Bojovať je zbytočné kapitola 2.

„Nieee! Nechaj maaa! Pusť! Pusť ma! Prosím, nechaj ma! Prosím... prosím... prosím.“

Začal kričať a prehodil sa prudko na chrbát. Skríkol ešte viac a prudko otvoril oči. Bolesť ho zobudila. Priskočila som k nemu a chytila som mu ruku a pohladila ho na tvári.

„Som pri tebe, nemusíš sa ničoho báť.“

Po lícach mi stekali slzy a on sa na mňa uprene pozeral. Položila som si hlavu na jeho ruku a stále som ho hladila. On sa zrazu dotkol mojej hlavy a jemne mi prešiel po vlasoch. Úplne ma zamrazilo a nehýbala som sa. Prešiel mi po vlasoch ešte dvakrát a potom zase položil ruku vedľa seba.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa ho. Dúfala som, že mi už odpovie.

Neodpovedal. Bola som zúfalá, ale nemohla som nič robiť. Keďže on ležal na posteli, ja som si vystrela na zem svoje oblečenie a vyspala som sa na zemi. Na druhý deň som zase musela ísť do práce a večer som sa vrátila ešte zničenejšía. Už druhý deň som nejedla ani nepila a to bolo v tých podmienkach veľmi riskantné. Nebola som tunajšia a nebola som an to zvyknutá. Moje telo bolo slabé. Len čo som prekročila prah svojho príbytku, zatočila sa mi hlava a spadla som na zem. Chvíľu som plytko a rýchlo dýchala a chlapec sa snažil vstať a prísť ku mne. Doplazila som sa k posteli a povedala som mu:

„Lež... nič mi nie je. Iba som trochu unavená.Napijem sa a budem v poriadku.“

Podal mi fľašu vody, ktorú ani nenačal. Dala som si dva glgy a podala som mu ju späť.

„Ty to potrebuješ viac.“

Chvíľu sa na mňa díval, nakoniec vodu prijal a vypil pol fľaše, musel byť poriadne smädný. Ja som vypila zbytok. Hneď mi bolo lepšie. Stále mi však bolo zle. Sedela som a hlavu som si oprela o posteľ. Chlapec mi položil ruky na krk. Otvorila som dokorán oči, prekvapená tým nečakaným prejavom a pocítila som vzrušenie.

„Volám sa Gaara.“

Nie, toto nemôže byť náhoda. Nemôže. Vyzerá ako Gaara, volá sa Gaara, ja som vždy platonicky milovala Gaaru z Naruta. Je toto vôbec možné? Vždy som o ňom snívala, písala som o ňom poviedky, moji blízki sa báli, že som šialená, a teraz? Zachránila som ho. Zachránila som Gaaru.

„Prečo nič nehovoríš?“
„Neviem čo mám povedať.“
„Nepáči sa ti moje meno?“
„Je nádherné.“

Gaara pritlačil prsty na tepnu na krku a počúval, ako mi bije srdce. Preglgla som a snažila sa zachovať si chladnú hlavu. Ale nešlo to. Jeho dotyk ma vzrušoval.

„Veľmi rýchlo ti boje srdce, bojíš sa?“
„Mám sa čoho báť?“
„Nemáš, som tvojím dlžníkom, nikdy ti neublížil, zachránila si ma pred … pred...“

Schoval si hlavu do dlaní a ja som oľutovala svoju blbú otázku. Zavzlykal. Otočila som sa k nemu a chcela som sa ho dotknúť.

„Nedotýkaj sa ma!“
„Prečo? Bojíš sa ma?“
„Nie … ja neviem, ale som poškvrnený. Som odsúdený na zatratenie.“

Sadla som si na posteľ a pohladila som ho po ruke. Prestal nariekať a cítila som z neho napätie. Naklonila som sa nad neho. Odhrnula som mu vlasy z čela a pobozkala som ho. Pošepkala som:

„Nikdy už nehovor, že budeš zatratený. Zatratení budú tí, ktorí ti ubližovali.“

Chcela som sa vystrieť ale on ma zadržal.

„Prosím, spi v posteli. Je tvoja, nemôžem ťa nútiť, spať na zemi. Pôjdem tam ja.“
„Nie, ty si maród, nemôžeš spať na zemi. Veď do postele sa zmestíme obaja.“

Ľahla som si vedľa neho a keďže mal za sebou stenu, nemal kam utiecť. Bola som strašne vyčerpaná, a tak som zaspala chvíľku po tom, čo som si ľahla. Zobudil ma však jeho krik, opäť sa mu snívali zlé sny. Metal sa, kopal nohami a rozhadzoval rukami. Objala som ho a čo najsilnejšie som si ho pritisla k sebe. Hladila som ho po chrbte a bozkávala po vlasoch. Popritom som ho slovami ukľudňovala. Nakoniec sa prebral a silno ma objal. Bolo to nečakané gesto, myslela som, že sa zľakne a bude kričať ešte viac.

„Gaara, neboj sa, som pri tebe, už ti nikto viac neublíži.“
„Prečo, si na mňa taká dobrá?“
„Prečo by som nemala byť?“
„Som ľuďom len na obtiaž, nemal som sa narodiť.“
„Takú hlúposť ti povedal kto?“
„Mama. Mama ma nechcela. Keď som sa narodil tak ma chcel jej manžel dokonca zabiť. Nedokázal to, a tak am celý život bili a keď prišiel kardinál, predali ma za päťdesiat eur. Boli veľmi šťastní, lebo si teraz za tie peniaze môžu kupovať vodu a ryžu celé mesiace.“
„Gaara, viem, že o tom asi nechceš hovoriť, ale povedz, čo ti robil kardinál Yoshihior?“

Gaara sa schúlil v mojom núručí ako malé dieťatko a priložil si ruky na oči.

„On...on mi veľmi ubližoval. Bolo to hrozné, modlil som sa, aby som už zomrel ale nezomrel som. A on … bol zo dňa na deň horší. Najprv ma len bičoval a polieval horúcim voskom a ľadovou vodou. Nenechal ma spávať. Obchytkával ma tam dole a … a potom mi ho tam dával. Každý deň.Celý mesiac. Strašne to bolelo. Strašne. Chcel som sa zabiť, ale nemal som čím. Bol som spútaný reťazami. Nedával mi vôbec jesť, a piť iba raz za tri dni, aby som nezomrel. Bolí to. Stále to bolí. Bolí.“

Rozplakal sa a ja tiež. Nemohla som uveriť, čo sa to okolo mňa zrazu deje. Splnila som si svoj sen, aby som teraz takto trpela? Nevedela som ani prečo vlastne trpím. Ale to čo mi povedal Gaara bolo strašné. Strašné.

„Prosím... neublížuj mi aj ty. Ak mi chceš ublížiť radšej ma zabi. Prosím.“
„Nieee! Ja ti nechcem ublížiť, Gaara.“
„Ale, čo potom odo mňa chceš?“

Nevedela som, čo mu mám povedať. Pohladila som ho po vlasoch a tvári.

„Nechcem od teba nič, len aby si bol šťastný.“
„Nie, ja nemôžem byť šťastný, ja som zatratený.“

Podvihla som mu bradu a v slabom svetle ohňov zvonku, som sa mu zahľadela do tých úžasných, svetlunkomodrých očí. Chcela som mu povedať, že nie je zatratený, chcela som ho vyhrešiť, za tie depresívne voloviny čo trepe, ale bola som ako zhypnotizovaná. Gaarove uslzené, modré oči plné smútku a bolesti sa pozerali na mňa s nádejou, že ho vyslobodím z jeho vlatného života. Bol ako malé šteniatko hľadajúce svojho pána, ktorý ho nechal samé v pustom lese. Jeho srdce zavýjalo a kňučalo. Bolo mojou povinnosťou pomôcť mu. To, čo si raz pripútaš k sebe, o to sa musíš postarať.

„Urobím ťa šťastným, prisahám na svoj život.“

Gaara sa pritúlil ku mne a ja som ho hladila až kým nezaspal. Premýšľala som o tom, ako mu pomôcť. Nakoniec som to vzdala a zaspala som aj ja. Ráno som sa zobudila na divný pocit, že ma niekto sleduje. Otvorila som oči. Gaara kľačal nado mnou a uprene ma pozoroval.

„Č...čo to robíš?“
„Sledujem ťa.“
„Prečo?“
„Si krásna.“

Tak toto mi vyrazilo dych. Koľká úprimnosť. Ale čo sa čudujem, veď je to decko z Púští, najchudobnejšej krajiny na svete.

„Čo je na mne také krásne?“
„Máš krásne vlasy a tvár.“
„Ale nekecaj, mám normálne vlasy a normálny ksicht. A teraz poď, budeš mi pomáhať s ďeťmi. Nemôžem ťa tu nechávať samotného.“
„Ale čo ak nás uvidí kardinál?“
„Medzi ľuďmi nám nič neurobí.“