Červený kód: Lucifer! 24

Kristy zúrila. Nevedel sa len rozhodnúť či viac na sestru alebo na toho idiota Olivera, ktorý jej ako vlial do života nádej, tak ju všetku zničil. Navštívila ho hneď po tom, ako sa dozvedela, že Lalovi všetko vykvákal, a keď na neho naziapala, dala mu ďalší dôvod, aby si o nej myslel, že je naozaj narušená.
Kristy nevedela, čo si bez Marisiných špeciálnych rád počať. Cítila sa stratená a všetko sa jej pod rukami rozpadalo. Lalo už vedel, že intrigovala proti jeho vzťahu s Dreou, takže veľa na svoju obhajobu toho už nenarobí. Ale to ani nechcela. Kristy nemala v úmysle skrývať pred ním svoju pravú tvár. Pravda bola jednoducho taká, že Lala chcela. Musí ho donútiť pochopiť tento celkom jednoduchý fakt a tiež zmieriť sa s ním. Nepáčilo sa jej, že ju Lalo len využíval, kým s ňou chodil. Túžila mu to oplatiť. Prinútiť ho čeliť následkom, ktoré sám vyvolal. Chcel sa s ňou zapliesť, tak ju teda bude mať...
Nebolo všetko úplne stratené. Lalo síce zistil, že Oliverove divadielko bolo len klamstvo, lenže Drea sa na neho stále hnevala a cítila sa podvedená. Kristy si bola istá, že ju ovplyvnila dosť na to, aby to Lalo u nej nemal také ľahké. Drea mu prestala veriť, o to sa Kristy postarala. Tak či tak ju upokojovalo aspoň to, že tým, že Lalo odhalil pravdu ešte nič nebolo stratené. A okrem toho... Kristy si veľmi dobre strážila aj ďalší tromf.
Ešte ležala v posteli, no keď začula, ako Kivi vstáva a letí na záchod, len sa usmiala. Jej ranné nevoľnosti boli čoraz častejšie a Kristy si bola už úplne istá. Keď jej tá myšlienka prvý raz prebleskla hlavou, bola šokovaná, nahnevaná, no neskôr, keď sa nad všetkým lepšie zamyslela, zistila, že jej to perfektne hrá do kariet. Okrem toho si bola istá, že Kivino tajomstvo pozná len ona.
Vstala a podišla k dverám kúpeľne. Zaklopkala na ne veľmi potichu, aby nezobudila ostatné dievčatá. „Kivi, si v poriadku?“ spýtala sa, lebo začula, že vracia.
„Hej!“ ozvalo sa spoza dverí. „Včera som musela zjesť niečo pokazené!“
„Tak to určite,“ zasmial sa Kristy sama pre seba. „Jasné!“ zvolala potom hlasnejšie. „Vynecháš dnes školu?“
Dvere sa otvorili a Kivi sa v nich zjavila s neistým úsmevom na tvári. „Nie, už je mi fajn.“
Kristy si ju nenápadne prehliadla. Bola štíhla ako vždy, možno ešte štíhlejšia. Pomyslela si, že je ešte určite priskoro.
Keď pomaly vstali aj ostatné dievčatá, Kristy ich vyhnala do školy samé. Čudovali sa, no v poslednom čase sa stávalo často, že ich kráľovná niekam chodila sama. Boli zvedavé, s kým sa stretáva a čo robí, no v skutočnosti nemali obavy ani sa veľmi neznervózňovali. Kým si stále mohli požičiavať jej šaty, všetko bolo v poriadku.
Škola sa začínala už onedlho, no Kristy napriek tomu ostala v budove internátu. V zadnej chodbe čakala na Lala, ktorému poslala veľmi krátku a jasnú správu mierne výhražného rázu. Nebola si istá či príde, no jej obavy sa rozplynuli, keď ho zahliadla kráčať oproti sebe. Kristy sa automaticky vystrela a pohodila dlhými vlasmi. Napriek všetkému to bol stále jediný chalan, ktorého zbožňovala z celého svojho srdca. Spokojne si ho prehliadla.
„Čo odo mňa chceš?“ vyštekol Lalo nepriateľsky, keď zastal dobré dva kroky od nej.
„Aj ja ťa zdravím,“ pobavila sa Kristy.
„Ak mi nepovieš, načo si ma zavolala, odchádzam,“ zavrčal. „Popravde, musím sa premáhať, aby som ti niečo neurobil, takže najlepšie asi bude, keď sa predsa len hneď otočím a vrátim sa odkiaľ som prišiel...“
„To by nebolo veľmi múdre...“
Lala prešla trpezlivosť. Prekonal tú malú vzdialenosť, ktorú medzi sebou mali. Schytil ju pod krk a pritlačil k stene. Nie príliš silno, aby jej naozaj neublížil, no dosť mocne na to, aby jej nahnal trochu strachu. „Čo chceš?“ zasipel jej do tváre.
Keď si Kristy uvedomila, že sa ju nepokúša zaškrtiť, len sa snaží získať prevahu nad situáciou, uvoľnila sa a dokonca sa znovu usmiala. Zahľadela sa mu hlboko do orieškových očí a na otázku mu odpovedala tým, že ho voľnou rukou objala okolo pása a s mienenou zákernosťou ho podráždila kolenom. Keď sa Lalo jemne strhol, usmiala sa ešte širšie.
„Ty dobre vieš,“ povedal jej Lalo jasne, „že ma vôbec nezaujímaš. Vždy to tak bolo, pochopila si? Ja...“ priklonil sa k jej uchu, „chcem len Dreu.“
„Je to hlupaňa!“ rozrušila sa Kristy. „Ja som oveľa lepšia!“
Lalo sa na ňu len pobavene díval.
„Nemysli si, že ti to vyjde,“ vravela ďalej jedovato. Potom sa hlasno zasmiala. „Neznáša ťa!“
„Viem, to je tvoja práca.“ Lalo nevedomky svoj stisk trochu zosilnil. „Ale ja to napravím. Nebude to také ťažké, ako si myslíš.“
„Och, nie, bude. Naopak ty to vidíš príliš jednoducho. Povedala som jej samé zaujímavé veci,“ Kristy sa víťazoslávne usmiala, aj keď mala Lalove prsty ešte stále pevne pritlačené na svojom štíhlom krku. „Nebude o teba stáť ani keby si bol posledný na svete, rozumieš? Rovno na ňu zabudni!“
Lalo prižmúril oči. „Čo to má znamenať? Čo si jej povedala?“ Predstava, že Drei naklamali rovnako ako jemu sa mu vôbec nepáčila. Znervóznel a Kristy to vycítila.
„Nič nezvyčajné,“ pokrčila plecami, no jej úsmev stále nemizol. „Možno som jej spomenula, že si len zatrpknutý, hnusný klamár, ktorý sa ju snaží namotať a potom ju odkopnúť, aby sa jej pomstil. Nemusela som ju ani presviedčať,“ zasmiala sa. „Vieš, tvoja úžasná povesť hovorí sama za seba. To úbohé dievča ti už vôbec neverí a už nikdy ani nebude.“
„Myslí si, že som jej chcel zle?“ zhrozil sa Lalo.
„Prečo?“ dobiedzavo zatiahla Kristy. „A nechcel si? Na začiatku?“
„A ty o tom vieš odkiaľ?“ vyštekol, no hneď ako sa spýtal, svitlo mu. Silno si zahryzol do pery.
„Moja sestra ti posiela srdečné pozdravy,“ bavila sa Kristy. „Musela na týždeň odísť. Naliehavo. Tak mi napadlo či by si si niekedy nechcel prísť vyliať srdce aj ku mne...“
„Pri tebe si vylejem akurát obsah žalúdka.“
„To nie je všetko, čo som ti chcela povedať.“ Kristy ho chytila za zápästie a stiahla si jeho ruku z hrdla. Celkom sa potešila, že jej to dovolil, pretože si nebola istá, ako zareaguje teraz a či sa ju skutočne nepokúsi zaškrtiť. „Bola by som naozaj rada,“ usmievala sa prefíkane, „keby si sa ku mne vrátil.“ Po ruke ho jemne pohladkala. Lalo si ju hneď vytrhol a potom sa naozaj hlasno a výsmešne zasmial.
„A prečo by som to robil? Radšej už pôjdem, vyrábaš tu trápnu atmosféru.“
Aj Kristy sa zasmiala. „Poznám jeden celkom dobrý dôvod, prečo to urobíš,“ vravela opovážlivo. Sebaistoty jej nechýbalo. „Pred pár dňami som sa dozvedela niečo naozaj veľmi zaujímavé. Som si istá, že by to upútalo aj tvoju pozornosť. A ak sa správne domnievam... určite aj Dreinu.“
„O čom to trepeš?“
„Keď spomeniem Kalu... čo sa ti vybaví?“
Lalo jemne spojil obočie. „A to je kto?“
Kristy sa na neho chvíľu dívala a potom si na Lalove prekvapenie potichu povzdychla. „Toto je dosť smutné, vieš?“ povedala.
„Pozri, absolútne nechápem, o čom a o kom tu točíš, ale nech ti je jasné, že nechcem ani teba, ani inú. Potrebujem Dreu,“ vyslovil jasne a prstom jej silno štuchol do spánku. „Máš to uložené?“
„A ty si zase ulož to, miláčik,“ povedala Kristy, „že viem o niečom, čo by ti mohlo celkom ľahko pokaziť celý život. Ak ti aspoň trošku záleží na tom, aby sa Dreina... nesympatia, ktorú k tebe teraz cíti, nepremenila na čistú nenávisť, dobre urobíš, ak ju necháš tak a nebudeš sa snažiť nič naprávať. Lebo inak nezaváham ani sekundu a všetko jej poviem, to mi ver.“
„Čo sú toto za sprostosti? Myslíš, že sa nechám znovu nachytať ako ten najväčší d***l na svete? Ja som sa už poučil. Blufuješ, čo také by si už len mohla vedieť? Nechci ma znovu rozosmiať.“
„No tak, Lalo, ja ti nechcem zle. Musíš ma počúvať. Vráť sa ku mne...“ lákala ho. Robila to hlasom, očami, celým telom. „Nebolo ti so mnou dobre? Už sa nepamätáš?“ Pritisla sa k nemu.
„Prestaň s tým,“ podráždil sa a odstrčil ju od seba. „Si strašná štetka, Kristy. Ani sa neodvážim porovnávať ťa s Dreou. Si taká zúfalá a smiešna, že sa tu asi rozplačem.“
To Kristy nahnevalo. „Lalo! Neopovažuj sa, ty hlupák! Som stokrát lepšia ako ona!“
„Nenechám sa vydierať, jasné? Pochopila si už konečne? Paktuješ s takými úbožiakmi ako je ten feťák Olo, vymýšľaš sprostosti a klamstvá. Dokonca by ma ani veľmi neprekvapilo, keby si sa kamarátila aj s tým idiotom Lucienom. No čo, mám pravdu? Podliezala si mu, však? Tak ako teraz mne. Zabavila si sa, keď ma zmlátil, lebo si sa hnevala, že som ťa nechal a potom si ho poslala za Dreou, aby si sa aj jej pomstila, čo? Čo?!“
Kristy nič nepriznala ani nevyvrátila. Pokrčila ramenami. „Už som ti odpustila. Začneme odznovu.“
„Ty si buď jednoducho sprostá, alebo máš v hlave niečo naozaj pokazené.“ Lalo jej schytil tvár do dlaní a potom jej jasnejšie ako kedy predtým povedal: „Budem s Dreou. A ty sa môžeš aj pokojne otrieskať o zem... miláčik.“
„To teda nie!“ povedala a prudko sa mu vytrhla. „Či chceš alebo nie, budeš so mnou, nie s ňou!“
Lalo si prekrížil ruky na hrudi a pobavene sa na Kristy uškrnul. „A ako ma prinútiš?“
Kristy už pochopila, že podobrotky to nepôjde. „Lalo... ešte máš čas zmeniť názor...“
Usmieval sa ďalej.
„Idem teda za Dreou a spýtam sa jej, čo si myslí o tom... že z teba čo nevidieť bude otecko.“
Lalovi ten pobavený úsmev akosi zamrzol.

Drea sa snažila z okolia nasávať vianočnú atmosféru, no bohvieako sa jej nedarilo. Práve pomáhala Ash baliť darčeky pre dievčatá a prsty mala už také polepené, že sa nezmohla na nič iné iba na hundranie. Ashley už párkrát poznamenala, že sa správa ako Karina kópia, no Drea si z toho nič nerobila. Zakliala, keď náhodou roztrhla úhľadne vystrihnutý kus baliaceho papiera. Odčiniť to už nemohla, tak ho teda požmochlila a hodila za plece. Okolo seba mali strašný neporiadok. Keďže ani jedna z nich nebola trénovaná balička, každý darček bolo za potreby prebaliť najmenej štyrikrát, aby dosiahli konečný efekt, s ktorým by boli spokojné.
„Drea, ty zatiaľ nemáš kúpené nič, však?“ spýtala sa Ash.
Drea pokrútila hlavou a povzdychla si. Popravde sa jej na nákupy vôbec nechcelo. Odkedy sa pohádala s Lalom, čiže posledné štyri dni, okrem toho, že sa odtrepala do školy, ledva vystrčila nos zo svojej internátnej izby. Aj keď ju Ash volala, keď sa s ostatnými dievčatami včera vybrala autobusom do mesta na prvý lov vianočných darčekov, Drea radšej ostala celú sobotu sama. Nieže by sa ľutovala, alebo by celý deň preplakala v posteli, to sa priečilo jej silnej povahe, no aj tak bola skleslá.
„Nezabudni, že na budúci víkend ideme zháňať šaty na školský ples, a z toho sa už veru nevyvlečieš,“ pripomínala jej Ash.
Drea hazardne šibrinkovala nožničkami v ruke, akoby jej nezáležalo na vlastnom živote. „Ja ti neviem Ash... Uvažovala som, že tam radšej vôbec...“
„Ticho!“ zahriakla ju Ashley a vytrhla jej nožnice z ruky, aby si mohla odstrihnúť z lepiacej pásky. „Tak o tom nechcem počuť ani slovo! Musíš ísť! Ak budeš protestovať, Lizzy ťa zviaže a odtiahne ťa tam. Dúfam, že je to dosť jasné.“
„Ja len práve nemám náladu na oslavy ani na nič podobné,“ vydýchla Drea ťažkopádne.
„Dovtedy sú ešte tri týždne. Neboj sa nič. Ešte si nájdeš aj ďalšieho frajera.“
Drei nebezpečne zovrelo žalúdok a v hrdle jej narástla guča. „Myslíš... myslíš, že tam príde Lalo a možno aj pozve nejaké iné dievča?“
Ash na chvíľku prestala zápasiť so zloprajnými rožkami ozdobného papiera, ktoré sa nie a nie úhľadne zohnúť a pozrela na Dreu. „Je to... pravdepodobné,“ povedala opatrne.
„Nikam nejdem!“ vyhlásila Drea vášnivo.
„Dobre vieš, že Lizzy by ti už jednu capla po hlave! Nebudeš sa predsa skrývať! Nič zlé si nespravila a máš plné právo poriadne sa zabaviť! To skôr on by sa mal hanbiť, ak sa rozhodne ukázať sa.“
Drea sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila a ovládla svoje rozbúrené emócie. Raz-dva ich skrotila. „Áno, máš úplnú pravdu, Ash,“ povedala napokon. „A ak ma niekto pozve teraz už nemám dôvod odmietať, no nie?“
„To je reč!“ zvolala Ashley a potom zrazu zapišťala tak nahlas, až sa Drei červené pramienky stavali dupkom. „Otoč sa! Otoč sa! Nepozeraj sa sem! Tvoj darček sa mi práve rozsypal po zemi!“
Drea sa potichu zasmiala a otočila sa, aby svojej kamarátke neprivodila srdcový záchvat. Zrazu jej došlo, že musí na nákupy.

Po Lalovi akoby sa zľahla zem. Od jeho rozhovoru s Kristy o ňom nikto okrem nej (a Marisy) nič nevedel. Dokonca ani Toby nie. A ten sa o svojho kamaráta začínal vážne báť. Bol preč už tri dni a zmizol bez slova. Toby ho naposledy videl, keď ho Lalo jedno ráno poslal do školy napred, pretože tvrdil, že si musí niečo vybaviť. Teraz ľutoval, že nešiel s ním. Naozaj sa obával, že sa dostal do ďalšej potýčky s Oliverom alebo Lucienom. Zistil však, že jeho auto na parkovisku nie je, čo znamenalo, že jeho kamoš neleží niekde uprostred lesa v priekope, ale že sa samovoľne vybral na výlet a jednoducho si urobil voľno od školy. Tobiho rozčuľovalo najviac to, že ignoroval jeho telefonáty. Zavolal mu aspoň stokrát a poslal rovnako veľa správ, no Lalo sa mu späť neozval. Toby sa preto hneval a bál zároveň. Sám sa nevedel rozhodnúť, ktorý z týchto pocitov bol silnejší. Netušil či sa mu jeho kamarát neozýva preto, že nemôže alebo skôr preto, že nechce. Už sa rozhodol aj ísť sa poradiť s Marisou, no bolo to zbytočné, pretože ju nenašiel ani v kotolni (dvere boli zamknuté a zatarasené), ani nikde v škole. Zmizla rovnako ako Lalo.
„Toby, už je mi to jasné!“ zasmiala sa Lizzy, ktorá sa snažila pozdvihnúť mu náladu. Videla na ňom, aký je nesvoj. „Tí dvaja sa na všetko vykašlali a ušli spolu!“
Toby vyprskol čudnú polievku, ktorá sa tvárila, že je zeleninová, späť do taniera. Pri stole v školskej jedálni sedeli len sami, preto si dovolili zvoliť takú tému. Nevedel či sa má zasmiať alebo nie. Na to bol až príliš napätý, aj keď mu predstava, ktorú mu Lizzy vnukla, pripadala svojou absurdnosťou naozaj zábavná. Nakoniec len vystrúhal nervóznu grimasu s úškľabkom.
„No tak, Toby,“ Lizzy sa k nemu priklonila a pošúchala mu ľadovú dlaň, „nerob si starosti. Určite na seba vie dať pozor.“
„Ale mňa to strašne štve, Liz, chápeš? Prečo mi nič nepovedal? Prečo mi nevolá späť? Čo sa mu do pekla stalo? Pravdepodobne zošalel! Určite z Drey. Čo ak celú tú situáciu vzal až príliš dramaticky a napálil to rovno do nejakého stromu?“
„Netrep. Uvidíš, že sa čoskoro objaví, alebo sa ti ozve. Atmosféra tu bola naozaj dusná a pre neho obzvlášť. Určite si išiel len vyčistiť hlavu alebo čo.“
„Čistí si ju celé tri dni. Zdá sa ti to normálne?“
Zrazu museli stíchnuť, pretože si k nim práve prisadli dievčatá. Obedovať zvykli, samozrejme, všetci spolu, pretože Lizzy len kvôli tomu, že sa zblížila s Tobim, nezamýšľala odsunúť svoje kamarátky na vedľajšiu koľaj. V jej prípade to bolo nemysliteľné. Toby sa musel zmieriť s tým, že Lizzy je v prvom rade priateľka a až potom frajerka.
„Ó, prerušili sme vás v romantickej chvíľke,“ zasmiala sa Lola, keď sa zviezla na stoličku vedľa Lizzy. Ona aj ostatné dievčatá si uvedomili, ako dvojica ich príchodom náhle stíchla. Drea, Ash, Kitty a Kari sa usadili tiež.
„Nič také,“ povedal Toby a uškrnul sa. Keď nemyslel na Lala, išlo mu to tak hladko a prirodzene ako vždy. No znovu sa mu vplietol do hlavy. „Hovorili sme o Lalovi. Ten ničomník sa niekam zašil.“
„Naozaj, ja som ho v škole nevidela!“ uvedomila si Lola. „Akoto, že odišiel? To len tak?“
Drea sa poškrabala na čele. Snažila sa sústrediť len na opakované vkladanie lyžice do úst. Jej robotické pohyby však pôsobili neprirodzene a nikoho sa jej nimi nepodarilo presvedčiť o tom, že je nad vecou a téma ju vôbec nezaujíma.
„Netuším, kde je,“ vysvetľoval Toby. „Nezdvíha mi mobil. Zjavne má nejaký problém, ale,“ Toby pokrčil plecami, „naozaj netuším čo by som mal urobiť. Trochu sa na neho hnevám. Presnejšie som taký naštvaný, že mám chuť tresnúť sa tu o zem.“
„Hm, Drea?“ ozvala sa Ashley. „Ty náhodou netušíš...“
„A prečo by som to mala práve ja tušiť?!“ vyletela Drea oveľa prudšie, ako naozaj chcela. „Evidentne ho poznám ešte menej ako ktokoľvek z vás, takže naozaj nechápem, prečo by som to mala byť ja, ktorá musí vedieť, kam do psej riti sa ten sprostý klamár zašil!“
Okolo stola ostalo ťaživé ticho. Zjavne nebol najlepší nápad pýtať sa Drey na hocičo, čo malo niečo spoločné s Lalom a okolosediaci to očividne hneď pochopili. Toby si trochu smiešne odkašľal, aby prerušil nepríjemnú tíšavu. „No, počul som, že takáto zima má byť nonstop už len štyri roky...“
„Och, Toby, prosím,“ zasyčala Drea podráždene. „Dobre, dobre.“ Už strkala ruku do vrecka nohavíc a vyťahovala svoj mobil. Ak si ostatní mysleli, že je niečím špeciálna, a že im bude vedieť pomôcť , pomyslela si, že vyskúšať to teda môže. Lalovo číslo vyťukala z pamäti, keďže z rýchlej voľby aj zo zoznamu ho už vymazala a hneď začala vytáčať. Hovorila si, že pravdepodobnosť, že to Lalo zdvihne je menšia ako jedno percento. Ak nechcel hovoriť so svojím najlepším kamošom, prečo by mal s dievčaťom, ktoré bolo v jeho očiach len patetickou hlupaňou? Ktoré vôbec nemal rád? Ktoré ho otravovalo, vytáčalo a žralo mu nervy tak veľmi, že sa rozhodol škaredo sa mu odplatiť?
„Drea? Si to naozaj ty?“
Keď sa ozvalo Lalovo neveriace vydýchnutie, Drea sa tak prekvapila, až jej lyžica padla do taniera a ofŕkala Ashley. Zažmurkala a musela si spomenúť, že by mala niečo hovoriť, rovnako ako aj dýchať by nebolo na škodu. Zvolila chladnejší tón aj výraz a ozvala sa tiež.
„Hej. Kde do pekla si? Nieže by ma to nejako zvlášť zaujímalo, ale Toby sa od hnevu chystá otrieskať o zem.“
Všetci pri stole na Dreu zarazene hľadeli a snažili sa pochopiť, ako sa jej podarilo tak ľahko sa s Lalom spojiť. Lizzy pokrútila hlavou, usmiala sa a pozrela na Tobiho. Vyzeralo to tak, že ich známy to nenapálil do žiadneho stromu, žije a z nejasných dôvodov je ochotný komunikovať len s Dreou.
„Som doma. Bolo mi trošku... blbo, tak som sa vrátil na pár dní k otcovi. Jasné, mám chrípku. Vrátim sa, keď sa vyliečim.“
„A prečo si toto nemohol povedať aj Tobimu a ušetriť ma od toho, aby som na teba míňala dych? Už mi došlo, že si trochu imbecilný, ale nezdá sa ti, že vypariť sa a nechať tu kamaráta na pochybách či sa ti niečo nestalo, je totálne bezohľadné?“
„Drea... je mi strašne ľúto, ako to celé dopadlo,“ ozvalo sa tlmene.
Drea nerozumela, čo to má znamenať. Nervózne poklopkávala prstami po stole a jednoducho netušila, čo sa to snaží Lalo povedať a hlavne prečo.
„Skladám,“ oznámila mrazivo. „Buď taký dobrý a nabudúce zdvihni, keď Toby zavolá, lebo ja to znovu robiť nebudem.“ Drea odtiahla mobil od svojho ucha a ihneď hovor ukončila. Vôbec jej nešlo do hlavy, prečo k nej Lalo nebol nepríjemný, drzý a prečo jej to vlastne zdvihol.
„Čo povedal?“ pýtal sa okamžite Toby.
„Že je chorý,“ odvetila trochu neprítomne Drea. Keď nad tým tak uvažovala, Lalov hlas vôbec neznel poznačený chrípkou.
„A kde je?“
„U svojho otca.“
„To je ale idiot,“ hlesol Toby. „To mi fakt nemohol oznámiť?“
„Drea, čo ešte vravel?“ vyzvedala Lola.
Drea si zamyslene šúchala bradu. „Nič,“ povedala. „Už nič viac.“

Lalo sedel na kraji svojej širokánskej postele a s ovisnutými plecami a sklonenou hlavou hľadel do zeme. Ešte stále sa spamätával z toho, že práve hovoril s Dreou. S Dreou, jeho Drejkou, najúžasnejším dievčaťom v celom jeho živote a najbližším jeho srdcu, no zároveň najvzdialenejším. Drea sa v jeho očiach zmenila na akýsi symbol všetkého po čom kedy túžil a nemohol mať. Bola jeho snom. Len si spomenul na jej červené vlasy, na jej bozky a hneď upadol do ďalšieho trápenia. Zvalil sa a silno si ramenami objal hruď, lebo mal pocit, že srdce sa mu driape von a chystá sa ujsť za Dreou. Takto sa cítil iba raz v živote. Bolo to, keď mu otec oznámil, že mama sa domov už pravdepodobne nevráti. Lalo si najprv myslel, že sa mu snaží povedať, že mala nejakú nehodu a umrela, no potom pochopil, že to bolo čosi ešte horšie. Že mama jednoducho odišla. Sama a dobrovoľne a to najstrašnejšie, bez ľútosti a možno aj s krásnym pocitom oslobodenia.
Lalo si o čelo silno pritisol dlane, akoby dúfal, že ich vtlačí až do mozgu a tým si z mysle vystrčí tie mučivé myšlienky. Teraz nemohol myslieť na matku. Drea mu už aj tak spôsobovala priveľa bolesti. Žalúdok sa mu skrúcal nervozitou vždy, keď pomyslel na to, že jeho zúfalá situácia sa možno nedá nevyriešiť. Uvažoval a uvažoval, no nikam nedospel. No aspoň vo faktoch mal jasno.
1. Drea ho neznáša. Jej telefonát a mrazivý nepríjemný hlas to Lalovi len potvrdili. Viac s ním nechcela mať nič spoločné... 2. On ju miloval. Ju a nikoho iného. Ani Kristy, ani to dievča, ktorému na meno prišiel len po nejakom čase úporného premýšľania. Odkedy sa však od Kristy dozvedel ten najdôležitejší a úplne neprekonateľný dôvod, kvôli ktorému nemôže byť s Dreou, meno toho dievčaťa sa mu raz-dva ukotvilo v hlave natrvalo. 3. Kivi čaká jeho dieťa. Tak k tomuto bola jeho myseľ stále neschopná niečo dodať.
Lalo to ešte nespracoval. Uvedomoval si, čo tie slová znamenajú, no jeho mozog ich jednoducho neprijímal. Schmatol vankúš a silno si ho pritlačil na tvár. Mal chuť za vlastnú sprostosť sa udusiť. Prečo si len nedával pozor? Len matne si spomínal s akými zlomyseľnými myšlienkami vtedy za Kivi prišiel. Myslieť na detaily bolo vtedy úplne vedľajšie. Hlavné bolo naštvať Dreu. No vysvitlo, že aj jeden maličký detail je schopný narásť do pohromy. Alebo skôr totálnej katastrofy. A dokonca sa ešte stále zväčšuje. Jeho konečná verzia bude merať približne päťdesiat centimetrov a vážiť tri kilá.
Lalovi už dochádzal vzduch, tak sa radšej posadil a vankúš odhodil preč. Toto je zlé, myslel si práve. Obával sa, že riešenie nejestvuje, iba vyrovnávanie sa s dôsledkami. S Kivi ešte nehovoril, no mal to v pláne. Celkom chápal, že mu nič nepovedala. Keď sa to dozvedel, nevedel čo robiť, a tak sa rozhodol pre tú najbezpečnejšiu obrannú akciu – útek. Kým hnal svoje auto štyristo kilometrov na západ, mohol myslieť len na jediné. Ak sa to Drea dozvie, je definitívny koniec.
Prekonal nával ďalších samodeštruktívnych pocitov a potom sa vyštveral na nohy. Potreboval pomoc. Sám by túto situáciu určite nezvládol. Do svojej izby sa uchýlil preto, aby si všetko v pokoji premyslel a rozhodol sa, ako pokračovať. Nebolo to veru zlé miesto na trápenie sa. Nová, len trojročná, vila jeho otca bola výsledkom skôr jeho šikovnosti ako tvrdej práce. Podnikanie mávalo ťažké začiatky, no zlaté konce. A Lalov otec sa náramne tešil, že prednedávnom sa úspešne prehupol do výnosnejšieho obdobia, ktoré, zdá sa, tak skoro nepominie.
Lalo sa nebál, že by ho otec odmietol vytiahnuť z kaše, ani že by mu neposkytol prostriedky. Desil sa jedine toho, že by prišiel o Dreu.
Vybral sa von na chodbu potiahnutú dlhočizným starodávnym kobercom nemalej hodnoty a ovešanú obrazmi v podobnom cenovom duchu. Kráčal po treťom poschodí, ktoré jeho otec prakticky vyčlenil ako územie svojho jediného syna. Lalo sa však posúval dopredu tak neisto, že kým sa mu podarilo zbehnúť schodiskom až na prízemie, zakopol a takmer spadol štyrikrát. Nohy sa mu plietli, lebo myseľ bola stále sústredená úplne inam.
Potichu zaklopal na dvere pracovne, a keď ich odchýlil a nahliadol do miestnosti, overil si, že jeho otec je sám. Vošiel a rozpačito si prekrížil ruky na hrudi.
„Oco... Vyskytol sa taký malý problém...“