Vanilla Sky 2

Zo školy som kráčala ako omámená. Takmer som zabudla, že som mala čakať na Ronyho. Našťastie som si však spomenula skôr, ako som sa pustila domov pešo. Z takej prechádzky by som určite poriadne ochorela. Čakala som pred školou len päť minút, a už teraz som cítila, že ma od studeného vzduchu pália líca.
Vytiahla som mobil a skrehnutými prstami napísala bratovi krátku esemesku, v ktorej som ho varovala, že ak sa nepoponáhľa, do auta bude nakladať snehuliaka.
Aj keď bola moja správa vtipná, zdalo sa, že ju zobral vážne, pretože o krátku chvíľku som ho už zazrela kráčať von z budovy. Nebol sám. Držal sa za ruku s blonďavou malou ježibabou, ktorej vietor rozfúkal husté kučery len čo vyšla z bezpečia hrubých stien von.
So širokým úsmevom mi zakývala.
„Ahoj, Árli,“ pozdravila ma veselo. „Tvoj nos je červený a napuchnutý ako veľká paradajka,“ povedala mi a z úst sa jej rýchlo vydral hurónsky smiech, ktorý sa k tak malej a jemnej postavičke vôbec nehodil. Bol však neoddeliteľný od jej povahy.
Rony ma na pozdrav len strčil do pleca. Potiahol za ruku svoju drobnú priateľku a vybral sa k svojmu autu. Potichu som ich nasledovala.
Dokázal sa správať aj normálne, dokonca až slušne, keď bola nablízku Nora. Otvoril jej dvere na mieste spolujazdca a milo jej pokynul, aby rýchlo nastúpila.
„Nasadaj,“ zavrčal mi, keď okolo mňa prechádzal.
Teda bol slušný aspoň k nej. Pobavene som nadvihla obočie a rozmýšľala som či som ich znovu nevyrušila v po vyučovacom bozkávaní sa na záchodoch.
Rýchlo som vhupla na zadné sedadlo, a keď som za sebou zabuchla dvere, vietor ustal.
„Árli!“ zvolala zrazu Nora a náhlivo sa ku mne otočila, ako keby si zrazu spomenula na niečo nesmierne dôležité. „Neučí vás náhodou ten nový učiteľ?“ spýtala sa ma.
Zašteklilo ma v žalúdku. Nebola som si istá či to bola práve vhodná reakcia, ale veľa som s tým spraviť nemohla. Pozrela som do zvedavých belasých očí.
„Máme ho každý utorok a piatok,“ povedala som jej so spokojným úsmevom. Tak by sa tvárili asi všetci ostatní, keby oznamovali takúto bohovskú správu. Spravila som to teda aj ja, aj keď v skutočnosti by sa moja tvár najradšej skrútila obavami.
„To nie je fééér,“ zatiahla žalostne. „My ho nemáme vôbec.“
„O kom to hovoríte?“ spýtal sa Rony, kým sa pokúšal opatrne vycúvať z parkovacieho miesta. Náhle šliapol na plyn a vyletel na cestu ako blázon. Vedľa stojace auto neoškrel iba o milimeter. Bol buď idiot, alebo geniálny. Bohužiaľ som po toľkom čase strávenom s ním pod jednou strechou, so žiarlivosťou zistila, že je to druhé.
„Leonard Greet,“ povedala Nora smiešnym slávnostným tónom. „Nová hviezda našej školy.“
„A to je kto dopekla?“ spýtal sa znovu Rony a medzi slovami bleskovo radil rýchlosti.
„Učiteľ umenia,“ zaštebotala mu Nora. „Počuj, keby si ho stretol na chodbe, tak mi ho nenápadne cvakni, dobre?“
„Isteže, odfotím ti aj ostatných super chalanov na škole, aby si si potom mohla vybrať.“
Jej hlasný smiech zaplnil celé auto. „Ale no tak,“ presviedčala ho. „Baby od nás sú ochotné za jeho fotky aj zaplatiť. Dokonca dnes idú nahádzať starej Elwenovej pred dvere banánové šupky, aby si vytkla členok alebo niečo také. Dúfajú, že potom na umenie dostanú Greeta.“
„Ale to je strašné,“ poznamenala som znechutene.
„Viem,“ prikývla Nora. „Nechcela som s tým mať nič spoločné, ale nemôžem povedať, že by som nebola rada, keby k nám ten cukrík zavítal.“
Rony si odkašľal, ale kučeravé dievča ho len veselo ignorovalo a štebotalo ďalej.
„Povedz, aký je?“ otravovala ma. Nenechala ma na pokoji, kým som jej nevyrozprávala všetko, čo som sa o ňom na hodine dnes dozvedela. Keď som skončila, na tvári mala užasnutý výraz a široký úsmev, kým Rony bol psychicky na dne a s vážne podkopaným sebavedomím aj napriek jeho nemálo slávnej reputácii.
„Uhm,“ bolo jediné, čo mi na to všetko Nora povedala. Už lepšie rozumela tej nenormálnej obsesii, čo sa rozšírila po celej škole.
Vysadili ma pred domom. Rony ma požiadal, aby som povedala mame, že príde domov neskoro, lebo chce Nore pomôcť s učením. No určite.
Rýchlo som vpochodovala dnu, pretože vietor na mňa už znovu neľútostne útočil.
„Árli!“ volala na mňa mama. „Si to ty?“
„Ahoj!“ zakričala som jej naspäť. Skopla som zo seba topánky a išla za ňou. Našla som ju, ako obyčajne, v jej jaskyni. Tak sme s Ronym volali malú miestnosť v suteréne, kde zvykla mama písať, pretože ako tvrdila, bolo to jediné miesto v dome, kde ju kopala múza. Zbehla som po úzkych schodíkoch a zaklopala na nízke červené dvierka.
„Idem dnu!“ zvolala som.
„Stoj!“ zakričala známym natešeným hlasom. „Niečo mi napadlo!“
Cez malú škáru vo dverách som sledovala, ako rozvalená na pohovke začala niečo horúčkovito čmárať do svojho zošita. Po chvíľke zdvihla hlavu a spokojne sa usmiala.
„Môžeš,“ povedala konečne.
Vošla som dnu. Podišla som až k nej a pobozkala ju na líce. Chcela som sa na ňu iba pozrieť. „Darilo sa ti dnes niečo napísať?“ spýtala som sa a sadla si vedľa nej.
Prikývla. „Ako bolo tebe?“
„Fajn,“ povedala som rýchlo. „Vlastne... ešte lepšie ako len to.“
Zvedavo zdvihla obočie. Jej láskavá srdcovitá tvár a veľké sivé oči, ktoré videli až do duše, vyzerali presne ako tie moje. Veľmi sme sa na seba podobali. Teda okrem vlasov. Moje boli svetlohnedé a aj keď to bola aj jej pôvodná farba, dnes ich mala poznačené nezastaviteľným umením, ako sama vravela. V tmavočervenej hrive mala zopár ohnivo karmínových pramienkov.
„A čo bolo také skvelé?“ spýtala sa ma. O škole som tak často nehovorila.
„No...“ netušila som, prečo som si svoju odpoveď na poslednú chvíľu rozmyslela. „Rony mi nakúpil kopec sladkostí a celú cestu domov ma Nora rozosmievala v aute.“
„Aha,“ povedala nevzrušene. „A kam sa tvoj brat podel?“
„Povedal, že chce Nore pomôcť s učením, lebo robí nejaké skúšky,“ vravela som jej a snažila sa to podať presvedčivo, tak ako som sľúbila.
„To určite,“ povedala mama.
Takmer som sa zasmiala. Jej reakcia bola rovnaká ako moja. Koho chceli oklamať?
„Idem hore.“ Vstala som. „Kde mám svoje farby?“ spýtala som sa mamy so silným želaním, aby vedela, pretože som nemaľovala už tak dávno, ani nepamätám.
„Tvoja izba, najvrchnejšia polica, naľavo,“ zadala súradnice.
„Dobre, ďakujem,“ povedala som rýchlo a už som utekala von zo suterénu. Vybehla som po úzkych schodoch a potom po ďalších, ktoré viedli na podlažie, kde sme mali s Ronym izby. Všetko čo som ku kresleniu potrebovala, som našla presne tam, kde mi mama povedala. Spod postele som vytiahla výkresy a okamžite sa pustila so práce, pretože nutkanie ktoré som v takýchto chvíľach cítila, sa jednoducho nedalo ovládať.
Vedela som, čo vo mne prebudilo tento úžasný pocit... alebo skôr kto.
Vyprázdnila som si myseľ a prestala uvažovať nad tým, čo robím. Nechala som pracovať len dvoje ruky a srdce, tak ako ma to učila mama.
Horúčkovito som kreslila, až kým som nezačala žmúriť. Ledva som si uvedomovala, že slnko už zapadlo a že ledva niečo vidím. Na schodoch som začula kroky. Bolo ešte príliš skoro na to, aby to bol Rony. Po tichom zaklopaní na dvere, strčila červenú hlavu do mojej izby mama. Vytiahla obočie, keď ma našla polomŕtvu ležať na zemi s rukou v neprirodzenej stuhnutej polohe. Po tvári sa jej roztiahol pobavený úsmev.
„Umrela si?“ prehodila.
„Hmmhm,“ dostala som zo seba.
„Vedela som, že takto skončíš, ale nechcela som ťa rušiť. Nakukla som sem viackrát, ale ani si si to nevšimla.“ Zapla svetlo. „Fíha,“ zatiahla obdivne. „Daliho motýle!“
To ma okamžite prebralo. Čo to povedala? Posadila som sa a zadívala sa na veľký výkres pred sebou. Mala pravdu, zhrozila som sa. Jemné oranžovo-žlté krídla napodobených Daliho motýľov mi takmer mávali z bledého papiera.
„Ďalší výstavný kúsok,“ povedala mama pochvalne. „To musela byť pekná inšpirácia. A teraz sa utekaj umyť, si od farby aj za ušami.“ Zaželala mi dobrú noc a potom odišla.
Šokovane som hľadela na svoj výtvor. Kým som kreslila, ledva som si uvedomovala čo vlastne. Dali, zaznelo mi v ušiach, kvôli tajomnej myšlienke.
Pritlačila som si dlane na tvár a prudko potriasla hlavu. To snáď nie je pravda. Znovu som sa zvalila na zem a od vyčerpania okamžite zatvorila oči. Upadla som do driemot.
„Árli,“ tichý hlas som vnímala len z diaľky. „Árli.“ Tentoraz ma niekto aj šťuchol do brucha. „Prečo spíš na zemi, ty bláznivá?“
„Vôbec to nie je tajomné,“ zamumlala som nezrozumiteľne. „Je to celkom jasné.“
„Ajaj, trepeš,“ posťažoval sa Rony. Jeho hlas som už spoznávala. „Vstávaj.“
Podsunul podo mňa svoje silné ruky a vytiahol ma na nohy. „Ďalší umelecký záchvat, čo? Vieš, som aj celkom rád, že mňa toto obišlo.“
Zatiahol ma do kúpeľne a pomohol mi z rúk zmyť všetku tú farbu. Už som sa trochu prebrala, no stále som bola poriadne unavená.
„Ideš dosť neskoro,“ zazívala som a pozrela na hodinky na jeho ruke. Ukazovali už desať minút po polnoci. „Čo ti povedala mama?“
„Už spí,“ zamumlal. „Vypijem si to až ráno.“
„Tak fajn,“ vydýchla som. „Dobrú noc.“ Oprela som sa o jeho plece a takmer zaspala aj postojačky. Počula som, ako sa zachechtal.
Odtiahol ma do postele, a keď som už konečne ležala, spokojne som si vzdychla. Keď Rony vychádzal z mojej izby, zahľadel sa na motýle na zemi. Bola to len chvíľka. Potom mi zaželal dobrú noc a potichu za sebou zatvoril dvere.

„Takže, uznávam, že plán s lavórom je hlúposť,“ povedal mi Rony ráno v kúpeľni. „Musíme vymyslieť niečo, čo nezraní mamine city, no na druhej strane to totálne zdevastuje tú malú čertovinu, čo nám už pol roka spôsobuje srdcové príhody.“
Súhlasne som prikyvovala.
Počasie bolo ešte horšie ako včera. Poriadne som sa naobliekala a násilne donútila Ronyho tiež na seba navliecť hrubý sveter. Najprv kládol odpor, ale potom pochopil, že je to zbytočné. Keď sme vyšli pred dom a obul sa do nás ľadový vietor, zrazu sa na mňa už nehneval. S našpúlenými perami sa ponáhľal k autu, a keď sme už sedeli vnútri, dokonca zakúril. Zuby nám čoskoro prestali drkotať, a keď sa zahrial aj motor, rýchlo sme vyrazili. O pár minút sme však museli znovu do zimy.
„Dnes idem hneď po škole s Nori do mesta, takže ťa nemôžem zaviesť domov,“ povedal mi, keď sme vystupovali. „Cítiš sa na malú poobedňajšiu prechádzku?“
„Žiadny strach,“ povedala som mu a namyslene zdvihla nos. „Možno to tak nevyzerá, ale mám na sebe aspoň štyri vrstvy.“
„Nie, teraz vyzeráš, akoby si pribrala takých dvadsať kíl,“ povedal mi pobavene.
Potichu som si odfrkla a vykročila som k bráne školy. Keď som vošla do triedy, začala som sa vyzliekať a sťahovať si svetre, v ktorých by mi v budove bolo už príliš teplo. Napchala som všetko hrubé oblečenie do skrinky na šaty v rohu miestnosti a potom som sa vrátila na svoje miesto. Spolu so zazvonením som si potichu povzdychla.
Vyučovanie prebiehalo ešte nudnejšie, ako som sa obávala. Dokonca ma cez prestávku vyhľadal triedny učiteľ a oznámil mi, že po poslednej hodine sa musím ako zástupkyňa triedy zúčastniť na zasadaní študentskej rady. Takmer som si pred ním nešťastne povzdychla, no nakoniec sa mi podarilo ovládnuť svoj výraz a s milým úsmevom mu sľúbiť, že tam určite prídem. Práve v takýchto chvíľach som ľutovala, že som približne pred desiatimi rokmi zdvihla ruku, keď sa pani učiteľka na základnej škole pýtala, kto by chcel vyzdobiť nástenku. Odvtedy mi všetky triedne povinnosti prischli ako prekliatie, ktorého sa nedá zbaviť. Prenasledovalo ma už desaťročie a každým školským rokom sa moje povinnosti len zbierali a zbierali.
Celou školou sa medzitým šíril ošiaľ, ktorý sa spustil príchod nového učiteľa umenia. Toto bol len tretí deň, čo sme sa po prázdninách došuchtali do školy, no zdalo sa, že aj tak krátky čas je celkom postačujúci na to, aby sa po chodbách gymnázia rozniesli tie najabsurdnejšie klebety a výmysly o Leonardovi Greetovi. Záhadná aura, čo sa okolo neho vznášala, budila ešte viac pozornosti. Na hodinách o sebe prezrádzal len samé nepodstatné drobnosti, no každá otázka, na ktorú odpovedať odmietol, automaticky spustila nový rad klebiet a neurčitých dohadov.
Každému bolo na prvý pohľad jasné, že do školského ovzdušia absolútne nezapadá. Rozdiel medzi ním a ošumelým zvyškom učiteľského zboru bol až komický. Na pánovi Greetovi totiž bolo vidieť, že si žije na vysokej nohe, čo, samozrejme, u mnohých snaživých slečien vzbudilo ešte väčší záujem. Spúšťal sa nekonečný prúd ďalších dohadov, ktorý sa zameriaval jedine ne teórie, odkiaľ mohol pochádzať jeho druhý príjem. Nič však neznelo natoľko dôveryhodne, aby to niekoho presvedčilo.
Zistiť o ňom viac bolo nemožné. Ukázalo sa, že otázky toleroval iba na prvej hodine, pretože prirodzene chápal istý záujem o svoju osobu. Určite na to bol zvyknutý.
Hneď od susednej triedy sa nám donieslo, že pán Greet sa pri ďalšom závale otázok rozčúlil. Nakázal im do konca týždňa sa naučiť celé dve prvé kapitoly z učebnice dejín umenia naspamäť, a podľa istých rozvášnených opisov pri tom vyzeral ako posol z pekla. Rýchlo si tým však získal rešpekt a konečne sa nadobro zbavil všetkých otravných otázok, pretože správa o jeho konaní sa ako varovanie rozšírila medzi deckami v rekordnom čase. Táto trieda bola vystavená ako príklad a výstraha ostatným, že aj keď pán Greet pôsobí viac ako zaujímavo, nemá sa zabúdať, že je koniec-koncov učiteľ, a že sa s ním neradno zahrávať, lebo nám môže hocikedy nepríjemne spestriť život.
Po vyučovaní som si vzala tašku, a keď som sa rozlúčila so spolužiačkami, ktoré ma súcitne poľutovali, že ešte musím ostať v škole, vybrala som sa naprieč celou budovou do zasadacej miestnosti na poschodí.
„Hybaj Árli, čakáme už len na teba,“ dostala som namiesto privítania od zástupkyne najvyššieho ročníka, ktorá už sedela za vrchom dlhého stola. Všetky stoličky okolo neho boli už obsadené. Podráždené tváre na mňa vrhali svoje nepriateľské pohľady, pretože som ich zdržovala a svojím meškaním odďaľovala od momentu, keď budú môcť ísť konečne domov. Rýchlo som preletela pohľadom po úzkej miestnosti a naozaj sa mi uľavilo, keď som zbadala, že len neďaleko odo mňa sedí Prem a jemne mi máva zápästím, aby mi naznačil, že mi drží miesto. Rýchlo som k nemu dokvitla a s ospravedlňujúcim úsmevom sa zviezla na voľnú stoličku vedľa neho.
„Môžeme konečne začať?“ spýtalo sa dievča za vrchstolom s naozaj podráždeným hlasom. „Alebo si ešte odskočíš na záchod, Árli?“
„Prepáč,“ povedala som rýchlo.
Dievča prevrátilo oči a začalo menovať body, ktorými sa bude dnešné zasadanie riadiť. Pri problémoch týkajúcich sa školskej jedálne a upratovacej služby tried, som si len potichu povzdychla a začala si unudene čarbať poznámky.
Zrazu sa ku mne po stole posunul malý papierik. Zvedavo som naň pozrela, potom som oči prevalila na škeriaceho sa Prema. Tiež som sa pobavene usmiala a potom som čítala.
Čo robíš dnes po pekle?
Môj tep sa nebadane zrýchlil a odrazu mi bolo nejako teplejšie. Otočila som papierik a na druhú stranu napísala: Nemusíš sa náhodou učiť naspamäť dejiny umenia?
Keď si moju odpoveď prečítal, povzdychol si.
Úplne som na to zabudol. No víkend máš voľný, nie?
Moje srdce znovu poskočilo. Jeho neodbytný záujem ma tešil, no na druhej strane mi príjemný nebol. Pokladala som ho za dobrého priateľa a nechcela som, aby sa z toho vykľulo dačo iné. Bola to však dilema, pretože som si mohla len želať, aby o mňa mal záujem aj niekto iný. Chýbal mi blízky človek a roztomilý Prem so svojou neobyčajnou čitateľskou vášňou sa líšil od ostatných chalanov rozhľadenosťou a zaujímavými názormi. Jeho športový duch sa na ňom pekne podpísal tiež.
Naozaj by som si totiž potreboval pokecať s dobrou kamoškou, čítala som na ďalšom väčšom papieriku, čo mi strčil pod notes. Poznáš predsa Valentine z našej triedy, nie? Som do nej blázon a neviem, čo mám robiť. Dúfal som, že mi pomôžeš.
Na krátku chvíľku som zatvorila oči. Môj žalúdok sa nepríjemne skrútil. Čo som si ja hlúpa vlastne myslela? Prečo by som sa mu mala páčiť ja?
To vieš, že ti pomôžem, odpísala som, sme predsa kamoši, nie?
Pozrel na mňa s jemným úsmevom a s vďačnosťou v očiach. Cítila som sa, akoby som od neho dostala kopanec. Pomaly na mňa začala liezť depresia.
„Oneskorenec uprace!“ zvolala vedúca schôdze do hurhaju, ktorý vypukol, keď vyhlásila, že nič ďalšie už nemá. Nahlas som si vzdychla.
„Prepáč, Árli, pomohol by som ti, ale musím bežať,“ vravel mi rýchlo Prem a naozaj na ňom bolo vidno, že sa ponáhľa. Napchal si veci do tašky. „Idem na autobusovú zastávku, Val tam o takomto čase zvykne čakať,“ vysvetľoval mi s úsmevom. „Tak padám.“
Sledovala som, ako takmer beží k dverám. Moja tvár sa skrútila rozhorčením. Nemohla som však nič robiť, a keď sa všetci vyhrnuli von z miestnosti, pustila som sa do úhľadného zarovnávania stoličiek a zbieraní papierikov zo zeme. Chvíľu mi to trvalo, no keď som bola konečne hotová, schytila som svoju tašku a prevesila si ju cez plece. Pomalým depresívnym tempom som sa vybrala naspäť k mojej triede, pretože som si tam nechala všetko teplé oblečenie. Zišla som po schodisku. Škola bola už dávno prázdna. Jedine upratovačka, postaršia milá pani, sa šikovne oháňala mokrou handrou, kým utierala široké drevené zábradlie. Pozdravili sme sa, pretože už končila. Keď som zabočila na dlhú chodbu s triedami, počula som, ako za ňou tlmene buchla hlavná brána, keď odišla. Naša trieda bola na chodbe až posledná.
Keď som podišla ku dverám a potiahla kľučkou, zhrozene som zistila, že je už zamknuté. Uvažovala som, že vybehnem za upratovačkou, no tá už musela byť dosť ďaleko a mne sa hnusilo vyjsť do tej strašnej zimy len v tenkom tričku. Nešťastne som zaskučala a zviezla sa pri stene až k zemi. Čo je toto za deň?
Tvár som si zložila do dlaní a začala som úporne premýšľať. Ak takto vyjdem von, umrznem na smrť. Vo vrecku nohavíc ma začal okamžite nepríjemne ťažiť mobil. Jediné riešenie, bolo zavolať Ronymu. No keď som si ho predstavila spolu s Norou v útulnej kaviarničke romanticky sa držať ponad úzky stolík za ruky a potichu posrkávať čaj, zrazu sa mi nepozdávalo vhodné vyrušiť ho. Pamätala som si, ako mi ráno povedal, že dnes poobede idú do mesta, a keď mi zahlásil, že ma kvôli tomu nemôže zobrať domov, jemne tým naznačoval, aby som sa ho neopovážila otravovať. Určite by sa pekne vytočil.
Objala som si kolená a snažila sa vymyslieť niečo iné. Keby ma tu takto niekto videl, hanbila by som sa ako pes. Ešte šťastie, že budova bola celkom prázdna.
„Hej!“ ozvalo sa neďaleko odo mňa. „Je ti zle?“
Aspoň som si myslela, že bola. Okamžite som zdvihla hlavu a na mieste skoro dostala srdcovú príhodu. Na dva kroky odo mňa stál Leonard Greet.
Bleskovo som sa vyštverala na nohy a uprela ne neho rozšírené oči. Ó. Môj. Bože.
„Vanilkové nebo!“ povedal prekvapene, keď zbadal moju tvár. „Čo tu ešte robíš?“
„No... ja...“ Musela som sa zhlboka nadýchnuť, aby som sa upokojila. „Nechala som si tam nejaké veci, ale dvere sú už zamknuté,“ povedala som napokon súvisle a palcom ukázala na svoju triedu.
Jemnučko spojil pôvabné obočie a oči uprel na dvere. Potom ich znovu prevalil na mňa.
„Rozumiem,“ povedal zvodne a zdvihol bradu, keď si svoje čierne sako, ktoré doteraz držal v ruke, prehodil cez plece. „Takto ti však bude dosť zima.“ Jeho oči skĺzli z mojej tváre, keď si ma prezrel. Slabučko ma zaštípalo v lícach. Určite hodnotí moje nevyhovujúce oblečenie a nie niečo iné. Nad akými hlúposťami zase rozmýšľam?
„Poď so mnou,“ povedal zrazu. „Práve odchádzam. Zaveziem ťa, ak chceš.“
Zaklipkala som očami, keď mi takmer padla sánka. Našťastie som však svoj výraz ustrážila. Bála som sa len, že ma zahanbia moje červené líca.
„Ďakujem,“ dostala som zo seba nakoniec.
Jeho pery sa roztiahli do dokonale krásneho úsmevu. Potom na mňa žmurkol. „Tak poď.“
Zdvihla som zo zeme svoju tašku a neisto za ním vykročila. Moje srdce bilo ako šialené.
Podržal mi vstupnú bránu, a keď zbadal, ako som sa v silnom studenom vetre roztriasla, so slovami „tu máš“ mi podal svoje sako.
Zahanbene ale zároveň aj vďačne som si ho rýchlo prehodila cez plecia. Ako len voňalo!
Do čerta aj s tým, že je to môj učiteľ. Konečne som dovolila svojmu rozumu priznať si, že úžasnejšieho muža som vo svojom živote ešte nestretla. Jednoducho nemal chybu a v tom som sa utvrdila aj vtedy, keď si z vrecka vytiahol kľúče od auta. Neďaleko od nás sa ozvalo cvakavé pípnutie. Zablikalo na nás auto, aké sa z učiteľského platu kúpiť jednoducho nedalo. Keď sme podišli bližšie, lepšie som sa prizrela. Čierny jaguar.
Takmer som sa zúfalo zasmiala.
„Nástup,“ povedal pobavene a otvoril mi dvere na mieste spolujazdca.
Tašku som si hodila dozadu a potom rýchlo vhupla do jemného koženého sedadla. Zabuchol za mnou dvere a o okamih už sedel za volantom. Keď naštartoval, auto zapriadlo. Potom nečakane zapískalo pneumatikami, keď sa vyhnalo na cestu. Teraz som bola šťastná, že som už vďaka Ronymu bola na takúto jazdu navyknutá.
„Kam?“ vydýchol Greet.
Povedala som mu svoju adresu a potom na neho s obavami pozrela, že niečo otrávene poznamená o tom, ako je to ďaleko. On však nepovedal vôbec nič. Len jemnučko pritlačil na plynový pedál a auto sa šialenou rýchlosťou ďalej hnalo vpred.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa ma.
„Arlet,“ odpovedala som rýchlo.
„Tak ťa aj oslovujú?“
„Iba niekedy. No priatelia mu volajú Árli.“ Chvíľu bolo ticho.
„Dúfam, že nechodievaš domov pešo,“ prehovoril napokon. Predsa len poznamenal niečo o tej vzdialenosti od školy. „Koľko by ti to trvalo, pol hodinu?“
„Vozí ma môj brat,“ povedala som mu a trochu ma upokojilo, že jeho tón vôbec neznel podráždene, len zvedavo. „Je v poslednom ročníku.“
„Učím ho?“ spýtal sa.
„Nie,“ pokrútila som hlavou. „On nemá hodiny umenia. V skutočnosti je skôr na čísla.“
„Ale ty naopak?“ Na tvári mal spokojný úsmev. Určite si spomenul na náš jediný kratučký rozhovor včera na vyučovaní. Bolo mu jasné, že sa tomu rozumiem.
„Skôr stretnem na ulici živého Picassa, ako vyriešim nejakú rovnicu,“ zamumlala som.
Potichu sa zachechtal a mňa pri tom zvuku pošteklilo v žalúdku, akoby som včerajšie Daliho motýle prehltla a tie mi teraz poletovali v bruchu. Telo mi však prestávala oziabať zima, pretože vyhrievanie sedadiel sa konečne rozbehlo naplno. Napriek tomu som si voňavé sako vytiahla až po nos a ukradomky som spod neho pozerala na krásnu tvár.
Tentoraz ju tmavé vlasy neskrývali. Zopár dlhých pramienkov bolo vzadu schytených červeným motúzikom. Vyzeral ešte lepšie ako včera. Jeho veľké jemné ruky šikovne obracali volant a ja som s prekvapením zistila, že nechty má nafarbené načierno.
Zrazu ticho prerušilo naliehavé vyzváňanie môjho mobilu. Rýchlo som si ho vytiahla z nohavíc, a po letmom pohľade na číslo náhlivo zdvihla.
„Ahoj, Prem,“ povedala som potichu.
Čau, Árli. Si už doma? Zistil som, že nemám knihu dejín umenia. Myslíš, že by si mi ju mohla požičať? Kde si?
Chrlil otázky a na jeho hlase som počula, že je nervózny.
„No... práve som v...“ zasekla som sa. Čo mám povedať? V aute nášho učiteľa? „Teda som s...“ teraz som sa cítila naozaj hlúpo. Zahliadla som pobavený úsmev muža vedľa mňa. Možno rozumel môjmu rozpoloženiu. „Som na ceste domov,“ povedala som napokon. „Keď chceš, môžeš prísť.“
Naozaj ti ďakujem, Árli. Si super.
„Tak ťa čakám,“ vyhlásila som pobavene. Keď mi znovu poďakoval a pozdravil sa, zaklapla som mobil a rýchlo si ho strčila späť do vrecka.
Auto práve zastalo. Keď som vykukla cez okno, uvedomila som si, že stojíme presne pred mojím domom. Tvár som otočila k mužovi vedľa seba.
„To bol tvoj priateľ?“ spýtal sa ma a čierne oči upieral do mojich.
Zdvihla som obočie. „Prem? Nie, nie, v žiadnom prípade,“ hovorila som rýchlo. Nejako som znervóznela. „Veľmi vám ďakujem, pán Greet,“ povedala som mu aj napriek rozrušeniu slušne. „Mrzí ma, že som vás zdržala.“
„No...“ Oči sa mi rozšírili, keď sa ku mne zrazu priklonil. Zľakla som sa a moje srdce sa rozbehlo ako šialené, pretože ku mne natiahol ruky. Zamrzla som.
On sa len slabo usmial a z pliec mi stiahol svoje sako. Akoby mi z duše spadol obrovský kameň. Tak len toto chcel...
Potom ma zrazu chytil za šiju a pritiahol ma k svojej tvári. Pritlačil svoje pery na moje.
Bola som taká zaskočená, až som si ani poriadne neuvedomovala, čo to urobil. Bola to však len chvíľka. Jeho prsty sa z môjho krku rýchlo zošmykli.
„Radšej neďakuj,“ povedal. „Oplatíš mi to inokedy.“