Už iba spomienka.

Príbeh prvý. Loveless.
,,Čo tak už konečne skočiť?!" Ohliadol som sa ale nikoho som nevidel. Znova som sa pozrel dole. ,,Ale nie naozaj, mňa to už nebaví len tak ťa tu sledovať. Zjedol som už dva popcorny a nič." Opäť som sa ohliadal no nikto tam nebol. Stál som sám na streche opusteného výškového domu, ktorý mali o pár dní búrať. ,,Skoč, skoč, skoč, skoč!" Tichom sa niesli slova ,ktoré ma doháňali k šialenstvu.
,,TICHÓ!" Temnou nocou sa niesol moj výkrik. Nebol nikomu určený, nikto si ho nezaslúžil. Užieral som sa vlastnými myšlienkami.
,,Skoč." Cítil som ako mi niekto šepol do ucha. Bol blízko ale predsa som nikoho nevidel.
,,Kto si?" Po mojej otázke ostalo ticho. Preliezol som zábradlie. Od smrti ma teraz delil len jeden krok. Prešli mi zimomriavky po celom tele. Ten náhly adrenalín v mojej krvi. ,,Z dola to nevyzerá tak vyskoko." Ozval sa hlasitý smiech. ,,Tak predsa si tu, kto si a čo po mne chceš?"
,,Aby si skočil! Tak už neváhaj!" Zmätene som hľadel dole.
,,Neodpovedal si mi!" Naliehal som. Chcel som vedieť, kto a čo je zač. V tom sa predomnou zjavil, muž v čiernom kabáte a plavými vlasmi. Oči mu žiarili na červeno. Naprázdo som prehltol.
,,Som démon. Jay. A prišiel som si po tvoju dušu, tak už skoč!" Hovoril kľudne.
,,Na to, že si démon máš blbé meno." Zdvihol jedno obočie a naklonil sa predo mňa.
,,Ja, že mám blbé meno, Leslie?" Zasmial sa. ,,Bol si odmala slečinkou, nedivil by som sa, keby ťa na ulici nejaký pošuk znásilnil. S tvojou peknou tváričkou. Leslie, ach Leslie." Prstami mi prešiel po tvári a lačne si olizol pery.
,,Dosť!" Zakryl som si uši ale bolo to na nič, počul som ho aj tak.
,,Nie dosť, teraz ma dobre počúvaj, si nicka...Len ďalšia bezciela obeť. Prečo tu teraz stojíš? Je to preto, že ťa matka odvrhla keď si sa narodil? Alebo preto, že si nemal peniaze na školu? A keď ti ju zaplatil štát, čo si s toho mal? Posmech, šikana utrpenie. Alebo tu stojíš pre to čo si nedávno zistil?!" Otvoril som oči.
,,Drž hubu!" Zahnal som sa, no on zmizol. Zrazu som bol zoči voči betónovej ceste. Letel som dole so slzami v očiach. Bola to chvíľka. Nasledovala hlasitá rana a potom už nebolo nič.
,,Nebojte sa veličenstvo dobre sa o Vás postarám. HA-HA!"
Príbeh druhý. Beloved.
,,Pomôžem ti! Len vydrž." Strhal som sa keď som započul ten hlas, zatiaľ čo som sa snažil dostať sa von. Pustil som kľuku na dverách a prestal som búšiť do okna. Pozrel som sa na vedľajšie sedadlo. Sedel na ňom muž odetí v čiernom plášti s kapucňou na hlave.
,,K-kt-kto si?" Spýtal som sa a rukou som sa ho dotkol pre prípad, že mám len halucinácie. No bol tam, naozaj tam sedel. Odvrátil som sa späť a ešte prudše som vrazil do dverí aby sa otvorili.
,,Ach asi by som mal zmeniť imidž." Muž sa zasmial. ,,Som Zachari. A som tu aby som ťa zachránil." povedal a ja, zrazu som bol kľudný. Pozrel som sa na neho a on si zložil kapucu. Ostal som v šoku keď som uvidel jeho dlhé čierne vlasy. ,,Nechcete umrieť však?" Milo sa na mňa usmial. Ja som len prehltol. ,,Myslel som si. Viete potápame sa rýchlo a čím sme hlbšie, tým viac pôsobý tlak na dvere auta, čiže bude ťažke ich otvoriť. Ale prosím vás, poriadne sa nadýchnite a držte sa ma." Podal mi ruku. A stále mal na tvári ten vrúcny úsmev. Chytil som ho a držal sa ho ako kliešť. Jedným kopom do dverí ich vylomil a nás zaplavila masa vody. Dostali sme sa z auta. Počul som ho aj keď sa jeho pery nehýbali. Takmer som vydýchol.
Kto to je? Zamyslel som sa a snažil som sa vyplávať spolu s ním na hladinu.
Sám neviem čo som. Doplávali sme hore a ja som sa mohol konečne nadýchnuť. Hneď ako sa vynoril aj on začal som kričať.
,,Dééééémon, pomóc! Démon!" Oháňal som sa rukami.
,,Keď sa budeš takto trepať, utopíš sa. Nie som démon, som skôr niečo ako anjel strážny." Usmial sa na mňa. Priplávali sme k brehu. On si v poriadku sadol na piesok a díval sa pred seba. Ja som strachom zutekal preč. Neveril som mu. Ale nepoďakoval som. Určite odo mňa bude niečo chcieť. Otočil som sa a vrátil sa späť na pláž. Prekvapivo stále tam sedel.
,,Ja, ďakujem ti." Prisadol som si k nemu. ,,Čo po mne chceš na oplátku?" Neisto som sa opýtal. On len zdvihol hlavu k oblohe a znova sa usmial.
,,Poznať tvoje meno." Odvrátil tvár ku mne a ja som si až teraz všimol jeho očí. Mesační svit ich odhalil. Tak krásne oči som ešte v živote nevidel. Jasne zelené, také ako nová jarná tráva, ak nie ešte žiarivšie.
,,Seiji. Mimochodom, nie si Japonec však, že." Prezradil som mu moje meno, ale znova som sa pýtal ja.
,,S mojím menom? To asi tažko. Rád som ťa poznal." Zdvihol sa. ,,Nabudúce pred jazdou autom nepi." Zasmial sa a kráčal preč.
,,Uvidíme sa ešte niekedy?" Postavil som sa a rozbehol sa za ním. No keď som sa ho snažil chytiť vyparil sa. Premočený, za chladnej noci som sa vracal domov. No zastavil som sa. ,,Kľúče! Sú v aute!" Kľakol som na kolená v beznádeji. No zrazu som započul cinkot a pozrel som sa pred seba. Ležali na zemi.
,,Nie." Jednoslovná odpoveď. Obzeral som sa okolo seba či ho niekde neuvidím ale nebol tam. Pomaly som vstal a odkráčal preč.
Príbeh tretí. Hope.
Minulosť:
,,Na námestí sa vraj odohrala nejaká prestrelka. Poďme sa tam pozrieť." Ľudia si šepkali a to, že sa dvaja mladí chlapci postrierali sa rozkríklo dosť rýchlo.
,,Počula som, že jeden z nich bol mafián." Ach áno príbeh, v ktorom hrali podľa svedkov hlavnú úlohu peniaze, skončil jedným v nemocnici a druhým v márnici. Ale nebolo to všetko tak. Medzi tým v nemocnici prebiehal boj o život postreleného chlapca.
,,Nezasiahol žiaden orgán, nič mu nehrozý. Mal by sa čoskoro zotaviť. Ten čo strieľal buď držal zbraň prvý krát alebo onoho chlapca nechcel zastreliť." Bavili sa medzi sebou dvaja doktori.
,,Vraj bol mafián. Šlo o peniaze." Zamyslel sa. ,,Ale aj ta mi to nesedí. Veď ten chlapec nemal zbraň tak ako potom mohol zabiť toho druhého?" Doktor položil zaujímavú otázku.
,,Tretí strelec." Zamiešala sa sestrička do ich rozhovoru a ukázala na televíziu, v ktorej to bežalo. No zrazu započuli pípanie. Všetcia traja sa zadívali na monitor, ktorý zaznamenával chlapcovu funkciu srdca. Zlihávala. Umieral.
,,To nie je možné!" Doktor neveriacky hľadel na obrazovku. ,,Informuj príbuzných, rýchlo." Zakričal na sestričku.
,,Žiadných nemá. Teda aspoň o nikom nevieme." Pokrčila plecami.
,,Nezabil ho tam, tak prišiel teraz." Povedal zrazu druhý doktor.
,,Čo?!" Obzrel sa a takmer dostal infarkt. Pred očami mu duch škrtil pacienta. ,,Zmizni!" Rozbehol sa proti nemu a on zmizol. Žiaľ bolo neskoro. Srdce prestalo biť a chlapec sa pobral na večný odpočinok.
Súčasnosť:
,,Som tu v čas." Zachari sa zjavil pri posteli, v ktorej ležalo dievčatko. Vzal do ruky spis a prehliadol si ho. ,,Tak havária." Pozrel sa na ňu a odokryl jej vlasy z tváre. Dokrvavená tvár svečila, že nehoda sa stala ešte dnes. ,,Ach takto sa tu o teba starajú." Vzial utierku a namočil ju do vody, ktorá bola na tácke vedľa dievčatka. Jemne jej otieral zaschnutú krv, šrámi a len opatrne prešiel rany. No otvorili sa dvere.
,,Dcérka!" Do izby vbehla matka dieťaťa, bola celá rozrušená.
,,Opatrne madam. Musím vám niečo povedať. Jej poranienia sú vážne, dávame jej len malú šancu." Matka sa pustila do plaču.
,,Tak to nie, ona bude žiť!" Zachari sa neovládol a objavil sa priamo pred nimi.
,,Čo? Démon, pane bože!" Doktor spanikáril ale Zachari si ho nevšímal.
,,Slečna," prihovoril sa mladej matke ,,chcete aby vaša dcéra žila však, že" Prikývla na znak súhlasu. ,,Dajte mi šancu." Usmial sa a chytil ju za ruku.
,,Prosím..." Rozvzlikala sa a padla na kolená. Zachari sa otočil a naklonil sa nad dievča. Zrazu zmizol. Objavil sa na lúke plnej kvetov, neďaleko bol aj malý domček s potôčikom. Pred ním zazrel to dievča. Rozbehol sa za ňou.
,,To nie." Prudko zastavil, neschopný kroku v pred ani v zad. Dievčatko sa otočilo a spýtalo sa.
,,A vy ste kto? Pojdete s nami? Tento pán hovorí, že ma zoberie tam kde bude zábava." Ukázala prstom na muža stojecého vedľa nej.
,,Ale Nana, prstom sa neukazuje." Chytil jej malú ručičku a otočil sa. ,,Poďme." Potiahol ju zo sebou.
,,Tak to nie! Nana, sľúbil som tvojej mame, že budeš žiť. Nechoď s ním. Je zlý, tam kam ťa vedie, nie je zabáva. Tam kam ťa vedie nie je nič! Pusť jeho ruku." Zakričal Zachari a ona sa obzrela.
,,Drž hubu!" Zakričal muž.
,,Nie Jay! Už ti viac nedovolím zabíjať ľudí a brať si ich duše, nikdy ti to nedovolím!" Zachari sa proti nim rozbehol a udrel Jaya. Ten pustil Nanu a spadol na zem. Otrel si krv, ktorá mu tiekla z kútika úst.
,,Prečo ste ho udreli, ste zlý!" Nana stupila Zacharimu na nohu. A bežala k Jayovi. Ten sa zdvíhal zo zeme a Nanu odstrčil stranou. Približoval sa k Zacharimu a povrchne sa usmieval.
,,Ách bratček," povzdýchol si ,,prečo, ten krajší z nás musí byť ten zlý?" Hlasno sa zasmial a vrátil Zacharimu ranu.
,,Stále si taký istý. Vedel som, že ťa nájdem v Japonsku." Povedal Zachari a pozrel sa zo zeme na svojo brata. Ten ho chytil za vlasy a zdvyhol ho.
,,Ty si teraz ako čo? Spasiteľ?" Udrel ho do brucha. Zachari sa vôbec nebránil. Rana za ranou. Nana na nich bezmocne hľadela. Zachari sa premohol a vytrhol sa bratovi. Zhodil si plášť a vzpriamil sa. Slnečné svetlo dopadalo priamo na neho.
,,Som anjel ochranca. Zachraňujem tých, ktorých sa ty snažíš zničiť!" Zafúkal jemný vietor a na Zachariho chrbte začali rásť, nádherné biele krídla. Jay nemo stál a díval sa na Zachariho. Ten pocit sa znova vracal. Ako za starých čias. Zazrel Zachariho zelené oči a znova ho zasiahla bolesť. Spomienka ním preletela a zjavila sa mu pred očami. Zachariho zelené oči nechápajúc a následne plačúc nad situáciou. Vybavilo sa mu to, ako by to bolo včera. Čo urobil tú chybu.
,,Ja nie som ten zlý!" Jay sa rozbehol a aj on ukázal svoju pýchu. Odhalil svetu svoje čierne krídla, ktoré na svetle žiarili a leskli sa. Strčil do Zachariho a vytiahol z vrecka nôž. Priložil mu ho k hrdlu. No potom sa odvrátil a zamieril za Nanou. Zobral ju na ruky a nôž teraz držal pri nej. Hlasno sa smial. Ako nejaký šialenec.
,,Nie, iba si ma zabil." Usmial sa Zachari a Jayom znova presršala bolestivá spomienka.
,,To ty, ty si zabil našu lásku!" Jay sa obhajoval. Zovrel pevnejšie Nanu a nožom sa dotkol jej kože.
,,Čože?!" Zachari sa približoval, no nechápal o čom Jay hovorí.
,,S tým chlapom! S ktorým si trávil čas! Zradil si ma." Zachari sa zamyslel, napokon zastavil a zrútil sa na zem.
,,Ty si ma zabil iba pre to lebo som chcel odísť s tebou do Japonska? To bol môj učiteľ! Malo to byť prekvapenie!" Zakričal Zachari. Jay pustil Nanu na zem a nôž tiež. Chytil sa za hlavu.
,,Ale Šéf povedal..... Ten hajzel! Nemal som mu veriť. Zabil ma! A ja som zabil teba. Je mi to tak ľúto." Jay sa rozbehol k Zacharimu a objal ho. Držal ho pevne, snáď mu chcel vtlačiť do hlavy myšlienku, že naozaj ľutuje svojho činu. ,,Odpusť." Začal sa ospravedlňovať a nechcel Zachariho pustiť.
,,Ja už som ti dávno odpustil, nehnevám sa na teba, milujem ťa a nikdy som ťa neprestal." Vrhol sa na Jaya a vpil sa do jeho pier. Túžil po nich tak dlho. Jay sa nebránil. ,,Už na tom nezáleží, zase sme spolu." Povedal Zachari a konečne pustil Jaya.
,,Zachari, ukáž mi ešte tvoje krídla." Povedal Jay náhle a usmial sa. Usmial sa tým najvrúcnejším úsmevom akým to len šlo. Pohladil ho po tvári a dal mu jeho dlhé čierne vlasy za uši. Zachari sa začervenal a ukázal mu svoje bielučké krídla. ,,Sú prenádherné," objal ho a Zachari mu objatie opätoval ,,až mi je ich ľúto." Zachari otvoril oči a chcel sa rýchlo vymaniť z Jayovho zovretia ale bolo neskoro. Bolo počiť praskot kostí a Zachariho bolestivé vzliky. Jay ho položil do trávy. Ležal vedľa nich. Krvou poznačených krídel.
,,Aspoň, mi niečo splň. Nezabi Nanu." Jay ho pohladil a pobozkal ho.
,,Ale ty neumieraš, budeš so mnou. Už navždy!" Rozosmial sa a napokon Zachariho pohltil. Vstal a zmizol. Onedlho na to sa Nana prebrala zo slovami.
,,Mami, exitujú anjeli? Lebo ak hej, jeden za mňa položil život."