom čo uvidím ako sa dokážeš správať k zvieratám.“
„Dobre.“
„Tak môžeme vyraziť.“
„Kedy nám ide autobus?“
„Snáď si nemyslíš, že pri takejto práci chodím autobusom? Zvieratá nesmú byť nijako obmedzené časom. Pôjdeme pekne mojím autom.“

Nedôverčivo som sa na neho pozrela, ale kráčala som za ním. Zaviedol ma k svojmu domu, ktorý vyzeral rovnako špatne ako môj ale s tým rozdielom, že pred jeho domom stálo nádherné strieborné Volvo XC60 bez jediného škrabanca a špinky. Akoby práve prišlo z reklamy. Gatts mi otvoril dvere a ja som si sadla na lesklé kožené sedadlo smrti vedľa neho. Celé auto bolo prevoňané akýmsi drahým parfumom, ktorý vo mne vzbudzoval nechcené pocity. Keď si Gatts sadol vedľa mňa, zistila som, že to nevonia auto ale on. Asi v ňom trávil veľa času. Vtom som si všimla že cez zadné sedačky sú prehodené deky. Riadne zachlpatené deky. Prekvapene som sa pozrela Gattsovi do očí.

„Ty v tomto aute vozíš psy?“
„Nielen psy, sem-tam sa zľutujem aj nad mačkou.“
„A to ti nevadí, že ti to tu okadia a ochlpia? A nesmrdí potom to auto?“
„Psy a mačky nesmrdia, to za prvé a za druhé, existujú predsa vysávače, handry a saponáty.“
„Ja len že to auto bolo dosť drahé, nie?“
„No a? Nebudem predsa malé šteniatka voziť v nejakej rachotine aby sa otĺkli a strachovali.“

Keď auto naštartoval a vyrazil, hneď som vedela o čom hovorí. Šlo tak ľahko, jeden by ani nevedel, že sa vezie. A to ticho! Bola som unesená. Bohatí podnikatelia alebo politici, boli väčšinou hákliví na svoje autíčka ale Gattsovi nevadilo ani keď jeho miláčika znečistilo psie hovienko. Alebo nebolo jeho miláčikom Volvo ale ten psík, ktorí to hovienko vykakal.
Ani nie za päť minút sme boli v dedinke, kde sa ten útulok nachádzal. Gatts hladko zaparkoval, otvoril mi dvere a šli sme za psíkmi. Keď ho zbadali začali sa škrábať po kotercoch a nadšene štekať. Videla som ako sa mu rozžiarili tie jeho oči farby nebies, keď ich zbadal. Postavil predo mňa vreco a dva kýble.

„Každému psíkovi nasypeš plnú misku granuliek a potom pôjdeš tuto do blízkeho jarku a naberieš im vodu.“
„Okej.“

Urobila som ako mi kázal. Všetci psíci sa hneď pustili do jedenia iba jeden nepapal. Mladý samojed so špinavou srsťou a smutnými očkami.

„Prečo ten samojed nechce jesť?“
„Toho tu máme iba týždeň. Zomrel mu pán.“
„Nedá sa s tým nič robiť?“
„No, ak nezačne do týždňa jesť, budeme nútení ho utratiť.“
„Nie!“
„Také sú pravidlá. To čo robím je krásna, no krutá práca. Chceš snáď aby ten havo trpel?“
„To nie... ale nechcem aby zomrel.“
„Môžeš to s ním skúsiť, ale dávaj si pozor na všetkých je agresívny, preto ho ani nepúšťame von.“
„Ja to aj tak skúsim!“
„Ale nie teraz! Najskôr mi pomôžeš vyvenčiť všetkých psov.“

Otvorili sme koterce a vypustili sme psov do areálu útulku, ktorý bol však primalý. Malé krížence a tri yorkshire sa vybláznili do sýtosti ale bol tam jeden starý husky, ktorému to ani zďaleka nestačilo, a tak sme ho vzali na dlhú prechádzku po okolitých dedinkách. Gatts mi dal huskyho, asi aby ma potrestal lebo pri mojej kuracej sile som mala čo robiť aby mi neušiel a on si vzal dvoch veľkých krížencov a jedného zlatého retrievera. Na lúke dostatočne ďaleko za dedinkou, sme ich pustili a sadli sme si na trávu.

„To tu nemáš žiadnych pomocníkov?“
„Mám, ale na dnes som im dal dovolenku.“
„Prečo?“
„Aby si tu mala čo robiť.“
„Ale veď aj keby tu boli, stále je čo robiť.“
„Áno, ale chcel som vidieť koľko toho zvládneš.“
„A z čoho žiješ?“
„Nechápem tvojej otázke.“
„Nemôžeš si predsa dovoliť kúpiť Volvo a žiť len z toho čo máš z útulku. Skôr si myslím, že do toho útulku stále musíš čosi vrážať. Stále treba kupovať granule, očkovať psov a behať za nimi an aute, to žerie veľa benzínu.“
„No a?“

Chytala sa ma zlosť.

„Tak z čoho žiješ?“
„Poznáme sa dva dni, nemusím ti na všetko odpovedať.“
„No ako chceš.“
„Neurážaj sa hej? Ani ty si mi nepovedala z čoho žiješ.“

Mal pravdu a ja som sklapla. Napadlo ma či je zadaný a keď som sa ho to už-už spýtala pribehol k nám rýchlosťou blesku starý husky a skočil na mňa. Prevrhol ma do trávy a začal mi olizovať tvár. Jeho staré zažltnuté oči sa na mňa smiali a vrtel chvostom tak rýchlo ako dokázal. Chytila som ho za srť na krku a začala som ho od seba otláčať na čo sa prevalil na chrbát a začal sa hniezdiť na mojom bruchu. Gatts sa začal odušu smiať. Aj ja by som sa smiala keby ma husky tak trochu nepridusil .

„Nanuk zlez z nej!“

Nanuk zliezol a ja som sa začala smiať ako zmyslov zbavená, pričom sa pes na mňa pozeral akoby mi hrabalo a vyplazoval na mňa jazyk. Keď ostatní psi videli čo sa deje pribehli k nám a vrhli sa na mňa traja. Prekotúlila som sa na brucho aby ma neudusili a kopala som nohami. Oni ma preskakovali a ňufákmi sa mi hrabali vo vlasoch.

„Šteklííí! Daj ich doleee! Gatts! Okamžite ich daj zo mňa dole inak odídem!“

Počula som ako Gatts smeje a začala som ešte viac vrieskať aby ich dal zo mňa dole. Až keď mi jeden pes strčil ňufák medzi nohy prikázal im aby si sadli. Posadila som sa aj ja a pozrela som sa naňho. Po lícach mu tiekli slzy smiechu a chytal sa za brucho. Začala som doňho búšiť svojimi maličkými pästičkami ale bolo mi to prd platné, iba čo psom zase preplo a skočili po nás. Prevrhli sme sa a opäť som ležala na zemi. Tentoraz som však nemala na hrudi Nanuka ale Gattsa. Pustil moje pästičky a položil dlane do trávy. Asi sa chcel postaviť ale Nanuk po ňom skočil, a tak sa na mňa blonďák ešte viac pritlačil.

„Prepáč, nechcel som. Nanuk dole!!“

Ovial ma jeho teplý dych voňajúci po žuvačkách a moje srdce začalo splašené tĺcť. Nevediac, čo to vlastne robím som ho objala okolo krku.

„Môžeš ma už pustiť. Nanuk je už dole. Už po tebe nebudú skákať.“
„Nepustím ťa...“

Gatts sa jemne vymanil z môjho objatia a postavil sa. Ochladol.

„Vezmi Nanuka, vrátime sa.“

A tak som ho vzala. Počas cesty naspäť neprehovoril ani slovo. Bolo mi neskutočne trápne.

„Chceš to teda skúsiť s tým samojedom?“
„Samozrejme!“
„Vezmi si teda nejaké žrádlo pre psy, dám ti takú lepšiu konzervu a otvoríme jeho koterec.“
„Ok.“

Povedali sme si len to najnutnejšie a mňa to začínalo vytáčať. Predtým som ho považovala za úchyláka ale niekto kto je ochotný dať si psy a mačky do Volva a stráviť pri nich celý svoj deň nemôže byť až taký zlý. Ale to čo sa stalo včera... to bol určite iba nejaký jeho prepin. Alebo... ? Nie. Nejdem to riešiť. Mám na práci niečo dôležitejšie ako je moje zmätené srdce. Samojeda.

„Ako sa volá?“
„Robin.“

Gatts mi otvoril koterec a ja som pomaličky podišla k nemu. Keď ma Robin zbadal, schúlil sa v kúte koterca do klbka a schoval si ňufák. Vzala som do hrste mäso z konzervy a položila som to kúštik pred neho. Keby vystrčil ňufák, hneď by to mohol zjesť. Ale on tam naďalej len tak ležal schúlený v klbku, dokonca sa triasol. Utrela som si ruku o džínsy a podišla som ešte bližšie k psovi. Chcela som po pohladiť po chrbte, ale len čo som trochu vystrčila ruku, vyskočil a pohrýzol ma do nej. Okamžite sa mi z nej začala valiť krv a Gatts na mňa kričal aby som sa vrátila ale ja som tam len stála s rukou natiahnutou k Robinovi... Tiekla mi z nej krv, no ja som sa usmievala. Konečne som cítila bolesť. Robin ma pohrýzol do pravej, zdravej ruky. Na tej som sa ešte nikdy neporezala. Kľakla som si na kolená a moja ruka sa blížila k jeho ňufáku. Myslela som si, že ma pohryzie znovu ale neurobil to. Sadol si sa pozeral na mňa. Mal nádherné oči. Tmavšie ako ja a úprimné tak, ako nebude mať nikdy žiaden človek. Dotkla som sa jeho ňufáku, pomalinky, čakajúc že opäť príde bolesť ale nestalo sa tak. Posunula som ruku vyššie, a nežne som ho pohladila po hlave. Nebránil sa a tak som ho pohladila aj po chrbte, po hrudi a všade kde sa dalo. Vzala som zo zeme mäso a ponúkla som mu ho. Chvíľku sa ošíval ale nakoniec po ňom chňapol a len tak sa po ňom zaprášilo, ba vyoblizoval mi aj ruku. Nielen mäso čo na nej ostalo ale aj krv. Bolo to tak príjemné... Hotový raj. Mohol zahryznúť aj hlbšie. Postavila som sa s tým, že mu donesiem aj vodu a on sa postavil tiež. Na tvári sa mi rozlial blažený úsmev a spolu sme prešli okolo Gattsa, ktorému sánka spadla snáď až na trávu a zamierili sme preč z areálu.

„Kam s ním ideš?“
„K jarku, veď sa naňho pozri! Potrebuje sa osprchovať a napiť.“
„Ale to nemôžeš! Je to predsa divoký pes, pred chvíľou ťa pohrýzol, nevidíš?“
„To bolo súčasťou plánu!!“
„Akého plánu?“
„Ja neviem!“

Zasmiala som sa a rozbehla som sa preč s mojím novým kamarátom v pätách. Áno. Je môj. Sme spojení krvou a nerozdelí nás nič až kým jeden z nás neumrie. Robin je od tejto chvíle môj pes. Nevezme mi ho už ani peklo. Utekali sme a utekali a utekali... okolo areálu... po lúke... prebehli sme cez rieku a boli sme celí mokrí a špinaví. Nevadilo nám to. Nevadilo to jemu, tak prečo by to malo vadiť mne. Keď som už nevládala ľahla som si do trávy a Robin si ľahol vedľa mňa a hlavu položil na moju hruď. Poškrabkala som ho za ušami a usmievala som sa.