Bojovať je zbytočné kapitola 3

A tak mi začal Gaara pomáhať s deťmi. Naučila som ho ako má pichať injekcie, podávať tabletky a hlavne som ho naučila pisať a čítať. Potom sme to spolu učili ostatné deti. Kardinála sme od toho incidentu nevideli, neviem kam sa schoval. Prežili sme takto jeden nádherný mesiac, rany sa Gaarovi zahojili a na tvári som mu spozorovala šťastie. To ma napĺňalo. Bola som šťastná, keď bol šťastný on a neustále som v sebe potláčala hriešne myšlienky. Hovorila som si, že je to predsa ešte len dieťa, má šestnásť rokov. Ale keď som v noci spala vedľa neho a cítila som jeho horúce telo, jeho bič rozkoše, ktorý mu niekedy v spánku začal pulzovať, myslela som si, že zomriem od túžby po ňom. V mojich rukách ozdravel, nabral svaly a stal sa z neho ten najpríťažlivejší muž na svete. Teda ešte chlapec.

Jedného dňa som sa rozhodla, že by som ho mohla naučiť aj počítať. Sadli sme si do piesku a ja som začala kresliť po zemi číslice. Opakovala som mu miliónkrát ako sa ktorá volá a snažila som sa ho naučiť ich pisať, ale toto mu nešlo tak ako písanie, či čítanie. Na to mal asi talent. Keď asi po stýkrát zle nakrelil päťku, skočila som k nemu a nemilosrdne som búšila päsťami do piesku, aby ten nepodarok zmizol. Gaara sa smial ako blázon a chcel mi chytiť ruky. Ja som sa však metala a búšila som do neho až kým som nespadla. Gaara spadol na mňa. Ruky som mala vystreté nad hlavou a on mi ich pevne držal. Dlho sme sa pozerali jeden druhému do očí až kým Gaara nezavrel tie svoje a nedotkol sa mojich pier. Chcela som sa brániť ale keď som cítila váhu jeho tela na svojom a jeho jazyk ktorý sa obtieral o moje pery, pootvorila som ich a spojili sme sa v tom najkrajšom bozku aký som kedy zažila. Pustil mi ruky a začal ma hladiť po prsiach, bokoch, stehnách, ktoré som ovinula okolo jeho tela a keď sa ma už-už chcel dotknúť tam dole začuli sme ten najmastnejší, najpodlízavejší a najhorší hlas na svete:

„Konečne som vás vymákol samých, vy dve štence špinavé!“

Otvorila som oči. Nad nami stál kardinál Yoshihiro. Okamžite som dala preč ruky z Gaarovej hrude a chcela som sa postaviť. Len pekne ležte detiská sopľavé! Vytiahol pištoľ a namieril mi ju na hlavu.

„Zaplatíš za to, že si strkala nos tam, kam si nemala. A ty, kocúrik maličký, sa za chvíľku vrátiš tam odkiaľ ťa tá štetka vzala!“

Gaara sa začal triasť, vzlykať a to na čom som sa toľko nadrela zmizlo ako gáfor. Začala vo mne stúpať zlosť a okamžite som sa postavila. Kopla som Yoshiriha medzi nohy ale on sa už nedal ničím prekvapiť, udrel ma, sotil na zem a kopol mi do brucha. Vyrazil mi dych a skôr ako som stihla zareagovať vystrelil. Cítila som pichnutie v nohe a zvreskla som od bolesti. Ale bola to len noha, mala som ešte jednu. Yoshiriho si myslel že už nebudem robiť problémy a venoval sa Gaarovi. Podišiel k nemu bližšie a namieril pištoľ naňho.

„Nezabijem ťa, ale ukážem ti kde je tvoje miesto. Plaz sa predo mnou!“

Gaara sa však ani nepohol, vedela som, že je paralyzovaný strachom. Bojí sa toho človeka a nemôže sa pohnúť ani keby chcel. Yoshiriho sa k nemu priblížil.

„Nepribližuj sa k nemu ty prasa hnusné!“

Vykríkla som zdesená, aby tomu nádhernému človiečikovi niečo neurobil a Yoshiriho sa obrátil zase na mňa. Kopol do mňa a opľul ma. Dupol mi na miesto kde ma trafila guľka ale ja som už nevnímala bolesť, pohrýzla som ho do lýtka a on ma udrel po hlave pištoľou. Rukou som mu zmačkla rozkrok a znovu som mu zahryzla do nohy. Pištoľ mu vypadla z ruky a on spadol na zem a zvíjal sa od bolesti.

„Gaara, uteeeč!“

On však sedel na zemi a čumel ako vyoraná myš. Vzala som teda tú pištoľ a namierila som ju na Yoshihira.

„Ak sa k nemu priblížiš tak ťa zabijem!“
„Ty šlapka, však ty dostaneš, len počkaj!“

Postavil sa na nohy a začal ma kopať všade kde to bolo možné. Myslela som si, že to bude všetko čo mi urobí. Bolesť sa dala prežiť, naučila som sa nevnímať ju. Yoshihiro si však zrazu kľakol ku mne a začal ma bozkávať. Krútila som hlavou do všetkých smerov ale aj tak sa mi začali do úst prúdiť jeho sliny. Myslela som si, že sa povraciam. Cítila som jeho jazyk až kdesi v krku a jeho fúzy a brada ma škriabali skoro po celej tvári. Ľahol si na mňa a ja som zrazu nemohla dýchať pod tými stopäťdesiatimi kilami. Začal mi pchať ruky pod tričko a šmátral mi po prsiach. Nemohla som poriadne dýchať, a tak som nemohla ani vykríknuť. Niekomu by sa mohlo zdať, že sa mi to páči, keď nekričím a tie márne pokusy o výkrik vyznievali skoro ako vzdychy. Keď konečne odtrhol papuľu od mojich pier a začal mi bozkávať brucho vykríkla som o pomoc. Strelil mi facku a roztrhol mi tričko. Začal mi bozkávať prsia. Keď sa snažil rozopnúť mi podprsenku, tak sa mi zahmlilo pred očami a zúfalo som sa rozrevala. Jeho to ešte viac vzrušilo. Cítila som, že má tvrdé péro a bála som sa, že sa to naozaj stane. Bála som sa, že ma znásilní, že si ma vezme. Bála som sa, že budem mať v sebe tohto nechutného, odporného, slizkého hada. Keby sa to stalo, tak by som zomrela. Svoje telo som vždy dala iba tomu, koho som mala rada, alebo tomu kto sa mi páčil. Nikdy som sa s nikým nevyspala za peniaze. Nikdy som nespala s niekým cudzím. Považovala som svoje telo za niečo posvätné a narábala som s ním veľmi opatrne. Znásilnenie bolo mojou nočnou morou. Mala som fóbiu z toho, že by sa mi to mohlo stať. Nechodila som po nociach ožratá po meste a keď som šla na diskotéku, tak le s tlupou dôveryhodných kamošiek. Ako som sa mohla dostať do tejto situácie? Musím sa z toho dostať! Musím! Začala som kopať, škrábať a keď ma chcel bozkávať tak som ho pohrýzla. Spustila sa mu krv a začal ma škrtiť.

„Však ja ťa naučím poslúchať ty ku*va! Budeš moja, živá alebo mŕtva! Omr*ám ťa tak že ťa bude mesiac bolieť! Takého ako ja si ešte nemala! Však sa ti to bude páčiť!“

Jednou rukou si začal rozopínať rozporok a druhou rukou ma stále škrtil. Nemohla som dýchať a cítila som ako mi slabnú ruky aj nohy. Zamhmlievalo sa mi pred očami a pomaly som prestávala myslieť. Cítila som, že ak ma nepustí tak umriem. Nechcela som umrieť. Vedela som, že ak umriem , o*uká ma aj mŕtvu. Nechcela som, aby bolo moje telo zneuctené. Chcela som ho ešte niekomu darovať. Niekomu, koho asi milujem … Gaarovi.

„Gaa...ra...mi...milujem... ťa.“

Zatvorila som oči a čakala som na smrť. Posledná myšlienka v mojej hlave patrila môjmu milovanému Gaarovi.

„Dúfam, že som ťa spravila aspoň trošičku šťastným...“

Keď som si už myslela, že konečne zomieram a nemusím sa viac trápiť myšlienkami, kto bude mať moje telo, a čo ku mne ten dotyčný cíti, tak stisk na mojom krku povolil a smradľavé Yoshihirovo telo spadlo na moje. To bola akoby masáž môjho polozdochnutého srdiečka, zakašľala som a načisto som sa prebrala. Otvorila som oči, zhlboka som sa nadýchla a odtisla som Yoshihirovo telo z môjho. Z hlavy mu kvapkala krv a oči mal zatvorené. Gaara kľačal, trasúce sa ruky mal zatnuté v päsť a rýchlo a plytko dýchal.

„Čo si urobil?“
„Len to čo si to prasa zaslúžilo.“
„Ako si to urobil?“

Gaara ukázal na riadny kamenisko ležiaci vedľa Yoshihira.

„Omlátil som mu ten kameň asi desaťkrát o hlavu. Dúfam že skapal.“
„Zabil si ho?“
„A ak áno tak čo?“
„Čo ak pôjdeš do väzenia?“
„Nepôjdem, u nás takéto niečo neexistuje. Zahrabeme ho niekam uprostred púšte a nikto po ňom nebude pátrať. Budú si myslieť, že odišiel naspäť do svojej rodnej krajiny, alebo ho niekde zožrali supy. Tak to u nás chodí. U nás sa nepátra po mŕtvolach.“
„Aaach.“
„Čo ti je? Lily čo ti je? Si v poriadku? Lily odpovedz mi! Prosím!Lily, povedz niečo!“
„Nič mi nie je.“
„Vidím predsa, že ti niečo je! Veď on ťa postrelil do stehna! Poď, musíme sa vrátiť do dediny, musí ti to niekto ošetriť.“
„Nie! Najprv musíme odstrániť tú mŕtvolu.“
„Nie!“
„Nemôžeme ho tu len tak nechať! Niekto ho nájde a podozrenie hneď padne na nás! Všetci vedia, že si mu predtým patril, ak ho nájdu mŕveho bdue jasné, že si sa mu pomstil.“

Gaara stíchol a pozrel sa do zeme.

„Ach, prepáč. Nechcela som ti privolávať spomienky.“
„Nič sa nedeje, máš pravdu, nechcel aby padlo podozrenie na nás a už vôbec nie na teba. Ale bojím sa, že sa ti niečo stane s tou nohou.“
„Ja to prežijem, neboj sa o mňa Gaara.“

Pomohol mi postaviť sa a ja som chytila Yoshihira za jednu nohu a Gaara za druhú. Stehno ma pálilo, štípalo, bolelo, mala som ho v ohni ale nepreriekla som ani hláska. Najprv sme sa museli zbaviť Yoshihira. Skackala som na jednej nohe a myslela si, že umriem od bolesti, ale vždy keď som to už-už chcela vzdať, pozrela som sa na Gaarovu smutnú tvár a pomyslela som si, koľko musel on zniesť takejto bolesti, a ešte väčšej a je tu. Žije. Asi hodinu sme kráčali, lepšie povedané ja som skackala a potom sme sa zastavili uprostred ničoho. Okolo nás nebolo nič. Nechali sme Yoshihira ležať na slnku. Nemali sme nič, čím by sme vyhrabali nejakú dieru ale snáď sa oňho postarajú supy a ak nie, tak zhnije na slnku. Otočili sme sa a chceli sme sa vrátiť naspäť do dediny ale mne sa zakrútila hlava a spadla som do piesku. Gaara priskočil ku mne, pohladil ma a spýtal sa ma:

„Čo ti je láska?“

Usmiala som sa pri tom oslovení.

„Teraz už nič, keď si ma zachránil.“

Gaara ma vzal na ruky a celou cestou do dediny ma niesol. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a ovoniavala som ho. Voňal sebou. Svojím potom, opálenou pokožkou a mojím sprchovým gélom z Avonu. Bolela ma hlava, bola som smädná, unavená nohu som mala v ohni, strach v srdci a v hlave sa mi to všetko premiešavalo s jeho vôňou a uspávajúcou piesňou ktorú mi spieval v nejakom divnom nárečí. Neviem či som zaspala alebo odpadla ale zrazu som mala v hlave čierno. Iba sem-tam som mala pocit akoby ku mne doliehali hlasy z nejakej veľkej diaľky. Niečo ako:

„Rýchlo!“
„Lily, vydrž...“
„Milujem ťa!“
„Opatrne.“

Potom som už nepočula nič. Ani len hlasy z diaľky, ozveny ani nič.

Zobudila som sa na strašnú bolesť. Nielen v stehne ale v celom tele. Pomaly som otvorila oči a rozhiadla som sa okolo seba. Pri mojej posteli sedel Gaara a hlavu mal v dlaniach. Nevedela som či spí alebo plače alebo čo robí. Zdvihla som ruku a spichalo ma v ramene. Nevnímala som to a pohladila som ho po vlasoch. Prudko sa strhol vyskočila zvýskol:

„Ty žiješ! Si hore! Aaach, aký som šťastný!“

Jemne sa nado mňa sklonil a pobozkal ma na čelo. Zdvihla som ruku a pritiala som si jeho hlavu tak, aby som ho mohla pobozkať na pery. Zatvoril oči a nebránil sa mi. Bozkávala som ho dlho, predlho. Nevedela som sa nabažiť jeho pier. Boli úžasné! Sladké a voňavé. Bozkával ako boh a pritom som bola prvý človek ktorého bozkával.

„Gaara... to čo sa stalo tam, v tej púšti, predtým ako prišiel Yoshihiro...“
„Ach, prepáč Lily, veľmi sa ospravedlňujem za svoju nevychovanosť.“
„Ale, prečo? Mne sa to páčilo!“
„Čože? Veď nie sme zosobášení ani nič!“
„Nemusíme byť zosobášení ak chceme milovať a ak sa chceme milovať.“
„U vás možno nie, ale u nás je taký zvyk...“
„A s Yoshihirom si bol zosobášený? Ach, prepáč, odpusť mi to prosím...Nechcela som ťa raniť, nerobím nič iné iba ťa zraňujem.“
„Nie...to ja...robím z teba niečo čo nie si.“
„Nechápem.“
„Považujem ťa za jednu z nás a ty ...“
„Aha. Podľa teba sem nepatrím. Podľa teba nie som miestna ani nikdy nebudem. Je od teba milé,že si to myslíš.“
„Nie! Tak som to nemyslel!“
„Ale myslel!“
„Ja len... nechcem o teba prísť!“
„Tak mi prosím neubližuj.“
„Ja som nechcel.“

Slzy som mala na krajíčku. Po tom všetkom čo som preňho urobila mi povie, že nie som miestna, že medzi nich nepatrím ani nikdy nebudem. Ako keby som bola ku*va keď sa s ním chcem milovať. Nemôžem za to, že ho milujem! Že po ňom túžim. Proste ho chcem! Ach, keby som to tak bola schopná povedať nahlas, možno by mi porozumel.

„Lily, to čo si povedala, predtým ako som ho umlátil...“
„Čo som povedala?“
„Ty si to nepamätáš?“
„Nie, nič si nepamätám, prepáč, čo som povedala?“
„Nič, nič.“

Gaara vzal injekciu a priblížil sa s ňou ku mne.

„Čo to je?“
„Niečo na spanie, potebuješ veľa spať, aby sa ti rýchlo zahojila noha. Prekonala si otravu krvi, nebola si zaočkovaná alebo čo? Bola si v omdletí asi tak týždeň. Nemôžem dopustiť, aby sa ti niečo stalo.“

Tak rýchlom sa učil. Bol už z neho hotový lekár. Správal sa tak dospelo. Už nebol malé dieťa. Už nebol to čo predtým. Zatvorila som oči, aby som skryla slzy a nechala som sa od neho uspať. Zase som padala do tmy. Oslobodzujúca tma.

Zobudila som sa, tentokrát bez bolesti. Gaara spal zosunutý na zemi. Pomaličky som sa posadila, postavila a kľakla som si k nemu, Už ma bolelo iba stehno. To sa dalo vydržať pri zatnutí zubov. Keď spal,bol taký bezbranný. Nevinný. Vyzeral zase ako dieťa. Tínedžer. Nedospelý. Niekto, koho je trba stále chrániť. Sklonila som sa nad neho, nevydržala som to, musela som. Pritisla som svoje pery na tie jeho a jemne som ho pobozkala. Spomenula som si na to, aký bol vystrašený, keď prišiel Yoshihiro. Bol úplne paralyzovaný, musela som ho chrániť. A potom, aký bol hnusný. Ako mi povedal, že tam nepatrím, že som cudzia. Ja nie som cudzia! Nechcem byť cudzia! Chcem k nim patriť. Chcem ho chrániť! Chcem pomáhať a chrániť.

Gaara takmer nečujne zamrnčal a trochu mykol rukami. Bol pomaly rozkošnejší ako malé bábätko. Jeho ,habit´ bol polorozhalený a spotená hruď sa rýchlo dvíhala a klesala. Pery som pritisla aj na ňu, vdychovala som jeho vôňu a počúvala jeho srdce. Rukami som sa votrela pod habit a pohladila som postavené bradavky. Musel sa mu snívať nejaký erotický sen. Preto ten pot. Nevadil mi. Začínala som sa vzrušovať. Rozviazala som mu šnúrku, ktorú mal okolo brucha a rozhalila som habit.Pod ním mal ešte akési stredoveké nohavice ale to nebola žiadna bariéra. Strhala som to z neho a strhala som oblečenie aj zo seba. Teraz som pri ňom kľačala nahá. Prisala som sa na jeho bradavky a vtom vykríkol zo sna.

„Yoshihiro, nie!“

Okamžite som sa od neho odtrhla. Všetko moje vzrušenie bolo razom preč.

„Yoshihiro, prosím, nie. Prosím, už nie, to bolí. Prosím, pán kardinál, to bolí, prosím nie. Kardinál, nie.“

Objala som ho a zašepkala som mu do uška:

„To som ja, to som ja, Lily. Nemusíš sa ničoho báť. Ochránim ťa, urobím ťa šťastným ako som ti sľúbila. Sľubujem, prisahám, Gaara.“

Gaara sa pritisol na moju nahú hruď a pomrvil sa. Chvíľku sa zdalo, že ďalej spí, no vtom sa ma spýtal:

„Lily, ty si nahá?“
„Gaara, akoby som ti to vysvetlila. Bolo tu horko.“

Obaja sme sa zasmiali a Gaara sa posadil, pomaly sa priblížil ku mne a pobozkal ma na pery. Vsunul jazyk do mojich úst a pohrával sa s tým mojím. Pritisol si ma bližšie na seba a ja som cítila, že jeho kamoš sa začína prebúdzať. Všetko moje vzrušenie sa vrátilo späť a moje ruky sa rozutekali po jeho tele. Hladila som mu hruď, hnietila bradavky a škrábala som ho po chrbte. On ma bozkával na krku, na kľúčnych kostiach a pohrýzol ma do krku. Hlasno som zavzdychala, pretože hryzenie, to je proste moje a Gaara sa prisal na moje bradavky a hnietil mi prsia. Potom mi omakával zadok a ja som nevedela čo mám urobiť skôr. Či ho mám bozkávať, hladiť alebo si naňho sadnúť.

„Gaara, chcem ťa, prosím.“
„Lily, nemôžeme... nie sme svoji.“
„Gaara, na nič nemysli, proste sa tým nechaj unášať.“

Chvíľku bol ticho a pozeral sa na mňa, svetlo sviečok, ktoré horeli po celej mojej izbe sa mu odrážalo v tých jeho nebesky modrých očiach a pot mu stekal po tvári a hrudi vzbudzujúc vo mne neskutočnú túžbu.

„Pozri sa, čo si so mnou urobila, Lily. Ak to teraz spravím, tak sa v tom utopím a ty ma budeš mať na svedomí. Už sa ma nikdy nezbavíš.“
„Kto povedal, že sa ťa chcem zbaviť?“

Usmiala som sa na neho a položila som jeho ruku na svoju hruď.

„Budeme sa v tom spolu topiť, až na večnosť.“

Vášnivo ma pobozkal na pery a pritisol si ma k sebe tak silno, až mi skoro vyrazil dych. Z pier skĺzol na líca, krk, kľúčne kosty, jemne ma pohryzkal do bradaviek a nasal ich do seba. Vzdychla som a on sa ma spýtal:

„Ale čo ak sa večnosti nedožijeme?“
„Tak zomrieme spolu.“

Zdvihol ma na ruky a hodil ma na posteľ. Dlho sa na mňa pozeral a ja som sa musela zasmiať nad tým, ako sa dvíhal jeho penis hore a dole až nakoniec zostal stáť ako Eiffelova veža.

„Si tak nádherná, Lily. Si ako ten najkrajší kvet, si taká čistá ako ľalia.“
„Som tvoja ľalia.“

Sklonil sa nado mňa, pobozkal ma na krku a priložil si k nosu moje vlasy. Zhlboka sa nadýchol a nasal moju vôňu. Pozrel sa na mňa lačným pohľadom akoby bol upír, chystajúci sa napiť krvi svojej obete. Zbozkával mi celé telo a pošteklil ma všade, kde to len šlo. Videla som, že sa snaží ovládať ale ja som mu to sťažila. Rozkročila som nohy a pozrela som sa na neho prosebným pohľadom. Už nemohol. Pobozkal ma a ľahol si na mňa. Vnikol do mňa jedným pridkým prírazom a ja som vykríkla od rozkoše. Pohrýzol ma do krku a začal sa vo mne pohybovať. Rýchlo a silno prirážal dovtedy kým necítil, že sa dostáva na vrchol. Vtedy začal prirážať pomalšie a nežne ma hladil na stehnách a zadku.

„Máš tak pevný zadok, vzrušuješ ma, už sa nemôžem viac ovládať, odpusť mi to.“

Zase začal rýchlo a prudko prirážať, čím ma dostával do neba. Neverila by som, že sa môžem tak rýchlo urobiť, ale pri ňom bolo očividne všetko možné. Pevne som ho objala stehnami a tisla som sa na neho, škrábala som ho po chrbte a kričala som od rozkoše jeho meno. Pred očami sa mi zatmelo a videla som všetky hviezdičky na oblohe. Moje spotené telo sa dostalo na vrchol zároveň s tý jeho. On ma takisto škrábal po chrbte a volal moje meno. Pohrýzol ma do krku, prirazil posledný krát, najhlbšie ako dokázal a vystriekal sa do mňa. Potom ostal ležať na mne a svojho kamoša mal stále vo mne. Obaja sme vyčerpaní oddychovali, aj keď ja som dokopy nič nerobila. Vysilil ma však ten obrovský orgazmus. Bol to prvý orgazmus, ktorý som dosiahla pri milovaní. Nikto ma ešte nedokázal urobiť. Vedela som, že Gaara je výnimočný vo všetkých smeroch.

„Si moja prvá, Lily.“

Zahanbila som sa sama pred sebou, že to nemôžem povedať tiež, ale kto mal vedieť, že sa sem niekedy dostanem, a že stretnem tak výnimočného človeka? A čakať celý život na zázrak, je veľmi riskatné.

„Nemôžem povedať to isté, Gaara, ale zato môžem povedať, že si ten najlepší akého som kedy mala, aj charakterovo aj v posteli. A milujem ťa. To som ešte nepovedala nikomu.“
„Cením si to Lily. Milujem ťa.“

Nežne ma pobozkal a prevrátil sa vedľa mňa. Zavzdychala som, keď vychádzal zo mňa a vtedy ma napadlo, že neviem kam sa urobil.

„Gaara, kam si sa vystriekal?“
„Do teba samozrejme, kam by som sa mal vystriekať?“
„Na pupok, alebo do úst!“
„Veď to je nechutné!“
„Gaara, ja nemám antikoncepciu! A nemnali sme kondóm!“
„Čo? O čom to hovoríš? Čo je to antikoncepcia? A čo je kondóm?“
„Prepánajána! kon**my sú tie vecičky, čo posielam po dedinách aby ľudia nerozširovali AIDS! Antikoncepcia, to nerieš! Čo budem teraz robiť? Čo ak budem tehotná? Božeee!“
„Prečo to hovoríš, ako keby to bola tá najhoršia vec na svete? To je tá tvoja láska? Myslel som si, že keď ma ,akože´miluješ, už spolu ostaneme navždy!“
„Jasné, že ostaneme, ale na dieťa ešte nie som pripravená, nemám finančné prostriedky na to, aby som ho uživila a tu! Ho nebudem vychovávať, a neviem či si ty pripravený odtiaľto odísť! Bože, keby tu aspoň bola lekáreň kde sa predáva Escapelle, bože ja umriem!“

Gaara sklonil hlavu a po lícach sa mu začali rinúť slzy.

„Hovoril som ti, aby sme to nerobili.“

Zahrýzlo ma svedomie a objala som ho.

„Láska, odpusť mi to prosím ťa, prosím. Prosím. Milujem ťa.“
„Nemám ti čo odpúšťať, je to moja vina.“
„Nie je to tvoja vina. Vedela som, že to to tvoj prvýkrát. Aspoň si si to užil so všetkým všade. Alebo sa ti to nepáčilo?“
„Páčilo! A ešte ako! Hneď by som chcel zase!“

Obaja sme sa zasmiali a pritúlili sme sa k sebe.

„Ukážem ti niečo, čo tu si nerobíte.“

Zliezla som dolu, a Gaarovi vyhúkanému ako sovička som roztiahla nohy. Vzala som jeho chloubu do úst a začala som mu pomaličky robiť dobre. Vzdychal ako najatý a ja som si užívala pocit, že mu vládnem. Dráždila som mu jazykom uzdičku a žaluď, nasávala som ho celého do seba a olizovala som mu guličky. On v rukách zatnutých do pästí držal posteľnú plachtu, a mačkal ju tak veľmi, že som si myslela, že ju roztrhne. Prehýbal sa dozadu a kapôčky potu mu stekali z hrude až do pupčeka. Snažila som sa ísť na neho pomaly, aby mu to čo najdlhšie trvalo a aby si to čo najviac užil. Bolo nádherné pozerať sa na neho a popritom vedieť, že to čo sa s ním deje spôsobujem ja. Neskutočne ma to bavilo. Napokon som chcela vidieť aj koniec, a tak som zrýchlila a priviedla som ho do raja. Vystriekal sa mi do úst a ja som spapala všetku životodarnú tekutinu. Potom som zbytky vycucla z jeho kamoša a napila som sa vody. Nie, preto že by mi to nechutilo, ale preto, aby som mu mohla dať pusinku.

„Chutíš výborne, Gaara.“
„Ty zvrhlík malý!“
„No a čo, som malá ale šikovná.“

Obaja sme sa zasmiali a opäť sme sa pritúlili k sebe.

„Gaara, prepáč mi, za to čo som povedala predtým. Milujem ťa, a chcem s tebou prežiť zvyšok svojho života. Nebude mi vadiť, ani to, ak teraz otehotniem. Bude to naše bábätko a spolu ho vychováme, nech sa deje, čo sa deje.“
„Lily, ak si to tak praješ, odídem s tebou kamkoľvek len budeš chcieť. Milujem ťa, pôjdem s tebou aj na kraj sveta, ak tak budeš šťastná.“

Pobozkali sme sa dlho, nežne, jemne a potom sme zaspali v objatí. Konečne ma neťažili žiadne problémy. Vychutnávala som si prítomnosť a nemyslela som na budúcnosť. Bude, ako bude, teraz mám po svojom boku človeka, ktorého nadovšetko milujem. Teraz by som mohla aj zomrieť a bola by som šťastná.

Ale naše šťastie netrvalo dlho. Mesiac sme ešte ostali a keď sme sa už chystali na návrat do môjho rodného mesta, jedného dňa Gaara odpadol. Okamžite som mu vzala krv a poslala som ju na rozbor. Medzitým sa samozrejme prebral a tvrdil, že mu nič nie je, ale bol zdravý, a tak nebol dôvod na to, aby odpadával. Asi po dvoch týždňoch si ma zavolala jedna kolegyňa, ktorá pracovala v laboratóriu.

„Lily, ty máš toho chlapca rad, že?“
„Áno, ja viem, že by som nemala ale... nemôžem za to.“
„Budeš sa musieť tej lásky zbaviť.“
„Prečo?“
„On... ten tvoj Gaara, má AIDS.“

Hlava sa mi zakrútila, pred očami sa mi zahmlilo. Do rúk a nôh mi vošla slabosť a ja som sa zviezla na zem. Sklonila som hlavu, vlasy mi spadli do prachu ktorý vzápätí zmáčali moje slzy. Nečakane, ako blesk z jasného neba mi vytryskli z očí a začali sa nekontrolovateľne rinúť po lícach. Moje srdce začalo pukať. Všetko v mojom živote zdrazu prestalo dávať zmysel. Pretože môj život smeruje k jednej jedinej veci a tou bola SMRŤ. Mám spočítané hodiny, minúty, sekundy. Už nikdy si nebudem môcť dať predsavzatie na Silvestra. Už nikdy si nebudem môcť povedať, že niečo urobím potom. Už nikdy nebudem môcť mrhať časom. Pretože už žiadny čas nemám.

„Neplač, preboha. Ten chlapec má silné telo, nemysli si, že hneď teraz umrie.Sama by si mala vedieť najlepšie, že ak bude brať lieky a nesexovať na každom rohu, môže sa dožiť aj staroby. Práve teraz ťa najviac potrebuje. Nemôžeš sa vzdať. Už len kvôli nemu.“

Tieto slová ma bodli ako dýka. Čo som to ja za človeka? Myslím iba na seba! Vstala som a utekala som za Gaarom. Našla som ho pri deťoch. Vysvetľoval im že dva plus dva naozaj nie je desať pričom sa mu na tvári odrážala neskutočná neha a láska. Tie deti miloval akoby boli jeho vlastné. Nechápala som ako sa mu všetky vojdú do srdca. Pravdaže aj ja som ich mala rada, ale vytvorila som si v srdci určitú bariéru. Keď náhodou niektoré z tých detí zomrie, menej to bolí. Som veľmi citlivá a keby som ich milovala ako Gaara, nemohla by som túto prácu robiť. On toho ešte nezažil toľko čo ja. Keď mi na pohotovosti prvýkrát zomrel pacinet, myslela som si, že s touto prácou seknem. Bol to chlapec, približne pätnásťročný a bol naozaj pekný. Nebola som objektívna. Pár krát som sa oňho starala a rozprávala som sa s ním. Bol týraný a ja som naňho bola milá. Povedal mi, že ma má rád a keď potom zomrel bol to pre mňa obrovský úder.

Podišla som k nemu a zozadu som ho objala. Všetky deti sa na nás usmiali. Pred nimi sme nemuseli tajiť to, že sa máme radi ani nič podobné. Vedeli, že u nás je láska povolená a, že ak sa chceme milovať nemusíme byť zosobášení. Tolerovali to. Boli budúcnosťou tejto krajiny. Škoda, že sa tej budúcnosti nedožijú. Rozplakala som sa a Gaara sa zamračil. Chytil ma za ruku a odviedol do izbičky. Sadla som si na posteľ a spustila som srdcervúci nárek.

„Gaara, ty máš AIDS!“

Gaara vyvalil oči, sánka mu spadla a kľakol si na zem.

„Ako je to možné? Ja som … Ty si chorá?“
„Ja neviem! Predtým ako som sem prišla som bola zdravá! A tu som mala iba teba! Musel si to od niekoho chytiť ty!“
„Ako ti môžem veriť?“

Prešiel mi mráz po chrbte.

„Prečo by si mi neveril?“
„Si cudzia.“
„Veď si sa so mnou miloval. Ako ti môžem byť cudzia?“
„To bola asi tá najväčšia chyba v mojom živote.“

Vstala som a odišla som preč z izby. Nevedela som kam pôjdem ale vedela som čo tam budem robiť. Zabijem sa.

„Kam ideš?“

Neodpovedala som mu. Vykročila som smerom k púšti kde sme zabili a ,pochovali´ Yoshihira. V mojom srdci začala narastať neznesiteľná nenávisť ku všetkému, dokonca aj k deťom až ma to vystrašilo. Spaľovala ma zvnútra tak ako predtým vášeň.