Vanilla Sky 7

Ďalšie mesiace mi pripadali ako nezastaviteľný kolotoč. Nepochybovala som, že toto obdobie môjho života bolo tým najúžasnejším. Ronyho a mamu sa mi podarilo presvedčiť, že som si našla prácu. Vďaka tomu som mohla tráviť s Leom každý deň. Po škole ma brával rovno k sebe domov a aj keď mi takýto spôsob života pripadal úplne nemravný, nezunoval sa mi ani po takom dlhom čase. Nešlo o nič iné ako o zábavu.
Lenže keď sme občas vynechali deň, pretože Leo mal nejaké záhadné povinnosti, o ktorých odmietal hovoriť, keď som sa ho pýtala, prepadával ma hrôzostrašný pocit. Podvedomé tušenie prerástlo do jednoznačnej pravdy, že na Leovej blízkosti som závislá. Keď ma nechal samú čo len deň, šalela som. Pravdepodobne tušil, na akého otroka jeho lásky som sa zmenila. No nikdy o tom nehovoril, len to zneužíval.
Kým sme však boli spolu, o nič iné som sa nestarala. Existovali len jeho dotyky...
Začala som mať vážne problémy s jeho darmi. Väčšinou som ich len šupla pod posteľ, ako všetky ostatné, no neraz som si zabudla stiahnuť drahé prstene alebo iné šperky a potom som musela čeliť mnohým ťažkostiam, ako napríklad Noriným pozorným očiam.
„To je zlato?“ spýtala sa ma raz vyvalene. Bola u nás na večeri a podarilo sa jej upútať pozornosť aj mamy a Ronyho.
„Čo ti?!“ smiala som sa rýchlo. „Odkiaľ by som na to mala?“
„Ah, to je pravda. Hovorím akoby si nepracovala v cukrárni ale v právnickej firme, čo?“
Ďalším problémom, v ktorom som sa topila, boli nekonečné klamstvá. Navravela som ich už toľko, že som sa v nich často sama zamotávala. No okrem toho som ich aj naozaj nenávidela. Neznášala som klamať mame alebo Ronymu, no bolo to nevyhnutné.
Kvôli tomu, že som všetok svoj voľný čas trávila s Leom, školu som úplne zanedbala. Prepadala som takmer zo všetkých predmetov. Výnimkou bolo samozrejme umenie. Leo väčšinou moju písomku oznámkoval hneď, ako sa pozrel na meno. Isteže, bolo to nespravodlivé, ale on sa na tom len zabával. Okrem toho som nebola až taká hlúpa. Umenie bolo mojím obľúbeným predmetom už dlho pred tým, ako prišiel na našu školu on. Aj tento rok som sa toho naučila veľa. Síce nie z kníh, ako ostatné decká, ale našla som oveľa zaujímavejší a účinnejší spôsob. V posteli.
Z Lea sa občas stával skutočný tlčhuba. Rozprával mi o zaujímavých témach a ak ma pri tom náhodou aj hladkal alebo bozkával, ja som si záhadne všetko zapamätala. V takýchto momentoch som ľutovala, že nie je matikárom. Keď som mu to raz povedala, smial sa ako blázon. Vtedy mi prezradil, že rovnako ako ja, ani on nikdy nebol na čísla.
„Tak čo teda?“ spýtala som sa ho jeden večer. Ležala som na jeho hrudi a silno sa k nemu pritískala, pretože mi začínala byť zima. Mrazivé počasie bolo koncom januára skutočne neznesiteľné. Studené nohy som si pritlačila o jeho lýtka.
„No... strednú som vlastne dokončil len s poriadnymi ťažkosťami,“ zamumlal a poškrabal sa na čele. Potom sa však široko usmial. Vyzeral, akoby spomínal na staré dobré časy.
„Bol si až taký hlúpy?“ vysmiala som ho. Nemohla som tomu uveriť.
„To teda áno, ale nie tak, ako myslíš ty,“ povedal mi stále s úsmevom. „Zopárkrát ma vylúčili za také hlúposti,“ zasmial sa. „S chalanmi sme vždy trochu bláznili. Nemal som dostatočne vyvinutý cit pre slušné spôsoby...“
„Hovoríš, akoby si teraz už mal,“ pobavila som sa. „Toto sa robí, pán profesor?“
„Čo je, chceš prepadnúť, aj z môjho predmetu?“ temne sa na mňa usmieval. „Zariadim to, ak budeš takáto protivná...“
„Čo je toto?“ spýtala som sa zrazu prekvapene a prerušila ho. Prstom som jemne ďobla do jeho boku. Na koži mal tenké čierne stopy. Tetovanie?
„Ako to, že som si to nikdy nevšimla?“ krútila som hlavou. Nebolo vôbec výrazné, no zato ani malé. Tenučké písmená som nedokázala poriadne rozlúštiť.
„Väčšinou si naozaj nevšímavá, keď ti je dobre,“ usmial sa pobavene Leo.
„Čo tam máš napísané?“ Stále som sa to snažila rozlúštiť. „To sú mená?“
„Všetkých báb do ktorých som bol blázon na strednej,“ zasmial sa veselo. „Už to nenapravím. No nevadí, lebo to boli ozajstné kočky.“
„Uťahuješ si zo mňa?“ spýtala som sa ho trochu podráždene.
Odpovedal mi iba ďalším smiechom. Naozaj vyzeral, že iba sranduje, ale možno vravel skutočne pravdu. V každom prípade to bolo čudné.
Keď zahliadol môj podozrievavý výraz, až ma šokovalo, ako zneistel. Odsunul ma a nedovolil mi ďalej lúštiť písmená na jeho koži.
Čo to malo znamenať? Bol taký hrubý.
„Mala by si už ísť,“ povedal mi. „Nechceš mať predsa problémy, nie?“
„Dobre,“ odsekla som a pustila ho. Aj napriek tomu, že som dnes mala na sebe jeden z veľmi šteklivých kúskov bielizne čo mi daroval, posielal ma preč.
Ako vždy mi dal peniaze na taxík, a na rozlúčku ma vášnivo pobozkal. Na chvíľu som sa k nemu pevne pritisla, a potom sa už ponáhľala preč.
„Árli, je dosť neskoro,“ povedal mi Rony na privítanie, keď som vošla do kuchyne. Opieral sa o linku a prežúval nepekné čokoládové koláče. Určite ďalší Norin výtvor.
„Zdržala som sa v cukrárni,“ povedala som mu rýchlo. „To musíš?“
„Vyhrážala sa, že ma zabije, ak ich nezjem na večeru,“ zaškeril sa na mňa.
„Prečo ich teda nevyhodíš? Veď ťa nevidí,“ poznamenala som.
Rony len mykol plecami. Viac som sa nepýtala, bolo mi to jasné. Ak to robila pre neho, zje to, aj keby pred požutím musel použiť zbíjačku.
„Ledva ťa je vidno,“ povedal mi po chvíli vážne. „Na čo potrebuješ prachy? Nemyslíš, že by sa ti viac oplatilo znovu sa venovať škole ako tej blbej práci?“
„Takto sa mi to páči,“ odvetila som mu príkro a naliala si pohár mlieka. „Čo ti vadí?“
„Neviem, asi že prepadáš,“ povedal podráždene.
„To je moja vec,“ vyhlásila som.
Chvíľu na mňa len potichu zazeral. Prežúval už šiestu čokoládovú guču a podľa jeho výrazu som odhadla, že uvažuje nad tým, či som mentálne spôsobilá.
„V poslednom čase si celkom iná,“ prehovoril zrazu. Jeho hlas nebol obviňujúci ale nechápavý. „Čo sa s tebou deje? Od začiatku tohto školského roka...“
„Čo by sa so mnou malo diať?“ prerušila som ho rýchlo. „Ideš ma obviniť z toho, že nie som génius ako ty?“
„Nie, ale mala by si začať rozmýšľať,“ pozrel na mňa takým prenikavým pohľadom, až ma striaslo. Vyzeral totiž, akoby vedel všetko. Úplne všetko.
Rýchlo som sa však uvoľnila, nebolo možné, aby na to prišiel. No jeho rada bola aj tak veľmi výstižná a vhodná. Naozaj by som mala začať používať mozog a nenechať sa ovládať túžbami, ako som to teraz v poslednom čase robila. Napriek tomu, že som sa Ronymu už nechtiac celé mesiace vyhýbala, nikdy si o mňa neprestal robiť starosti.
Podišla som k nemu a silno ho objala.
Prekvapil sa až tak, že mu zabehla Norina guča. Potom ma však potľapkal po pleci.
„Vieš, že keby si hocičo potrebovala, Árli, tak...“
„Viem,“ prerušila som ho s úsmevom. „A ďakujem ti za to. Som dosť unavená, tak si idem ľahnúť,“ povedala som mu. Po tom, ako som mu zaželala dobrú noc, vybehla som do svojej izby a zvalila sa rovno do postele.

„Povedal som, púšťať spojku pomaly,“ počula som vedľa seba Leov podráždený hlas. „Vrav, čo ti hovorím, lebo sa to nikdy nenaučíš!“
„Veď to som aj spravila!“ odporovala som rýchlo trochu nazlosteným tónom.
Boli sme ďaleko za mestom a na prázdnej starej cestičke vedľa lesa nebolo ani živej duše. Len ja a Leo, ktorý sa sám menoval mojím osobným inštruktorom, hneď ako sa dopočul, že si robím vodičák.
„A čo je toto za auto?“ spýtala som sa ho, no v mojom tóne ostalo už len prekvapenie.
„Jedno super nové audi S5.“
„To vidím,“ odsekla som, „ale skôr som myslela, prečo si si ho kúpil a prečo sme nemohli ísť tvojím poslušným auto? Toto skáče ako divé.“
Leo sa potichu zasmial. „Skús to znovu a nič sa nepýtaj,“ povedal mi.
Nebola som až taká zlá. Rony mi v lete dovolil zajazdiť si na jeho aute a teraz som sa všemožne pokúšala spomenúť si na všetko, čo som sa vtedy naučila.
„Dobre,“ chválil ma Leo, „pridaj trochu.“
„Chceš, aby som tohto bieleho krásavca hneď roztrieskala?“ spýtala som sa ho nehnevane.
„Akoby na tom záležalo,“ povedal lenivo. „Bola by ho len škoda.“
Odhadovala som, že aj keby som ho dnes úplne zdemolovala, zajtra ráno by ma pred jeho domom čakalo ďalšie. Nevedela som si ani len predstaviť, aký veľký môže byť jeho majetok naozaj a už tobôž nie, ako k nemu prišiel. Nechápala som len, prečo sa rozhodol žiť tu a zobrať miesto učiteľa. Doteraz som sa ho na to nikdy nespýtala, no mala som tušenie, že aj keby som tak urobila, nič by mi nepovedal.
Spojila som obočie a kútikom oka na neho zazrela. Ale čo ak robí niečo ilegálne?
„Som rád, že sa chceš pozerať na mňa, ale odporúčam ti radšej sa sústrediť na cestu.“
Hneď som pozrela pred seba. Vydýchla som a jemne pritlačila plyn.
„Zastav,“ povedal mi Leo po chvíľke.
Poslúchla som ho, pretože noha mi už začínala tŕpnuť. Ešte som si nezvykla.
Hneď ako som auto odstavila na kraji úzkej cesty, Leo ma chytil za ruky. Pritiahol ma k sebe a potom mi perami rýchlo skĺzol po krku.
„Tento víkend,“ mumlal mi do pokožky, „buď celý so mnou.“
Jeho návrh ma zaskočil. Ešte nikdy som s ním nestrávila toľko času naraz. Celé dva dni? A ako sa mám vyhovoriť doma?
„Neviem...“ vydýchla som neisto. Nezdalo sa mi to ako dobrý nápad.
No mohla som tušiť, že Leo ma začne okamžite presviedčať. Ruky mi strčil pod tričko a pohladil ma po podprsenke. Zdvihol hlavu, aby ma mohol pobozkať.
„Dobre,“ vydýchla som rýchlo. To teda dlho netrvalo.
Leo sa usmial. Myslela som, že ma pustí, no namiesto toho ma len silno chytil za pás.
„Možno by si si toto auto obľúbila skôr, keby...“
Ani som ho nenechala dopovedať, pretože som ho znovu pobozkala. Kým ma ťahal na zadné sedadlo, už som mu rozopínala košeľu.

Doma som sa hneď pustila do práce. Sadla som si za svoj písací stôl a zapla počítač. Rozhodla som sa vymyslieť niečo naozaj presvedčivé, pretože z toho, že budem celý víkend s Leom som bola pekne nervózna. Nakoniec som však prišla na toto.
Vypla som tlačiareň a pozerala na malý papier v mojich rukách. Bolo to oznámenie o školskom výlete. Nič originálnejšie mi nenapadlo, no toto bolo jednoduché, presvedčivé a ľahko uveriteľné. Vyplnila som svoje meno a taktiež meno zákonného zástupcu. Teraz to už bolo dokonalé. Nad podpisom učiteľa som ale váhala. V tomto som veľmi šikovná nebola, a obávala som sa, že mama by moje písmo spoznala. Našťastie mi však rýchlo napadlo riešenie. Papierik som nateraz odložila.
Na ďalší deň vládla v škole naozaj dobrá piatková atmosféra. Všetci sa už tešili na víkend. Ja som výnimkou nebola. Dokonca aj vyučovanie akoby plynulo rýchlejšie.
„Čau, Prem,“ usmiala som sa zoširoka, keď som v rade pri bufete zazrela jeho tvár. Pristavila som sa k nemu. Za chrbtom sa mi ozvalo zopár nespokojných hlasov, ktoré rozhorčilo, že som sa vtrela do dlhého zástupu pomocou konexii.
„Ó, ahoj, Árli,“ odzdravil ma skleslo. Vyzeral hrozne.
„Preboha, Prem, čo sa stalo?“ spýtala som sa ho potichu, aby som zbytočne neupozorňovala cudzie uši. Svoju ruku som mu položila na plece. Tváril sa, akoby obaja jeho rodičia naraz stratili prácu alebo akoby vážne ochoreli.
„Val začala chodiť s jedným takým chalanom. Je to môj spolužiak,“ vydýchol smutne.
Zvraštila som tvár. Tak toto sa teda dialo. Nepáčilo sa mi, ako sa Valentine k Premovi správala, aj keď jej už toľkokrát predviedol svoju nekonečnú náklonnosť. Aj keď mi táto jeho dráma pripadala prehnaná a celkom bezvýznamná, hnevalo ma, že sa trápi. Koniec-koncov, boli sme kamoši.
„Vykašli sa už na ňu,“ povedala som mu zrazu. „Ak nechce takého super chalana ako ty, tak nech si nechá toho mumáka a trápi sa s ním.“
Prem prekvapene zažmurkal pri tom návale úprimnosti. Potom len skormútene zvesil hlavu. Možno čakal, že ho budem ľutovať alebo utešovať.
Aj napriek tomu, že bol skleslý, nenechal sa odhovoriť a za moju desiatu zaplatil on.
„Si fakt dobrá kamoška, Árli,“ povedal mi pred dverami svojej triedy. „Ďakujem.“
Povzbudivo som sa na neho usmiala. No potom mi ten výraz primrzol na tvári, pretože som cez otvorené dvere nechtiac zahliadla veľmi milo vyzerajúci párik. Valentine sedela spolu so svojím novým priateľom na lavici a potichu si s ním niečo hrkútala.
Prem len vystrúhal grimasu, keď si všimol, kam sa pozerám.
„Bože, je mi to ľúto,“ povedala som mu súcitne. Neuvedomila som si, že ich musí mať každý deň na očiach a nijako sa im nemôže vyhnúť.
„V pohode,“ zamumlal. „Tak sa maj.“ Keď mi kývol, otočil sa a vošiel do svojho pekla.
Chudák. Na jeho trápenie som myslela až po poslednú hodinu, pretože potom som bola násilne prinútená svoje myšlienky preniesť k inej osobe. Hodina umenia sa práve začala.
„Tu máte písomky,“ povedal Leo a na prvú lavicu pred sebou položil papiere. Tie sa rýchlo rozdali. Nevzrušene som pozrela na svoju prácu. Znovu vynikajúca.
Leo využil, že všetci skúmajú svoje písomky a nenápadne na mňa žmurkol. Prevrátila som oči. Po jeho tvári sa roztiahol slabý pobavený úsmev.
Počúvala som jeho pútavý výklad a striehla len na koniec hodiny. Na moje prekvapenie zazvonilo skôr, ako som čakala. Dnešok naozaj bežal...
Kým sa moji spolužiaci bleskovo pratali z triedy. Jemne som pokývala rukou a Leovi tak naznačila, aby ostal sedieť. Niečo som od neho potrebovala.
„Máš výhrady k svojej známke, Arlet?“ spýtal sa so svojím učiteľským podtónom, keď som sa prihnala k jeho stolu. Trieda bola už konečne prázdna.
Tresla som pred neho papier, čo som vytlačila včera. Bude mojím spolupáchateľom.
Leo sa naň zvedavo zahľadel a keď konečne zistil, o čo ide, zdvihol ruku k ústam.
Potom som už len počula, ako sa snaží stlmiť svoj silný záchvat smiechu.
„Podpíš to tam,“ povedala som mu trochu podráždene. „Ja to neviem.“
„Že školský výlet,“ smial sa ďalej, no už držal v ruke atramentové pero. „Je to dobrý spôsob, ale prepáč...“ Nemohol sa na tom prestať zabávať.
„Dobre,“ vzala som si od neho podpísaný papier. „Vďaka.“
Pozrel mi do očí. Na perách mu ešte stále pohrával slabý úsmev. „Do skorého videnia, Arlet,“ povedal mi potichu.
Sklonila som sa k nemu a rýchlo ho pobozkala na tie jeho nádherné pery.
„Tak tu si, Árli! Všade ťa...“
Zamrzla som, keď sa od dverí ozval Premov hlas. Ten sa však zasekol, keď nás uvidel.
Bleskovo som sa k nemu otočila a so zhrozením som na jeho tvári hľadala dôkaz, že videl viac, ako mal. V jeho výraze som našla obrovské prekvapenie.
„Prepáčte,“ povedal rýchlo, „nevedel som, že...“
„To je v poriadku,“ povedal Leo a vstal. Reagoval dokonale na rozdiel odo mňa. „Arlet, o tvojej známke si môžeme pohovoriť aj nabudúci týždeň, nie? Ponáhľam sa.“
„Áno, prepáčte, pán profesor,“ odvetila som mu ešte stále trochu zaskočene. Sledovala som, ako Leo pokojne odchádza. Moje oči rýchlo preskočili k Premovi, ktorý sa našťastie vôbec netváril, akoby práve odhalil niečo zvrátené.
„Chcel som sa ťa spýtať či by si dnes neskočila do mesta,“ povedal mi rýchlo. „Teda ak nemáš nič naplánované...“
„Prepáč, Prem, ale nanešťastie mám,“ odvetila som mu. Už som kráčala dopredu. „No ak naozaj potrebuješ...“
„Nie, nie,“ krútil hlavou. „Tak teda inokedy.“
Na moje veľké prekvapenie sa na mňa pousmial. V tej chvíli som pochopila, že sa rodí nový problém.

„To je naozaj narýchlo, Árli,“ povedala mi mama vraštiac čelo nad papierom, čo som jej strčila do rúk. „Ale nestojí to veľa a bolo by len dobré, keby si si trochu oddýchla od roboty.“
„Ja si to chcem zaplatiť sama, mami,“ vravela som rýchlo. To aby platila za môj víkendový program sa mi zdalo až príliš nemorálne. Našťastie sa mi ju však podarilo presvedčiť na všetko, čo som chcela. Do svojej izby som sa však vracala so sklonenou hlavou a so strašným pocitom, že som znovu klamala.
So skrine som stiahla tašku a začala do nej hádzať luxusné látky z pod postele. Konečne si ich budem môcť niekam obliecť a nie len sa v nich obdivovať v zrkadle za zamknutými dverami. Keď som pomyslela na najbližšie dni, jemne sa mi zachvel žalúdok. Pripravovala som sa až do večera, a keď som konečne mala pobalené všetko čo som chcela, umyla som si vlasy a prelakovala nechty. Už mi škvŕkalo v žalúdku, takže som sa pobrala zo svojej izby ku schodom.
Počula som Ronyho a mamu dolu v kuchyni. Takže už obaja večerajú. Keď som však v ich rozhovore zachytila aj svoje meno, zamrzla som a zastavila sa. Chytila som sa zábradlia a pomaly si sadla na schod. Rozhodla som sa načúvať.
„Naozaj som o tom v škole nič nepočul,“ vravel práve Rony. „Pustila si ju?“
„Isteže áno,“ odpovedala mu okamžite mama. „Prečo by som nemala?“
Chvíľu boli tichu. Uvažovala som či na seba škaredo zazerajú alebo si len hľadia do tanierov. Ovládol ma zlý pocit. Samozrejme, že Rony o tom výlete nič nepočul, veď bol predsa vymyslený. Silno som si objala kolená.
„Mama,“ prehovoril napokon. „Niečo je s ňou zle. Vravím ti, nezatváraj oči, lebo to nedopadne dobre.“
„Čo by s ňou nemalo byť v poriadku? Len zato, že sa prestala venovať škole sa predsa svet nezrúti. Vždy to bola nadaná duša,“ takmer zaspievala mama, „a také veru neprinútiš chodiť do školy, ak to samy pokladajú za nezmysel.“
„Nezmysel?“ spýtal sa Rony podráždene. Jeho hlas nechcene vyskočil. Potom však hlasno vydýchol a snažil sa ovládnuť svoje rozhorčenie. „Prečo nikdy nechce, aby sme sa za ňou išli pozrieť do práce?“ spýtal sa jej potichu.
„Len by sme ju rozptyľovali,“ vyhlásila mama.
„Prečo zrazu nosí toľko pekných vecí?“
„Určite jej dobre zaplatia, je usilovná. A môže si kúpiť, čo chce.“
„Myslíš, že nám hovorí pravdu?“
„Preboha, Ronan!“ zhrozila sa mama. „Čo si to za staršieho brata?“
Neodpovedal jej. Veľmi som chcela vedieť, ako sa tvária a ešte viac, čo si myslia. Hlavne Rony. Tomu veci vŕtali v hlave viac ako bolo bezpečné. Povzdychla som si. Nejako záhadne ma prešla chuť pripojiť sa k nim na večeru.

Neskôr mi na dvere zaklopal Rony. „Árli, môžem?“ Strčil dovnútra svoju strapatú hlavu bez toho, aby počkal na odpoveď. Tipovala som, že by si prial prichytiť ma pri niečom podozrivom. Musela som ho však veľmi sklamať. Sedela som na zemi a maľovala som.
„Počuj, pani umelkyňa,“ povedal a sadol si na moju posteľ, keď vošiel dovnútra na neexistujúce pozvanie, „zajtra ťa vezmem, keď chceš. Kde sa máš stretnúť s ostatnými?“
Ruka so štetcom mi zamrzla. Tak predsa len mu o niečo išlo. Chcel si preveriť, že som hovorila pravdu.
„Nie je to ďaleko. Nebudem ťa s tým otravovať,“ povedala som mu.
„Jasné,“ vyhlásil vytočene. „Odkiaľ som len vedel, že niečo také povieš?“
Zazrela som na neho. „O čo ti ide?“ spýtala som sa. Môj nepriateľský tón ho prekvapil. „Nechcel si byť s Norou? Máte problémy?“
„To nech ťa netrápi,“ odfrkol si. „Takže? Môžem ťa zobrať?“
Oči som sklopila naspäť k hrubému plátnu. „Nie,“ odpovedala som mu.
„Ako chceš, Árli...“ povedal ľahostajne a zamykal plecami. Zdalo sa mi však, že až tak nedbanlivo sa necíti. „Keď ťa šupnú do basy, nemysli si, že miniem svoje posledné úspory na kauciu. Pekne si odsedíš a kresličkať si môžeš akurát na steny svojej cely.“
„O čom to trepeš?“ spýtala som sa ho podráždene.
Zrazu zoskočil z postele a sadol si rovno predo mňa. Priklonil sa ku mne, až mal svoju tvár od mojej len na pár centimetrov. S vypúlenými očami vyzeral ako divná sova.
„Drogy,“ povedal. „Určite v tom fičíš. Veď v poslednom čase si úplne mimo.“
„Preskočilo ti?“
„Tak máš nejakú bandu,“ pokračoval. „Nahovárajú ťa na svinstvá a na sprostosti, čo?“
„Prestaň s tým, Rony, si totálne smiešny.“ Naozaj ma donútil zarehotať sa.
Odklonil sa a znovu sa zatváril normálne. Len čelo mu stále pokrývali nespokojné vrásky. Vedela som, že tomu nerozumie. Že nechápe, čo je vo veci.
„No keďže tvrdíš, že nedroguješ...“ pomaly vstal, „myslím, že sa mi bude spať o niečo lepšie.“
Uškrnula som sa na neho. „Dobrú.“
„Hej, dobrú,“ zamumlal, kývol rukou a konečne sa odšuchtal do vlastnej izby.
Pozrela som na obraz, čo som maľovala. Tentoraz to nebolo žiadne veľdielo. Pustá krajina bola načrtnutá jednoducho. Pozornosť pútali len farby. Pomyslela som, si že dobre vystihujú moje vnútorné rozpoloženie. Tmavofialové nebo prechádzajúce do čierňavy noci... Niečo záhadné, vzrušujúce a nádherné zároveň... a všetko zahalené v tmavom nepokojnom tieni.
Povzdychla som si a vytiahla sa na nohy. Až som sa prekvapila aká som bola unavená. Bolel ma chrbát, zdalo sa mi, že mám trochu opuchnuté nohy a nepríjemne na pobolievala hlava. Radšej som sa rovno zvalila do postele, a celkom ignorovala fakt, že súrne potrebujem kúpeľňu, pretože farbu som mala až za ušami.
Nevedela som si predstaviť, ako bude tento víkend vyzerať. Budem sama s Leom celé dva dni! Cítila som strach aj vzrušenie. Radosť i obavy.
Radšej som rýchlo zatvorila oči.
Zrazu sa ozval mamin krik. Bol taký strašný a vyľakaný, až som takmer umrela od ľaku. Vyskočila som z postele a ako šialená sa vyhnala zo svojej izby. Takmer som vrazila do Ronyho, ktorý musel byť rovnako vydesený ako ja. Spolu sme sa ponáhľali dolu schodmi a keďže sme sa obaja snažili pretlačiť dopredu, drgali sme sa a potkýnali o vlastné nohy, a tak nám trvalo ešte dlhšie, kým sme konečne dobehli na chodbu.
„Mama!“ zvolal Rony. „Čo sa stalo?!“
Obom nám veľmi odľahlo, keď sme si uvedomili, že je celkom v poriadku. Stála pred otvorenými vchodovými dverami a s oboma rukami na tvári si zakrývala oči.
„Niekto zaklopal... tak som... išla som otvoriť...“ jachtala mama. „Prepáčte, že som vás vyľakala.“
Všetci traja sme stáli na chodbe. Ja aj Rony sme na ňu uprene hľadeli a snažili sa zistiť, čo ju donútilo k takému výkriku. Vraví, že niekto klopal?
Pohľad mi rýchlo preskočil na dvere. Boli prázdne. Pribehla som k nim bližšie a poobzerala sa po ulici. Takto neskoro večer nebolo už nikde nikoho. Až keď som chcela dvere znovu zatvoriť, pohľad mi padol na krabicu pri mojich bosých nohách.
Vystrašene som vykríkla a rýchlo skočila späť k Ronymu. Moja tvár sa krivila zhnusením. Otvorená papierová krabica bola plná odporných tučných červov, hmýriacich sa na pár kúskoch zhnitého ovocia.
„Čo je to?“ spýtal sa rozzúrene Rony. Tiež sa išiel pozrieť. Keď zbadal obsah, zhnusene ohrnul pery a pokrčil nos. „Fuj!“ zahromžil. „Čo do pekla...?!“
„Skoro som sa toho dotkla,“ jojkala mama a ruky si náhlivo utierala do šiat. „Nevedela som si predstaviť, čo tam môže byť, tak som to otvorila a...“ Zhnusene sa striasla. „To museli byť nejaké decká zo susedstva!“ zvolala nahnevane. „Naozaj hnusný žartík.“
„Vyhodím to, mama,“ povedal Rony a už si obúval tenisky a bral bundu. „Len mi daj nejakú tašku do čoho to napchám.“
Mama hneď jednu vytiahla zo skrinky vedľa seba a podala mu ju. „Ale rýchlo,“ zapišťala.
Predtým ako Rony zmizol s nechutným prekvapením, venoval mi jeden pohľad. Po chrbte mi až nepríjemne prebehol mráz. Mala som poriadne silné tušenie, že s týmto nijaké decká nič spoločné nemali. A najhoršie bolo, že Rony si to myslel tiež.