Červený kód: Lucifer! 22

Lalo pochodoval po svojej izbe sem a tam ako nazúrený lev v klietke. Ešte stále mu akosi nedochádzalo, čo sa to práve stalo a ako bolo možné, že všetko, čo si o Drei myslel, ten dokonalý obraz, ktorý si utvoril, je jednoducho klamstvo. Skončil s ňou, skončil, opakoval si. Bol prekvapený, že mu vôbec nebolo smutno. Jediné, čo teraz cítil boh strašný hnev, a nervozita, ktorá mu ohlodávala vnútro. Hrozil sa predstavy, že z neho robila blázna, po celý čas! Možno sa mu aj smiala za chrbtom, aký je naivný hlupák, a keď sa nepozeral, očami hltala jeho najlepšieho kamoša. Aj keď bol Lalov mozog ochromený, pomaly to všetko už spracovával, aj keď proti jeho vôli. Nad tým, čo teraz cíti k Tobimu sa ani nezamyslel, no ten keď vošiel so širokým úsmevom do izby s trojuholníkom pizze v ruke, Lalo bol donútený popasovať sa aj ďalším návalom príkrych pocitov.
„Prepáč, kamoš, doniesol by som aj tebe, ale fakt by si neveril, koľko sa toho do Liz zmestí. Namojveru, šrotuje ako...“ Toby zastal v polceste ku svojej posteli, a keď zbadal, ako sa Lalo tvári, len zarazene vyvalil oči. „A tebe sa zase čo stalo?“ spýtal sa tupo, lebo ten výraz absolútne nepochopil.
„Tobo...“ povedal Lalo s hraným, napätým pokojom. Do obočia chytal zlovestný tik. „Rýchlo to zožer a radím ti, aby si si to vychutnal, pretože je to tvoje posledné jedlo.“
„Čože?“ zhíkol Toby, pretože jeho kamarátovi sa naozaj podarilo vystrašiť ho. „Lalo, kamoš, čo... čo do pekla...“
„Tak ty sa budeš tváriť, že netušíš, čo?!“ vykríkol Lalo zúrivo. „Myslel som, že sme priatelia!“ Jeho dlho napäté nervy konečne praskli. Zaťal päsť a takú Tobimu vrazil, až ho zložil na zem.
„Au!“ zajačal Toby a ihneď sa chytil za lícnu kosť, ktorú mu rana takmer rozdrvila. „Doriti, Lalo!“
Aj Lalo sa na moment prekvapil, pretože ani vo sne by ho nenapadlo, že raz Tobiho udrie. Potom si však znovu spomenul na svoju zlosť a nahnevane si odfrkol. Aspoň mu trochu odľahlo.
„Čo sa ti porobilo, ty blázon?! Načisto si zošalel?!“ kričal aj Toby, ktorý bol zrazu rozčúlený skoro rovnako ako Lalo. Šúchal si tvár, na ktorej mu už rástla nepekná červená podliatina. „Jasné, že sme priatelia! Ale zdá sa ti normálne, že ma bachneš len kvôli pizze?!“
„Ty jeden idiot!“ oboril sa na neho. „Aká pizza?! Hovorím o Drei!“
Toby ostal sedieť na zemi, lebo sa ešte stále spamätával z úderu, no napriek tomu, že mu v hlave trochu trešťalo, pozorne sa na svojho rozrušeného najlepšieho kamoša zadíval. Stále ho tak totiž bral ani na okamih nezaváhal, skôr bol zvedavý, čo Lala donútilo konať tak agresívne.
„Počkaj, Lalo,“ povedal pokojne a zdvihol ruky na obranu. „Počkaj. Zaraď spiatočku a povedz mi, čo do frasa sa stalo s Dreou a prečo si mi tresol, akoby si si ma pomýlil s vesmírnym votrelcom.“
„Videl som vás,“ vyštekol Lalo zlostne. „Dnes. Prechádzali ste sa ako ten najkrajší párik pod slnkom.“
Toby sa okamžite zarehotal a neveriacky pri tom pokrútil hlavou. Pripadalo mu to až príliš zábavné a hneď mu odľahlo, že to nie je nič vážne. Ranu zo žiarlivosti kamarátovi raz-dva odpustí.
„Nerehoc sa mi tu, ty idiot, ako vidíš, dosť ma to vytáča, a ak nechceš aby som ti tresol ďalšiu...“
„Preboha nie, počkaj!“ zrúkol. „Veď ja ti to vysvetlím. Len už žiadne násilie,“ vravel. „Bol som dnes za Dreou, aby mi poradila, čo kúpiť Liz na Vianoce, no zdala sa mi nejaká divná a smutná, tak som ju vytiahol na vzduch, aby som ju rozosmial.“
„Vyzerám ako d***l? Držali ste sa za ruky!“
Toby pokrčil plecami. „Mala len jednu rukavicu. Myslel som, že oceníš, ak sa ti postarám o to, že nepríde o prsty.“ Toby hľadel na Lala a rozmýšľal, prečo jeho kamošovi vôbec neodľahlo, aj keď si bol istý, že vysvetlenie pochopil a uznal ho za dostatočne dôveryhodné. Sledoval, ako Lalo zvraštil stále napätú tvár a natiahol k nemu ruku.
„Jasné, kamoš,“ povedal mu Lalo. „Odpusť.“
„V pohode,“ odvetil Toby a prijal jeho pomoc. O chvíľku bol už znovu na nohách.
„Spýtam sa ťa iba raz a ty mi radšej povedz pravdu.“ Lalo nasadil chladný, prísny výraz. „Vedel si o tom, že Drea páli za tebou a nič si mi nepovedal?“
„Čože?!“ vyvalil oči Toby.
„Nečum na mňa a odpovedaj, ty k****n, vedel si, že v skutočnosti jej ide o teba? Balila ťa?“
„Lalo, ježišikriste! O čom to do pekla hovoríš? Drea a zbláznená do mňa? Načisto ti zašibalo? Desíš ma, kamarát. Niečo si si dal? Ukáž sa, si sfetovaný?“
„Nechytaj ma, nič som si nedal!“ oboril sa na Tobiho, ktorý mu už vykrúcal bradu, aby sa pozrel či jeho kamoš nemá krvou podliate oči. „Tak, hovor!“
„Lalo, počúvaj ma, ty chumaj sprostý. Fakt netuším, ako si sa k tomuto všetkému dostal, ale ja som posledných pár týždňov strávil tým, že som sa aj s Liz zabával na tom, čo vy dvaja vystrájate. Ona mi vravela o Drei a ja jej o tebe, prepáč,“ zahanbil sa náhle, „viem, že sme boli ako babky na trhu, ale pochop už láskavo, a ver, že ja to viem spolu s Liz najlepšie, že odkedy sa Drea dovalila na túto školu, jediné, o čo sa stará, si ty.“
„Vy ste o nás naozaj klebetili. No prečo si si taký istý, že Drea hovorila Liz pravdu?“
„Lebo baby si hovoria všetko.“
„Tak to musíš vedieť aj o tom, že Drea je v skutočnosti veľká Lucienova a Olova kamarátka, a že bola zapletená v tom, že nás tí dvaja idioti zmlátili.“
Toby okamžite zdvihol ruky. „Hó-hó-hó, kamarát. Buď si si fakt niečo dal, alebo ti niekto práve poriadne vymyl mozog. Väčšiu sprostosť som ešte jakživ...“
„A čo povieš na toto? Práve som bol u nej a na vlastné oči videl, ako sa za ňou ten pankáč Oliver dovalil a začal jej tam vášnivo vykladať, že neberie telefón, že nech si len povie, kedy ma má znovu zmlátiť, aby ma odpratal z cesty na konci ktorej jej šťasten mávaš...“
Toby na neho prekvapene zízal. „To fakt?“
„Pre boha živého! Fakt! Veď som tam stál!“
„A to mi chceš akože povedať, že o tom všetkom začal točiť rovno pred tebou.“
„Nevidel ma, bol som vzadu.“
Chvíľu na seba mlčky hľadeli.
„No do riti,“ hlesol zrazu Toby. „Ja tomu vážne nemôžem uveriť! Veď Drea je taká dobrá baba a taká milá a priateľská a všetko.“
Lalo len pokrútil hlavou, zúfalo mávol priateľovi a sadol si na posteľ. Tvár si skryl do dlaní. „Kamoš, nechaj ma,“ vydýchol. „Chcem byť sám.“
„Tak to teda nie. Pozbieraj sa a ideme to ešte raz celé prebrať, lebo sa mi to vôbec...“
„Vypadni!“ zaziapal na neho Lalo hystericky. „Nerozumieš? Padaj odtiaľto! Strať sa do frasa, Tobo! Nechaj ma samého!“
Toby na neho vyvalene zízal s obočím až vo vlasoch. Takéhoto ho ešte nikdy nevidel. Pichlo ho pri srdci, no nie preto, že by sa bol urazil, ale zo smútku, lebo si uvedomil, ako Lalo strašne trpí. Znovu ho vidí v bolestiach a nemôže s tým vôbec nič urobiť, nijako mu pomôcť. Toby ten pocit z duše nenávidel.
„Dobre, kamoš, jasná vec,“ zamrmlal Toby a potom odišiel, lebo by sa na trápenie svojho najlepšieho priateľa aj tak už dlhšie pozerať nevydržal.

„Niečo sa pokašlalo. A to parádne,“ povedal o päť minút Elizabeth.
Tá keď si vypočula jeho rozprávanie, okamžite poslala Ashley naspäť za Dreou. Potom schmatla Tobiho za rukáv a odtiahla ho do malej kutice na konci dlhej internátnej chodby, kde boli odložené metly, vedrá a všelijaké čistiace prostriedky. Lizzy a Toby ju častejšie využívali ako hniezdočko lásky, no teraz okolnosti vyžadovali, aby ju okamžite prekrstili na provizórnu konferenčnú sieň.
„Toby, tu niečo smrdí,“ povedala Lizzy.
„Viem, tam v rohu sa asi niečo vylialo.“
„Nie to! Myslím Lala a Dreu. Ja za ňu dám ruku do ohňa, rozumieš mi? A nie len ruku. Celá skočím do vatry, ak to bude potrebné. Vbehnem za ňou do horiaceho domu a...“
„Chápem, chápem,“ tíšil ju Toby. „Ja som na tom rovnako. Verím jej. Ale Lalo povedal, že na vlastné oči videl...“
„Mne je jedno čo videl. Prekvapuje ma, že práve vy dvaja beriete Oliverove slová tak posvätne. Napadlo ti už, že klamal, aby jej zavaril?“
Toby sa prekvapil. „A to už ako? Načo by to robil?“
„Nie je to náhodou Lucienov kamarát? A Kristy tiež? Čo už si zabudol, že to ona toho debila pustila Drei do izby po tom, čo ju zastrašovala a vyhrážala sa jej, že Lala postretne ďalšie nešťastie, ak ho nenechá na pokoji? Zaprisahala sa, že nedovolí, aby ostali spolu.“
Toby vystrúhal grimasu, pretože na túto skutočnosť naozaj takmer úplne zabudol, aj keď on sám na Kristy v Dreinej izbe natrafil, keď priviedol z ošetrovne pani Hudsonovú. Z tohto uhla sa na to nepozrel, pretože bol príliš šokovaný všetkým, čo sa udialo a hlavne Lalovým zúfalstvom.
„Ak tí traja nie sú spolčení, tak si zjem všetky svoje vysoké topánky aj s opätkami. Toby, majú v tom prsty. A stavím sa, že teraz to bude špeciálne Kristy, kto poťahal za povrázky.“
„Dobre, kto uhádne, nemusí holý obehnúť...“
Lizzy ho umlčala, keď ho capla po tej jeho veľkej dredatej hlave. „Áno,“ vyhlásila. „Áno, áno, tak to bude! Kristy nahovorila Olivera, aby zahral divadielko!“
„Si si istá? Namojveru, znie to dosť šialene a pritiahnuté za vlasy.“
„Hovoríme tu o Kristy. Je to psychopatka. Alebo nedokázala, že je naozaj šialená, keď Drei podpálila...“ Lizzy sa zasekla, lebo jej zapípal mobil. Pozrela na displej, ktorý jej hlásil prijatú správu. Keď však zbadala od koho, až jej po chrbte prebehol mráz.
„Čo?“ vyzvedal ihneď Toby, lebo zbadal, ako zneistela. „Liz, čo...?“
„To je... Marisa.“
„Ukáž mi to,“ povedal ihneď napäto.
„Počkaj, najprv ja.“ Otvorila správu a so zatajeným dychom po nej prebehla očami.
Máš u mňa dlh za A. Teraz ho vyrovnáš, čítala Lizzy v duchu a už vtedy ju prepadol zlý pocit. Keď sa však dostala na koniec krátkej správy, úplne ju zamrazilo.
Budeš mlčať.
„Liz, povedz mi, čo ti píše.“
No Lizzy sa stále nehýbala, a tak bol Toby nútený mobil jej vytrhnúť a zistiť si to sám. „Čo to má do pekla znamenať?“
„Pomohla Drei, keď som ju o to poprosila. Už dosť dávno, ale ona nezabúda,“ vravela Lizzy trochu neprítomne.
„Ale o čom máš mlčať?“
„Ty to nechápeš? Marisa pomáha Kristy! Nechce, aby som zasahovala. Nemám sa snažiť tým dvom pomôcť a uzmieriť ich!“
„Čo tu má kamery?“ vyprskol rozrušene Toby. „Ako vedela, že všetko odhalíš?“
„Marisa,“ povedala jednoducho Lizzy. Ako vysvetlenie to stačilo. „Asi tušila, že budem Drei veriť.“
„Pomáha Kristy,“ zopakoval Toby, pretože až teraz mu to poriadne došlo. „Ona pomáha Kristy. Vieš, čo to znamená? Tí traja odporní sviniari vyhrali! Ak ju majú na svojej strane, už nie je nič, čo by sme mohli urobiť!“
„Nie, Toby, nie,“ vravela mu naliehavo. „Zakázala hovoriť iba mne. Stále je cesta, musíš to povedať ty. Všetko povedz ty...“
„Zbláznila si sa? Ucho bude vedieť, že to mám od teba! Tak na toto rovno zabudni! Vyhoď si to z hlavy! V žiadnom prípade! Nedovolím ti, aby si sa s ňou zaplietla, je to jasné?“
„Toby!“ zvolala Lizzy zúfalo. „To nemôžeš urobiť! Sú to naši najlepší priatelia! Trápia sa! To naozaj chceš dovoliť, aby Kristy a dokonca aj ten idiot Lucien vyhrali?“
„Sú to priatelia,“ privolil Toby a jeho tvár sa bolestne skrútila, „ale ty si teraz pre mňa viac ako hocikto. Pochop láskavo ty zase to, Liz.“
„Tak to poviem sama!“ zvolala nahnevane. „Ja to len tak nenechám!“
„Ó, áno, necháš,“ povedal jej Toby a pevne ju chytil za ruky. Bál sa, čo by sa jej mohlo stať, keby rozzúrila Marisu. Dobre vedel, že s ňou sa nezahráva. „Ja ti nedovolím povedať ani slovo.“
„To ma ale nezaujíma,“ vravela Lizzy a chladne mu pritom zazerala do očí. „Nemáš mi čo dovoľovať a zakazovať, Toby.“
„Ale ja si myslím, že mám, keďže ťa nechcem vyťahovať z vriaceho kotla pod školou. Budeš sa s tým musieť zmieriť. Nech ma to trápi akokoľvek, Liz a nech sa za to hoci aj znenávidím, nikomu nepovieme ani slovo.“

Drea potichu plakala v Ashinom náručí. Chúlila sa pod jej láskavými rukami, ktoré ju jemne hladkali po vlasoch a po chrbte a myslela na Lala.
„Drea,“ šepkala jej Ashley. „To bude dobré.“ Spýtala by sa, čo sa vlastne stalo, no Lizzy jej nakázala, nech to nerobí. Určite by to Drei spôsobilo ešte viac trápenia, a aj keď bola Ash prekvapená z toho, čo sa stalo a nerozumela, prečo sa jej kamarátka s Lalom pohádala, namiesto vypytovania sa ju radšej len pokojne tíšila. „Nebuď smutná.“
„Puká mi srdce, Ash. Už s ním viac byť nemôžem,“ povedala Drea zlomeným hlasom, nad ktorým Ashley až skrútila tvár. Bol taký bolestivý a smutný, že aj jej srdce sa triaslo.
„Myslí si, že som ho zradila. No nemá právo hnevať sa, keď to on urobil ako prvý,“ zadúšala sa Drea tichým plačom. „Tak veľmi som mu verila a on mi chcel po celý ten čas len ublížiť, teraz to už viem.“
„O čom to hovoríš, Drea? Mal ťa veľmi rád.“
„Nemal,“ zavzlykala. „Pamätáš, ako sme sa predtým hádali a robili si zle? Chcel mi to len oplatiť, tak... tak... predstieral,“ povedala a rozvzlykala sa tak bolestne, až Ashely z toho ťahavého zvuku plného utrpenia a strašného sklamania už tiež po tvári tiekli slzy. Rýchlo si ich poutierala a zložila hlavu na chcejúci sa priateľkin chrbát.
„Ak je to pravda,“ šepla Ash Drei, „ak nebol úprimný, potom chcel presne toto, sestrička. A preto nemôžeš viac plakať. Okamžite prestaň, počuješ? Inak dosiahol, čo naozaj chcel.“
„D-dobre,“ vzlykla Drea. „Veď-veď už neplačem.“ Vykliesnila si ruku, ktorou Ash silno objímala a chrbtom dlane si poutierala celú tvár. Mokré oči si utrela do plachty a potom sa do nej aj vysmrkala, pretože vreckovky sa nachádzali v kúpeľni ďaleko mimo jej dosah. Posadila sa a zadívala sa na Ashinu anjelskú tváričku. „Som taká hlupaňa,“ povedala slabým hlasom.
„To teda nie,“ odvetila ihneď Ash. „Si dobré dievča. Dobré a dôverčivé. Nemôžeš za to, čo sa stalo. A preto sa kvôli tomu netráp.“
Drea unavene prikývala a utrela si líca, lebo jej znovu vytiekli dve neposlušné slzičky.
„Máš veľa kamarátok. Veľmi veľa. Prestaň myslieť na tých, ktorým na tebe nezáleží a sústreď sa na ľudí, ktorí ťa majú radi. Čaká nás toľko pekných dní. Pozri, škola sa raz-dva končí a hneď tu aj máme Vianoce. Budeme všetky spolu a budeme sa smiať a tešiť tak ako nikdy. S Lizzy a s Kitty a Kari a aj Lolou... Budú to najkrajšie dva týždne, aké spolu kedy zažijeme, to ti sľubujem.“
„Ďakujem,“ usmiala sa cez meravú tvár Drea. „Bolo by skvelé, keby sme mohli ostať spolu.“
Ash prikývla a tiež sa usmiala. „Dohodneme to,“ povedala s vrúcnym priateľstvom v hlase. „Myslím, že...“
Drea sa napriek nešťastiu, ktoré ešte v duši cítila s prekvapením zahľadela na kamarátku, keď začula jej váhavý tón.
„Myslím, že by som ti chcela niečo povedať. O mne a o Lizzy.“ Ash mala práve pocit takej blízkej dôvernosti k červenovlasému utrápenému dievčaťu vedľa seba, že priam túžila, aby sa jej tiež zarylo pod kožu a na oplátku, že odhalilo vnútro svojho srdca, Ash chcela ukázať to svoje.
„Ash? Čo máš na mysli?“ spýtala sa potichu Drea. Bola trochu zmätená.
„Ak chceš... poviem ti, ako som sa s Lizzy spriatelila a tiež... kedy som sa jej zadĺžila životom.“
Drea z vážnosti, ktorú v Ashinom tóne počula, hneď pochopila, že to nie sú žiadne obrazné reči. Ashine oči boli plné tiesne a úzkosti. Drea taký výraz na jej jemnej tvári ešte nikdy nevidela. Vedela, že vzťah, ktorý majú Lizzy a Ash, ďaleko presahoval hranice obyčajného priateľstva. Vždy to videla, všetci to videli, no možno si mysleli, že sú to iba dve blízke dušičky, ktoré sa k sebe náramne hodili. Dve dievčatá, ktoré sa iba kvôli nedopatreniu v nebeskej kancelárii nenarodili ako pokrvné sestry.
Drea prikývla a na krátku chvíľku celkom zabudla na svoje zlomené srdce, keď si uvedomila, že jej bude dovolené nakuknúť za oponu a možno ako jedinej – pretože Drea mala správny pocit, že o tomto Lizzy ani Ash len tak hocikde netrúsia – odhaliť skutočnú hĺbku toho magického priateľstva.
Ash chvíľku mlčala, no potom predsa len začala hovoriť. Zamrvila sa, vytiahla kolená až k brade a potom si ich silno objala. „Keď sa moja mama druhýkrát vydala, získala som nevlastného brata,“ „povedala Ash. „Bol o päť rokov starší ako ja, no stalo sa to už dávnejšie, bola som len taká žaba.“
Drei sa hneď akosi nepozdávalo, že o ňom hovorí v minulom čase. Ostala však ticho a počúvala ďalej.
„No a... nebol to starší brat, akého by si malé dievča práve prialo,“ pokračovala trochu zdráhavo a do hlasu sa jej zakrádal strach. „Nikdy mi nebol sympatický a netešila som sa, že sa on a jeho otec nasťahujú k nám, a že budeme žiť spolu ako jedna rodina. Bála som sa. Vieš, zistila som, že je to s ním ešte horšie, ako som si zo začiatku myslela. Videla som ho popíjať tvrdý alkohol uprostred dňa a potom som ho dokonca pristihla aj drogovať. Keď som to povedala mame, neverila mi a obvinila ma, že sa ho snažím len očierniť, lebo sa neviem zmieriť s tým, že sa s ockom rozviedla a všetko možné aj nemožné, no, vieš si to predstaviť.“
Drei sa príbeh prestal páčiť. Tušila, že nebude mať veľmi šťastný koniec, a keď si len predstavila, že niekto taký dobrý a láskavý ako Ash sa v minulosti nespravodlivo trápil, skrútil sa jej žalúdok. Bolo to o to horšie, že Ash poznala, mala ju rada a tak veľmi sa s ňou priatelila.
„Tim, tak sa volal,“ vravela ďalej. „Ožratý ako prasa mi asi mesiac po tom, ako sa k nám nasťahovali, vtrhol do izby. Strašne zúril, že na neho že vraj bonzujem kade chodím.“ Ash si dlaňou zakryla tvár a na Dreu sa ďalej nepozerala. „No, zriadil ma ako prašivého psa, to ti ani vravieť nemusím, vôbec sa neovládal a besnil ako šialenec. Myslela som, že ma zabije,“ povedala Ash. „A keď ma chytil pod krkom a začal ma škrtiť, veľmi ďaleko od toho nebol.“
Drea sa na ňu zhrozene dívala a nevedela, čo povedať. Ash zažila niečo naozaj strašné.
„A potom sa tam ako pravý zázrak zjavila Lizzy. Boli sme len spolužiačky, ešte zďaleka nie priateľky. Možno to bola náhoda, možno osud, že sa práve tadiaľ rozhodla venčiť svojho Barnyho a cez okno nejasne zahliadla, čo sa deje. Vybila sklo, skočila dnu a Tima zo mňa hneď stiahla. Obe nás zachránilo, že mala opätky,“ povedala Ash a k Drei doľahol závan úľavy i symbolického pochopenia. „Podarilo sa jej strhnúť ho na zem a dupnúť mu po ruke. Keď však začal blázniť ešte viac, ale tentoraz od bolesti, lebo Lizzy mu prepichla celú dlaň, natiahol sa za kusiskom vybitého skla a zaútočil na ňu. Nevieš si predstaviť, ako som sa bála, aká som bola vydesená. Keď ju išiel bodnúť do brucha, ona... ona... nemohla spraviť nič iné... naozaj nemohla...“ Ash rozrušenie zahnala. „Len sa bránila.“
Drea si zakryla ústa. „Ona ho...?“
„Zabila,“ prikývla Ash. „Pre mňa. Vtlačila mu to sklo do hrude a tým nás zachránila obe.“
Drea mala problémy s ovládaním svojho zhrozenia. Bola presvedčená, že sa jej zračí v očiach a ozýva v jej splašenom dychu. „Och, Ash,“ šepla potichu, „to je strašné.“
„Odvtedy sme si vysoké topánky ledva vyzuli,“ povedala a jemne sa usmiala, aby zahnala hrôzu predošlého rozprávania. „A nie len ako znak toho, že sme sa zachránili. Pre nás sú symbolom nášho priateľstva. Prvé Tima zranili a tým nad ním vyhrali. V opätkoch je všetka dievčenská sila!“
Drea sa prekvapila, keď sa Ash zasmiala.
„Takže,“ vyhlásila Ashley a zoskočila z postele, „tým som chcela povedať, aké máš neuveriteľné šťastie, že máš rovnaké číslo ako ja. Vyzuj si tie strašné baganče a tu máš toto.“ Do rúk jej vtisla pár lesklých tmavomodrých lodičiek. Vysokých, prirodzene. „To nie sú len topánky, chápeš? To je moc! Nabudúce keď pôjdeš okolo toho podrazáka Lala, spomeň si na to a potom ho budeš môcť ľavou zadnou ignorovať, presne tak ako si zaslúži.“

Lalo počkal, kým sa zotmelo. Vždy keď bol bezradný, pomohlo len jediné. Bolo to dobre osvedčené a viackrát overené riešenie, ktoré bezpečne zaberalo pri problémoch. Všetkých. Preto počkal ešte chvíľu, a keď o desiatej zamkli internát, vykradol sa von cez okno. No pred tým si ešte poriadne napchal vrecká bundy peniazmi, všetkými, ktoré mu otec minulý týždeň poslal. Keď si zúfalý a cítiš, že na hlavu sa ti sypú všetky problémy sveta, choď za Marisou, pomyslel si Lalo. Ona nájde riešenie, aj vtedy, keď žiadne neexistuje.
S podobným pochodom myšlienok zamieril o päť minút neskôr dolu strmými schodíkmi za školou priamo do vyhriatej kotolne. Keď zatlačil o ťažké dvere a odchýlil ich, ovanulo ho príjemné teplo.
„Zdravím, Marisa,“ pozdravil tak ako vždy až na jeden malý rozdiel. Na tvári mu chýbal úsmev.
„Psychologické konzultácie mám od minulého týždňa v zľave. Máš šťastie, že si prišiel v správnej dobe,“ povedala namiesto pozdravu. Uvažovala či si len nechce objednať ďalší alkohol – tentoraz v značne väčšom množstve – no keďže jej neušiel rozdiel, s ktorým k nej dorazil, hneď vedela, že jej slová boli viac ako vhodné.
Zožufol sa oproti nej na stoličku ako vrece zemiakov. „Koľko?“ vydýchol, čím chcel skôr len oznámiť, že prišiel naozaj pre to, ako skutočne zistiť, koľko vycáluje.
„Podľa toho, koľko času to zaberie,“ povedala jednoducho. Odložila papiere na svojom stole bokom a zahľadela sa na neho, pretože vytušila, že potrebuje cítiť jej pozornosť. Pomyslela si, že vyzerá skutočne zle.
„Marisa... ja...“ Lalo si silno stlačil koreň nosa. Potom dlhú chvíľu mlčal. Keď sa mu medzi prstami pretlačila jedna kvapka a o chvíľku nato druhá, dokonca aj Marisa zneistela. Nebol to bežný úkaz, no tak ako každý, aj ona mala svoju slabú stránku. Desila sa plaču. Nevedela totiž, ako pri ňom reagovať. Pohľad na zničeného chalana ju vyviedol z miery. Bol očividne v koncoch.
„To je zaujímavé,“ povedala napokon potichu. „Kedy si to spravil naposledy?“
Cez slzy sa krátko zachechtal. „Presne vtedy, keď si myslíš.“
„To už bolo dávno. Roky. A odvtedy si to zvládal celkom dobre.“
„Snažil som sa,“ kývol skromne. „No teraz je to rovnako zlé ako vtedy. Cítim sa takisto. Frustrácia, hnev, ale aj strašné sklamanie a ten smútok...neznesiteľný smútok.“
„Dobre, Lalo. Tu máš, utri si oči, lebo ťa odtiaľto vyrazím.“ Podala mu vreckovku. „Ak sa tu prestaneš hrať na topiaceho sa snehuliaka, možno ti pomôžem.“ Vedela, že Lalo to pochopí len ako pomoc v rámci tej hodiny, ktorú ho bude utešovať a povzbudzovať, no Marisa v skutočnosti myslela aj na niečo iné. Keď zistila, že Lalov zármutok k nej skutočne preniká, že ovplyvňuje jej myšlienky a dokonca ju vyvádza z miery, rozhodla sa. Hneď ráno Kristy oznámi, že s jej podporou už viac počítať nemá.