Ako sa vyliahli - 02. časť

Ďaleko preďaleko, za horami, za dolami, za horami, veľmi ďaleko od Konohy, sa jednej sliepočke narodilo deväť vajìčiek. Ona aj s kohútikom boli veľmi šťastní. Ale, čo sa nestalo. Jedného dňa k nim prišli banditi.
,,Kohútik, čo spravíme? Veď nás zabijú aj s deťmi a tie sa ešte ani nevyliahli.“ Plakala sliepočka.
,,Neboj sa, skúsim ich odlákať pomocou genjutsu, a ty s nimi zatiaľ uteč.“ Prikázal jej kohútik.
Potom vyšiel pred bránu a začal s banditami bojovať.

,,Kde je ta sliepka?“ Pýtal sa vodca banditov kohúta.
,,Ha, tak to zo mňa nedostaneš.“ Odvrkol mu ten.
,,Ani nemusím, moji ľudia ju nájdu, veď ma viac ako dva metre, ta sa len ťažko dá prehliadnuť.“ A začal sa smiať.
,,Ty si myslíš, že sme obyčajná hydina? My sme shinobi hydina. Učili nás bojovať ti najlepší.“ Kohút sa nedal.
,,Ha ha ha,“ smial sa bandita, ,,že shinobi, no to je dobre.“
A zrazu mu zamrzol úsmev na tvári. Pozrel sa na svoje brucho a z neho mu trčal mec.
,,No aký som? Neučili ta, že nepriateľom sa nemáš posmievať? Lebo to zle dopadne.“ Kohút sa mu pozeral do tvare.
,,No, asi to budem musieť brat vážne,“ povedal jeho protivník, kohút medzitým uskočil, a on si začal vyberať mec z brucha.
Keď ho vytiahol, odhodil ho na 100 metrov, a vystrel sa. ,,Ideme na to.“
A začal sa zúrivý boj. Kohút sa snažil ochrániť svoju ženu a deti, a ten druhy chcel zistiť, čo za poklad to tam majú.
Po pol hodine bol kohút už trochu unavený a dával menej pozor. To využil ten druhy a podarilo sa mu ho smrteľne zraniť mečom, ktorý mu vyšiel z úst.
,,Ach,“ vzdychol kohút, ,,,to sa nemalo stať.“
,,Ale malo, ja som predurčený dostať vždy to, čo chcem,“ povedal mu ten druhy.
,,Môžem vedieť meno človeka, ktorý ma zabil?“ Pýtal sa kohút.
,,Ale pravdaže,“ povedal bandita, a uškrnul sa, ,,volám sa Orochimaru.“
A kohút dodýchal.

,,Pane, pane, už sme ju našli, schovala sa v jednej jaskyni, aj s nejakým obrovským batohom.“ Volali na neho jeho poskoci.
,,Nevravel som, že dostanem všetko, čo chcem?“ Pohodil smerom k mŕtvemu kohútovi a vydal sa smerom k jaskyni.

Pred jaskyňou bola kopa jeho zabitých poskokov. ,,Bože, ďalšia nezmyselná bitka, aj tak dostanem, to, čo chcem. No, aspoň sa pobavím.“ Povedal si, a začal sa smiať.
,,Pod von, zakričal na ňu, nemá zmysel sa tam skrývať,“ volal na ňu.
,,Ty! Kde je môj muž?“ Pýtala sa so slzami v očiach, lebo už dopredu vedela, aká bude odpoveď.
,,Ostal tam pri dome, a už nepríde.“ Odpovedal jej.
,,Nieeee! To sa tak nemalo stať.“ Sliepka plakala.
,,Neboj sa, onedlho pôjdeš za nim.“ Kľudným hlasom jej povedal Orochimaru,
,,Bez boja sa nevydám.“ Sliepka si pripravila kunaie.
,,Keď to musí byt,“ povzdychol si sťažka a na oplátku vybral shurikeny.

Rozbehli sa proti sebe a bum – zrazili sa.
„No to bolo rýchle,“ povedal Orochimaru, a pozrel sa, ako jej spod zobáka vyteká krv.
„Ja som ešte neskončila.“ Povedala a spoza chrbta vytiahla ďalší kunai. Bodla ho do jeho chrbta.
„Sakra, to som nečakal. Ešte že mi to veľmi neublíži.“ Uškrnul sa na ňu. „Márna snaha, ja tak ľahko nezomriem.“
„Do pekla!“ Vykríkla. A vykašľala trochu krvi.
„Škoda, myslím, že sme u konca.“ Poznamenal sucho Orochimaru a odišiel od nej.
Sliepka sa zvalila na zem a posledný pohľad išiel do jaskyne, k jej deťom.

„Pane, v tom batohu sú nejaké vajcia, ale poriadne veliké,“ hlásili poskoci.
Orochimaru podišiel k nim a jedno si vzal do rúk.
„Hm, no vezmeme ich so sebou, uvidíme, čo sa z nich vykluje.“ Sám bol strašne zvedavý, čo to tak hrozne chránili. Vedel, že toto sú ich deti, boli to obrovské vajcia. Ale niečo v ňom dúfalo, že to nebudú len tak nejaké sliepky.
„Odchádzame domov, tu už nemáme čo robiť.“ A pomaly odtiaľ odchádzal. Jeho poskoci si každý vzali jedno vajce a išli za nim.

O niekoľko mesiacov neskôr.

„Orochimaru – sama, myslím, že už sa to liahne.“ Pribehol k nemu jeho verný Kabuto.
„Naozaj?“ Vyskočil zo stolice Orochimaru a spolu išli do miestnosti, kde ich mali uložené. A naozaj, na jednom začala praskať škrupinka.
„Ja som tak strašne zvedavý, čo to bude,“ pišťal Orochimaru.
Kabuto na neho len kukol a zase upriamil svoj pohľad na vajce. „No to som aj ja, a nemusím to dávať tak najavo,“ pomyslel si.

Vtom vajce prasklo úplne a zjavila sa mala hlava so zvláštne sfarbenými vlasmi.
„Jee, ten je zlatý, Bude sa volať Pain.“ Povedal Orochimaru.
„Vy ste im už vymýšľal mena?“ Pýtal sa opatrne Kabuto.
„Áno, pre každý prípad. Veď musím byt pripravený na všetko. A dobre som spravil.“ Orochimaru bol so sebou spokojný. „Ty,“ ukázal na jedného medika, čo tam stal, „postaraj sa o neho.“
„Pane,“ povedal Kabuto, „liahne sa ďalšie,“ a ukázal na stôl, kde ďalšie dve začali pukať a praskať.
Po par minútach sa ukázali dlhé hnedé vlasy z jedného a krátke čierne z druhého.
„Dievča a chlapec, aj pre nich už mate meno, pane?“ Spýtal sa Kabuto.
„Ona sa bude volať Konan a on Itachi.“ Usmial sa Orochimaru.
„Bože, som zvedavý, čo z nich vyrastie,“ povzdychol si Kabuto, „A to ešte nie sú všetky,“ pomyslel si.

Po ďalších minútach sa vyklubali ďalší šiesti chlapci. Orochimaru ich nazval Kisame, Deidara, Sasori, Tobi, Zetsu a Hidan.
„Ha ha ha,“ smial sa, „a mam svoju malú armádu. Vycvičím z nich skvelých zabijakov.“

O päť rokov.

„Konan, ale tak sme sa nedohodli, ja mam byt vrah a ty moja obeť.“ Ozývalo sa z jednej strany lesa.
„Tak si sa dohol iba ty, Itachi, ja s tym vôbec nesúhlasím, a okrem toho sa ti nemienim podriaďovať. Poslúcham iba Orochimaru – sama.“ Odvrkla mu ona.
„Už sa zase hádate?“
„Ale nie, Pain, neboj sa.“ Povedal Itachi.
„Ale áno, aj my sme ich počuli,“ ozvalo sa spoza nich. Stali tam Deidara a Sasori. Ten vyzeral, že mu je to je všetko jedno.
„He, čo tu mame nejaký zraz?“ Spýtal sa ďalší hlas.
„Nie, to sme sa tu len tak náhodne všetci stretli, povedala Konan zvyšným štyrom príchodzím – Zetsuovi, Kisamemu, Tobimu a Hidanovi.
„Keď už sme takto všetci tu, chcem vám niečo povedať. Mám taký nápad. Keď už sa všetci učíme byt tak skvelými zabijakmi, aj by sme sa mali nejako volať. Tak, aby z toho mena išiel strach.“ Povedal Pain.
„To je super nápad,“ povedal Deidara a ostatní s nim súhlasili.
„Premyslel si už aj nejaké meno?“ Spýtal sa ho Itachi.
„Áno. Budeme sa volať Akatsuki. Súhlasíte?“ Spýtal sa ich Pain.
Z každej strany sa ozvalo „Áno“.
A tak vznikla Akatsuki.

______________________________________________________________

Nové mangy vychádzajú v utorok alebo stredu, každý týždeň. Nie vždy vychádzajú tie isté, pretože veľa ľudí robí viac vecí, nie je na to čas stále, atď... Takže treba vždy čakať a čakať
Keď ďakujete pri mangách, my si to samozrejme ceníme, ale nezabúdajte prosím na editorov. Tí mangu musia vyčistiť a naeditovať preklad. Je to občas namáhavejšie ako prekladanie, v každom prípade, určite daného človeka neteší, keď všade vidí len to: ďakujem za preklad. Nemyslíte?
Kto na danej mange pracuje vidíte, keď rozkliknete Info o překladu
Dúfam, že sa vám naše práce budú aj naďalej páčiť