Červený kód: Lucifer! 31

Dreu najviac mrzelo to, že sa na ňu jej priateľky pravdepodobne nahnevali. Hlavne Lizzy predsa chcela, aby strávila nejaký čas s Johnnym a aby sa s ním zblížila. Drea sa cítila zle a previnilo, že v skutočnosti spravila presný opak toho, čo jej kamarátky radili. Odkopla Johnnyho a utiekla s chalanom, ktorý jej spôsobil už toľko trápenia a určite ešte aj spôsobí. No Drei na tom práve teraz pramálo záležalo. Zdvihla hlavu a pozrela vedľa seba.
Lalo sa na ňu slabo usmieval. Neodtrhol od nej oči, odkedy nastúpili do autobusu. V šatách, krásna a neodolateľná, mu pripadala ako ten najnádhernejší človek na svete. Odkedy si ju odviedol, miešali sa v ňom tie najsilnejšie pocity, aké kedy okúsil. Nekonečné šťastie, tá najsilnejšia láska a napokon vzrušujúca sloboda. Pretože on a Drea boli teraz voľní. Úplne. V okamihu, keď si obaja uvedomili, aké jednoduché je odhodiť všetky problémy a bremená, čo ich ťažili a nemilosrdne tlačili k zemi, stali sa slobodnými. Držiac sa za ruky prebehli zvyšok školského areálu a vydali sa po ceste, ktorá ich mala bezpečne odviesť od stredoškolského sveta plného obmedzení, nešťastia a prekážok. Ušli do sveta. Šíreho, obrovského, plného možností. Chytili prvý nočný spoj, na ktorý natrafili, a bez toho, aby si zisťovali, kam ich vlastne zanesie, nastúpili, usadili sa na najzadnejších sedadlách a vydali sa za dobrodružstvom.
Keď sa Drea už dlhšiu dobu vpíjala očami do Lalových, priklonil sa k nej a pobozkal ju. Drei sa až skrútili všetky prsty na nohách a mala pocit, že sa jej chvejú ešte aj uši. Zaplavovala ju láska, na ktorú nebude môcť zabudnúť po celý svoj život. Chytila ho za ruku a preplietla si s ním prsty. Jednako preto, lebo jej začínali odmŕzať a jednako preto, lebo jej to pripadalo nádherne romantické. Lalo ju pobozkal na líce, na nos, na čelo a potom si o vrch jej hlavy nežne oprel bradu. Drea sa k nemu pritisla a blažene si povzdychla. Vdychovala jeho dokonalú vôňu, užívala si šteklivý dotyk jeho vlasov na tvári.
„Milujem ťa,“ zamrmlala mu do bielej košele.
Lalo sa usmial. Zbožňoval, keď mu to hovorila. Objal ju a tuhšie si ju pritiahol k boku. „Je ti zima?“
„Nie tak veľmi,“ odvetila Drea. Na pleciach mala prehodené jeho voňavé sako a v jemne natriasajúcom sa autobuse sa našťastie kúrilo. „Už je to dobré. Vonku je riadna kosa, čo?“ zasmiala sa potichu. K zastávke obaja takmer šprintovali a potom poskakovali na mieste a treli si dlaňami skrehnuté plecia a ramená.
„Áno,“ povedal Lalo potichu. „Ale pri tebe mi je vždy o niečo teplejšie.“
„Nie sme veľmi vhodne oblečení na únikovú misiu,“ usmievala sa znovu Drea. „Je síce pravda, že sme pekní, ale spoločenské handry nám pri mínus tristo stupňoch veľmi nepomôžu.“
Lalo sa uškrnul. „Neboj sa. Niečo vymyslíme. Otec mi síce zobral auto, ale zľutoval sa natoľko, že mi ostatné prostriedky neodoprel. Sme finančne krytí. Keď budeme dosť ďaleko, vbehneme do prvého obchodu a zoženieme si niečo teplé na seba. Aj keď...“ nosom nežne štuchol do Dreinho líca, „mne by sa oveľa viac páčilo, keby si ostala v tomto.“
„Prečo ti otec vlastne zobral to auto?“ začudovala sa Drea. „Urobil si niečo?“
Lalovi v okamihu primrzol veselý výraz. Nervózne sa zahniezdil a potom napäto pozrel na Dreu. Nie, ešte jej to nemôže povedať, o tom bol presvedčený. Ich šťastný výlet by sa skončil tak rýchlo, ako začal. „Vieš, ja som vlastne...“ hlas mu zakolísal. „Kvôli známkam.“ Cítil sa ako ten najväčší darebák.
„Čože? Veď si múdry!“
„Len keď sa mi chce,“ usmial sa skromne. „Občas však dokážem byť naozaj idiot.“ Fakt obrovský, kolosálny, gigantický prvotriedny idiot, pomyslel si Lalo.
„Tak to je pravda,“ zasmiala sa Drea. Keď sa k nej Lalo nepridal, zvedavo na neho pozrela. Nerozumela jeho povzdychnutiu ani čudne pochmúrnemu výrazu. „Lalo, čo...?“
„Drejka, pamätáš sa ešte, ako si ma pozvala na Vianoce k sebe domov?“ spýtal sa zrazu Lalo a znovu sa usmial. „Platí ešte tvoje pozvanie?“
Prekvapene zažmurkala. „No... ak nemáš strach z toho, že ťa môj otec zaškrtí svetielkami na stromček...“
„Myslel som, že v očiach tvojich rodičov som teraz hrdina,“ povedal. „Chápeš, zachránil som ťa pred tým imbecilom Lucienom. Dvakrát.“
Drea s úsmevom prikyvovala. „To je pravda, pravda. Možno by si u nich predsa len mal nejakú šancu.“
„No najprv pôjdeme ku mne.“
„Naozaj? A prečo?“ prekvapila sa Drea.
„Tak po prvé, bývam bližšie a po druhé, možno sa mi podarí otca ukecať a on mi moje auto vráti. Vieš, chýba mi,“ povedal Lalo. „Auto,“ vysvetlil rýchlo, „nie môj otec.“
„Jasné,“ zachechtala sa Drea. „Rodina až za károu.“
„To nie je len hocijaká kára, to je moje auto!“
Drea sa smiala. Pravdepodobne sa bude musieť zmieriť s tým, že auto bude vždy na prvom mieste. Chlapci, pomyslela si, keď si s úsmevom povzdychla. „Rozumiem. Úniková misia sa týmto oficiálne mení na záchrannú. Vyslobodíme tvoju kár... tvoje auto,“ povedala rýchlo, „a potom sa uvidí.“
Lalo raz prudko prikývol. Bol spokojný, že Drea bez hádok chápe životné priority.
„A stretnem sa s tvojimi rodičmi?“ spýtala sa ho. „Aj s tvojou mamou?“
Lalom myklo. Privrel oči a potichu jej povedal: „Ak chceš, predstavím ti otca. Budeš sa mu páčiť.“
„Myslíš?“ Drea sa nervózne ošívala v sedadle. „Aký je?“
Lalo chvíľku premýšľal. „Zaneprázdnený,“ povedal napokon. „Starý, bláznivý chlap, čo sa v jednom kuse niekam ponáhľa.“
„A tvoja mama?“
Lalo mlčal.
Drea k nemu opäť zvedavo vzhliadla, no keď uvidela jeho kamenný výraz, trochu sa naplašila. Okamžite ju napadlo to najhoršie. Nikdy o tom však nič nepočula. Od Lala ani od nikoho iného. S napoly previnilým a napoly ľútostivým výrazom sa k nemu hneď pritúlila a jemne ho pobozkala zboku na nos. „Odpusť mi,“ šepkala mu. „Zomrela?“
Objal ju, oprel si čelo o jej líce a hlasno vydýchol. „Nie,“ zamrmlal. „Nie je mŕtva.“
„Povedz mi to,“ šepkala mu Drea, aj keď cítila, že jeho zármutok sa jej dotýka tiež. A to poriadne bolestne. „Povedz, čo sa stalo.“
Potichučky zamraučal ako malé opustené mača. „Nechcem.“
Drea bola skutočne prekvapená. Nemala ani to najmenšie tušenie, že Lalo v sebe nosí nejakú naozaj bolestnú príhodu. Bolo jej ho tak ľúto, až cítila, že ju v očiach pália slzy. Vzala jeho tvár do dlaní a celú mu ju vybozkávala. Veď čo iné je silnejší liek na bolesť ako láska?
„Nemáš súrodencov, však?“ spýtala sa ho Drea, aby odviedla jeho pozornosť. „Pretože ak u vás stretnem nejakého staršieho Lala, obávam sa, že náš vzťah je v ohrození.“
Lalo sa usmial. Taktika zabrala. „Tak potom si vydýchnem,“ povedal. „Žiadni starší bratia.“
„A máte pekný dom?“
Znovu sa usmial a prikývol.
„A tvojmu otcovi nebude vadiť, že prídem?“
„Nebude. Hovoril som mu o tebe a myslím, že je na teba aj zvedavý. A okrem toho sa dlho nezdržíme. Dnes je sobota, však?“ Lalo vytiahol svoj mobil a skontroloval čas. „Ha, už je tri minúty nedeľa. Vieš, čo to znamená? Zajtra sú Vianoce!“
„Takže najprv pôjdeme k tebe, potom, ak sa pošťastí, tak už s tvojím autom ku mne,“ zhŕňala Drea, „a potom nám ostanú ešte celé dva týždne prázdnin. Teda... ak si ich želáš stráviť so mnou,“ povedala a prevalila na neho svoje veľké zelené oči.
Potichu sa zasmial, no potom sa na ňu s láskou zahľadel. „A s kým iným?“ Pohladil ju po tvári a znovu sa k nej priklonil, aby ju mohol pobozkať.
Takto im cesta ubiehala skutočne veľmi rýchlo. Užívali si, že sú konečne spolu, smiali sa, keď na nich ostatní noční cestujúci zarazene pozerali kvôli ich plesovým šatám. Keď vystúpili na autobusovej stanici, bolo už pol štvrtej ráno. Ani jeden z nich nebol unavený. Šťastie ich nabilo toľkou energiou, až by obaja prisahali, že bez spánku vydržia už navždy. Museli si vziať taxík. Keď nasadli do auta, Lalo sa odhodlal a zavolal svojmu otcovi. Drea počula, ako do telefónu oznamuje, že je o pol hodinu doma, že by dal vedieť skôr, keby sa pre návrat domov nerozhodol tak spontánne a napokon, že so sebou nesie aj návštevu.
„Čo povedal?“ chcela hneď vedieť Drea, keď Lalo dotelefonoval. „Hnevá sa? Ja by som sa naštvala, keby ma zobudili o takomto čase.“
„Och, ale ja som ho nezobudil, hovoril, že mal dnes v noci veľa práce,“ povedal jej Lalo. „Takže, nehnevá sa, vlastne sa mi zdalo, že sa teší. Ale to len preto, lebo ešte nevie, že na Vianoce nebudem doma.“
„Ale čo povedal na mňa?“ pýtala sa Drea celá nervózna.
„Najprv chcel vedieť či sme normálni, že sa trepeme takú dlhú cestu v noci, ale ináč v pohode,“ uškrnul sa. „Bol trochu prekvapený, ale isteže nevadilo mu, že ťa ťahám so sebou.“
„Dobre,“ vydýchla si Drea. Kvôli Lalovmu otcovi bola naozaj nervózna. Podľa toho, čo sa o ňom dozvedela, to bol bohatý a vynaliezavý muž, čo jej už samo o sebe naháňalo trochu strach. Jej nervozite veru nepomohlo ani to, keď taxík o pol hodinu zastal pred modernou vilou, na akú by si jej rodičia našporili asi tak za desať životov.
Keď vystúpili a dom sa pred Dreou ukázal v celej svojej paráde, zarazene pozrela na Lala. „Tu... tu bývaš?“
„No, ako sa to vezme,“ odvetil a chytil ju za ruku. „Teoreticky áno, ale prakticky bývam radšej na miestach, na ktorých ma od teba oddeľuje len jedna stena.“ Už ju viedol po širokej príjazdovej ceste rovno k veľkým vchodovým dverám vily. Vytiahol kľúče, odomkol, a keď na Dreu žmurkol, dokonale zdvorilo jej naznačil, aby vošla prvá. „Prosím, madam,“ usmieval sa.
Drea sa zasmiala a prešla okolo neho. Hneď ako prekročila prah dverí, do nosa jej udrela úžasná jemná vôňa kvetov a starožitného nábytku. Očarene sa obzerala po krásnej hale s dvoma schodiskami. Rovno pred ňou stála na okrúhlom tmavom stole obrovitánska váza, v ktorej stála ešte obrovitánskejšia kytica. Už vedela, odkiaľ sa šírila vôňa, no dom nelahodil len jej nosu, ale rozhodne aj očiam. Steny sýtych a odvážnych farebných odtieňov boli pokryté zbierkami obrazov a rozličných ozdobných predmetov. Drea podobné domy doteraz stretávala iba vo filmoch.
„Super,“ vydýchla, keď sa pri nej zjavil Lalo a znovu ju chytil za ruku. „Už viem, prečo si taký rozmaznaný a namyslený,“ pobavila sa.
„Netuším, o čom to hovoríš. Poď, oznámime svoj oslnivý príchod.“ Lalo ju viedol dozadu k pracovni svojho otca. Vedel, že bude tam a pravdepodobne bude zaneprázdnený natoľko, že nebude mať čas pozrieť sa na najdôležitejšie dievča jeho života ani jedným okom. To ho dosť vytáčalo a aj keby si Dreu najradšej čo najrýchlejšie zaviedol rovno do svojej izby, dal jej čisté šaty, nakŕmil ju zo svojich tajných zásob čipsov a napokon ju uložil do svojej postele a prikryl perinou až po bradu, musel ju ísť najprv ukázať otcovi a dať mu vedieť, že sú už tu.
Jemne poťukal prstami na dvere otcovej pracovne a potom ich otvoril. S hrdým výrazom vpochodoval do miestnosti a Dreu ťahal tesne za sebou.
Pán Lowell vzhliadol od papierov na stole k dvom narušiteľom jeho osobného priestoru. Keď spoznal vlastnú krv, hneď si matne spomenul, že dnes so synom už hovoril. Rýchlo sa rozpamätal na ich telefonát, a keď zbadal aj dievča, na tvári sa mu zjavil prívetivý výraz, v ktorom sa nedala badať jediná známka pracovného vyťaženia. Zahasil cigaretu, vstal a usmial sa.
„Tak ste tu!“ zahrmel. Obišiel svoj stôl a pristúpil bližšie k Lalovi a k Drei. „Vitajte.“
„Čau, oco. Toto je Drea.“ Lalo potiahol to klbko nervov o kúsok dopredu.
„Teší ma, ja som Lionel Lowell.“ Veľká ruka sa odvážne vystrela priamo k Drei.
„Andrea Fullerová,“ predstavila sa aj Drea trochu prekvapene a potriasla Lalovmu otcovi rukou. „Máte krásny dom,“ dodala zdvorilo.
„Ó, ďakujem, si naozaj veľmi milá. Hnevám sa na svojho syna, že ťahal v noci na tak dlhú cestu také krásne dievča. Určite si veľmi unavená.“
„Vôbec nie,“ usmiala sa Drea. Poznamenala by, že on sa jej pozdáva unavený oveľa viac, no radšej čušala. Hľadela mužovi do tváre, no nech sa snažila ako chcela, veľa spoločných čŕt s Lalom nenachádzala. Vlastne neboli takmer žiadne. Ani postavou sa nepodobali. Pán Lowell bol skôr zavalitý a nízky a Lalo vysokánsky a pekne tenký. Človek by ani nepovedal, že sú rodina.
„Dúfam, že sa o nášho vzácneho hosťa dobre postaráš, synu,“ povedal pán Lowell Lalovi. „Pozhovárame sa zajtra. Ešte musím pracovať. Rád som ťa spoznal, krásavica.“
Lalo Dreu vyviedol z pracovne skôr, ako by jeho otec začal byť podráždený, že ho vyrušujú. Už aj tak ho ohromil tým, že sa na Dreu vôbec usmial a neposlal ich kadeľahšie hneď, ako ich uvidel.
„Ukážem ti svoju izbu.“
Drea poslušne kráčala za Lalom hore po schodoch. Najprv po jedných, potom po druhých... Nedokázala sa prestať čudovať, aký je dom obrovský a koľko má podlaží. Bola zvedavá, načo slúži dvom ľuďom toľko miestností. Jej zvedavosť však začínala prevyšovať nervozita. Lalo ju viedol do svojej izby. To by ešte mohlo byť v poriadku. Budú tam sami. To by mohlo byť ešte ako-tak bezpečné. Po dlhom čase sa obaja uzmierili a boli nadmieru nadšení a v dobrej nálade. Tak toto bol už problém ako sviňa. Drea zrazu nebola vo svojej koži. Nervozita vyhrala a uvedomila si, že na Lalov chrbát zrazu nepriateľsky zazerá.
„Tu je,“ povedal s úsmevom a otvoril dvere. Boli na najvyššom poschodí. Drea najprv len nakukla. Keď sa jej však na tvári mihol úžas, vbehla dnu a začala sa nadšene obzerať.
„To je sila!“ zvolala, kým tancovala po obrovskej izbe. „Tá telka je veľká ako skriňa, máš vlastný balkón a do postele sa ti zmestí slon!“
Lalo ju pobavene sledoval. „Počkaj chvíľu, požičiam ti nejaké svoje tričko. Mne je jedno, čo hovoríš. Neverím, že nie si unavená a ak aj naozaj nie si, o päť minút už budeš.“ Prešiel cez celú izbu a potom otvoril svoju skriňu. Hrabal sa v nej, hrabal, hrabal, až Dreu unudilo čakať a tak mu išla nakuknúť cez plece. Mohla tušiť, že jeho zbierka šatstva bude bohatá, no doteraz fakt nevedela, že Lalo vykúpil všetky metalové obchody v štáte. Tričká, mikini, kabáty, nohavice, opasky, topánky. Všetko tie najlepšie známe rockerské značky a všetko po desiatkach.
„Bomba,“ vydýchla Drea. „Chcem zmeniť štýl.“
„To je reč!“ zasmial sa do skrine. „Môžeš začať hneď. Nič dreovské som tu nenašiel.“ Narovnal sa a hodil jej veľké čierne tričko s potlačou lebky fajčiacej tri cigarety naraz.
Drea sa uškrnula. „Dobre. Oblečiem si ho. A ty zatiaľ vlez do skrine.“
Síce sa jej ho nepodarilo napchať do šatníka podobrotky ani pozlotky, Lalo jej sľúbil, že sa nebude pozerať, a kým sa prezliekala, otočil sa. Naozaj nepodvádzal, aj keď ním šili všetci čerti.
Drea bola raz-dva hotová. Šaty si prevesila cez stoličku v rohu izby. Nechala si len spodnú bielizeň. Navliekla na seba Lalovo tričko. Bolo jej dlhé aj široké v pleciach, viselo na nej skôr ako nočná košeľa.
„Hotovo,“ takmer zaspievala Drea. Na Lala sa široko usmiala, keď sa konečne otočil.
„Môžeš ostať tu,“ povedal a vybral sa k nej. „Moja izba je najväčšia a posteľ najpohodlnejšia. Vieš, ja som pravý džentlmen, aj keď to občas tajím,“ pobavene sa uškrnul.
„Jasné a ja som Marilyn Monroe.“
„Ó, nie. Ty si krajšia.“ Lalo sa usmial a chytil ju za pás. Sklonil sa k jej tvári a jemne ju pobozkal. „Nie si hladná? Smädná?“
Krútila hlavou. Kým sa motali po autobusovej stanici, kúpili si jedlo aj pitie. Keď už bola oblečená v pohodlnom provizórnom pyžamku, prvý raz pocítila, ako do nej zabŕda únava.
„Dobre,“ vydýchol Lalo. Vzal jej tvár do dlaní a vpil sa do nej svojimi krásnymi očami, až sa jej rýchlejšie rozbúchalo srdce. „V dome je naozaj dosť miest, kde by som mohol spať... ale určite len jedno, kde by som naozaj chcel.“
Drei sa do líc nezastaviteľne hrnula červeň. Nevydržala jeho pohľad, tak mu pozrela na ústa. Chyba. Pozrela mu na krk. Znovu chyba. Musela sklopiť oči a zapichnúť ich do koberca.
„Drejka? Chcela by si, aby som tu ostal s tebou?“
Veľmi jej to teda neuľahčoval. No ona mala svoje zásady. Zásady, ktoré... sa rýchlo rozpadávajú. A pri jeho dotyku ešte rýchlejšie. Cítila, ako ju hladká dlaňami po chrbte, ako jej prechádza po bokoch...
„Lalo, ja... Naozaj by som veľmi, veľmi chcela. Ľúbim ťa a chcem ťa, ale...“
„Hm?“ zapriadol jej do ucha. Pobozkal jej ho a potom pošteklil jazykom.
Drea sa až striasla vzrušením. Silno ho chytila za ramená a pridržala sa ho, aby sa jej nepodlomili nohy. „Lalo...“
Vyhrnul jej voľné tričko a Drea sa strašne prekvapila, keď ju pod ním zrazu pohladkal po hrudi. Zamrzla a chvíľku bola taká zmätená a zaskočená, že sa nemohla ani pohnúť a nechala ho.
Lalo hneď nabral odvahu. Druhou rukou jej zamieril dolu po chrbte až k zadku.
„Lalo.“ Drei sa konečne vrátil hlas. Neznel však veľmi príjemne. „Všetko pokazíš.“
Jeho ruky sa zastavili. Kúsoček sa od nej odtiahol, aby jej mohol pozrieť do tváre. Keď zahliadol jej pohľad, jeho odvaha sa v okamihu zázračne vyparila do troposféry. „Prepáč,“ vydoloval zo seba. „Ja som nechcel... teda chcel, ale... Drejka, odpusť mi to. Pri tebe som taký blázon. Veľmi po tebe túžim.“
„Ale ja si vôbec nie som istá, chápeš?“ odvetila mu rozladene. Znovu mu pozrela do orieškových očí. „Ale, keby ti to nevadilo a nie si príliš unavený... neostal by si so mnou, kým nezaspím?“
Lalo sa jemne usmial. Nebolo to síce najúžasnejšie odškodné, ale vždy lepšie, akoby ho za jeho drzosť rovno poslala preč. „A koľko máš rokov?“ uťahoval si z nej, kým ju viedol k posteli. „Ja som si myslel, že si už dospelý jedinec, ktorý bez problémov zvláda úkony ako zaspať bez rozprávky.“
Drea vyliezla na širokú posteľ a zložila hlavu na nadýchaný vankúš. Matrac bol taký mäkký a pohodlný, až si pomyslela, že sa jej už nikdy nebude chcieť vstať. Spokojne si povzdychla.
Lalo bojoval sám so sebou. Krásna Drea v jeho tričku a v jeho posteli... To bolo už niečo nad jeho sily. Tušil, že ho odstrčí a nebude chcieť oplatiť jeho nadšenie, no aj tak niekde v kútiku duše dúfal, že si to rozmyslí. Ľahol si vedľa nej a objal ju. Hneď sa k nemu pritúlila.
Drea by sa k nemu najradšej pritisla ešte tuhšie, omotala ho nohami a na dobrú noc ho vášnivo pobozkala. Nechcela ho však dráždiť ešte viac. Potom by sa mohlo všetko veľmi rýchlo zvrtnúť a ona by sa možno už neubránila. „Lalo, vieš, že ťa ľúbim,“ šepla mu potichu.
„Áno?“ spýtal sa. Hlas mal plný váhania.
Drea nechcela, aby to takto dopadlo. Vôbec sa jej to nepáčilo. Nadvihla sa a z ničoho nič sa na Lala prevalila. Objala ho a potom sa mu zahľadela do očí. Videla mu na tvári, ako veľmi sa prekvapil. Bol nádherný. Drea mala pocit, že sa z jeho očí, vlasov, úst, z celého jeho tela onedlho zblázni. Priklonila sa k nemu ešte bližšie. „Dobre,“ zamrmlala mu do pier. „Milujme sa.“