Začnime odznova...Part 6

,,Ari, čo ty tu robíš?" Prehrabol som si vlasy a pozrel na ňu.
,,Bývam tu, čo si zabudol?!" Preložila si ruky na hrudi.
,,Je to možné, vieš skleróza. Ale som rád, že ta vidím." Najskôr sa zasmiala a potom sa mi hodila okolo krku.
,,Aj ja. Takže Taoki. Teraz spolu chodíme?" Jej otázka ma docela dosť zaskočila.
,,No, ako by som to len...." nenechala ma dopovedať.
,,Prepač, možno že je to pravda." Smutne pozrela.
,,Možno že je pravda čo?" Zamyslela sa a prehliadla si ma.
,,To, že si na chlapcov." Rozpleštil som ústa do korán a oči som mal jak kukadlá. Ostala prekvapná.
,,Wataru! Izumi! Ja vás zabijem!" Ako by som z diaľky započul ich smiech. Načiahol som sa k Ari a pobozkal ju. Vytiahol som mobil a odfotil to. ,,Pozri naša spoločná fotka." Usmial som sa a ona skákala od radosti. ,,HA HA." Výtazoslávne som sa zasmial a Ari odo mňa na krok odstúpila. ,,Musím bežať, zlatko." Zakýval som Ari a utekal som po ulici. Keď som bežal pozrel som sa v ľavo do jedných s uličiek a uvidel som tam svoju sestru ako sa drží za ruky s Wataruom. V póze bežca som zastal a ostal sa na nich dívať.
,,Taoki?" Spýtala sa ma.
,,Keiko?" Urobil som to isté.
,,Taoki?" Ozval sa môj spolužiak držiac Keiko za ruku.
,,Wata... toto je už trápne." Okamžite sa pustili a obaja naraz si začali zo zadu chytať hlavu. ,,Mne je to jedno. Musím, majte sa." Len mi kývali ako naprogramovaný roboti a ja som bežal ďalej. Rozrazil som bránu no potkol som sa o Akinu a tvárou padol rovno do jej hovna. Akina bolestivo zaskučala a ja som sa k nej rýchlo otočil. ,,Prepač, nevidel som ťa, je mi to tak ľuto." Začal som sa ospravedlňovať a ona sa zatiaľ zdvyhla a olizovala mi tvár. ,,Fuj Akina to je...." nedopovedal som to lebo som sa otočil na Haruku, ktorá stála vo dverách a neveriacky na mňa hľadela. Usmial som sa, oprášil sa a spýtal sa jej ,,pusu?"
Podala mi utierku ,,radšej nie" a škaredo na mňa pozrela.
,,Žartujem, deje sa niečo?" Utrel som si tvár a spýtal sa.
,,Bež sa umyť." Poslala ma do kúpelne a ja som ju poslúchol. Neviem ale či jej vadilo to ho**o alebo tá levanduľová vôňa nasiaknutá do celého môjho oblečenia. Keď už som si preplachoval tvár snáď po desiaty krát vošla Haruko do kúpelne. Oprela sa o zárubňu a pozrela na mňa.
,,Naozaj deje sa niečo?" Opýtal som sa znova a ona prikývla hlavou.
,,Je načase Akinu vrátiť." Povedala vážnym hlasom.
,,Čo prosím?" Zareagoval som tak i keď som počul dobre.
,,Jej majtelia si..."
,,Ja s***em na jej majteľov, videl som ako ju vyhodili z auta." Skočil som jej do reči lebo Akinu si dať nenechám.
,,Taoki ja ti verím, ale prídu si po ňu zajtra." Pozrel som na ňu a začal som naštvane rozhadzovať rukami.
,,Tak fajn, nech si ju zoberú. Tebe to môže byť tak jedno ako sa cítim, lebo ti nie si moja matka." Zdôraznil som slovo matka a pleskol som za sebou dverami do izby. Oprel som sa o dvere a vydýchol som si.
,,To bolo naozaj hnusné Taoki." Prehovorila dievčina sediaca na stoličke a prezerala si môj skicár.
,,Ty si predsa...ako si sa sem tak rýchlo dostala Keiko?" Prekvapene som hľadel na moju nevlastnú sestru. Preotčila stranu na mojom skicári a ostala bezvýznamne hľadieť. ,,Hej čo si to..." Pozrela na mňa a ja som rázom stíchol.
Vstala a kráčala ku mne. ,,Tento chlap," otočila skicár na mňa a ukázala prstom na Mikka ,,čo s ním máš?" Potriasol som prihlúplo hlavou a pozrel na ňu. Chytila ma pod krkom za košeľu a pevne ma pritlačila k dverám. ,,Odpovedz!" Zhúkla po mne až mnou trhlo. Prehltol som a prikývol.
,,Počkaj chvíľu." Povedal som a ukázal na oblečenie a tým som jej naznačil, že sa chcem prezliesť.
Pustila ma. Privoňala k mojej košeli a povedala. ,,Prečo, voniaš tak ako voniaš?" Pousmial som sa.
Vieš kamoš...teda kamoška, na mňa vyliala aviváž." Povedal som úplnu kravinu ale uverila mi. Prezliekol som sa, aj pred ňou veď sme súrodenci síce nevlastný ale proste rozumieme si a nikdy by som so Keiko nepovedal, že po mne ide. Hodil som sa na posteľ a ona si sadla vedľa.
,,Od koho máš tie cucfleky?" Spýtala sa a ja som stuhol. ,,Od tej kamošky? Od Ari nie sú s tou som včera bola, tak potom od koho." Pozrela na mňa a ja som to nevydržal.
,,Keiko. Dnes som Ari povedal, že s nou chodím. Spím pri tom s chlapom. A nakoniec ešte myslím na iného chlapa." Objal som ju okolo pásu a rozvzlikal som sa. Bola pravda, že som Mikka nenávidel a mnoho krát ho preklínal, ale nemôhol som ho vyhodiť z hlavy.
,,Ten na koho myslíš je Restto?" Prikývol som a ona ma od seba odhodila. ,,Maj sa" chladne povedala a odchádzala z izby.
,,Keiko!" Zakričal som no zavrela dvere a v izbe ostalo ticho.
Zas ma chytila tá nálada a mal som chuť utiecť. Na zemi vedľa postele ležala kniha. Čítal som ju veľakrát a vždy som dúfal, že koniec bude iný. Príbeh o malom chlapcovi, ktorý stratil rodičov a hľadal na svete svoje miesto. Nikto ho nechcel, nikto ho nemal rád až napokon si našiel niečo čo pre neho znamenalo, celý život. Našiel kamienok. Trhnuté však? No ten kamienok bol od tých ostatných vzdialený. Bol tam sám. On ho zobral a dal si ho do vrecka. K večeru keď už posledné lúče slnka doliehali na mestečko, ten kamienok z jeho vrecka zmizol. Pousmial sa nad tým, že aj taká obyčajná vec ako kameň ho opustila. Tma rýchlo pohltila ulice a chlapec dostal strach. Hlasy, hlúpe poznámky na chlapcovu adresu sa stávali čoraz častejšími. Zahol za najbližší roh kde sa schoval v jeho tieni. Celú noc sa modlil k bohu za trocha nehy. Nasledujúce ráno bolo všetko inak. Jedna slečna si chlapca všimla a ujala sa ho. Tomu sa splnil sen, keď dorazili na jej pozemok chlapec pri bráne zbadal presne ten istý kamienok čo stratil. Povedal si je to len hlúpy kameň a kopol doň. Ten večer chlapec stál na verande a sledoval hviezdy. Otočil sa a vedľa na lavici zbadal kamienok. Vzial ho do ruk a prezeral si ho. Najskôr z jednej, potom z druhej strany. Bol krehký. Priložil si ho na svoju hruď a hodil ho ako najdalej len vedel. No ten kameň pohltila žiara. Chlapec si zakril oči a keď sa pozrel čo sa stalo pred ním stál anjel. Odetý v bielom rúchu s bielymi krídlami. Anjel mu ďakoval za vyslobodenie a slúbil mu, že ho bude chrániť. Chlapec sa ohliadol a videl kamienok ležať na zemi. To bol spojový bod. Pribehol k nemu a zobral si ho. Strážil ho ako oko v hlave. Po pár rokoch, keď už bol chlapec starší všimol si, že je jeho anjel strážny čoraz smutnejší a smutnejší. Vždy keď sa ho na to spýtal tak to zahovoril ale chlapec vedel, že pravda je iná. Pár dní na to, chlapec šiel s anjelom na miesto kde ho našiel. Na kraji lesa, na lúke plnej kvetov a kameňov. Zašiel na osamotené miesto pod stromom a zahľadel sa na anjela. Kamienok vytiahol z vačku a v rukách ho rozlomil. Anjel pocítil slobodu a už ho nič nedržalo na zemi. Štastný vyletel do neba. Chlapec pochopil zmysel života a našiel samého seba v ten deň začal od znova. Oprel sa o strom a zdvyhol hlavu. Nadýchol sa a vykročil cestou, na ktorú dopadali posledné lúče slnka z toho dňa, žiť svoj život v tmavých uličkách miest.
A on si myslel, že začal od znova. Zvrel som knihu a položil ju naspäť na miesto kde ležala predtým. Uvelebil som sa vo svojej posteli a natiahol na seba perinu. Za pár minút som sa už utápal v ríši snov.
Nasledujúce ráno.....Kuchyňa
V pyžame som zamieril po schodoch do kuchyne. ,,Ha... teda mami?“ Začal som keď už sme sedeli pri stole a raňajkovali.
,,Prosím?“ Povedala no zrak upierala stále na jedlo.
Položil som paličky a ruky si dal na kolená. ,,Prepáč, ja som nechcel.“ Ospravedlnil som sa, nič iné mi neostávalo. Iná rodina by ma aj za toto vyhodila. No ona, zdvyhla sa od stola a podišla ku mne. Pohladila ma a objala. Ani som sa nepohol. Keď sa ma pustila a opäť si sadla, pozrel som von oknom. Pri bráne stál Ricco a ešte nejaký dvaja chlapíci. Prudko som vstal a vybehol som z domu. Pozrel som na Akinu, ktorá na nich vrčala a potom na Ricca, ktorému od toho prekvapenia takmer vypadla cigareta z úst.
,,Ty?“ Prehovoril som ako prvý, po tej chvíli ticha.
,,V celej svojej kráse.“ Povedal Ricco a pousmial sa. Oči mi behali z jednej jeho gorily na druhú a potom sa zastavili na ňom.
,,Čo tu chceš?“ Spýtal som sa prekvapene a ucítil som nieču ruku na mojom pleci.
,,To sú majtelia toho psa.“ Neodpovedal on ale Haruko, ktorá už Akinu držala na vodítku. Zahľadel som sa na Ricca, ktorý sa snažil môjmu pohľadu vyhnúť. No stretli sa. Pokrútil som hlavou, znechutený sa otočil a zamieril späť do domu. Využil ma? Ako inak. Všetci ma len využívajú. Po chvíli do izby vošla Haruko.
,,Čo to malo znamenať?“ Ruky v bok, podupkávanie nohou naznačovalo, že bola naštvaná. Mikol som plecami. ,,Rozprávaj sa somnou.“ Zvýšila hlas no ja som stále nemo stál a hľadel na ňu. ,,Vysvetli mi to! Ako to, že ešte včera ho chceli a dnes?“
,,Dnes čo?“ Pozrel som sa jej do očí.
,,Dávali za ňu peniaze a to slušné. Ten pán len mávol rukou a odišiel.“ Povedala ešte viac naštvane ako predtým.
,,Čože?“ Neveriacky som na ňu hľadel. Prikývla a odišla. Čo najrýchlejšie som sa obliekol a bez zvolenia som vyšiel von. Metro, tak tam budem rýchlejšie. Zabočil som a bežal smerom k metru. Pokiaľ pôjdem ním tak to bude rýchlejšie. Ledva som ho sithol. Keď zastalo tam kde malo, utekal som ďalej. Z diaľky som zbadal hotel a začal som spomaľovať. Zbláznil som sa? Načo to vôbec robím? Hlavou mi začali behať rôzne otázky. Prišiel som k hotelu a prešiel dverami. Usmial som sa na recepčného a ten mi úsmev opätoval. Kráčal som k výťahom, nešlo mi do hlavy prečo ma nezastavil. Nastúpil som a stlačil 14 poschodie. Keď zastal a otvorili sa dvere stuhol som. Čo mu poviem? No chcem vedieť prečo to urobil. Vystúpil som a smeroval som k jeho dverám. Zastavil som a ešte raz si to všetko premyslel. Nadýchol som sa a zaklopal na dvere. O krok som odstúpil ale počkal som. Nikto neotváral. Som tu priskoro. Oprel som sa o stenu vedľa dverí, zviezol sa po nej k zemi a čakal. Čakal. Čakal.
O niekoľko hodín neskôr...Chodba, hotel.
Neprišiel. Vstal som, trocha sa popreťahoval smerujúc k výťahu. Šiel som stlačiť tlačítko no započul som, že výťah sa pristavil na tomto poschodí. Keď sa otvorili dvere priamo do mňa narazil Ricco. Hľadel mi do očí no ja som uhol. Zastavil ma a chcel ma pobozkať. Odsunul som ho a sklonil som hlavu. To náramné ticho prerušilo nečakané zaškvŕkanie môjho žaludka.
Hlasno sa zasmial. ,,Pozývam ťa na obed, súhlasíš.“ Nereagoval som. ,,Alebo ťa aspoň vezmem domov.“ Chytil ma za ruku a ťahal do výťahu, v ktorom tento monolog pokračoval. ,,To je fajn, že už viem kde bývaš.“ Zazrel som na neho a nachvíľu sa odmlčal, no začal zas. ,,Čo keby sme skočili do kina?“ Takéto návrhy padali jeden po druhom až pokiaľ sme neboli na parkovisku. ,,Alebo...“ Chcel začať znova no mňa to už štvalo.
,,Drž už hubu! O čo ti ide?!“ Vyletel som po ňom a on na mňa len nechápavo hľadel.
,,Aby si prišiel znova.“ Povedal tichím hlasom a pozrel mi priamo do očí. ,,Preto som si nevzal toho psa.“ Hovoril už normálne a začal sa ku mne približovať.
,,Ja..Ja..“ Nevedel som nájsť tie správne slová. Urobil to preto aby som prišiel znova. Pristúpil ku mne a vzial mi ruku. Začal ju hladiť a potom sa načiahol po bozk. Akoby ma omámil bolo mi jedno, že stojíme na parkovisku kde na nás všetci vidia. Bolo mi dokonca jedno kto si čo o mne pomyslí. Začínal som mať ten zvláštny pocit. Neopísateľní pocit šťastia i vášne. Začínal som toho chlapa mať rád. Uvedomil som sa a odtiahol sa od neho. Zrak mi padol na za nami stojací mladý pár milencov, ktorý si nás údivom prezerali. Moje takzvané herecké umenie bolo v tejto situácií na nič. Ani som nevedel ako to vysvetliť. No ani som nemusel. Ricco sa obrátil a očividne na nich žmurkol. Prekvapením pre mňa bolo však to, že tej dievčine s toho prišlo zle, ale chalan sa začervenal, ako som si všimol a odvrátil zrak. Po chvíli sa pobrali ďalej a mi tieš.
,,Skočíme na zmrzlinu?“ Opýtal sa. Ja som si zakryl ústa a zasmial sa. Ani po tom čo som mu povedal, neprestal.
Pár minút neskôr....Zmrzlináreň
,,Môžem ochutnať?“ Pozrel som psími očami na Ricca lebo tú jeho zmrzlinu som ešte nemal.
,,Héj, mal si si ju kúpiť.“ Bránil si ju ako keby to bolo to jediné čo mal.
,,No ták Ricco.“ Nakoniec ju predomňa strčil a ja som ju olízal.
,,Mňáááám, čo je to zač?“Nevedel som jej prísť na chuť a tak som sa len opýtal. V tom som si spomenul. ,,Mimochodom poznal si toho chalana na parkovisku?“
,,No..“ Išiel niečo povedať ale ako sme vychádzali z dverí tak ja som zostal stáť a jeho to zarazilo.
,,Taoki? Čo to má znamenať?“