Vanilla Sky 8

Hneď ako som sa zobudila, našla som si správu z neznámeho čísla. Prišla mi okolo tretej nad ránom. Stálo v nej jedine to, aby som sa ponáhľala. Tak som teda poslúchla.
Keďže bola sobota a skoré ráno, mama a Rony ešte spali. Vychystala som sa, vzala som si nabalenú tašku a potichu sa vykradla von z domu.
Nespala som síce pokojne, pretože som musela uvažovať nad včerajším hnusným zážitkom, no napriek tomu som bola veľmi čulá.
Onedlho som mu už klopala na dvere. Bola som trochu vytočená, pretože som zazvonila aspoň štyrikrát, no Leo na to vôbec nereagoval. Obzerala som sa po ulici a obávala sa, že ma niekto uvidí, pretože som tam stepovala už dobrých päť minút.
Konečne otvoril.
Chystala som sa mu povedať niečo škaredé, no nakoniec som na neho dokázala iba zarazene pozerať. Vyzeralo to, že práve vstal.
Jeho dlhé tmavé vlasy boli strapaté a odstávali do každej strany. Oblečený mal len hrubý čierny župan a v ruke držal hrnček s nápisom Let There Be Rock 77.
Zaklipkala som očami a potom sa hlasno rozosmiala. Vyzeral tak absurdne.
Rýchlo ma chytil za ruku a vtiahol dovnútra, aby som sa ako kôň nerehotala uprostred ulice. Kým ma neobjalo teplo, ani som si neuvedomila, aká obrovská zima mi vlastne v mrazivom ráne bola.
„Prestaň s tým,“ zatiahol otrávene. „Vôbec som ťa nečakal. Čo tu robíš tak skoro?“
„Blázniš? Ty si mi písal, aby som sa ponáhľala.“
Chvíľu na mňa pozeral a škrabal sa na čele, ako sa snažil spomenúť si. „Nepamätám sa.“
„Aha, pil si včera večer?“
Po tvári sa mu roztiahol zvodný úškrn. „Len trošičku.“
Znovu som sa zasmiala, no tentoraz len potichu. Vôňa kávy sa od Lea doniesla až ku mne. Všimol si, ako som potiahla nosom.
„Dáš si?“ spýtal sa ma. „Asi ti je trochu zima, prepáč, mačička. Poď za mnou.“
Uvedomila som si, že som vlastne ešte nikdy nebola na prehliadke celého jeho domu.
„Ale toto je niečo nové,“ poznamenala som s úsmevom. „Žeby sme sa konečne dostali aj inde ako do tvojej spálne?“
Potichu sa zasmial, no z veľkej prednej prepojenej miestnosti už kráčal doľava. Snažila som sa netváriť príliš fascinovane, kým sme prechádzali ďalším otvoreným priestorom. Naschvál som hľadela do zeme, pretože som už tušila, že keby som zazrela niektoré obrazy, ktoré mu viseli na farebných stenách, nikdy by som sa od nich neodlepila. Napravo som zahliadla zopár schodíkov. Vyšli sme po nich a pod nohami som zrazu mala biely kameň. Zdvihla som oči, keď som usúdila, že to už bude kuchyňa.
„Čo ti je? Tu máš,“ povedal Leo a podal mi šálku. „Sadni si.“
Táto kuchyňa bola úchvatná. Ani neviem, čo som očakávala. Rýchlo som sa posunula k malému stolíku vedľa seba, pretože Leo už sedel.
Čierne kachličky sa len tak leskli okolo dlhej tmavej linky. Všetko bolo dokonale čisté.
„Kuchyňu veľmi nepoužívam...“ zamrmlal Leo, keď si odpil z kávy. „Radšej jem vonku. Aj tak neviem variť.“
Povzdychla som si. Predsa len nemohol byť dokonalý. Všetko naokolo kričalo novotou a nedotknutosťou. Uvariť si kávu tu bol asi ten najvyšší level jeho činnosti.
Napila som sa. Tá káva bola hnusná.
„Čo si do toho pridal? Zmýlil si si cukor so soľou?“
Uškrnul sa. „Všetci máme slabé stránky.“
Položila som šálku na stolík s vedomím, že ju už znovu nezdvihnem. Pozrela som na Lea. Trochu mi pri pohľade na ňom zašklbalo kútikom úst. Takto som ho nikdy nevidela a nebola som na to zvyknutá. Vyzeral dosť roztomilo, keď tam tak rozospato sedel, rukou si podopieral bradu a pomaličky si pochlipkával z kávy, ktorá jemu, zdá sa, chutila.
„Program na víkend zahŕňa len tvoju posteľ alebo aj priestor mimo nej?“ spýtala som sa.
„Ak nevieš variť ani ty, obávam sa, že raz odtiaľto budeme musieť vyliezť.“
„Nebojíš sa, že nás spolu uvidia?“
„Nie, prečo?“
Neveriacky som nadvihla obočie. „Že prečo? Že prečo?!“
„Upokoj sa.“
„To sa ti možno ľahko povie, keď tebe nikto neposlal včera v noci červy, čo?“
Pozrel na mňa sponad svojho hrnčeka. „Niekto ti poslal červy?“
„Máš problémy s ušami?“ spýtala som sa podráždene. „Mama si našťastie myslí, že to boli susedove decká. Ale o tom naozaj pochybujem.“
„No,“ tiež položil hrnček na stôl, „to by bol celkom problém, keby sa o tomto niekto dozvedel.“
„Myslíš? Áno?“ Trochu ma vytáčalo, akým bezstarostným tónom to hovoril. „Vyhodili by ťa a mňa možno tiež.“
Leo si vzdychol. „Rád by som odtiaľto už vypadol.“
Škaredo som na neho zazerala. Už som si aj pomyslela, že povie niečo vážne. Ale nie.
„Prečo sa tak pozeráš, micka?“ zapriadol jeho stále trochu rozospatý hlas. Natiahol ruku pod stolom a chytil ma za stehno. „Nemysli na to. Ak by na to niekto prišiel, tak si ťa zoberiem preč.“
Keby som tak mohla veriť jeho slovám. Tušila som, že ak by sa na to naozaj prišlo, zdúchol by na svojom super novom audi a nechal by ma tu topiť sa v problémoch samú.
„Tak prečo si vzal to miesto, Leo? Tipujem, že nemusíš pracovať vôbec, keď nechceš. Nevyzeráš, že by si bol vo finančnej tiesni.“
„To našťastie naozaj nie som,“ pochválil sa, no moju prvú otázku ako vždy ignoroval.
„Tak teda...“ znovu potichu zapriadol, „si moja na celý víkend?“
Pozrela som mu do tváre a potom pomaly prikývla.
Leo sa spokojne usmial a ruku začal posúvať vyššie po mojej nohe.
„Veď je len ráno,“ zamumlala som nesústredene.
Lenže Leo už vstával a ťahal ma na nohy. „No a čo,“ povedal pobavene a zdvihol ma.

Neviem, prečo som si myslela, že to teraz bude špeciálne. Prakticky celý deň sme strávili v jeho posteli, okrem chvíľky, keď sme sa okolo obeda vrátili do kuchyne a mne sa podarilo niečo nájsť v jeho chladničke. Aj keď mi navrhol, že ma vezme na večeru, nejako nám to neskôr vyfučalo z hláv.
„Počkaj, zvoní mi mobil,“ povedala som Leovi a pokúsila sa ho zo seba odtlačiť preč.
„Nechaj ho tak,“ zamrmlal a pobozkal ma, aby ma umlčal.
Horko-ťažko som sa napokon vymotala z jeho objatia. V spálni bola už úplná tma. Zošmykla som sa z postele a štvornožky po zemi preliezla medzi ostatným mojim oblečením až k hlasno vyzváňajúcim nohaviciam.
„Prosím?“
Ó, čau, Árli, ozval sa na druhej strane Rony. Ako sa darí?
Zabijem ho. „Super, prečo?“
No, mama bola zvedavá, a tak ma poprosila, aby som ti zavolal.
„A poprosila ťa o to teraz? Myslím o polnoci?“
Chvíľu bolo ticho. Zdá sa, že aj géniovi trvalo nejaký čas, vymyslieť poriadnu odpoveď.
Nie, nie, neblázni, už spí. Ja som si na to len teraz spomenul.
Naozaj geniálne. „Jasné, no tak počuješ, som v pohode.“ Prekvapene som vydýchla, lebo Leo ma chytil za chodidlo.
Dobre teda, tak aký je výlet?
„Prestaň!“ šepkala som nahnevane Leovi a mobil si odtiahla od ucha.
Árli? Si tam?
„Áno, výlet je super, práve sa bavím s babami, takže už budem končiť.“ Leo ma ťahal naspäť k posteli. Rony nás vyrušil naozaj nevhod.
Jasné, počula som jeho hlas v mobile. Keď ma silné ruky chytili za stehná, vzdychla som hlasnejšie, ako som chcela. Vyplašene som pozrela na displej. Hovor ešte stále prebiehal.
V náhlej panike som ho rýchlo ukončila a aj som dobre spravila, pretože Leove ruky ma donútili k ďalšiemu oveľa horšiemu zastonaniu.
„Zbláznil si sa?“ vydýchla som a silno privrela viečka. Už si ma vytiahol späť na posteľ. „To bol môj brat, čo ak ma počul?“
„Tak si niečo vymyslíš,“ zašepkal mi a znovu si na mňa ľahol. „Už nemôžem čakať.“
Ten prekliaty Rony! Akoby presne vedel, kedy nás treba vyrušiť. No našťastie to najhoršie nepočul. Ľahko si niečo vymyslím, a keďže zatiaľ nemá podozrenie, uverí mi. Veď si myslí, že za mojím divným správaním sú drogy a nie príliš vášnivý vzťah s učiteľom. To si určite nedokáže predstaviť ani ten jeho dokonalý mozog.
Odkedy som sa začala s Leom stretávať, toto bolo prvýkrát, keď som sa k nemu mohla pritúliť a spokojne zatvoriť oči.
Pevne ma objal rukami a pritlačil si ma k hrudi. „Túlivá mačička...“ zašepkal milo.
Slabo som sa usmiala a potom sme obaja konečne zaspali.

Opatrne som nadvihla jedno viečko a potom ho rýchlo zatvorila. Bola to pravda. Naozaj som sa zobudila v jeho a nie vo svojej vlastnej posteli. Potichučky som sa zachichúňala a šťastne zakopkala nohami. Leo ležal vedľa mňa.
Aké dokonalé ráno. Určite jedno z mojich najkrajších v živote. Ľahko som si vedela predstaviť, že odteraz by boli všetky celkom rovnaké. Presne takéto!
Pomaly som zo seba stiahla jeho ruku. Nezobudil sa. Spal tvrdo a priesvitné viečka mal pevne zatvorené. Dlhé pramienky vlasov mu padali do krásnej tváre. Povzdychla som si. Chcela by som sa takto na neho pozerať večne. A potom ešte chvíľu.
Prehodila som nohy cez posteľ. Ignorovala som všetko svoje oblečenie na zemi a zdvihla len jeho košeľu. Rýchlo som si ju obliekla. Chcela som to spraviť už dávno.
Po špičkách som naboso vycupitala z miestnosti. Nechám ho ešte spať, veď včera bol taký šikovný.
Vybehla som do veľkej obývačky a odtiaľ zozadu precupkala až do kuchyne. Bola som poriadne hladná a hádala som, že aj Leo bude, keď sa zobudí. Veď včera sme vynechali večeru. Našťastie sa mi podarilo nájsť všetko, čo som potrebovala. Hodila som na panvicu vajíčka a pravdepodobne som mala tú česť prvý raz niečo v tejto kuchyni usmažiť. Vôňa raňajok sa rýchlo rozšírila po celom dome. Zjedla som pár kúskov a potom dostala oveľa lepší nápad. Musím využiť, že Leo spí a popozerať sa po jeho dome. Bola som naň zvedavá už od prvého okamihu, ako som doň vstúpila, no nikdy som nemala šancu. A veru lepšiu ako teraz už mať asi ani nebudem.
Pohľad mi padol na pekné točité schodisko, na ktoré som dovidela z kuchyne. Stálo pri stene vedľajšej miestnosti. Hneď vo mne zahorela zvedavosť. Na poschodí som ešte nikdy nebola. Neváhala som a počúvla svojho dobrodružného ducha.
Vybrala som sa rovno ku schodom. Potichu som po nich vybehla, na tvári široký úsmev. Hneď ako som bola hore, pohľad mi spočinul na peknej širokej chodbe. Vysoký strop a tmavočervený koberec pôsobili naozaj veľkolepo. Cez obrovské okná na pravej strane pretekali slabé lúče ranného zimného slnka. Zbadala som, že sklá neboli priezračné, no presvitali do jemných takmer nebadateľných odleskov žltej a ružovej. Toľká krása. Moja umelecká duša zajasala. Po ľavej strane sa tiahol rad dverí z tmavého červeného dreva. Zvedavosť, ktorá vo mne vzbĺkla teraz, sa s tou prvou nedala ani porovnať. Túžila som nahliadnuť do všetkých tých dverí a dozvedieť sa tak o Leovi viac.
Rýchlo som pristúpila k tým prvým a ruku položila na kľučku. Tušila som, že ak by ma tu našiel snoriť, veľmi by sa nepotešil. Ale veď sa to nedozvie.
S ďalším slabým úsmevom som dvere pomaly pootvorila. Najprv som dnu len opatrne nahliadla. Moje srdce poskočilo a sánka mi rýchlo klesla. Tak nádherný pohľad...
V priestrannej miestnosti stáli pri snehobielych stenách stojany s gitarami. Tak veľkú zbierku som ešte nikdy nevidela. Vyzeralo to tu ako v obchode s hudobnými potrebami.
V rohu miestnosti stál osamotený klavír s krídlom.
Prečo mi Leo nikdy nepovedal, že je hudobník? Alebo nie je? No toľká krása v tejto miestnosti svedčila o inom. Nevyzeralo to veru na zbierku niekoho, kto sa tomu nerozumie. Radom sa pred mojimi očami leskli nádherné hnedé telá akustických gitár a všetky možné šialené tvary tých elektrických. Viseli dokonca aj zo stien, pretože sa nepomestili ani v takej veľkej miestnosti, akou bola táto. Až neskôr som si uvedomila, že medzi nimi sú sem-tam po stenách aj malé rámiky. Znovu som bola zvedavá. Prekĺzla som cez dvere a rýchlo prebehla pomedzi vysoké stojany. Priklonila som sa a pozorne sa zadívala na obrázky.
Jednoznačne to boli fotografie nejakej bláznivej skupiny. Päť mužov s bláznivými účesmi bolo zvečnených s obrovskými úsmevmi na pekných tvárach. Rehúňali sa, až sa dvaja z nich prehýbali dopredu. Vyzerali naozaj smiešne. Nepoznala som ich, no určite to musela byť Leova obľúbená kapela. Chvíľu som sa škerila na tie absurdné momentky.
Potom som si spomenula, že som tu tajne, a že by som sa nemala príliš zdržať.
Vybehla som z miestnosti a rovno sa prihnala k druhým dverám.
„Árli!“ počula som zvolať Leov rozospatý hlas. „Kde si micka? Idem si po teba!“
Túžobne som pozrela na dvere pred sebou. Čo všetko skrývajú? Toľko som o ňom chcela zistiť. Má tak veľa tajomstiev.
Srdce mi poskočilo, keď som ho začula na schodoch. Ach nie, pristihne ma.
„Tu si,“ povedal zrazu.
Zdvihla som k nemu hlavu. Zastala som v strede širokej chodby.
„Čo tu hore robíš?“ Jeho tón bol prekvapený. Na jeho tvári však vôbec nebol hnev. Leo len nechápavo krčil čelo a upieral na mňa svoje veľké čierne oči.
„Ja som len... bola zvedavá...“ dostala som zo seba.
Prekvapilo ma, že na mňa zrazu pozeral s obavami. „A čo všetko si našla?“ spýtal sa. Jeho tvár bola vážna, akoby za poslednými dverami skrýval mŕtvolu.
„Bola som len tam,“ povedala som mu a namierila na prvé dvere. „Pekné.“ Usmiala som sa. Chvíľu som čakala, ako zareaguje.
„Pekné?“ zopakoval trochu podozrievavo. „Takže si na to prišla?“
Nechápavo som spojila obočie. Z môjho výrazu asi vyčítal všetko, čo ho zaujímalo.
Zrazu ku mne vykročil a chytil ma za ruku. Potiahol ma naspäť k prvým dverám. Rýchlo ich otvoril a jemne ma postrčil dnu. Znovu som sa ocitla v bielej miestnosti.
„Poď sem,“ povedal, kým ma ťahal pomedzi gitary. Zastavil až pri opačnej stene. Chytil ma za boky a postavil ma rovno pred fotku visiacu pred nami.
„Poznáš ich?“ spýtal sa ma.
Znovu som pozrela na tých istých mužov ako predtým. Zachmúrila som sa. Všetci mali pomaľované tváre a hrubé čierne linky okolo očí. Tmavé vlasy im odstávali v špicoch.
„No vyzerá to na veľmi fajn skupinu, ale ja naozaj netuším...“
„Ani jedného?“
„Vôbec.“
Leo sa veselo zasmial. „Môžem ťa uistiť, že aspoň jedného poznáš naozaj veľmi dobre.“
Podozrievavo som prižmúrila oči. Pomaly mi to začínalo dochádzať. „Leo?“
„Áno, micka?“ spýtal sa so širokánskym pobaveným úsmevom. Táto prezývka mi už od včerajška asi prischla.
Pozrela som na neho a potom znovu na fotku. Naozaj som sa snažila, ale...
„Druhý sprava,“ povzdychol si po chvíľke.
Pozrela som na toho fešáka. Stál hneď vedľa najdivokejšie upraveného muža v strede a cez plece mal prevesený pás s gitarou na chrbte. Jeho vlasy boli biele a vygélované dohora až na pár voľných pramienkov, čo mu padali do očí.
„To jednoducho neverím,“ vyhlásila som a prekrížila ruky na hrudi.
Leo sa znovu zasmial. Jeho ruky ma objali okolo pása a potom ma pohladili cez košeľu po bruchu. Pritiahol si ma k sebe a začal mi pomaly bozkávať krk.
Ja som však svoje oči od fotografie nemohla odtrhnúť. Jednoducho nebolo možné, aby to bol on. Leo je slávny? Má skupinu? Čo potom hľadá tu? Prečo sem prišiel?
„Nerozumiem...“ zamrmlala som.
„Viem,“ šepol medzi bozkami. „Myslel som si, že si na to prišla, keď si mi povedala, že si bola tu vnútri.“
„Lenže nie je možné, aby na toto niekto normálny prišiel bez pomoci,“ mumlala som. „Ako to môžeš byť ty? Kedy to vlastne bolo?“
„To čo vidíš pred sebou, bolo pred dvoma rokmi,“ povedal mi.
Z tohto zistenia o Leovi som bola celkom vedľa. Iste, vysvetľovalo to jeho bohatstvo, no to bola asi jediná záhada, ktorú sa mi podarilo odhaliť.
„Dokáž,“ povedala som mu a kývla hlavou k najbližšej gitare.
Hlasno sa rozosmial, no splnil moje želanie. Pustil ma a párkrát na mňa žmurkol, keď si vzal gitaru. Zviezol sa na zem a začal.
Len som tak pozerala s vyvalenými očami. Kým jeho ľavá ruka bleskurýchle menila akordy, pravá na strunách vybrnkávala niečo naozaj zložité. Strašne mu to pristalo. Nebolo pochýb, že mi hovoril pravdu.
„Dobre,“ zastavila som ho rozpačito. „Celkom ti to ide.“
Usmial sa na mňa. Vrátil gitaru späť do stojana a znovu sa postavil.
Podišla som k nemu a jemne mu vyhrnula tričko, keď som si na niečo spomenula. Prstami som mu prešla po tmavých tetovaniach na boku. „Takže toto... ?“
„Ostatní členovia,“ povedal mi. „Sú mi ako bratia, no minulý rok sme sa museli rozísť.“
„Prečo?“ spýtala som sa ho. „Vaša skupina už nie je?“
Už ma za ruku viedol von z miestnosti. Asi nebol veľmi rád, že sa mu tam obšmietam. Na odpoveď iba pokrútil hlavou.
„Prečo?“ opýtala som sa znova. „A prečo si vlastne tu?“
„Tak trochu som sem musel,“ povedal mi vyhýbavo. Keď sme zišli dolu po schodoch, potiahol ma do kuchyne.
„To je naozaj nevídané...“ zamumlal si so smiešne našpúlenými perami a prižmúrenými očami, keď na sporáku zazrel pomaly chladnúce vajíčka. „Len takto skoro ráno... Jedlo v kuchyni, sexi dievča v košeli...“ krútil hlavou.
„Leo...“ povedala som a oprela sa o stenu. Sledovala som, ako si ujedá rovno z panvice.
„Dobre, dobre,“ vravel podráždene. „To hlavné už vieš. Nemôžeme nechať zvyšok na inokedy?“ Potom sa ku mne otočil. Dvoma krokmi bol pri mne a znova ma zovrel v náručí. „Tento víkend sa zaoberáme inými vecami, nie?“
„Už mám toho dosť, ak mi nič nepovieš, odchádzam.“ Odstrčila som jeho ruky a otočila sa mu chrbtom, aby tie slová mali väčší efekt.
„Nikam nejdeš,“ povedal a z ničoho nič ma schytil, zdvihol a prehodil si ma cez plece.
„Čo to robíš? Pusti ma!“ zvolala som prekvapene.
„Divá mačka,“ zasmial sa a už sa aj ponáhľal naspäť do svojej spálne.
„Najprv mi všetko povedz,“ povedala som mu, keď sme sa spolu zvalili do jeho postele.
Chytila som ho za ruky, aby bolo jasné, že kým nespraví, čo chcem, nikam sa nepohneme. Prebodli ma jeho nespokojné oči.
„Ako chceš,“ vydýchol a zvalil sa vedľa mňa. „Ja som to len nechcel kaziť.“
Ľahla som si na bok a podoprela si hlavu. „Prečo kaziť?“ nechápala som.
Leo zatvoril oči. „Nechcem, aby si sa naplašila a utiekla,“ povedal napokon.
A práve tieto jeho slová spôsobili, že sa mi tep rozbehol o trošičku rýchlejšie. Azda naozaj tu v dome niekde skrýva mŕtvolu? Alebo ešte niečo horšie?
„No... ak si nikoho nezabil... tak potom...“
Odľahlo mi, keď sa potichu zasmial. Konečne sa napätá atmosféra trochu uvoľnila.
„Tak prečo tu musíš byť, Leo?“ opýtala som sa ho a dúfala, že mi to už prezradí.
Na chvíľu sa odmlčal. Tiež si ľahol na bok a pozrel mi do tváre. Natiahol ku mne ruku a pomaly si začal natáčať na prst moje vlasy.
„Mali sme nejaké problémy, z ktorých sme sa nedokázali vyhrabať. Myslím celá naša skupina. Dali sme sa zlou cestou.“
Už mi to bolo jasné. „Drogy?“
„Bohužiaľ,“ vydýchol. „Z hora sme sa pekne zviezli celkom až k zemi a potom sa už nedalo nič robiť. Ľutujem to. Taký život mi veľmi chýba.“
„Ale ešte stále si mi nepovedal...“
„Viem, viem, počkaj,“ povedal a pár pramienkov mi potiahol. „Takže keď to prepuklo, to bolo len minulý rok, mal som ísť do väzenia, no samozrejme sláva a peniaze nakoniec vždy spravia svoje.“
„Takže si sa z toho napokon vymotal?“
„Áno, no nie úplne bez následkov,“ povzdychol si. Vyzeral skutočne nešťastný. „Podmienkou bolo, aby som sa normálne zamestnal a samozrejme prestal všeličo brať.“
„Tak potom dúfam, že...“ Preglgla som. „No že sa ti podarilo dačo s tým... spraviť.“
Zoširoka sa na mňa usmial. „Vyzeráš vtipne. Ale nemusíš sa báť,“ ubezpečil ma a priklonil sa ku mne, aby ma pobozkal na sánku. „Skončil som so všetkým. Aj keď sa mi nejakým zázrakom podarilo ujsť takým následkom, aké som si s chalanmi zaslúžil, dali mi jasne najavo, že by som svoju šancu prepásť nemal.“
„Inak bude zle?“
Prikývol. Tváril sa pokojne aj napriek tomu, o čom sme sa rozprávali.
„Ale vzťah so študentkou asi nie je najvhodnejší spôsob, ako...“
„To viem aj sám,“ vydýchol podráždene. „Ale niekedy si proste nemôžeš pomôcť.“ Chytil ma za ruky a pomaly sa na mňa zvalil. Silno ma objal v náručí.
„Ale mal by si naozaj problémy, keby sa to niekto dozvedel, nie?“
„To teda áno a ešte aké!“ povedal a aj keď to bolo vážne, pobavil sa. „Lenže som tu tak trochu inkognito, vieš? Keby ma ľudia spoznali, bol by to problém. Ale našťastie som si aj na tebe overil, že nie je také ľahké zistiť, kto som.“ Potichu sa zasmial. „Človek sa vráti k normálnemu účesu, zmyje si z tváre farbu, a už ho zrazu nikto nepozná. To je smutné, vieš?“
„Takže aj tvoje meno je falošné?“
„Nie falošné, ale zmenené. A to tiež len priezvisko.“
Spokojne som privrela viečka. „To je dobre. Takže predsa si Leo.“
Perami mi prešiel po tvári. „Áno,“ zašepkal.
„Takže tu proste musíš pracovať, lebo ťa kontrolujú, a keď znovu... hmm, zídeš z cesty, budeš mať problém?“
„Dobre si to pochopila,“ povedal mi s úsmevom.
Bolo to toľko informácii naraz, až som sa cítila zmätená. „A bol si veľmi slávny?“
„Myslím, že ešte aj som. Len minule som mal nejaké problémy s fanúšikmi. Zdá sa, že sa niektorým predsa len podarilo zistiť, že som sa presťahoval sem. Potom to bolo treba rýchlo tutlať.“ Znovu sa potichu smial.
„Takže ťa stále prenasledujú alebo čo?“
„Niečo také,“ usmieval sa.
Chvíľu som mlčala a pokúšala sa všetky tieto novinky vstrebať. No potom som sa zarazila. „Tak preto si mi nepovedal skôr? Bál si sa, že by som to prezradila? A aj to, že spolu niečo máme?“ Už mi to začínalo dávať zmysel. Vedela by som mu poriadne zavariť, keby som chcela.
„Dúfam, že to nespravíš,“ zamumlal potichu a pobozkal ma.
Keď mi toto všetko povedal, vyjasnil tým mnohé záhady. Teraz som mu už rozumela. Oplácala som mu bozky oveľa nadšenejšie, pretože ma hrialo pri srdci, že mi všetko prezradil a konečne mi dovolil dostať sa k jeho životu aspoň o kúsok bližšie.