Vo svite mesiaca

Bolo neskoro večer, pár minút po polnoci, keď začul kroky a spev, ktoré sa roznášali po tmou zaliatej ulici. Nespal, len ticho ležal na svojej posteli a čakal, kým si pre neho príde spánok. V tejto polohe spočíval už nejakú tú dobu, neustále sa prehadzoval z boka na bok, no i keď chcel sebe viac, nedarilo sa mu zaspať. Možno za to mohli jeho hriešne myšlienky alebo mesiac v splne, z ktorého nemohol odtrhnúť oči, a vďaka ktorému bola noc o čosi svetlejšia. Kto vie.
Nakukol cez okno naproti svojej posteli a zahľadel sa von, snáď zbadá tých previnilcov, ktorí kazia čaro tejto pokojnej noci. Svetlo pouličných lámp odhalilo dvoch mladíkov v značne podnapitom stave, ako sa trmácajú ulicou a podopierajú jeden druhého. Na prvý pohľad sa síce zdalo, že sa podopierajú navzájom, no po bližšom preskúmaní si všimol, že ten vyšší, ďaleko zdatnejší mladík s tmavými vlasmi, ktoré v prítmí nemohol dobre rozoznať, podopieral toho druhého, očividne mladšieho. Sám však nevyzeral, že by dokázal na nohách stáť o moc stabilnejšie než jeho kamarát.
„Na na náá~~, Dai, no ták... hyk... spievaj so mnou!“ povedal menší a štuchol tmavovlasého do rebier.
„Prestaň tu bľačať, nemám na to náladu..“
Mladík pri okne sa len uškrnul nad ich nemotorným správaním, keď sa o niekoľko minút obaja zložili k zemi ako domino. Že by bola dnes gravitácia silnejšia než inokedy? To ťažko, na vine je očividne alkohol. Tá dnešná mládež, odfrkol si, i keď nebol o moc starší než tí dvaja. Už bol na odchode späť do postele, keď sa zarazil. Niečo mu nahováralo, aby ešte chvíľu zostal, akoby bolo vo vzduchu cítiť akési napätie či vzrušenie. Predzvesť niečoho, kvôli čomu sa oplatí postáť pri okne o nejakú tú chvíľu dlhšie. Aj tak nemôžem zaspať, pomyslel si a oprel sa oboma rukami o parapet. Tíško sledoval s úškľabkom v tvári, čo vykúzlia tí dvaja tam dole.
„No ták, Dai, nebuď.. hyk... nebuď taký mrzút,“ štipol menší do tváre svojho spoločníka, zatiaľ čo si obaja užívali intímny styk so zaprášeným chodníkom.
„Ty by si zas nemal byť taký odviazaný, Rin. Čo m-myslíš... hyk... čo myslíš, ako by to s tebou dopadlo keby... keby som sa na teba vys**l? Vieš, vieš čo by sa stalo? He? Presne... hyk... presne tak... ležal by si teraz kdesi v nejakom zasmradenom kanáli a topil... hyk... topil sa vo vlastných sračkách!“
Druhý mu na to neodpovedal. V tvári sa mu však zračil akýsi pocit viny, avšak, za to mohol z časti i ten alkohol, ktorého dnes popili očividne viac, než je únosné.
„Je to len moja, a to zdôrazňujem, moja dobrá vôľa... hyk... že som si ťa zobral na triko.“ Snáď to znelo trochu hrubo a zdalo sa, že mladšieho to trošku zarazilo. Nachvíľu sklonil hlavu a tak mu jeho karmínové vlasy zliezli do tváre.
„Máš pravdu... hyk... asi by som sa ti mal nejako odvďačiť...“ zahľadel sa tmavovlasému do tváre s neskrývaným pobavením. „Želaj si čo len chceš. Urobím... urobím pre teba čokoľvek, Daisuke.“
Telom tmavovlasého zrazu myklo, aký odhodlaný výraz mal jeho spoločník v tvári. Zdá sa, že to myslí vážne, pomyslel si a v duchu sa zaradoval. Nachvíľu sa zamyslel, hlavou mu preletelo snáď sto možností, ako by sa mu mohol odvďačiť. Pobavene sa uškrnul a oprel sa rukami o chodník na ktorom sedel.
„Vravíš – čokoľvek- ?“
„Jasné.“
„Naozaj spravíš čokoľvek, len aby si sa mi odvďačil?“
„Čo si hluchý? Ten alkohol.. hyk... ti asi vážne lezie na mozog.“ Nie alkohol, ale tvoje neopatrné keci, pomyslel si Dai a hneď mu na tvári naskočil sebavedomý úsmev, v ktorom sa zračilo čosi viac, ako len pobavenie.
„Spravím čokoľvek, čo budeš chcieť, to je moje slovo... hyk... tak bude to? Nemám na to celú noc.“
„Hm. Vyfajči ma.“ Ostalo ticho. Červenovlasý sa zarazil, zrazu nevedel, čo urobiť, ani čo povedať. Myslí to vážne? Alebo sa s ním len hrá? Je tiež možné, že zle počul, aj to červenovláska napadlo. Sedel úplne bez pohnutia a hľadel na Daia, ktorý mu sebavedomo hľadel do očí. Snažil sa v tých tmavých očiach nájsť niečo, čo by ho utvrdilo v tom, že to myslí skutočne vážne. Našiel. Zarazil sa, snažil sa skryť rozpaky tým, že hľadel kamsi dole, snažil sa skryť pred tým spaľujúcim, nenásytným pohľadom, ktorý svojou neoblomnosťou vyzýval po ukojení.
Obom sa to zdalo ako hodina, než rudovlasý pomaly vstal a začal kráčať smerom k Daisukemu. Z každého jeho kroku bola cítiť neistota, každý jeden krok bol pomalší, než posledný, no i tak sa nedokázal zastaviť. Bol to sľub, stávka, a on nemienil zničiť svoju hrdosť i za cenu niečoho takého. Dýchal zhlboka, akoby sa mu nedostávalo kyslíka. Zohol sa k tmavovlasému, donútil ho ľahnúť si na zaprášený chodník a rukami zašiel k jeho rozkroku.
„Počkaj, dočerta, čo to robíš?“ vyhŕkol Dai.
„Urobím ťa. Tak, ako si mi prikázal,“ povedal mladší a ani na moment nespustil oči z Daiových nohavíc.
„To vidím, ale... nikdy by ma nenapadlo, že by si toho bol schopný. A zrovna na takomto mieste. Nie si taký nevinný, ako som si vždy myslel.“
„Nie je to o tom, že by som chcel. Dal som ti svoje slovo, nemôžem odstúpiť. Navyše, ty si tu ten skutočný zvrhlík, nie ja.“ Obom sa postupne začalo vyjasňovať, akoby vážnosť situácie eliminovala účinky alkoholu v ich krvi. Avšak i tak sa zdalo, že to, čo obaja svojim nerozvážnym konaním začali, hodlajú tiež dokončiť.
„Ako myslíš, ale tu nie. Je tu príliš veľa svetla,“ schmatol mladík Rinovu ruku a vliekol ho kamsi ďalej do ulice, na miesto, kde neboli tak na očiach. Neboli to kroky, ktoré robili, skôr by sa to dalo nazvať rýchlou chôdzou či behom.
Tmavovlasý pociťoval vzrušenie, cítil, ako sa mu krv hrnie do spodnej časti tela. Adrenalín mu prúdil v žilách ako nikdy predtým a on sa už nemohol dočkať, kedy mu jeho spoločník urobí dobre. Prudkým pohybom ho prirazil k stene starého domu, ktorý bol zdá sa opustený a poskytoval im útočisko. Rinovi prekvapením preskočil hlas, nečakal, že bude na neho mladík tak surový. Ten ho pritlačil ho tvárou k stene a natlačil sa na jeho telo, takže červenovlasý mohol cítiť jeho vzrušenie. Daiove ruky nenásytne prechádzali po celom jeho tele, zatiaľ čo sa o neho trel s neskrývanou túžbou.
„Ah,“ Rinovi z úst unikol tlmený vzdych v momente, keď Dai prirazil panvou proti jeho malému zadočku. Tmavovlasý mu rukami zašiel pod tričko, maznal sa s drobnými bradavkami, i keď maznaním by sa to dalo nazvať len ťažko, keďže mladíkove bradavky červeneli pod jeho neustálymi štípancami. Pravačkou mu kĺzal dolu bruškom, až kým nenarazil na pracku na jeho nohaviciach. Mihnutím oka ju rozopol a vkĺzol mu za lem boxeriek, až kým neucítil jemné chĺpky a následne i jeho tvrdnúci úd.
„Dai, hej... čo to robíš, takto, ah, takto sme sa predsa nedohodli.“ Rinove slová ostali bez odozvy. Zrazu pocítil akúsi ťarchu potupy na svojich pleciach. No nemohol nič robiť. Nemohol odporovať, pretože jeho snaha by bola potlačená silou tmavovlasého. Neostávalo mu nič iné, musel čakať, kým to všetko skončí, i keď nemohol poprieť fakt, že sa mu to akýmsi nepochopiteľným spôsobom začínalo páčiť. Všetka tá hrubosť, akou sa Dai dotýkal jeho štíhleho tela, jeho dych, ktorý ucítil na svojom krku tesne pred tým, než ho starší obdaroval bozkom, všetko mu to prišlo tak neuveriteľne vzrušujúce...
Daisukeho pravačka v jednom okamihu začala hladiť jeho malý zadoček. Ani nevedel ako, Rin sa zrazu pristihol, ako vychádza v ústrety Daiovej ruke. Spočiatku sa mu to priečilo, nechcel si pripustiť niečo také, a už vôbec nie to, že by sa mu to azda mohlo páčiť. Ale teraz... začal pociťovať niečo úplne iné, zvláštne vzrušenie, ktoré jeho telo vítalo s nevídaným súhlasom. Rozkoš, akú doteraz ani nezažil, rozkoš, ktorú mu poskytoval dotyk tmavovlasého. Nebol príliš nadšený, že za to môže práve on, Daisuke, no nemohol si odpustiť fakt, že sa pritom začal cítiť stále viac a viac príjemnejšie.
V jednom okamihu mu v hlave udrela myšlienka, že nechce byť len hračkou, s ktorou by sa niekto pobavil a následne potom odhodil. I on chcel mať podiel na tomto čine, hoci ten bol rovnako hriešny, ako oni dvaja. Nebránil sa dotykom tmavovlasého, práve naopak, dožadoval sa stále viac a viac! Rukou nahmatal mladíkov rozkrok. Dai bol pekne vzrušený a o jeho dĺžke netreba hovoriť. Rin sa v duchu zasmial nad tým, akého zvrhlého kamaráta to vlastne má. No nemohol sa diviť, on nebol o nič lepší, ak nie dokonca ešte horší.
Otočil sa čelom k tmavovlasému. Nazrel do jeho tváre, avšak nechcel nazrieť do jeho očí, akoby sa snáď bál, čo tam uvidí. Akoby sa bál toho odrazu, v ktorom sa nakoniec nachádzal on sám. Spravil príraz proti Daiovmu rozkroku a donútil ho tak vydať ďalší ston, ktorý sa stratil v nepatrnom priestore medzi nimi. Treli sa o seba, dovolili silnému vzrušeniu a chtíču, aby ich úplne ovládli.
„Sss, studené...“ sykol Daisuke, keď ucítil Rinove chladom zaliate prsty na svojom rozpálenom mužstve. Bola noc, zima, ktorá sa rozliehala mestom, vnikala pod ich oblečenie a hladila ich rozpálenú pokožku. Rin sa len ticho uškrnul a celou rukou obopol Daisukeho úd.
„Aach,“ ďalší ston sa vydral z pier staršieho. Pritisol si Rina za zadok bližšie k sebe a donútil ho taktiež vzdychnúť. Využil ten moment a vnikol mu do úst jazykom. Tá horkastá chuť, akú obaja pocítili na jazyku, bola priam neodolateľná. Daisukem akoby prešiel elektrický prúd, sotil červenovlasého proti stene a ten sa následne zviezol na zem. Dai nečakal ani sekundu, vytiahol svoj úd a surovo mu ho strčil do úst.
Rin sa najprv zakuckal, nečakal to, ani tú ohromnú dĺžku, ktorá mu teraz doslova plienila i samotné hrdlo. Cítil, ako sa Daiove prsty vplietli do jeho karmínových vlasov, ako mu ich drásali v násilných prírazoch. Chcel niečo povedať, chcel sa vzoprieť, no nemohol. Nech sa akokoľvek snažil, teraz bol plne v moci tmavovlasého.
Daisuke neprestajne prirážal do jeho úst. Nemohol sa nabažiť toho pocitu, keď mohol celou svojou dĺžkou spočinúť v útrobách Rinových úst. Bol to tak skvelý pocit...
Rin stratil akúkoľvek nádej, poddal sa mu. Dokonca sám zašiel do svojich nohavíc a začal sa ukájať vlastnou rukou. Nevedel prečo, nevedel ako je možné, že ho to všetko tak veľmi vzrušuje. Bol si vedomý trpkej bolesti, ktorou ho jeho spoločník zahŕňal, no jemu pripadala tá bolesť tak sladká, nevedel sa jej nabažiť, chcel jednoducho viac. Nikdy nezažil niečo také, preto si chcel naplno užiť túto chvíľu. Nevedel totiž, či sa ešte niekedy zopakuje. Provokatívne a bez hanby si trel svoju pýchu v rýchlych pohyboch ruky, zatiaľ čo si jazykom pohrával s penisom staršieho.
Oddávali sa jeden druhému, obaja žili len pre tento okamih, i keď by niekto mohol byť presvedčený o opaku. Tam vonku, v objatí tmy pretkanej svitom mesiaca si užívali vzájomné dotyky, prahli po nich... úplne im zatemnili myseľ a oni sa ocitli v ilúzii, že ich nik nevidí, že ich nevinná hra ostane skrytá pred očami ostatných. No oči niekoho ich predsa len pozorovali, zhliadli všetku tú skrytú krásu, ktorú ich akt preukazoval, no nedali odhaliť svoju existenciu. Len tíško, nepozorovane hľadeli zo svojej skrýše, kochali sa, a i keď chceli sebe viac, nedokázali odvrátiť svoju pozornosť na niečo iné. Tak vzrušujúca bola tá chvíľa, keď si mladíci oplácali vzájomné dotyky náruživými vzdychmi.
Netrvalo ani pár minút, keď Rin ucítil silné šklbanie Daiovej pýchy vo svojich ústach. Vedel, že sa čoskoro urobí, a to ho vzrušilo natoľko, že on sám vyvrcholil. Krátko na to mu ústa zahltila spŕška semena jeho tmavovlasého spoločníka.
„Aaah.“
„Rin, a-aah.“
Ich výkriky sa rozniesli ulicou, dostali sa i do uší mladíka, ktorý stál v okne a pozoroval ich. Po celý ten čas, čo si užívali vzájomnú blízkosť. Mesačný svit a neďaleká pouličná lampa mu dovoľovali zhliadnuť každý nepatrný pohyb, ktorým sa dvojica mladíkov ukájala. Videl to takmer tak jasne, ako by tam stál, len pár krokov od ich vzrušených, roztúžených tiel, od ich výkrikov... Nevedel ako, nevedel kedy, len odrazu ucítil vlahu na končekoch svojich prstov. Pozrel dole a zistil, že nie len dvaja vytriezvelí mladíci prežili orgazmus, ale i on. Nepotreboval viac, dokonca nebol ani prekvapený tým, pri akom akte sa to vlastne ukojil. Ruku si utrel do vreckovky pohodenej na jeho nočnom stolíku a následne ju odhodil kamsi do kúta. Bolo mu jedno kam, bolo mu dokonca jedno i to, čo sa potom stalo s tými dvoma tam na ulici. Bez akejkoľvek odozvy či slova, zaľahol späť do postele. Svoj zrak uprel na obrovský mesiac a a v duchu ďakoval, že vďaka nemu mohol zhliadnuť to vzrušujúce divadlo. Pokojne privrel viečka a odobral sa do ríše snov.
Konečne.