Trochu viac ako priatelia 3.

Yuuki:
´Prečo ma bolí celé telo?´
V tom som si to uvedomil.
´Veď nás prepadli!! Asi tá päsťačka do brucha musela byť príliš silná, keď sa moje telo nemôže ani pohnúť. A čo je s Kisem? Je v poriadku? Musím sa čo najrýchlejšie prebrať!´

"Hmm..." Zamrmlal som si popod nos a snažil sa otvoriť oči. Išlo to veľmi ťažko, keďže sa moje telo nechcelo hýbať.
´No ták, pohni sa! Ksoo!!´
Nakoniec som sa nejako premohol a pomaly začal otvárať oči. Najprv jedno a potom druhé. Dvakrát som zažmurkal, aby sa rozlepili a ja mohol konečne uzrieť svetlo sveta. A čo nevidím? Kiseho, ale KDE je?
´Čo to sak*a robí? Prečo je prilepený na mojich perách? Čo to má do kelu znamenať?!´
Toľko otázok, čo sa mi rojilo v hlave, a každá vyžadovala nutne odpoveď.
"Kise!!!" Vybehol som na neho ihneď, ako som ho od seba odstrčil.
"Čo si myslíš, že robíš? Prečo si ma...p-p-pobozkal? Potrebujem...tvoju...od...po...veď!"
Hneď ako sa mi podarilo dokončiť tú vetu, moja myseľ a s ňou aj celé moje telo znovu upadlo do ríše snov.

*************************

Keď som sa znovu prebral, Kise tam už nebol. V duchu som zanadával. Mal som na neho toľko otázok, na ktoré som potreboval odpoveď.
V tom som zrazu uvidel kus papiera položeného na stole. Okamžite som sa rozhodol vstať, prejsť ku stolu a prečítať si to, čo je na ňom napísané. Vedel som, že ho tam nechal Kise.
No rozhodnúť sa niečo urobiť a vykonať to sú dve rozdielne veci. Pretože akonáhle som sa postavil, moje ešte stále slabé nohy ma neudržali, a tak som skončil na "peknej" studenej podlahe.
Keďže ten stôl bol odo mňa vzdialený len niekoľko metrov, rozhodol som sa k nemu doplaziť.
Keď som bol už pri ňom, mojou ďalšou úlohou bolo, dostať sa k tomu papieriku.
Načiahol som sa poň, ale aj tak som naň nedosiahol. Ale ja som sa nevzdával. Opatrne som s pomocou stola vstal a lopol po papieri. Opatrne som si sadol znovu na zem, a začal čítať.

Prosím zabudni na to, čo sa medzi nami stalo. Bol to len náhli skrat. nič viac to neznamená.

P.S.: Preto dúfam, že na to zabudneme, a že aj naďalej zostaneme priatelia.

Tvoj kamarát Kise.

To slovo KAMARÁT bolo niekoľko krát prepisované pre zvýraznenie.
Bol to len otrhaný kúsok papiera, na ktorom boli rýchlo načmárané slová, ale aj rak to vo mne vyvolalo dosť zmiešané pocity. Vtedy som si ešte úplne neuvedomoval, čo toto krátke splynutie našich pier môže vyviesť s našimi životmi.

*************************

Kise:
´Už to bude skoro týždeň, čo som Yuukiho nevidel. Vôbec neviem, či je v poriadku? Ako mu je? Či mi odpustil ten bozk?´ Rozmýšľal som počas prvej hodiny.
Mali sme angličtinu. Predmet, po ktorom som sa nejako obzvlášť netrhal. Nenávidím jazyky. Hnusia sa mi. No keďže sa blížia skúšky, nemohol som si to len tak blicnúť. A tak som si aspoň ten fakt, že tam musím sedieť a znášať to učiteľkine brblanie kompenzoval tým, že som bol myšlienkami niekde úplne inde. Proste som sa nemohol premôcť a myslieť na niečo iné, ako na Yuukiho.
´Bol tak roztomilý, keď tam tak ležal, že som sa proste neudržal a musel ho pobozkať. No a ako na potvoru sa musel akurát vtedy prebrať. Božee, to moje nerozvážne správanie zničilo celé naše priateľstvo. Ksooo!! Rozhodne dnes po škole za ním zájdem a porozprávam sa s ním.´ Zajásal som v duchu nad mojím perfektným nápadom.
Z môjho premýšľania ma vytrhol až nahnevaný hlas angličtinárky.
"Kise," precedila pomedzi zuby, "vidím, že dávaš pozor. Tak to si ťa hneď z toho môžem aj vyvolať. Ihneď k tabuli!"
"Mooo..." Povedal som si v duchu otrávene a vstal zo svojho vyhriateho miestečka.

*************************
"Konečne je koniec!" Zvolal som, keď odznelo posledné zvonenie zvončeka v ten deň.
Pobalil som sa, v šatni sa prezul a plný nedočkavosti si to trielil po chodníku na ceste smerom k Yuukiho domu.

"Cŕŕŕn..." Zazvonil som.
"Hai." Počul som spoza dverí a hneď na to sa ozvalo cupitanie po schodoch dolu. Nemohol som sa dočkať, až uvidím po týždni Yuukiho tvár. Tej chvíle, keď sa konečne presvedčím, že mu nič nie je.

Yuuki:
Akurát som dojedol, keď zazvonil zvonček.
´Kto to môže byť? Že by prišiel? Nie! Nie som na to pripravený. Nie som pripravený čeliť mu.´
"Hai." Zakričal som a v okamžiku zbehol po schodoch dolu. Bojazlivo som stlačil kľučku a otvoril. Pre moju smolu, stál tam Kise.
´Ach jaj, čo budem robiť?´ Začal som v duchu panikáriť.
"Ahoj Yuuki, môžem ísť ďalej?" Spýtal sa, no ja som tam stál ako obarený.
"Zem volá Yuukiho." Zasmial sa Kise a tým ma vrátil späť do prítomnosti.
"Áno, môžeš." Pozval som ho ďalej. Moja panika už začala naberať nový rozmer. No našťastie sa Kise správal, akoby sa nič nestalo.
"Ako sa máš? Už ti je lepšie? Ešte ťa to bolí?" Vybalil na mňa hneď niekoľko otázok.
"Mám sa celkom dobre, ale modrina mi ešte stále pretrváva na bruchu. A áno, ešte to bolí." Odpovedal som mu postupne na všetko.
"Tak to som rád. Nie to, že ťa to bolí, ale to že už ti je lepšie. Úprimne, odľahlo mi. Prizná, sa. že som bol strachom bez seba, keď si sa celý týždeň neukázal v škole, a ani si nezavolal." Dopovedal a pozrel sa na mňa.
Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli. Ani jeden z nás nevedel, čo by mal povedať.
Nakoniec to bol Kise, kto prerušil ticho.
"Yuuki, som naozaj rád, že ti je lepši. Keď chceš, tak som ti doniesol nejaké zošity na opísanie." Povedal, a začal sa hrabať v školskej taške.
Po chvíli z nej vytiahol pár zošitov, ktoré mi následne podal.
"Kise, ja..." Začal som, ale on ma následne prerušil.
"Kľudne ti ich tu nechám, pretože ani jeden z nich na zajtra nepotrebuje." Pokračoval Kise a mne nevenoval žiadnu pozornosť.
"Vieš čo Yuuki, ja už pôjdem. Musím ešte doma poupratovať, inak ma Ako-nee pretrhne ako hada." Dopovedal, nahádzal si všetky jeho veci naspäť do tašky, dal si ju na plece a zdvihol sa na odchod.
"Ale ja,...Kise..." Snažil som sa prehovoriť, ale nešlo to.
"Keď budeš niečo potrebovať, tak mi pokojne zavolaj. Ja keď budem mať čas, tak dobehnem. Veď sme predsa kamaráti."
´Kamaráti?´ Zarazil som sa. Z nejakého dôvodu mi to slovo žralo nervy.
"Tak ahoj." Povedal a zdvihol ruku, aby potiahol kľučkou.
"Kisééé..." Zakričal som z ničoho nič. Nechcel som, aby odišiel. Nie bez vysvetlenia.
"Yuuki?" Prekvapene hľadel na mňa.
"To sa chceš teraz správať, že sa nič nestalo? Potom všetkom?" Už som začínal strácať nervy.
"O čom hovoríš? Ja nechápem." Vyjavene na mňa hľadel.

Kise:
"O čom hovoríš? Ja nechápem." Pozrel som sa na neho prekvapene. Naozaj som nechápal.
´Ale čo keby...? To hádam nie!´
"Yuuki, upokoj sa a povedz mi, o čom hovoríš." Snažil som sa prísť veci na koreň.
"Ako sa mám ku**a upokojiť, keď som si práve uvedomil, že som zamilovaný do svojho najlepšieho kamaráta, ktorý je zhodou náhod rovnakého pohlavia ako ja!? Povieš mi to?"
Keď to dopovedal, sčervenal a okamžite stíchol. Asi si to, čo povedal uvedomil až teraz.
´Čo? On sa do mňa zamiloval?´ Hlavou mi prebleslo pár otázok. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Bol som tak šťastný. Celé tie roky jednostrannej lásky, dúfajúc. že to raz bude obojstranné. A teraz sa mi môj najtajnejší sen náhle vyplnil. Ja, nevedel som, čo mám spraviť. Nakoniec som sa nadýchol a bol pripravený povedať to, na čo som sa chystal celé tie roky.
"Yuuki...ja..." Nedokázal som zo seba dostať súvislú vetu.
Ako som sa tam tak snažil povedať najťažšie slová vo svojom živote, ucítil som len dve teplé paže, ktoré sa okolo mňa ovinuli. Zovreli ma tak pevne, ako by ma už nikdy nemali v pláne pustiť. Ja som bol z toho tak prekvapený, že som neudržal rovnováhu a spadol spolu s Yuukim na zem.
"Kise, prosím povedz, že to čo sa stalo nebol len skrat, a že aj ty ku mne niečo cítiš!! Prosím...!" Povedal rozochveným hlasom. Už mal slzy na krajíčku.
V miestnosti bolo šero a jediné čo ju osvetľovalo bolo len pár slnečných lúčov vnikajúcich cez otvorené okno. Ani neviem ako, skončil som krčiac sa na Yuukim. Bol tak nádherný, akoto najnevinnejšie božie stvorenie. Jeho svetlé vlasy a drobná postava ho robili až neuveriteľne rozkošným.
Niekoľko minút sme na seba len tíško hľadeli. Doslova som sa utápal v jeho nebeských očiach. Neodolal som, a v tom opojený sa pomaly priblížil k jeho perám. Už-už som ich chcel spojiť s tými mojim, keď v tom som začul štrnkotanie kľúčov, ktorých zvuk donútil mňa i môjho malého anjelika vyskočiť na nohy.

Yuukiho otec:
"Yuuki, si v poriadku?" Spýtal som sa hneď, ako som otvoril dvere. Bál som sa o neho. Úplne som sa preľakol, keď mi vtedy Kise zavolal a povedal, že Yuukimu sa niečo stalo. Okamžite som si zbalil veci, oznámil šéfovi, že sa vraciam, nasadol do lietadla, a po niekoľkých hodinách modlenia (naozaj nenávidím lietanie) som konečne tu.
"Ocii..? čo tu robíš??"
"To čo je za privítanie? Letím takú diaľku, pretože mi Kise volal, že sa ti niečo stalo, a ty mi ani nepovieš AHOJ?" Tak to ti pekne ďakujem" Hral som chvíľu urazeného.
Niekedy fakt strácam prehľad, že kto je tu ten starší.
Odkedy Yuukiho mama Karin zomrela, musel som zastávať ako rolu otca, tak aj mami. Preto som si s ním vybudoval kamarátsky vzťah. Tak to bolo pre oboch oveľa ľahšie.
"Prepáč oci. Ja len, že si nemusel kvôli mne okamžite "doutekať" sem. Určite budeš mať teraz z toho problémy." Zatváril sa smutne.
"Problémy – neproblémy, pre mňa je ďaleko dôležitejší môj syn!" Odzbrojil som ho.
"Ale..."
"Žiadne ALE! Radšej mi povedz, čo sa ti vlastne stalo."
"No vieš..." Začal neiste.

Yuuki:
"No vieš..." Začal som, a v hlave sa snažil čo najrýchlejšie vymyslieť, čo mu mám povedať. Jediné čo som vedel naisto bolo, že pravdu nie. Pretože on je s tých, ktorý by si nedali pokoja, kým by toho chalana nedostali za mreže.
"Spadol som!"
´Väčšia hlúposť ma už nemohla napadnúť!´
"Spadol??" Samozrejme, že mi neveril.
"Ano, spadol. Jeden chalan na bicykli do mňa nechtiac narazil, a ja, ako som padal k zemi, som si buchol hlavu o betón. Kise mi potom pomohol dostať sa domov a postaral sa o mňa."
´Tak za toto by som mal dostať Nobelovku. Väčšiu hovadinu už nikto iste nevymyslí.´
"Mal by si byť rád, že máš takého dobrého kamaráta. Keby nebolo Kiseho, neviem čo všetko by sa mohlo stať."
´Skočil na to! On na to vážne skočil!!!´
"Počkaj tu! Ja zatiaľ zbehnem do obchodu nakúpiť, a keď sa vrátim, uvarím ti nejakú dobrú večeru." Ako to dopovedal, rozstrapatil mi vlasy, otvoril dvere, vyšiel von a prudkým pohybom ich opäť zavrel.
Chvíľu som ešte pre istotu počkal, keby sa náhodou vrátil, a potom pomalým krokom som vošiel do mojej izby.
"Kise, už môžeš vyliezť. Už odišiel." Povedal som do prázdna. Aj keď som vôbec nechápal, prečo sa schováva pred mojím otcom. V tej chvíli sa na mňa vyrútil z popod postele naradostený Kise a hodil sa mi okolo krku. Pomaly svoju tvár priblížil k tej mojej, a naše pery konečne splynuli.
Ten pocit bol úžasný. Ani za boha som nechcel, aby skončil.
Stáli sme tam a bozkávali si ešte riadnu chvíľu, no nakoniec sme sa aj tak museli od seba oddialiť pre pocit závrate z nedostatku vzduchu. Obaja sme na seba hľadeli a ja som mal pocit, že hocijaké slovo by tú chvíľu akurát pokazilo.

Nemôžem povedať, že či nám to spolu vyjde, ale ako sa hovorí: "Za skúšku nič nedáš."
Hlavne, keď sme si obaja plne uvedomujeme, že nedokážeme jeden bez druhého žiť. Aj keď ja som si až teraz uvedomil, že ten večne pojašený chalan s uhľovočiernymi vlasmi a hlbokým gaštanovým pohľadom, čo bol pri mne celú tú dobu, je celý môj svet.