Červený kód: Lucifer! 26

Drea, Lizzy a Ash ostali po vyučovaní v triede. Ashley totiž mala spolu s Kitty a Lolou na starosti výzdobu triedy a prípravu vianočnej nástenky. Keď však Ash tým dvom lenivcom navrhla, že to spraví sama, Kitty, Kari a Lola zmizli z triedy skôr, ako dokončila vetu. Lizzy, Drea a Ash teda využili šancu, že sú osamote, vykašľali sa na nástenku, pritiahli si tri stoličky čo najbližšie k radiátoru a zahájili super vážnu poradu. Bolo toho veľa, čo si potrebovali poriadne prebrať.
„Myslím, že môj život skončil,“ začala Drea ťažkým osudovým tónom. „Lalo je pomstiteľ. Bude ma prenasledovať, až kým neumriem nejakou brutálnou smrťou.“
„Drea,“ zatiahla Ash, „znovu trepeš.“
„Veď si to videla na vlastné oči! Nenechá ma na pokoji! Prečo ma do frasa pred všetkými pobozkal?! Čo to malo znamenať?! Vôbec sa v ňom nevyznám!“
„Podľa mňa to znamenalo presne to, na čo to aj vyzeralo,“ povedala Lizzy. „Nieže by ťa nechcel, ale on ťa nemôže nechať na pokoji. Nedokáže na teba prestať myslieť.“
„Och, prosím, Lizzy,“ zasyčala Drea nepríjemne. „Tomu ani sama neveríš.“
„Som o tom presvedčená! Drea, ten chalan je v koncoch. Podľa mňa sa v najbližších dňoch totálne zosype. A ak nie, zosype sa na plese, keď ťa uvidí v tých tvojich šatách tancovať s Johnnym po celom parkete.“
„Ako ti to mám vysvetliť?“ Drea zvýrazňovala každučké slovo. „Nenávidí ma. A ja jeho rovnako.“
„Tak preto ti trvalo tri hodiny, kým si sa odtrhla od jeho úst?“
„Aké tri hodiny? Bol to len okamih! A aj ten sa udial preto, lebo ma totálne prekvapil, jasné?“
„Keď to vravíš ty...“
Drea pobúrene vydýchla.
„No,“ pokračovala Lizzy, „v každom prípade máš šťastie, že tá facka, čo si Lalovi potom vlepila, nového potenciálneho otca tvojich detí presvedčila. Jeho pozvanie na ples platí.“
„Jo je super,“ zachichotala sa Ash. „A úplne ťa žerie, Drea. Musíš to využiť. Na škole je rovnako známy ako Lalo. Nikoho lepšieho si tu nenájdeš.“
„To je pravda,“ prikývla aj Lizzy. „Baby Lala považujú o kúsoček krajšieho len preto, že po ňom ide Kristy. Podľa mňa je Jo rovnako pekný. A na počudovanie aj dosť múdry na to, že je športovec. A dokonca má aj niečo na viac,“ zaškerila sa Lizzy. „Videla si tie jeho svaly? Také bicepsy na Lalovi veru nenájdeš!“
„To má byť akože útecha alebo čo? Ja to predsa nepotrebujem,“ vravela Drea. „Mne je jasné, že Johnny, je skvelý. Čoby, najskvelejší! Najsupermegaskvelejší!
Ash a Lizzy sa na seba pozreli a potom obe naraz prevrátili oči.
„Drea, najprv o tom láskavo presvedč sama seba a potom aj nás, dobre?“ poradila jej Lizzy.
Drea s jemne červenými lícami prikývla. Nech sa snažila akokoľvek to popierať, stále si jednoducho myslela, že Lalove hnedé očiská sú stokrát nádhernejšie ako Johnnyho belasé, ktoré ju dnes pozvali na ples. Bicepsy-nebicepsy, Drea by sa stavila, že Jo by ju ani s nimi nedokázal brániť tak zúrivo, ako to urobil Lalo.
Zrazu ju pichlo pri srdci. Prečo ju bránil? Ak ju neznášal, prečo ju jednoducho Lucienovi nenechal? Nebola by to dokonalá pomsta? Dreu náhle rozbolela hlava.
„Baby,“ vydýchla. „Lalo...Lalo je až príliš komplikovaný. Zďaleka ho nepoznám. Určite má aspoň tisíc tajomstiev, o ktorých nevie nikto na škole. A neverím mu. Jednoducho je toho príliš veľa...“
„Máš pravdu, Drea,“ povedala jej jemne Lizzy. Pohladila ju po vlasoch. „Rob, ako uznáš za vhodné. Jo je veľmi dobrý chalan. Milý a priateľský. Nevyrába problémy. Keby ste spolu začali chodiť - a ja sa s tebou stavím o čo chceš, že keby si ty chcela, on by okamžite súhlasil -, mala by si sa úplne super.“
„Nebola si doteraz na Lalovej strane?“ spýtala sa podozrievavo Drea.
Lizzy pokrčila plecami. „Isteže nie. Ja nie som ani na Lalovej ani na Johnnyho strane. Som na tvojej.“
„Ďakujem, Lizzy.“
Lenže pravda bola taká, že každá z troch dievčat boli na strane niekoho iného. Keby vyberala Drei frajera Lizzy, zvolila by Lala, pretože vedela, že ju skutočne miluje, a že všetky ich terajšie problémy spôsobila Kristina závisť. Bolo jej ho ľúto. Hlavne keď dešifrovala za jeho ľahostajným a ignorantským prístupom nekonečné zúfalstvo, že sa o Dreu uchádza niekto iný a dokonca taký perspektívny.
Ashley by vybrala Johnnyho. Jej sa na rozdiel od Drey zdalo, že jeho modré oči sú krajšie ako Lalove, no akonáhle sa hlbšie zamyslela nad tým, že by Jo bol Drein frajer, hneď znovu zakolísala a priklonila sa radšej k Lalovi. Potom svoju voľbu predsa len znovu prehodila na Johnnyho, pretože šťastie jej kamarátky pre ňu bolo prvoradé. Ona vedela len toľko, koľko jej povedala Drea a teda, že Lalo je zlý, zákerný chalan, ktorý sa jej snaží ublížiť. Lizzy sa jej prvý raz v živote nezdôverila so všetkým, čo vie. Toto tajomstvo zdielala len s Tobim.
A Drea, tá by si nezvolila ani jedného. Lalovi neverila a Johnnyho nemilovala. Aj keď ju miatli občasné spomienky na Lalovu úprimnosť, nestačili k obnoveniu jej dôvery. Johnnyho zatiaľ nepoznala, no nemyslela si, že by sa do neho dokázala skutočne zaľúbiť, kým by jej po celej škole stále behal Lalo.
„Dobre tada,“ uzavrela Ash, a keď sa postavila vybrala sa k nástenke. „Je jasné, že teraz sa musíš sústrediť na Johnnyho. Ale neber to príliš vážne. Zabavíte sa, pokecáte si a potom sa uvidí,“ povedala a cez plece na Dreu žmurkla.
Drea si povzdychla, no potom prikývla. „Jasné. Prečo nie.“

Lenže do plesu ostával ešte celý týždeň a Jo si zjavne nemyslel, že vyčkávaním niečo dosiahne. Dievčatá boli cez prestávku pozvané na poobedňajší tréning do telocvične. Aj keď sa im veľmi nechcelo, pretože zo športu neboli také vzrušené ako chalani, Dal, Johnnyho pravá ruka ako sa ukázalo, im sľúbil zaručenú zábavu. A dievčatá sa veru nesklamali. Tréning viedol ako vždy Jo a pri príležitosti takej vzácnej návštevy sa ho rozhodol zmeniť na hru a súťaženie. Drea si bola istá, že to spravil preto, aby sa jej mohol ukázať v tom pravom svetle. Musela však uznať, že keď ho videla bez trička robiť dlhý rad premetov vzad, to svetlo sa jej skutočne zapáčilo. Cítila sa trochu pochabo, keď si uvedomila, že Johnnyho výdatná svalová hmota a dokonalé telo ju dokázali bez väčších problémov odpútať od Lala, od školy, od sveta.
„Drea, počkaj,“ zastavil ju Jo, keď ostatných chalanov poslal do spŕch. Dievčatá sa už tiež poberali preč. Keď si Lizzy všimla, že Johnny Dreu zdržal, popohnala baby rýchlejšie, aby svojej kamoške zabezpečila dostatok súkromia aj priestoru. Aj keď Lizzy preferovala Lala, nemyslela si, že je zlé, ak sa Drea pokúsi pohnúť ďalej. Ba čo viac, priala jej to. Bolo jej jasné, že Jo by jej nikdy nespôsobil toľko problémov ako Lalo.
„Ach, Jo,“ Drea sa usmiala. Počas tréningu ich spoločný smiech zo zábavných disciplín dosť zblížil. „Boli ste super a naozaj som sa bavila.“
„Jasné, jasné, to som rád... Tvoja kamoška...“ chvíľku rozmýšľal, „Lola! Povedala mi, že odkedy si prišla na našu školu, na topánky sa ti lepí kopa špiny.“
„No,“ Drea si prekrížila ruky na hrudi a s grimasou pozrela do stropu, „aj tak by sa to dalo povedať.“
„Povedz, s čím ti môžem pomôcť,“ vyhŕkol bleskovo. Hneď nato sa potichu zasmial. „Teda, ak by som ti s niečím mohol...“ pokúsil sa znovu a pokojnejšie.
„Ďakujem ti,“ usmiala sa znovu Drea.
„Čo vlastne máš s Lalom?“
Drea vykrútila pery v úškľabku. „Ako by som to... je to dosť zložité...“
Johnny v jemnom podozrení prižmúril oči.
„Už od začiatku sme si nepadli veľmi do oka,“ vysvetľovala rýchlo Drea, aj keď opak bol pravdou. „Neznášam ho.“
Johnnyho podozrievavý výraz sa v okamihu zmenil na pobavený. „No, nemôžem popierať, že ma nepotešilo, že si to povedala...“ prehodil a usmial sa na ňu oveľa dôvernejšie, „ale keby si chcela počuť môj názor, nie som si až taký istý, že si mu nepadla do oka. Povedal by som... že je to skôr naopak.“
„Nebuď smiešny,“ hlesla Drea a mávla rukou.
„Ja len vravím, čo vidím,“ mykol plecami Jo, no jeho oči boli znovu o čosi vážnejšie. „Drea,“ povedal a ten krok, čo bol medzi nimi o polovičku prekonal, „je mi jasné, že to už vieš.“ Chytil ju za ruku. „Páčiš sa mi.“
Drea sa začervenala. Jo jej pripadal fakt odvážny. No nemal si prečo neveriť. Všetko, na čo je hrdý, jej dnes na tréningu so širokým úsmevom predviedol. Bol krásny, bol zábavný, dokonca vyzeral nádejne chápavý... Drea uvažovala len nad tým či by sa jej pri ňom podarilo zabudnúť na Lala.
„Aj... aj ty sa mi páčiš,“ vypadlo z nej. Veď to nebolo klamstvo. „Ale...“
Jo pokrčil čelo. Už očakával výhovorky.
„Ja len že,“ preglgla Drea, „nepoznáš moje problémy a... v poslednom čase sa mi fakticky nakopili. Nerada by som ťa do toho zaťahovala.“ Drea si ani len nevedela predstaviť, že by mu len tak vyklopila všetko o Lucienovi alebo o tom, ako si z Kristy vyrobila nepriateľku na život a na smrť, ktorá sa jej teraz pokúša rozobrať celý svet na maličké kúsočky a potom ich spáliť rovnako ako jej vlasy...
„Tak mi o tom povedz, buďme priatelia,“ vravel Jo.
Drea sa neisto usmiala, no potom prikývla. Už teraz však bola rozhodnutá, že všetko mu nepovie. „Priatelia,“ súhlasila a ruku mu stisla pevnejšie.

„Kým sa tu ty ľutuješ, Flynn namotáva Dreu. Neprekáža ti to?“
„Nechaj ma, Tobo. Nevidíš, že mi ide prasknúť hlava?“
„Praskne ti, keď ti ju rozmlátim ovládačom od telky! Rob zo sebou niečo, kamoš, lebo prisahám, že...!
Toby sa prekvapil, keď sa Lalo napokon zdvihol zo svojej postele a posadil sa. Už tam ležal hodnú chvíľu a vyzeral, že zvažuje, aký typ samovraždy má zvoliť. Hneď ako Toby zbadal, že jeho kamarát konečne začal prejavovať známky života a plnej mentálnej schopnosti, vypol telku a pribehol k nemu.
„Lalo, kamoš,“ vydýchol, keď si sadol na zem pred jeho posteľ. „Hovor so mnou.“
„Je koniec, kamoško, totálny koniec.“
„Vieš, že netuším, o čom vykladáš...“
„Brutálne ma mrzí, že som teraz taký nanič, Tobo. Fakticky, prepáč mi to.“
„V pohode. Nie som tupec, vidím, že si stúpil do sr***y, ktorú len tak z podrážky nezošúchaš.“
„To bolo veľmi pekne a výstižne povedané.“
„Ďakujem. Tak čo keby si to nechal všetko tak, a jednoducho sa prezul? Vymeň topánky, chápeš?“
„Lenže ja som ich tak strašne zauzlil, kamoško, že už nezlezú nikdy. Musím žiť zo svojou sračkou.“
„Lalo... sme ako dve staré baby. Prečo nenecháme tieto obrazné oné im? Ja absolútne netuším, o čom sme sa tu práve bavili.“
„Kivi, vieš, ktorá to je?“
„Jasná vec.“
„Bude mať decko.“
Toby zažmurkal. „Čo?“ spýtal sa priblblo. „To fakt? A od koho?“
Lalo mlčal a zazeral na neho, až kým mu to nedošlo.
„No-do-riti,“ zatiahol Toby a jeho zhrozený podtón Lalovi nijako nepomohol.
„Je to horšie, už som s ňou hovoril. Chce si to nechať.“
„Tak toto, kamarát... ja fakt neviem, čo mám povedať. Hádam iba... ako do frasa si to mohol takto posrať?“
„To je fajn otázka...“ Lalo si pošúchal oči. Posledné noci prebdel. „Vravím ti, že som skončil.“
Toby netušil, čím si jeho kamoš po celý ten čas prechádzal. Bolo mu ho ľúto, cítil sa zle a smutno, že mu nemohol pomôcť, no trochu sa na neho aj hneval. „A Drea to vie?“
„Nikto to nevie. Teda okrem Kristy. Oznámila mi to s krásnym úsmevom, lebo vie, že ak to Drei prezradí, zničí aj to jedno percento nádeje, čo mi u nej ostalo.“
„Čo budeš robiť?“
„Dúfal som, že ty mi povieš. Situácia bola dosť zlá aj bez toho, aby sa do všetkého zaplietol ešte aj ten idiotský Flynn.“
Toby premýšľal ako nikdy v živote. Svoj skrytý intelekt si šetril na výnimočné príležitosti a na veci ako dejepis alebo chémia ním radšej nemrhal. Jeho najlepší kamoš kriticky potrebuje jeho pomoc. To bolo to jediné, na čo mohol myslieť.
„Kamoš,“ povedal Toby po chvíľke. „My si o Flynnovi síce môžeme myslieť, že je to len hlúpy čuník, ale Drea taký názor mať nemusí, to ti je dúfam jasné.“
Lalo zničene prikývol.
„Ona nevie, že ti už svitlo, a že sa na ňu už nehneváš. Musíš jej to okamžite vyklopiť, inak si odfrčí na ples s tým blonďavým dokapustyvlezníkom.“
„Nebude mi veriť, neznáša ma. Veď som si myslel, že je pravda, čo o nej povedal ten idiot Oliver. Keby som bol na jej mieste, aj ja by som sa naštval.“
„Nevadí, nevadí,“ naliehal Toby. „Urob to. Musí to od teba počuť. Aj keď ti hneď neuverí, bude jej to behať po rozume. A potom jej povedz všetko ostatné.“
„Čože? Akože všetko ostaté?“
„Proste všetko. Aj o Kivi.“
„Zošalel si?!“
Toby si pošúchal bradu. „Pozri, kamoš,“ povedal nezvyčajne vážne. „To posledné, čo teraz potrebuješ, sú ďalšie nedorozumenia a nevypovedané problémy. Ver mi, to ti nijako nepomôže. Jediná cesta je všetko vyklopiť. Aj keby si riskoval, že si to u nej navždy pokazíš. A okrem toho, Kristy by ťa už nemala čím vydierať.“
„Tobo, ak to Drei poviem, nebudem mať absolútne žiadnu šancu. Ty ju tak nepoznáš. Viac by so mnou nechcela mať nič spoločné.“
„A to prečo?“ nechápal. „Už ti odpustila, že si sa s Kivi vyspal, nie? Chápe, že to bolo zo zlosti či z čoho, a že si to hlboko oľutoval.“
„Ale decko je niečo úplne iné,“ zasyčal Lalo. „Ešte by chcela, aby som ostal s Kivi.“
„Je jasné, že sa o ňu aj o bábo budeš musieť starať. Drea by ti nedovolil len tak ich odsunúť na vedľajšiu koľaj, kamoško. Ja ti len vravím, že možno by to všetko pochopila a nerobila by z toho drámu.“
„Možno by to pochopila a nerobila by drámu? A čo si sa ty pomiatol? Veď je to ženská. A ženské robia drámy, aj keď musia vymeniť starú zubnú kefku za novú!“
„Drea je múdra baba. Nebude mať predsudky. A je praktická.“
„Tak praktická, hej? A akože ju táto vlastnosť presne donúti vrátiť sa ku mne?“
„Čo, ty si myslíš, že sa o Kivi nikdy nedozvie? Len si predstav, ako jej to vďačne prednesie Kristy. Nebolo by lepšie, keby si všetko priznal ty?“
Lalo podráždene zazeral do zeme. Uvedomoval si, že Toby má pravdu. Jeho len tak strašne bolelo, že už poznal Dreinu reakciu. Poslala by ho kadeľahšie... No zdalo sa, že nemá na výber. Teda má, môže mlčať, no podľa Tobiho by tým všetko vypálilo ešte horšie.
„Urobím to,“ povedal odrazu Lalo. „Tobo, ja to urobím.“
Toby prikývol a dredy mu len tak poskočili. Natiahol k Lalovi päsť. „Tak sa mi to páči, kamarát.“

Marisa mala problémy. Veľké problémy. Nestávalo sa jej, že by nedokázala splniť niečo, za čo dostala zaplatené, no tento prípad sa jej úplne vymkol spod kontroly. Lucien Gloss sa ocitol vo väzení.
Z Marisy to okamžite spravilo dlžníčku. Keďže Lucien zaplatil nehorázne peniaze za jej pomoc a tiež ochranu, Marisa bola automaticky zainteresovaná do problému. Zariadila mu úkryt v chate U škaredej mačky, ktorý sa zdal byť vďaka jej siahodlhým rozvetveným konexiám úplne bezpečný, no predsa nebol. Niekto Luciena spoznal a vyzradil a tak sa po prekvapivom zásahu polície ocitol vo väzenskom zariadení.
Marisu povinnosť donútila odísť zo školy a hľadať riešenia situácie inde. Využila všetky svoje schopnosti, známosti, ba dokonca aj moc peňazí, no s úspechom sa nestretla.
Záložný plán odkladala, až kým situácia nebola kritická. Sedela v kresle hotelovej izby desiatky a desiaty kilometrov od svojej školy, sestry a matky a úporne premýšľala či sa do toho pustiť alebo nie. Napokon siahla po telefóne a vytočila číslo.
„Interný sekretariát ministra zahraničných vecí, čo si želáte?“
„Dobrý deň, potrebujem hovoriť s Kristianom Farleyim.“
„Ľutujem, pán minister Farley je momentálne zaneprázdnený,“ ozval sa falošný ospravedlňujúci tón sekretárky. Mala za úlohu prepájať hovory len malej skupine ľudí, a keďže dievčenský hlas absolútne nespoznávala, odsúdila ho k neúspechu ešte skôr, ako sa vôbec spýtala na meno. „Želáte si zanechať odkaz?“
„Neželám si zanechať žiadny odkaz,“ vyslovila veľmi jasne Marisa. „Potrebujem s ním hovoriť. Buďte taká láskavá a oznámte mu, že volá Marisa Farleyová.“
Telefón bol na chvíľočku tichý. „Farleyová?“ ozvalo sa zrazu.
„Mám vám to vyhláskovať? Človek by povedal, že s tým menom sa vo svojom zamestnaní stretávate pomerne často.“
Sekretárke sa na čele zaperlil pot, keď v hlase z telefónneho slúchadla spoznala špecifický ľadový tón vlastného šéfa. „Ihneď vás prepojím,“ dostala iba zo seba, rýchlo stlačila malé tlačidlo a zložila telefón.
Marisa čakala aspoň desať zazvonení. Podráždene pokopkávala nohou, no zároveň bojovala s neistotou a jemnou nervozitou. Takéto reakcie u nej neboli normálne.
„Prosím?“ ozvalo sa tlmené zavrčanie.
„Zdravím,“ povedala Marisa. Nebála sa a nebola ani natoľko nervózna, aby musela premýšľať nad každým svojím slovom, no tiež jej nebolo všetko jedno. Cítila sa trochu zmätene a vnímala šteklenie zvláštneho očakávania. „Som Marisa Farleyová.“
„Ma... Marisa?“ Nevrlý tón prešiel do čistého prekvapenia. Chvíľku vládlo len šokované ticho. „Dievča?“
„Potrebujem pomoc, pán Farley.“
„Ospravedlňte ma, páni, toto musím vyriešiť. Hneď sa vám venujem,“ počula tlmené nejasné slová. Chvíľu bolo znovu ticho a potom: „Už môžeme hovoriť. Stalo sa niečo tvojej matke?“
„Nie, ona je v poriadku. To ja mám zopár ťažkostí a obávam sa, že bez vašej pomoci sa mi nepodarí sa z nich dostať.“
Začula povzdychnutie. „Takže moje dieťa je až po uši v drogách.“
„Prepáčte, ale vôbec ma nepoznáte,“ ozvala sa pichľavo Marisa. „A ani ja vás. Potrebujem len vedieť či mi ste ochotný pomôcť, alebo nie.“
„Dobre, dievča. Nerozčuľuj sa. Čo keby si mi povedala, aký je to problém?“
„Radšej by som vám to vysvetlila osobne.“
„Lenže ja momentálne nemôžem odísť z kancelárie a len tak cestovať sedemsto kilometrov za tebou a tvojou matkou.“
„To ani nebude potrebné, keďže som v hlavnom meste.“
„Si tu sama?“
„Prirodzene.“
„Prekristapána, dievča. Mesto je nebezpečné. Kde si?“
„Len pokojne, pán Farley. Ja sa o seba viem postarať.“ Jej tón ho v tom hneď akosi utvrdil. „Som ubytovaná v hoteli Permon Inn, v izbe 333. Keby ste si dnes popoludní našli čas, mohli by sme sa stretnúť.“
„Rozumiem,“ povedal. „Prídem.“
Marisa zložila telefón a konečne si vydýchla. To, že požiada o pomoc otca, bola až posledná možnosť, no zdalo sa, že ešte nič nie je stratené. Tomu mužovi nedôverovala a jeho schopnosti jej boli tiež neznáme. Jeho tvár poznala len z televíznej obrazovky a hlas jej bol známy z politických diskusných relácii, ktoré často nemilosrdne prepínala. No v skladačke z jej významných konexii by bol Kristian Farley špeciálny dielik. Ešte si nebola istá či jej bude vedieť pomôcť a či vôbec bude ochotný, keď sa dozvie, že nejde celkom o legálnu záležitosť. Marisa však niekde v kútiku duše cítili, že jej to dlhuje. A možno ešte aj oveľa viac. Z jeho hlasu vyčítala, že on si myslí to isté.
Prezliekla sa, učesala a pripravila sa na stretnutie, ktoré, ako dúfala, jej pomôže vyriešiť všetky problémy, do ktorých sa zamotala.